Operácia Rubikon – Napoleon III. cisárom

Publikované : 08.06.2016 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 5636

„Domnievam sa, že sa čas od času objavujú muži, ktorí sú – ako by som to povedal – zoslaní Prozreteľnosťou a do ich rúk je vložený osud národa. Verím, že ja som jeden z nich.“ Týmito slovami vystihol Ľudovít Bonaparte svoju celoživotnú fascináciu cisárskym režimom a jeho snahu znova nastoliť vo Francúzsku cisárstvo.

 

Revolúcia

Prvá polovica 19. storočia bola časom revolúcií. Začalo sa to už na konci 18. storočia Veľkou francúzskou revolúciou a s menšími prestávkami pokračovali zmeny režimov až do rokov meruôsmych, teda do roku 1848. Revolučný rok sa začal znova vo Francúzsku, vtedy navonok stabilizovanom a pokojnom.

Vyhlásenie republiky vo februári 1848Monarchia na čele s kráľom Ľudovítom Filipom sa zdala pevná a mala aj podporu ľudí. Preto bolo istým prekvapením, keď vo februári 1848 vypukla v Paríži revolúcia. Tá zmietla kráľovstvo a nastolila republiku – v poradí druhú, vyhlásenú 4. mája 1848.Niektoré problémy, ktoré prispeli k pádu monarchie, ako zlá sociálna situácia a nezamestnanosť hlavne nižších vrstiev, však naďalej pretrvávali. Situácia sa ešte zhoršila po 21. júni 1848, keď boli zrušené tzv. Národné dielne, ktoré mali poskytovať prácu hlavne nezamestnaným robotníkom.

Do Paríža tak prúdili davy ľudí,  ktorí však ani tu nenašli prácu. Ich situácia sa stávala čoraz horšou. Výsledkom bolo, že 22. a 23. júna sa v uliciach Paríža zasa objavili barikády a vypuklo povstanie. Tieto nepokoje síce boli po troch dňoch porazené, republikánsky režim sa tým však zdiskreditoval. Tí istí ľudia, ktorí ešte pred pár dňami volali na slávu republike, sa jej teraz začali báť a uvažovali o návrate monarchie. Možnosť návratu Bourbonovcov alebo rodu Orléans, z ktorého bol aj bývalý kráľ Ľudovít Filip, však nebola témou dňa. Čoraz viac sa skloňovalo meno Bonaparte.

 

Kto bol Ľudovít Bonaparte?

Ľudovít sa v roku 1836 v Štrasburgu neúspešne pokúsil o prevratCelým menom Karol Ľudovít Napoleon Bonaparte sa narodil 20. apríla 1808 v Paríži cisárovmu bratovi Ľudovítovi a Hortensii de Beauharnais. Ľudovít Bonaparte bol od malička fascinovaný duchom cisárstva a svojím strýkom Napoleonom I. Pod vplyvom svojho brata sa zoznámil s myšlienkami karbonárov – talianskym národným hnutím – a so socializmom. V roku 1832 sa po smrti Napoleona Františka, syna Napoleona Bonaparta, stal hlavou rodu a pretendentom cisárskeho trónu. Do roku 1840 sa pokúsil vykonať vo Francúzsku dva štátne prevraty, ale neúspešne. Z tohto dôvodu bol uväznený vo väznici Ham, z ktorej v roku 1845 ušiel a útočisko našiel v Anglicku.

Súčasníci ho hodnotili ako muža bez intelektu a politického talentu, ako muža, ktorý iba žije z rodinného mena a peňazí a vlastne nemá kvalitatívne na to, aby niečo dokázal. Medzi jeho najväčších kritikov patril Victor Hugo, ktorý ho nazval Napolenom Malým, čo malo kontrastovať s jeho strýkom Napoleonom I. Veľkým. Ľudovít však nebol malým mužom, práve naopak. Historici o ňom píšu ako o veľmi zaujímavom a ambicióznom človeku, aj keď kritika vlády a prevratu nechýba. Je zaujímavé, že dejiny, ale aj Francúzi vzali na milosť jeho strýka, ktorý takisto rozvrátil republiku a pokúsil sa dobyť Európu. Jeho synovec, ktorý pod  hrozbou veľmocí vyhlásil, že návrat k cisárstvu bude len v rovine vnútornej politiky a žiadne vojny viesť nebude, nie je napriek zrušeniu ďalšej republiky hodnotený kladne.

 

Princ-prezident

Keďže sa Bonaparte od svojho úteku do Anglicka nezapájal do politického života v krajine, bolo veľkým prekvapením, keď sa 28. februára 1848 dostavil do Paríža. Dočasná vláda ho okamžite vyzvala na návrat do Londýna, čo následne aj urobil.

Princ-prezidentV krajine ale ostal jeho verný stúpenec Jean Victor Fialin, vikomt z Persigny, ktorý začal pomaly podnecovať záujem o slávne meno Bonaparte. A že ľud na meno nezabudol, sa ukázalo už 23. apríla 1848, keď sa uskutočnili voľby do parlamentu. Hoci v nich Ľudovít nekandidoval, bolo odovzdaných veľa neplatných hlasov s  dopísaným jeho menom. V doplňujúcich voľbách do Národného zhromaždenia 4. júna 1848 už vyhral celkovo v štyroch departementoch, v ďalších doplňujúcich voľbách z 18. septembra už v šiestich departementoch.  Po tomto „úspechu“ sa znova vrátil do Paríža a už neodišiel. A keď sa v októbri toho istého roku začala kampaň pred prezidentskými voľbami, na prekvapenie všetkých oznámil svoju kandidatúru.

Výsledky volieb boli známe 20. decembra 1848 a Bonaparte v nich vyhral s obrovským náskokom. Získal 75 percent všetkých platných hlasov, čo činilo 5,4 milióna voličov.  Hlasoval za neho vidiek, chudobnejší obyvatelia miest a stredná buržoázia, pre ktorú zosobňoval poriadok. Fakticky hneď po nástupe do úradu začal Bonaparte okolo seba tvoriť sieť jemu oddaných ľudí. Republikánsky zmýšľajúci úradníci boli vymenení, vláda menovaná prezidentom bola konzervatívna a svojím zložením sa vrátila do čias pred revolúciou. Už v roku 1849 začal myslieť na to, ako ostať pri moci dlhšie ako zákonné štyri roky. Chcel využiť monarchistov na porazenie republikánov, následne odstaviť aj ich a znova nastoliť cisárstvo.

Roky 1849 a 1850 boli vyplnené hádkami medzi republikánmi a socialistami, pričom bolo vydaných mnoho represívnych zákonov. Tým sa republikáni zdiskreditovali a tak v polovici roku 1850 ostali iba dva súperiace bloky: parlament a prezident. Bonaparte sa vydal na cesty po krajine, aby ukázal, že sa dištancuje od všetkých politických hádok. Jeho rečnícky talent mu získaval stúpencov vo všetkých vrstvách spoločnosti. Armáda aj polícia ho podporovali a vďaka prístupu k štátnym peniazom si kúpil noviny a s nimi aj verejnú mienku. Do departementov dosadil ním vybraných ľudí, ktorí okrem toho, že ho osobne podporovali, mu navyše vďačili za získané posty. V októbri 1850 sa Bonaparte konečne odhodlal a rozpustil vládu, hoci tá mala v parlamente podporu väčšiny. Novomenovaná vláda bola skupina odborníkov oddaná prezidentovi. Parlament sa na výmenu vlády iba prizeral, nereagoval a prakticky tým spáchal samovraždu.

O tom, že prezidentova moc sa až príliš zväčšovala, svedčí aj fakt, že sa bez zábran nechával titulovať „princ-prezident“. Po výmene vlády sa začali čistky aj vo vedení armády, polície a Národnej gardy. Strana poriadku, ktorá v parlamente prezidenta podporovala, ale nebola za zmenu režimu na cisárstvo, však reagovala iba bezzubými vyhláseniami. Jeden z jej predákov, Adolphe Thiers, už v roku 1850 poznamenal, že „cisárstvo je už hotová vec“.

 Armáda v uliciach Paríža počas prevratu z 2. decembra 1851

Na vážkach

V roku 1851 pokračovali hádky v parlamente, čo vyhovovalo „princovi-prezidentovi“. Ešte predtým, ako by sa pokúsil o prevrat, na ktorý už aj tak dávnejšie myslel, chcel použiť posledný demokratický spôsob, ako si moc zachovať. Podal preto do parlamentu žiadosť na revíziu ústavy. No napriek tomu, že opozícia bola rozhádaná a Strana poriadku, ktorá prezidenta podporovala a mala v parlamente väčšinu, sa ústava nezmenila. Bonaparte bol teraz na vážkach. Mohol čakať do volieb v roku 1852 a pokúsiť sa protizákonne kandidovať, alebo sa pokúsiť o prevrat. V apríli 1852 sa mali konať aj parlamentné voľby a nebolo isté, či Strana poriadku uspeje. Navyše dvaja neho najvýznamnejší poradcovia, Morny a Persigny (vlastní otcovia prevratu), mu radili skúsiť šťastie s pučom. Ľudovít získal na svoju stranu poslednú veľkú skupinu v parlamente – konzervatívcov. Po tomto kroku sa začali samotné prípravy na prevrat. Zasvätení boli Morny, Persigny, policajný prefekt Francúzska Cardier, prefekt Paríža Maupas a generáli Saint-Arnaund a Magnan. Morny ako minister vnútra mal celú akciu koordinovať. Saint-Arnaund ako  minister vojny mal zabezpečiť podporu armády. Na porade s dôstojníkmi bol dátum prevratu presunutý zo septembra 1851 na december toho istého roku. V decembri sa mali všetci poslanci nachádzať v Paríži, najvýznamnejší z nich mali byť zatknutí a snemovňa mala byť rozpustená. Presný termín sa stanovil na 2. decembra 1851 ráno. Bolo to jednak výročie korunovácie Napoleona I. za cisára z roku 1804 a zároveň výročie víťazstva pri Slavkove z roku 1805.

 

Operácia Rubikon

Napoleon Malý, karikatúra od Victora HugaOperácia dostala meno Rubikon. Všetko sa začalo v noci z 1. na 2. decembra 1851. Národná garda generála Magnana ostala v kasárňach. Paríž obsadila armáda. Polícia a prefekti jej v tom činne pomáhali. Tlač bola umlčaná a zároveň boli na dvere domov vylepené plagáty, ktoré oznamovali rozpustenie parlamentu a opätovné zavedenie všeobecného hlasovacieho práva, ktoré bolo predtým parlamentom obmedzené. Vyhlasovalo sa, že akcia má zabrániť protištátnym plánom parlamentu. Ústava z roku 1848 bola zároveň vyhlásená za neplatnú.

Polícia zatkla asi 100 najaktívnejších členov opozície (liberáli, konzervatívci, ľavičiari, republikáni). Zatknutých bolo aj 80 poslancov (Thiers – vodca Strany poriadku, generál a presvedčený republikán Cavaignac, predseda snemovne Dupin). Väčšina z nich bola zatknutá doma. Vo všetkých departementoch boli zatknutí predstavitelia republikánov, spolu asi 25 000 ľudí.

Na radnici 9. parížskeho obvodu sa stretlo 220 republikánskych poslancov, ktorí odhlasovali odvolanie Bonaparta z funkcie. Armáda ich však všetkých zatkla. Ešte predtým sa im ale podarilo vytvoriť výbor odporu, ktorý sa 3. decembra pokúsil na predmestí Saint-Antoine vyvolať povstanie. To bolo spočiatku úspešné. Bol obsadený stred Paríža, ulice vedúce k Seine, a v Paríži opäť vyrástli barikády. Boj sa začal 4. decembra 1851 ráno. Povstalcov bolo málo, niečo medzi 1000 až 1200 mužmi, zatiaľ čo Morny mohol rátať s 50 000-ovým vojskom. Odpor bol ale podcenený a spolu padlo 380 ľudí, z toho 27 vojakov.

Vzbury proti prevratu sa odohrali aj mimo Paríža, ale nie v mestách, ktoré boli obsadené armádou. Bol to dôležitý rozdiel oproti revolúcii z roku 1848, keď bol vidiek pokojnejší a veľké demonštrácie boli v Paríži. Na vidieku sa spojili sociálni demokrati, roľníci a remeselníci a od 3. do 10. decembra sa v oblastiach, kde volili socialistov,odohralo viacero nepokojov. Najväčšie boli v trojuholníku Gers a Lot-et-Garonne na juhozápade cez Centrálny masív až k Lanquedocu a údolím Rhôny k Perpignanu a k Dinge na juhovýchode krajiny. Na tri dni (6. až 9. decembra 1851) bol dokonca obsadený celý departement Basses-Alpes. Celkovo bolo v 30 departementoch vyhlásené stanné právo a v 27 musela zasahovať armáda. Zatknutých bolo 30 000 ľudí, 3000 bolo uväznených, 10 000 deportovaných, 250 z nich na najťažšie galeje do Francúzskej Guayany. Rozsudky boli vynášané nie súdnym, ale administratívnym rozhodnutím, obžalovaní ani nepoznali obvinenia. 2000 ľudí muselo emigrovať, medzi nimi aj doživotný kritik režimu Victor Hugo.

 

Fraška menom voľby

Napoleon III., cisár FrancúzovUž večer 2. decembra uverejnili noviny Le Moniteur vyhlásenie vyzývajúce na všeobecné hlasovanie o ústave. Referendum sa konalo už o tri týždne –  21. a 22. decembra 1851. Hlasovanie malo byť najprv verejné, ale v dôsledku rozsiahlych nepokojov sa hlasovalo tajne. Text na lístku obsahoval iba jednu vetu: „Francúzsky ľud si praje zachovať vládu Ľudovíta Bonaparta a poskytuje mu plnú právomoc k tomu, aby v zmysle svojho vyhlásenia z 2. decembra 1851 usporiadal záležitosti štátu.Za hlasovalo 7 145 000 voličov, iba 592 bolo proti a 36 880 hlasov bolo neplatných. 2 000 000 ľudí sa však zdržalo hlasovania, čo bolo spôsobené aj tým, že v tretine departementov ešte platilo stanné právo. „Hlasovať proti Ľudovítovi Napoleonovi by znamenalo nahradiť červenou diktatúrou diktatúru princa, ktorý za tri roky preukázal obrovské služby poriadku a katolíctvu,“ vyjadril sa poslanec Montalembert. Prevrat bol dokonaný. Bonaparte získal takmer neobmedzenú moc. Bol to neformálny návrat ku konzulátu jeho strýka Napolenona I. O rok neskôr 2. decembra 1852 nasledovalo aj formálne potvrdenie v podobe obnoveného cisárstva. Na trón zasadol cisár Napoleon III.

 

Mgr. Martin Tkáč

 

Mgr. Martin Tkáč vyštudoval históriu  na Prešovskej univerzite v Prešove. Venuje sa hlavne dejinám novoveku a najnovším dejinám, so zameraním na dejiny Francúzska od Veľkej francúzskej revolúcie do konca druhého cisárstva, a  Francúzsku v druhej svetovej vojne.

 

 

 

Použitá literatúra:

Aubry, O.: Napoleon III. Paris 1933.

Duby, G.: Dějiny Francie–od počátku po současnost. Praha 2003.

Duby, G.: Histoire de la France 2 : Dynasties et révolutions, de 1348-1852. Paris 1991.

Ferro, M.: Dějiny Francie. Praha 2006.

Furet, F.: Francouzská revoluce 2. Ukončit revoluci : Od Ludvíka XVIII. po Julese Ferryho (1815-1880). Praha 2007.

Hartmann, P. C.: Francouzští králové a císaři v novověku : Od Ludvíka XII. k Napoleonovi III. (1418-1870). Praha 2005.

Kudrna, J. a kol.: Dějiny Francie. Praha 1988.

Maurois, A.: Dějiny Francie. Praha 1994.

Prince, R.: The French Second Empire : An Anatomy of Political Power. Cambridge 2001.

Roth, E.: Life of Napoleon III. Emperor of the French. Boston 1856.

Trémolières, F./Ritchieová, C.: Tvorcovia svetových dejín. Od francúzskej revolúcie po začiatok 20. storočia. Bratislava  2003.

Volný, Z. a kol.: Toulky minulostí světa X. Praha 2008.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Padli pri Waterloo, ale ich zuby žili ďalej

Padli pri Waterloo, ale ich zuby žili ďalej

Zubárske kreslo je pre mnohých ľudí zhmotnením ich najhorších nočných môr. Nevábny zvuk vŕtačky a predstava od krvi zašpineného sadistu spôsobuje traumy, napriek faktu, že z hľadiska starostlivosti o ľudský chrup (a miery bolesti, ktorú musí pacient podstúpiť) žijeme zatiaľ v najlepšej ére dejín. celý článok

Nachádza sa poklad na potopenom krížniku?

Nachádza sa poklad na potopenom krížniku?

Bitka v Cušimskom prielive v máji 1905 dala definitívnu bodku za rusko-japonskou vojnou. Jednou z jej obetí bol krížnik Dmitrij Donskoj. Jeho vrak teraz našla juhokórejská súkromná spoločnosť. K pátraniu ich nemotivoval záujem o námornú históriu, ale legenda, že krížnik viezol obrovský náklad zlata. celý článok

Kde zmizli lode Erebus a Terror?

Kde zmizli lode Erebus a Terror?

Odpoveď na túto otázku neprestáva vzrušovať a zároveň fascinovať ani 170 rokov potom, čo zmizli. Nedávne objavenie vrakov oboch stratených lodí expedície vrhá nové svetlo a prináša nové informácie o jednej z najznámejších a zároveň najtragickejších objavných plavieb v dejinách. celý článok

Oklamali ma s venom pre nevestu!

Oklamali ma s venom pre nevestu!

Život na slovenskom vidieku v 18. storočí nebol jednoduchý. A to ani medzi zemepánmi. Svedčí o tom i príbeh istého Imricha Odlera z Dechtíc, ktorý sa s vidinou pekného vena oženil, aby sa nakoniec so svojím svokrom musel súdiť. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.