Od prvého Arpádovca po prvého kráľa

Publikované : 09.09.2012 | Komentárov: 6 | Zobrazení: 12303

Aj keď je arpádovská dynastia pomenovaná podľa kniežaťa, ktorý doviedol Maďarov do Karpatskej kotliny, jej zakladateľom je v skutočnosti Arpádov otec Álmoš. Jeho pôvod mal byť, podobne ako u zakladateľov iných dynastií, božský – samozrejme v pohanskom zmysle slova. Aspoň tak to vyplýva z vrcholnostredovekých uhorských kroník, vychádzajúcich však nepochybne z domácej tradície.

 


Podľa tzv. Anonymovej kroniky zo začiatku 13. storočia sa Álmošovej matke – princeznej Emese – snívalo o Turulovi (mýtický vták Maďarov typu sokola alebo jastraba), ktorý jej mal oznámiť, že sa z jej lona narodia slávni králi, ktorí sa ale nerozmnožia vo svojej krajine. 

 

 

 

 

 

Podľa tohto sna (maď. álom) dostal jej syn meno Álmoš. Povesť ďalej hovorí, že keď Álmoš dospel, siedmi maďarskí náčelníci sa na základe porady rozhodli opustiť svoju dovtedajšiu vlasť (Skýtiu). Okrem toho, že si za cieľ určili Panóniu, sa dohodli, že budú vždy poslúchať ako vládcu Álmoša a jeho potomkov. Každý zo siedmich náčelníkov potom vylial svoju krv do spoločnej nádoby na znak toho, že ak prísahu poruší, bude prekliaty. Táto prísaha, nech už má historické pozadie, alebo bola vymyslená, sa stala základom politickej legitimizácie vlády rodu Arpádovcov.

Maďari samozrejme do Karpatskej kotliny neprišli tak, ako to vykresľujú stredoveké uhorské kroniky so svojimi stereotypnými opismi bitiek a lokálnych vládcov s až absurdne znejúcimi menami. V skutočnosti prišli v niekoľkých vlnách, aby sa po páde Veľkej Moravy (906 – 907) stali dominantnou silou v Karpatskej kotline. Je však diskutabilné, aké postavenie mali v maďarskej spoločnosti Arpádovci. Nie práve najspoľahlivejšia Anonymova kronika hovorí o smrti Arpáda údajne v roku 907.

Aké dedičstvo teda zanechali Arpád a jeho otec Álmoš?

 

Arpádovi nástupcovia

Svojim nástupcom nechali kompaktný priestor v Karpatskej kotline a silnú maďarskú jazdu. Kontrola Karpatskej kotliny Maďarmi spôsobila, že dovtedajšia „udalostná os“ Bavorsko – Veľká Morava stratila svoj význam. Stalo sa tak najmä v dôsledku porážky Bavorov v bitke pri Bratislave 4. júla 907. Tým sa ťažisko rozhodujúcich javov a procesov, politiky a obchodu, posunulo viac na sever – do Saska a do Čiech.

Maďarská jazda bola obávaným prvkom vojenstva v prvej polovici 10. storočia. Európske armády neboli na nomádske rýchle jazdy zvyknuté, preto im trvalo niekoľko desaťročí, kým si dokázali s maďarskými nájazdmi poradiť.

Staromaďarská spoločnosť nebola príliš rozvinutá a nepotrebovala veľa inštitúcií. Kniežatá boli skôr vojenskými veliteľmi než správcami krajiny. Kniežatá z rodu Arpádovcov boli vlastne len jedným z viacerých kniežacích rodov, ktoré sa konštituovali na území vznikajúceho Uhorska. Arpádovcom, ako sa zdá, pripadlo v Uhorsku centrálne územie medzi Dunajom a Tisou, ktoré si potom delili Arpádovi synovia Tarhoš, Üllő, Jutaš a Žolt (Zaltán) a následne aj jeho vnuci.

V roku 955 prepadli Maďari Bavorsko. Hoci sa maďarské jazdy nešpecializovali na dobýjanie miest, predsa sa odhodlali na obliehanie mesta Augsburg. Vážna hrozba prinútila nemeckého kráľa Ota I., aby zhromaždil silné vojsko, vďaka ktorému sa jemu a jeho spojencom podarilo zdrvujúco poraziť Maďarov v bitke na neďalekej rieke Lech. Maďarské kniežatá v bitke síce zahynuli, medzi padlými však nenájdeme Arpádovcov. Tí, ako predpokladá Ján Steinhübel, si porážkou posilnili moc v Karpatskej kotline a získali kontrolu nad celým Zadunajskom, Nitrianskom a Biharskom s novým centrom ich moci v Ostrihome. Arpádovský knieža Takšoň tak mohol svojim synom Gejzovi a Michalovi odovzdať rozsiahle a vyspelé časti krajiny.

 

Krst pohanských vládcov

Po smrti Takšoňa požiadal Gejza cisára Ota I. o vyslanie misie, o ktorú sa postaral misijný biskup Bruno zo Sankt Gallenu. Christianizáciu krajiny síce uľahčila prítomnosť kresťanov v Karpatskej kotline, aj vďaka dedičstvu Veľkej Moravy, išlo však v prvom rade o Gejzovu vôľu prijať novú vieru a začleniť Uhorsko do spoločenstva kresťanských krajín.

Knieža Gejza získal krstom meno Štefan, rovnako ako jeho syn Vajk. Ak chcel Gejza zabezpečiť svojmu synovi vládu, musel obísť nároky svojho brata Michala, o ktorom sa predpokladá, že vládol ako údelný knieža v Nitriansku. Svätoštefanská legenda spomína Gejzove ruky „pošpinené krvou“ a ťažký hriech, nekonkretizuje ho však. J. Steinhübel predpokladá, že Gejzov „hriech“ spočíval v odstránení Michala, čo malo Štefanovi zabezpečiť nitriansky údel a neskoršie nástupníctvo v celej arpádovskej doméne.

V roku 997 Gejza zomrel a  po ňom mal nastúpiť syn Štefan. O svoje nároky sa však prihlásil ďalší Arpádovec, šomoďský knieža Kopáň. Na stranu Štefana sa zas pridali dvaja veľmoži Hunt a Poznan. Hunt, a pravdepodobne aj Poznan, boli bezpochyby slovanského pôvodu a základňa ich moci musela byť v Nitriansku. Ako vidno, v tejto, pre budúcu podobu Uhorska rozhodujúcej chvíli, Štefana podporili slovanské kniežatá, vďaka ktorým Kopáňovo vojsko porazili a on sám padol v boji. Štefan dal po bitke Kopáňovo telo rozštvrtiť a jednotlivé časti nechal vyvesiť na brány Ostrihomu, Vesprému, Rábu, jedna sa dostala až do Sedmohradska.

Krutým zúčtovaním s Kopáňom skonsolidoval Štefan svoju moc natoľko, aby sa v roku 1000 alebo v roku 1001 nechal korunovať korunou získanou od pápeža Silvestra II. Nasledovalo postupné zjednocovanie krajiny pod priamou kontrolou kráľa. Porážal jedno uhorské knieža za druhým, na ich miesto však nedosadzoval ďalšie kniežatá, ale urobil z ich panstiev komitáty – centrá uhorskej správy. Tým zabránil, aby v častiach krajiny vznikali dynastické kniežacie rody; správu krajiny tak riadili úradníci, ktorí spadali priamo pod kráľa. Štefan postupne zriaďoval tiež biskupstvá a arcibiskupstvá. Položil tak základy modernej svetskej i cirkevnej správy.

Novú podobu uhorských inštitúcií si kráľ Štefan nevymyslel. Použil vzory z nemeckých oblastí, no tiež z Veľkej Moravy. Svedčí o tom napríklad prevzatie pôvodne zrejme avarského termínu župan (ispán), známeho z Veľkej Moravy a z ďalších krajín v širšom okruhu už zaniknutého Avarského kaganátu. Uhorský župan stál v Uhorsku na čele kráľovského komitátu. Správa krajiny prebrala aj ďalšie termíny: pohárnik (poharnok), stolník (asztalnok), či dvorník (udvarnok). Slovanská slovná zásoba veľmi významne ovplyvnila aj maďarskú cirkevnú terminológiu.

Jedna časť Uhorska ostala „nezreformovaná“. Bolo to Nitriansko, ktoré sa po Štefanovej korunovácii ocitlo pod vplyvom poľského panovníka Boleslava Chrabrého. Ten, nespokojný s faktom, že korunu od pápeža získal Štefan, a nie on, vojensky obsadil územie dnešného Slovenska, aby sa nakoniec v roku 1001 dohodol so Štefanom na kompromise. Štefan sa vzdal priameho vplyvu na Nitriansko, to však zostalo pod vládou synov zavraždeného Michala − Ladislava a Vazula. Poľský vplyv sa tu udržal až do roku 1029, keď Štefan Nitriansko znovu získal a nechal Vazula vsadiť do väzenia.

O dva roky postihlo uhorského kráľa veľké nešťastie. Jeho v tom čase už jediný syn Imrich zomrel na následky zranení z poľovačky. Automaticky sa tak novým kráľom mal stať v Nitre uväznený Vazul. To však Štefan nechcel dopustiť. Určil za následníka svojho synovca, Benátčana Petra Orseola. Aby si Vazul nemohol robiť nároky na trón, nechal ho Štefan oslepiť a naliať mu do uší horúce olovo.

Štefan zomrel 15. augusta 1038. Nechal po sebe veľkú zjednotenú krajinu s modernou správou a s dvomi arcibiskupstvami. Uhorský panovník sa mohol navyše pýšiť kráľovskou korunou, tento náskok dohnali Čechy až o dve storočia neskôr.

 

Cesta vydláždená krvou

Budovanie uhorského štátu bolo vydláždené krvou, Uhorsko však v tomto ohľade a vo svojej dobe nebolo nijakou výnimkou. Obdobne začal svoj štát „budovať“ český knieža Boleslav I., ktorý v roku 935 zavraždil svojho brata Václava. A ako pripomína český historik Dušan Třeštík, aj založenie Ríma sa začalo vraždou Réma bratom Romulom. Všetko pripomína „prvú bratovraždu v dejinách“, keď biblický Kain zavraždil Ábela. Muselo sa každé veľké dielo v dejinách začínať takýmto krutým spôsobom?

Budovanie štátu, o ktoré sa s úspechom pokúšali osobnosti našich dejín v 10. a 11. storočí, bolo mimoriadne pohnutým obdobím. Aby sa zmenili už fungujúce inštitúcie a štruktúry moci, neváhali kľúčové postavy siahnuť k tým najkrutejším prostriedkom na odstránenie nepriateľov. Týka sa to samozrejme aj Štefana, ktorý rovnako naložil s Kopáňom i s Vazulom. V krvi a vo vojnách sa tak mohli stabilizovať stredoeurópske monarchie Poľsko, Čechy a Uhorsko, aby nakoniec pretrvali niekoľko stáročí. Tieto udalosti vyrobili veľké vrásky neskorším dobovým kronikárom a  legendistom. Potrebovali na jednej strane kruté skutky Štefana a jeho otca Gejzu zamlčať, na druhej strane však písali pod tlakom tradície. Legendista preto len decentne naznačil, že Gejzovi ostali „ruky poškvrnené ľudskou krvou“, preto Boh nedovolil uskutočniť veľké plány jemu, ale až jeho synovi Štefanovi. O zmrzačení Vazula sa však muselo všeobecne vedieť. V tomto prípade už uhorský kronikár siahol k účelovej lži. Zodpovednosť za tento skutok preniesol na zrejme nie príliš obľúbenú Štefanovu manželku Gizelu, pôvodom z Bavorska. Zavádzanie, či klamstvá kronikárov slúžili na zlepšenie obrazu zakladateľov štátu pre ďalšie generácie. Tendenčnosť a zahmlievanie historickej pravdy stredovekými legendistami a kronikármi tiež spôsobilo, že mnohé štátno-budovateľské zásluhy pripisujeme Štefanovi a neuvedomujeme si, že len pokračoval v otcových šľapajach. Predpokladá sa, že prvé komitáty vznikli na severovýchode Zadunajska práve za Gejzu. Rovnako prvé biskupstvo na arpádovskej doméne vzniklo už za Gejzu, jeho centrom bol Vesprém.

Napriek všetkému je význam Štefanovho diela nepopierateľný, pretože sa mu podarilo dotiahnuť vo veľkom to, čo nestihol jeho otec. Uhorsko sa stalo rešpektovanou krajinou s celistvým a zjednoteným územím, s dobudovanou civilnou i cirkevnou správou na všetkých úrovniach. Jednotu krajiny sa nepodarilo zlomiť ani v neskorších turbulentných desaťročiach po Štefanovej smrti.

Štefanovi I. v súčasnosti nepatrí významné miesto v súčasnom slovenskom historickom povedomí, no nie je to stav zaslúžený. Nesnažil sa totiž o vybudovanie maďarského štátu, ako by sa mohlo niekedy zdať na oficiálnych oslavách sviatku svätého Štefana v Maďarsku, ale o pestré a moderné Uhorsko. Dosvedčuje to citát z diela „Ponaučenia svätého kráľa Štefana I. kráľovičovi Imrichovi“. V ňom otec svojho syna upozorňuje, aké dôležité je dbať o národnostnú pestrosť krajiny, „pretože kráľovstvo jedného jazyka a jedného mravu je slabé a krehké.“ Autorom tejto vety bol iste stredoveký učenec a vychovávateľ Imricha, a nie kráľ Štefan, avšak ten sa s touto myšlienkou musel určite stotožňovať. Svoju panovnícku dráhu začal v slovanskej Nitre, slovanské kniežatá Hunt a Poznan mu hneď na začiatku jeho vlády výrazne dopomohli k víťazstvu nad Kopáňom a navyše sa celý život obklopoval cudzincami z nemeckých a z talianskych krajín, ktorí prispeli k modernizácii Uhorska. Národnostná pestrosť krajiny bola natoľko nápadná, že arpádovské Uhorsko bolo rovnako slovanské, ako maďarské. Napokon, aj sami Arpádovci sa sobášnymi väzbami so slovanskými panovníckymi rodmi z Poľska, z Ruska a zo Srbska stali v priebehu 11. a 12. storočia takpovediac „slovanskou“ dynastiou.

Tak vyzerá obraz Štefana I. Bez štátnikov, ako bol on, alebo český Boleslav I., či poľský Mieško I., ktorí neváhali zaviesť vo svojich krajinách nové poriadky, podporovať kresťanstvo a posunúť tak strednú Európu na západ, by tieto krajiny postihol osud polabských Slovanov, z ktorých sa stala ľahká korisť výbojných Sasov. Preto je Štefan I. dôležitý nielen pre Maďarov, ale aj pre Slovákov. Je to jedna z najvýznamnejších postáv našich dejín.

 

 

Mgr. Miroslav Lysý, PhD., vyštudoval odbor archeológia – história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako odborný asistent na Katedre právnych dejín Právnickej fakulty. Zaoberá sa stredovekými dejinami, špecializoval sa na arpádovské obdobie Uhorska a na ohlas husitskej revolúcie.

 

Použitá literatúra

Kováč, D. a kol.: Kronika Slovenska 1. Od najstarších čias do konca 19. storočia. Bratislava 1998.

Steinhübel, J.: Nitrianske kniežatstvo. Bratislava 2004.

Dvořák, P. (ed.): V kráľovstve sv. Štefana. Vznik uhorského štátu a čas arpádovských kráľov. Bratislava 2002.

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

 

 

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Zomrel kráľ, nech žije kráľ!

Zomrel kráľ, nech žije kráľ!

Kým mohli v Uhorskom kráľovstve po smrti posledného panovníka z rodu Arpádovcov Ondreja III. v roku 1301 volať na slávu nového kráľa, muselo prejsť strastiplné obdobie politickej nestability. celý článok

Panovník na prelome epoch

Panovník na prelome epoch

Uhorský kráľ Belo IV. je najčastejšie spájaný s vpádom Mongolov, nesprávne označovaných za Tatárov Aj keď táto udalosť zásadne ovplyvnila charakter a priebeh jeho vlády, jeho panovanie môžeme spojiť aj s mnohými ďalšími procesmi v Uhorsku. celý článok

Uhorský kráľ a krížová výprava (1. časť)

Uhorský kráľ a krížová výprava (1. časť)

Vládu uhorského kráľa Ondreja II. hodnotia historici všeobecne kriticky. Pre zlú hospodársku politiku, rozpredávanie kráľovských majetkov a slabú autoritu u šľachty sa považuje za jedného z najmenej schopných arpádovských panovníkov na uhorskom tróne. celý článok

Diskusia (6)

pridať

  • #1 | Orgon | 19.09.2012 09:26

    Pekne spracovaný článok. Pri tom pohárnikovi a spol. som sa nevdojak vrátil do čias štúdia na PFUK - do starých dobrých skrípt z čecha - pán Sivák na to už vtedy upozorňoval že sú to termíny, a aj inštitúty ako také prevzaté z Veľkej Moravy. Držím palce aby kvalita článkov vydržala, prípadne môžeme dohodnúť aj nejakú spoluprácu

    Reagovať
    • #3 | Claudius | 19.09.2012 11:06 (odpoveď na #1)

      Ďakujeme, o spoluprácu so záujemcami o dejiny, či už profesionálmi, či už laikmi, máme určite záujem! Platí váš mail z registrácie?

      Reagovať
      • #4 | Orgon | 19.09.2012 12:07 (odpoveď na #3)

        iste, tá adresa platí. Ja sám mám stránku venovanú našej histórii a vítam, že vznikajú aj ďalšie weby, ktoré sa témam seriózne venujú.

        Reagovať
  • #6 | UhorKa | 21.09.2012 10:17

    konecne nejaky zmysluplny text o NASICH dejinach, bez komplexov a potreby fabulovat nejake alternativne slovenske dejiny. dufam, ze v tom budete pokracovat a vydrzi vam to :)
    tamten munkacsyho obraz teraz vystavuju vramci orbanovej propagandistickej vystavy "hrdinovia, krali, svatci" v narodnej galerii v budapesti, je to obrie platno, venovali mu celu jednu miestnost a vraj ho museli rozrezat na tri, aby ho vobec do galerie dostali. podla textu, ktory je pri nom, mal koncom 19.storocia visiet v uhorskom parlamente, ale uz vtedy uznali, ze by to bolo asi trochu moc pre ostatne narodnosti v uhorsku, zobrazovat ich, ako vrelo vitaju madarske kmene v dunajskej kotline chlebom a solou.
    tu vystavu asi treba vidiet, ze kam az moze zajst propaganda vlastnych dejin, nasi tajtrlikovia su proti orbanovi nic. a skor, nez si zaberie priestory galerie pre svoje reprezentacne ucely (ako ma udajne v plane)

    Reagovať
  • #243 | Svetomir | 25.12.2015 18:39

    Dobrý článok.
    Azda by som nevedecky poznamenal: Vazul - skomolenina mena Vasil. Rovnako Stoličný Belehrad je asi Velehrad. B = V.

    Reagovať
    • #250 | Claudius | 30.12.2015 09:08 (odpoveď na #243)

      Pozor, Vazul vs. Vasil je pravdepodobne skôr náhoda ako fakt...

      Reagovať

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.