Odkiaľ máme erby a o čom svedčia?

Publikované : 06.09.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 4562

Erby nájdeme na stĺpoch, stenách, pohrebných doskách, na obrazoch, nábytku, ba dokonca aj na predmetoch dennej potreby – pohároch, príboroch a podobne. Vedecká disciplína, ktorá ich skúma, sa nazýva heraldika. Ako a prečo vôbec vznikla a akými pravidlami sa riadi?

 

Heraldika sa často zvykne charakterizovať jednoduchým latinským citátom: ars et scientia. Znamená to umenie a veda. V školách sa o heraldike učí, že je to pomocná veda historická, ktorá pomáha objasňovať určité aspekty minulosti. Menej sa už vníma jej umelecká stránka. No keď sa na vec pozrieme detailnejšie, zistíme, že heraldika je s umením skutočne pevne spätá. Stačí sa len prejsť niektorým z hradov, kaštieľov či starých kostolov a trošku sa poobzerať. Erby nájdeme na stĺpoch, stenách, pohrebných doskách, na obrazoch, nábytku, ba dokonca aj na predmetoch dennej spotreby – pohároch, príboroch a pod. Heraldike sa venovali, resp. záujem o ňu podnecoval v tvorbe aj mnohých umelcov, napríklad Donatella alebo Albrechta Dürera. Významných umelcov 20. storočia inšpirovalo najmä rytierstvo, ktoré je s erbmi neodlučiteľne prepojené. Keďže heraldika existuje už viac ako osem storočí, aj ona podliehala módnym vplyvom a, samozrejme, aj umeleckým smerom. To znamená, že i v tomto ohľade treba vnímať jej umelecký aspekt. Vráťme sa však o pár storočí naspäť, do času, keď bola heraldika ešte len v plienkach.

 Stredovekí rytieri počas Storočnej vojny

Zrod heraldiky

Heraldika vznikla vo vrcholnom stredoveku v polovici 12. storočia. Za jej zrodom stoja najmä dva fenomény: križiacke výpravy a rytierstvo – formujúca sa spoločenská vrstva privilegovaného obyvateľstva. Symbolickým počiatkom tvorby prvých erbov je organizovanie druhej križiackej výpravy. Dňa 31. marca 1146 francúzsky kráľ Ľudovít VII. zvolal snem do Vézelay z dôvodu spustošenia Edessy (mesto v Hornej Mezopotámii, od r. 1099 v rukách križiakov) moslimami na Vianoce predchádzajúceho roku. Cisterciánsky mních sv. Bernard z Clairvaux spustil v tejto burgundskej bazilike ohnivý prejav, po ktorom zhromaždenie volalo: „Daj nám kríže!“ Vtedy si Bernard roztrhal rúcho na pásy, z ktorých si prítomní rytieri a kniežatá zhotovovali kríže a prišívali na svoje plášte a zástavy.

Vyobrazenie rytierov so štítmiV skutočnosti stála za zrodom heraldiky najmä jednoduchá potreba vzájomnej identifikácie. Rytierov v plnej zbroji a s prilbou na hlave nebolo možné od seba odlíšiť, čo sa ukázalo ako problém, najmä pri organizácii vojenských jednotiek. Faktom však zostáva, že práve počas druhej križiackej výpravy si rytieri začali maľovať na svoje štíty kríže, ktoré sa tak stali významným, a vlastne prvým skutočne heraldickým symbolom. Kríž plnil zároveň aj funkciu identifikačného znamenia, bol symbolom Božej ochrany a spásy. Zakrátko sa do heraldiky dostali ďalšie symboly, rôzne heroldské a heraldické figúry, napr. bájne zvieratá, ako jednorožce, draky alebo grify, reprezentujúce vlastnosti, ktoré im boli pripisované.

Svoj erb mal aj notoricky známy anglický kráľ zvaný Richard Levie srdce (1157 – 1199). Prezývku získal podľa toho, že mal na svojom štíte vyobrazeného leva a podľa kroník sa v bojoch (bojoval v tretej krížovej výprave) bil veľmi statočne. Lev ešte aj dnes reprezentuje kráľovské cnosti – odvahu a bojovnosť – toto všetko sa pripisuje i tomuto panovníkovi z rodu Plantagenetovcov. Tradícia pretrvala dodnes aj v inom smere. Anglický kráľovský erb má rovnakú podobu ako Richardov erb vyobrazený na veľkej pečati z roku 1198.

 

Turnaje

Veľká pečať anglického kráľa Richarda Levie srdce z roku 1189. Rytier má na štíte viditeľne vyobrazeného levaRozšírenie erbov do verejného života majú na svedomí najmä rytierske turnaje, ktoré sa tešili veľkej obľube od 12. až do začiatku 16. storočia. Boli to zápasy, bojové hry, kde súperi mohli proti sebe bojovať v rôznych disciplínach, s ostrými aj tupými zbraňami. No istotne najznámejšia a zrejme i najpopulárnejšia verzia zápasu v turnaji bola tá, v ktorej sa rytieri na koňoch rútili proti sebe a snažili sa kopijami, ktoré mohli dosahovať dĺžku až štyroch metrov, zhodiť tomu druhému klenot z prilby.

Takéto turnaje boli prestížnymi záležitosťami. Nešlo však len o to ukázať svoju odvahu, statočnosť, bojové znalosti a skúsenosti. Turnaje boli zároveň prezentáciou heraldických znamení, prostredníctvom štítov, zástav a plášťov, ktoré mali na sebe rytieri a ich kone. Milovníkom rytierskych turnajov bol aj rímsko-nemecký cisár a najslávnejší český kráľ Karol IV. (1316 – 1378). V jednom takomto turnaji (v ktorom vystupoval tajne) bol zrazený z koňa a utrpel ťažké zranenie, z ktorého sa až do smrti celkom nespamätal.

K rozšíreniu erbov a erbovej tvorby prispelo aj používanie pečatí. Jednou z hlavných funkcií pečate bolo právne potvrdenie pravosti, teda legitimizácia dokumentu. Aj dodnes používané nápisové atramentové pečiatky majú svoj pôvod vo voskových, resp. kovových pečatiach, ktoré obsahovali erb alebo nejaký heraldický symbol.

 

Prísne heraldické pravidlá

Heraldika má obmedzený počet kovov, farieb a kožušínRovnako ako dnes, aj v minulosti mala heraldika svoje pevne stanovené pravidlá a zvyklosti, ktoré sa pri tvorbe nových erbov museli rešpektovať. V prvom rade musel byť erb jedinečný. To zabezpečovali kráľovskí úradníci – heroldi, ktorí boli prítomní už na rytierskych turnajoch. Erb však musel spĺňať aj iné kritériá. Najzákladnejším pravidlom je zásada obmedzeného množstva farieb a kovov – tinktúr, ktoré sa musia v erbe striedať.

V heraldike existujú dva kovy – zlato a striebro – a vizuálne sa vyznačujú žltou, resp. bielou farbou. Ďalej poznáme štyri základné heraldické farby – červená, modrá, čierna a zelená, neskôr sa k nim pridali ďalšie. Striedanie kovov a farieb má svoje korene v praktickej heraldike – zlaté znamenie na striebornom štíte alebo čierne znamenie na modrom štíte by bolo na slnku zle viditeľné, a preto aj ťažko identifikovateľné. Okrem kovov a farieb sa v heraldike používali i charakteristické kožušiny – hermelín (kožuch z hranostaja), sobolina, kunina a veverčina (kožušina zo sibírskej veverice).

Ďalším dôležitým aspektom heraldickej tvorby je vyobrazovanie jednotlivých figúr. Špecifické vyobrazenie majú rastlinné, ale aj živočíšne motívy. Teda nie je heraldicky správne nakresliť do štítu ružu naturalisticky, tak ako ju možno vidieť v záhrade či v parku, ale zobraziť treba jej presne stanovený heraldický variant.

 Erb Liptova

Terminológia  a zloženie erbu

Rytier mal okrem štítu so znamením aj klenot na prilbe, ktorý sa mu protivník snažil zhodiť. A hoci je erb erbom, už keď je zložený len zo štítu so znamením, postupom času sa khlavným častiam erbu pridali aj ďalšie. Vychádzajú zo stredovekej bojovej výbavy rytiera a uplatňovali sa najmä na šľachtických a kráľovských erboch. V erbe možno nad štít umiestniť prilbu, ktorá môže byť hrncová, vedierková alebo turnajová (otvorená alebo zatvorená). Na prilbe je položená korunka (prípadne točenica), v prípade, že ide o hodnostnú korunku šľachtica, možno z počtu perličiek identifikovať, či išlo o baróna, grófa, alebo o knieža. Spod korunky splývajú prikrývadlá. Tie môžu byť rôzne farebne ladené a tiež rôzne umelecky znázornené.

Erb Williama ShakespearaAj prikrývadlá vychádzajú z praktickej heraldiky – boli to kusy látky, ktoré mali za úlohu zadržiavať slnečné lúče, aby sa hlava v prilbe príliš neprehrievala. V klimatických podmienkach Blízkeho východu to bolo dozaista veľmi potrebné. No a nakoniec klenot. V časoch, keď už rytierstvo bolo minulosťou, mohlo byť v klenote prakticky čokoľvek – ak to bolo v súlade s heraldickými pravidlami. Mohla to byť konkrétna heraldická figúra zo štítu alebo niečo úplne iné. Anglický básnik, dramatik a herec William Shakespeare mal v klenote strieborného orla držiaceho zlatú kopiju. V zlatom štíte bola navyše do čierneho pravošikmého brvna vsadená rovnaká zlatá turnajská kopija, ako bola v klenote, takže erb bol zároveň hovoriacim znamením, pretože shakespeare znamená „trasúca (chvejúca) sa kopija“. Okrem hlavných častí môže byť erb obohatený aj o vedľajšie časti, ako napríklad o strážcov či nosičov erbu, devízy a heslá a pod.

 

 

Špecifikum heraldiky v habsburskej monarchii

Heraldika v krajinách patriacich vládnucemu rodu Habsburgovcov má príliš veľa osobitostí (i vzájomných odlišností) nato, aby som ich všetky vymenoval, ale zameriam sa na jednu, veľmi špecifickú a zaujímavú, typickú pre raný novovek. V druhej polovici 15. storočia nastal veľký územný rozmach Osmanskej ríše. O necelé storočie neskôr už bola ríša svetovou veľmocou, pod svojou vládou mala celý Balkán a pôvodné uhorské dŕžavy, medzi ktoré patrilo aj dovtedajšie hlavné mesto Uhorska – Budín.

Začali sa takmer nepretržité boje – Osmania sa dostali aj na územie dnešného Slovenska, istý čas držali vo svojich rukách i niektoré tunajšie pevnosti (napríklad Nové Zámky). Boj proti tomuto nepriateľovi bol v danom období kľúčovým aspektom života nielen šľachty, ale celého obyvateľstva. Mnohé, dovtedy nevýznamné rody získali svoje postavenie práve vďaka svojej statočnosti preukázanej vo vzájomných vojenských stretoch. Tí najlepší dostali aj prívlastok „turkobijca“, ktorým je označovaný i panovník Leopold I. Habsburský (1640 – 1705).

Erb biskupa Jána Okoličániho v Kostole Najsvätejšej Trojice v Trnave z roku 1729Sám kráľ mohol významné činy oceniť aj udelením alebo polepšením sociálneho statusu vojaka. Ten potom obdržal armáles – erbovú listinu, kde získal určité majetky a bol mu udelený alebo vylepšený erb. Často sa v takomto prípade dostalo do štítu alebo klenotu obrnené rameno, spoločne s variantom, kde držalo meč. Symbolizovalo to udatné boje, ktoré nositeľ erbu absolvoval, a preto si zaslúžil, aby mohol nosiť a prezentovať sa takýmto znamením. V 17. storočí to však nemuseli byť len boje proti Osmanom, pretože v tomto období sužovali krajinu aj protihabsburské povstania. Boj proti Osmanom nereprezentuje len obrnené rameno, ale tiež odseknutá hlava s dlhými úzkymi fúzmi, niekedy s turbanom na hlave. Tá má znázorňovať mŕtveho moslimského protivníka. Túto prax dosvedčuje aj polepšený erb Adolfa Schwarzenberga, ktorý  v roku 1599 získal za svoje víťazstvo v boji i titul ríšskeho kniežaťa. Do erbu mu bolo vložené pole s hlavou osmanského bojovníka, ktorému krkavec kole oko.

V niektorých prípadoch je motív obrneného ramena a meča spojený s hlavou, ktorá je na meči napichnutá. Takýto bol aj erb rodu Okoličných (z Okoličného) najneskôr od poslednej tretiny 16. storočia. Ako však uviedol slovenský heraldik F. Federmayer, za touto skutočnosťou nemusel stáť významný vojenský počin niektorého z členov rodu. Títo šľachtici totiž už v prvej polovici 16. storočia používali erb s vyobrazenou hlavou v štíte, ktorú presekáva meč na ľavej strane tváre. Podľa A. Húščavu toto znamenie odkazuje na hrdinský skutok predka rodu Jána, ktorý počas neapolskej výpravy Ľudovíta Veľkého prišiel v boji o oko. Takto bol erb aj hovoriacim symbolom, pretože meč presekáva oko a líce. V tomto období teda pravdepodobne nebola v erbe vyobrazená hlava nepriateľa, ale  práve Ján a jeho obeta v boji. Nie je vylúčené, že šľachtici z Okoličného chceli svoj pôvodný erb upraviť podľa  heraldickej módnej vlny, ktorá bola populárna v 16.  a 17. storočí. Vyobrazenie tak stratilo pôvodný význam a vo svojich mladších variantoch evidentne symbolizovalo boj rodu proti osmanským okupantom.

 

Heraldika dnes

Stredný štátny znak Československa z medzivojnového obdobiaHeraldická tvorba pretrvala aj po rozpade Uhorska a trvá až do dnešných dní (a nielen u nás). Najlepším svedectvom je štátna symbolika, pretože rovnako ako v minulosti, aj dnes možno štátny znak charakterizovať ako znamenie v štíte, teda ako štátny erb (napr. v Nemecku má i rovnaké pomenovanie – Staatswappen). Ak sa pozrieme do ostatných krajín, najmä do Anglicka, Francúzska alebo do Nemecka, tam sa heraldika stále teší veľkej obľube. Aj súčasné logá, hoci mnohokrát nespĺňajú heraldické pravidlá, vychádzajú z heraldiky. Stačí si všimnúť znaky popredných európskych futbalových mužstiev, napríklad znak FC Barcelona. Ten tvorí atypický štít obsahujúci symboliku Barcelony, Katalánska a klubové farby mužstva.

 

 

Štefan HrivňákŠtefan Hrivňák je absolventom archívnictva a pomocných vied historických na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa regionálnym a hospodárskym dejinám, obecnej heraldike a dejinám archívnictva. Publikuje v domácich vedeckých periodikách, zborníkoch a časopisoch, spolupracuje pri tvorbe obecných monografií. V súčasnosti je editorom alebo spolueditorom projektov Víno v prameňoch, dokumenty k dejinám malokarpatského vinohradníctva a Biografický slovník slovenských archivárov. Je redaktorom časopisu Fórum archivárov a pracuje v Archíve mesta Bratislavy.

 

 

Literatúra:

Fedemayer, F.: Krištof Okolicsányi († 1707). Náčrt heraldického vývoja jeho rodového erbu. In: Kovačka, M.  - Augustínová, E. (eds). Memorialis – historický spis slovenských stolíc. Zborník prác z medzinárodnej vedeckej konferencie, ktorá sa konala pri príležitosti 300. výročia tragických udalostí na počesť turčianskych martýrov Melchiora Rakovského a Krištofa Okoličániho 7. a 8. júna 2007 v Martine. Martin 2008, 77 – 92.

Hunt, P.: Medieval Heraldry as Visual Literacy. Dostupné na internete: http://www.electrummagazine.com/2012/08/heraldry-as-visual-literacy/.

Joubert, P.: Nouveau guide de l'héraldique. Ouest-France 1980.

Rowland-Entwistle, T.: Heraldry. London 1984.

Toufar, P.: Karel IV. krvácel z úst a otékal mu jazyk. Při záchraně mu vytrhali vlasy. Dostupné na internete: http://technet.idnes.cz/karel-iv-karel-ctvrty-0to-/vojenstvi.aspx?c=A160513_135102_vojenstvi_kuz.

Vrtel, L.: Heraldický katechizmus. Bratislava 2012.

Vrtel, L.: Osem storočí slovenskej heraldiky (3. vyd.). Bratislava 2017.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Redakčný výber 2016

Redakčný výber 2016

Aké boli najlepšie články na Historyweb.sk podľa členov redakcie? Už sme dali priestor čitateľom, teraz by sme radi uverejnili rebríček textov, ktoré zaujali nás. celý článok

Čo sa ukrýva za Svätým alebo Jubilejným rokom?

Čo sa ukrýva za Svätým alebo Jubilejným rokom?

„Otvorte mi brány spravodlivosti“ („Aperite mihi portas Justitiae“), týmito slovami otvoril pápež František Svätú bránu Baziliky sv. Petra v Ríme. Jej otvorením sa tradične začína pre kresťanov svätý alebo jubilejný rok. Pri príležitosti končiaceho svätého roka – Roka milosrdenstva – sa pozrieme na celý článok

Maroko a Európa – od konfliktu k spolupráci

Maroko a Európa – od konfliktu k spolupráci

Po rozdelení Maroka na francúzsky a španielsky protektorát v roku 1912 nastalo obdobie európskeho kolonializmu. Trvalo však len niekoľko dekád. Maroku sa podarilo získať nezávislosť a dnes je najväčším príjemcom pomoci z fondov Európskej únie v rámci Európskej susedskej politiky. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.