„Od Aše až do Šanghaje dnes už rudá vlajka vlaje“

Publikované : 12.01.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 3225

Obraz Číny v Československu v 50. rokoch 20. storočia

Vnímanie Číny v Československu v 50. rokoch 20. storočia ovplyvňovala predovšetkým cestopisná literatúra. Patrila pritom do žánru „chválospev na socializmus“ a dobre ilustruje fungovanie zahraničnopolitickej propagandy v komunistickom Československu.

Mao, Stalin, Lenin, Marx a Engels

 

Kniha Pol Potov úsmev Petra Fröberga Idlinga, ktorá roku 2017 vyšla vo vydavateľstve Absynt, na príklade návštevy švédskej delegácie v Kambodži roku 1978, keď tam vládla diktatúra Červených Kmérov, okrem iného ilustruje nekritickú reflexiu totalitného štátu v textoch oficiálnych európskych návštevníkov. Aj česká a slovenská cestopisná literatúra však pozná žáner „chválospevov na socializmus“. Dobrým príkladom je napríklad obraz Číny v dielach napísaných krátko po nastolení komunistických režimov na dvoch vzdialených koncoch Eurázie.

 

Medové týždne vzájomných vzťahov

Komunistická strana Číny po dlhej občianskej vojne (1945 – 1949) s vládnucim Kuomintangom napokon zvíťazila a 1. 10. 1949 Mao Ce-tung v Pekingu vyhlásil založenie Čínskej ľudovej republiky. Oficiálne stretnutie Václava Kopeckého s Mao Ce-tungom, 9. máj 1952, Peking (archív autora)Komunistická strana sa stala jedinou vládnucou stranou a v súlade s marxisticko-leninskou ideológiou začala realizovať „diktatúru proletariátu“. Po stabilizovaní situácie a nastolení moci na celom území pekinská vláda uskutočňovala socialistické reformy v hospodárstve (pozemková reforma, postupné znárodnenie podnikov atď.) a vystavila obyvateľstvo intenzívnej marxistickej propagande. Jedným z jej výsledkov bolo štátom organizované násilie – v dobovej rétorike „triedny boj“.

Toto násilie bolo namierené proti spoločenskej triede identifikovanej ako vykorisťovatelia (veľkostatkári, vlastníci tovární, úradníci spolupracujúci s predchádzajúcim režimom), ale tiež proti vnútorným nepriateľom, teda komunistickým funkcionárom prejavujúcim nedostatok lojality a priveľa kritického myslenia. Násiliu však neušli ani príslušníci triedy robotníkov a roľníkov, ktorých oddanosť režimu bola takisto spochybňovaná. Čína 50. rokov bola v porovnaní s Československom chudobnou a zaostalou krajinou, kde sa režimu rýchlo podarilo nastoliť totalitný systém. Viedlo to k prenasledovaniu státisícov obyvateľov.

V zahraničnej politike sa Čínska ľudová republika stala súčasťou socialistického tábora. Prvá zahraničná návšteva Mao Ce-tunga smerovala v decembri 1949 za Stalinom do Moskvy a jej výsledkom bolo podpísanie Zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci medzi ZSSR a ČĽR. Československá republika diplomaticky uznala ČĽR už 4. 10. 1949 ako jeden z prvých troch štátov. V apríli roku 1952 prišla do Pekingu vládna delegácia vedená ministrom informácií a osvety Václavom Kopeckým a podpísala dohodu o kultúrnej i vedecko-technickej spolupráci a ďalších dokumentov.

Václav Kopecký odovzdáva československý osobný automobil – dar Klementa Gottwalda pre Mao Ce-tunga (vpravo), 9. máj 1952 (archív autora)Predseda čínskej vlády Čou En-laj navštívil Prahu v marci 1953 pri príležitosti štátneho pohrebu Klementa Gottwalda. Najvyšším čínskym politickým predstaviteľom, ktorý v 50. rokoch navštívil Československo, bol v januári 1956 podpredseda ČĽR maršal Ču Te. V marci 1957 navštívil Peking predseda vlády Viliam Široký a počas jeho pobytu bola podpísaná Zmluva o priateľstve a spolupráci medzi ČSR a ČĽR. Do Pekingu zavítal v októbri 1959 pri príležitosti osláv 10. výročia založenia ČĽR prezident Antonín Novotný.

Blízke a intenzívne politické kontakty medzi Prahou a Pekingom vytvorili nevyhnutný rámec pre vedeckú a kultúrnu spoluprácu. Československo navštevovali čínski spisovatelia, novinári, filmári, výtvarníci a divadelníci, ako aj tanečné a hudobné skupiny, do češtiny sa začali prekladať diela modernej čínskej literatúry od ľavicových a komunistických autorov a recipročne do Číny cestovali predstavitelia československého „kultúrneho frontu“.

 

Obraz Číny v cestopisoch z 50. rokov

Z hľadiska vytvárania obrazu Číny v Československu prostredníctvom publikovaných cestopisov boli kľúčové dve návštevy. V lete a na jeseň roku 1952 absolvoval niekoľkomesačný pobyt v Číne Armádny umelecký súbor Víta Nejedlého. Jeho členovia po návrate publikovali jedny z prvých cestopisov o Číne vydaných v Československu po roku 1948. Počas pobytu vznikol aj dokumentárny film Lidé jednoho srdce (1953, réžia: Karel Kachyňa, Vojtěch Jasný). Najväčšia československá kultúrna delegácia navštívila ČĽR v dňoch 23. 9. až 11. 12. 1953, jej súčasťou boli aj českí a slovenskí spisovatelia Adolf Hoffmeister, Vojtech Mihálik, Pavel Kohout, Marie Majerová, Marie Pujmanová, maliarka Mária Medvecká, riaditeľ Národní galerie Vladimír Novotný či divadelník Andrej Bagar.

Preklad kondolenčného listu žiakov pekinskej školy československému veľvyslancovi F. Komzalovi pri príležitosti úmrtia K. Gottwalda v marci 1953 (archív autora)Viacerí členovia tejto delegácie po návrate knižne vydali cestopis. Presne o rok neskôr Čínu navštívil Vladimír Mináč a Jarmila Glazarová a v priebehu druhej polovice 50. rokov tam zavítali aj ďalší československí novinári a spisovatelia, ktorí po návrate knižne zachytili svoje dojmy. Ich pobyty bol takisto organizované čínskou vládou a vyslali ich oficiálne československé organizácie združujúce spisovateľov alebo novinárov (Rudo Moric bol v Číne koncom roku 1956, prechádzal ňou do Vietnamu; Ladislav Mňačko navštívil Čínu a Mongolsko v druhej polovici roku 1956; Vladimír Ferko tam bol v druhom polroku 1957).

Množstvo knižných cestopisov publikovaných v 50. rokoch reagovalo na požiadavku doby. Okrem prominentných hostí, prichádzajúcich na pozvanie čínskej vlády, zahraničných expertov a študentov, nemal totiž možnosť navštíviť Čínu nikto a všeobecne o nej existovalo len veľmi obmedzené množstvo informácií. Keď sa v roku 1949 ČĽR stala súčasťou socialistického tábora, nastala potreba priblížiť túto kultúrne i geograficky vzdialenú krajinu občanom Československa a vytvoriť pocit spolupatričnosti medzi československým a čínskym ľudom, spoločne – pod vedením Sovietskeho zväzu – budujúcimi socializmus a obraňujúcimi mier pred imperialistickými agresormi.

Výsledkom štátom organizovaných ciest prorežimných autorov, ktorí zväčša nemali nijaké hlbšie poznatky o Číne, boli cestopisy vznikajúce na objednávku štátu a strany a po návrate do vlasti sa stali povinným „publikačným výstupom“ prominentných československých autorov ako súčasť osvetovej činnosti.

 

Chválospev na socializmus

Tieto cestopisy majú mnohé spoločné črty – ponúkali predovšetkým pozitívny idealistický a idealizovaný obraz Číny, plný nadšenia z budovania socializmu. Všetky prípadné negatíva autori zo svojich textov eliminovali, a to buď vedome (autocenzúrou), alebo sa to udialo po zásahoch cenzorov, keďže knihy vychádzali v štátnych a štátom kontrolovaných vydavateľstvách. Pozvánka na vystúpenie Armádneho umeleckého súboru Víta Nejedlého 9. augusta 1952 vo vládnom sídle Čung-nan-chaj v Pekingu (archív autora)Ich autormi boli spisovatelia, publicisti a novinári, ktorých lojalita voči československému komunistickému režimu bola nevyhnutným predpokladom ich vyslania na oficiálnu návštevu do Číny. Publikovanie cestopisov bolo propagandistickým zadaním štátnych a straníckych orgánov. Texty sú napísané zväčša pomerne priamočiarym a jednoduchým jazykom určeným pre široké masy a autori čitateľovi prezentujú schematický obraz Číny.

Itinerár jednotlivých ciest bol čínskymi hostiteľmi dôkladne naplánovaný a aj preto sa trasy ciest jednotlivých československých delegácií po Číne veľmi podobali. Cesta oficiálnych hostí zahŕňala jednak politicko-administratívne centrá Číny (Peking, Šanghaj, Kanton), ale aj centrá ťažkého priemyslu (Wu-chan, Šen-jang) či mestá symbolizujúce tradičnú kultúru (Chang-čou, Si’-an). Pre autorov cestopisov mali jednotlivé miesta konkrétnu propagandisticko-ideologickú hodnotu: návšteva Šen-jangu či Wu-chanu bola príležitosťou venovať sa dynamickej industrializácii Číny po roku 1949, pri opise Šanghaja sa autori sústreďovali na dve témy: jednak toto mesto symbolizovalo založenie Komunistickej strany Číny v júli 1921, a teda kolísku „novej Číny“, ale minulosť Šanghaja (koniec 19. a 1. polovica 20. stor.) zároveň predstavovala príklad vykorisťovania Číny západnými imperialistami.

Povinnou zastávkou pre väčšinu návštevníkov bola aj účasť na slávnostnej prehliadke na námestí Tchien-an-men v Pekingu pri príležitosti založenia ČĽR 1. októbra. Pre československých autorov symbolizovala oslava štátneho sviatku triumf nového socialistického režimu, masy účastníkov reprezentovali energiu a odhodlanosť čínskeho ľudu budovať a chrániť socializmus.

Všetci autori sa usilovali zvýšiť autenticitu svojich cestopisov prostredníctvom rozhovorov s príslušníkmi jednotlivých „pokrokových tried“ socialistickej Číny (robotníkov, roľníkov, príslušníkov pracujúcej inteligencie). Ani jeden z týchto oficiálnych hostí však nehovoril po čínsky a pri kontakte s Číňanmi boli odkázaní na služby tlmočníkov. Do kaleidoskopu týchto kladných hrdinov patrili aj niektorí príslušníci bývalej vykorisťovateľskej buržoáznej triedy, ktorí sa vzdali svojho majetku, po prevýchove priznali svoje chyby, osvojili si marxistickú rétoriku a zapojili sa do budovania socialistického štátu. Osudy konkrétnych „obyčajných ľudí“ mali ilustrovať zvyšovanie životnej úrovne všetkých vrstiev spoločnosti po nástupe komunistickej strany k moci a ich odhodlanie budovať „novú Čínu“.

Tieto príbehy konkrétnych Číňanov zároveň plnili ďalšiu funkciu: čitateľovi mali názorne ilustrovať skutočnosť, že Číňania sú takisto ľudia „z mäsa a kostí“, ktorí v minulosti – rovnako ako ľud v Československu – trpeli pod jarmom domácich i zahraničných vykorisťovateľov, no vďaka komunistickej strane sa spod neho vymanili a spoločne s obyvateľmi Československa teraz napriek všetkým rasovým a kultúrnym rozdielom tvoria súčasť spoločnej utopickej vízie definitívneho víťazstva socializmu vo svete. Jednou z ústredných tém týchto cestopisov je spolupatričnosť a solidarita dvoch kultúrne i geograficky vzdialených národov, ktoré spája ideologická spriaznenosť a nadšenie z budovania socializmu.

V. Mináč a J. Glazarová na návšteve robotníčky v Pekingu, november 1954

Internacionálne bratstvo proletariátu

Cestopisy mali slúžiť na mobilizovanie podpory pre ČĽR v Československu a autori opakovane zdôrazňovali spoločný zápas – budovanie socializmu a jeho ochranu pred vonkajšími nepriateľmi: „Voják stojí u šance / v kadeřavé ušance, / na severu ostré Číny / zabalené v kožešiny, / hlídá hradby, čínskou dráhu – / víš co? hlídá také Prahu“ (Pujmanová, s. 55). Podobný obraz nachádzame aj v cestopise F. Skálu: „My, lidé toužící po míru a pokojné práci, jsme jedna velká rodina a naši chlapci na šumavské hranici střeží klidný spánek těchto čínských dětí stejně jako korejský dobrovolník strádá v zákopech za štěstí naší drobotiny“ (Skála, s. 207). Tento obraz internacionálneho bratstva proletariátu, prekračujúceho hranice jednotlivých štátov, sa objavoval aj v československých prvomájových sprievodoch v podobe hesla „Od Aše až do Šanghaje dnes už rudá vlajka vlaje“.

Obľúbenou naratívnou stratégiou autorov cestopisov bol protiklad minulosti a súčasnosti. Založenie ČĽR 1. 10. 1949 pre nich predstavuje zlom nielen v dejinách Číny, ale aj celého sveta, ako dokumentujú slová V. Kopeckého počas jeho pobytu v Pekingu: „V den, kdy byla vyhlášena ČLR, se globus definitivně naklonil na stranu míru, demokracie a socializmu.“ Autori vnímali moderné dejiny Číny čierno-bielo a s obdobím pred založením ČĽR spájali iba negatíva, tvoriace protipól pozitívneho vývoja po nástupe Komunistickej strany Číny k moci: „Či nespal čínsky ľud úmorným, zakliatym spánkom vyše tritisíc rokov? Mal krásne paláce, ale musel pred nimi skláňať tvár; mal bohatú krajinu, ale umieral hladom; mal veľkú, jemnú kultúru, ale nerozumel jej; mal veľkú silu, ale z jeho sily mocneli cudzinci. A či sa nezobudil ako po švihnutí čarovným prútikom? Vzoprel sa, pohol, rozbehol. Jeho nadanie a jeho um, jeho práca a jeho sila dvíha najväčšiu krajinu na svete k slnku“ (Mináč, s. 13).

Tribúna na námestí Tchien-an-men počas osláv založenia ČĽR 1. októbra 1957 (fotografia: © Lumír Jisl a dedičia)Autori používali priamočiary jazyk propagandy a politických nepriateľov častovali nelichotivými označeniami: „Před osvobozením tu vládli statkáři. Dvacet dva statkářských vydřiduchů, kteří vlastnili dohromady osmapadesát procent veškeré půdy. Po osvobození se rolníci organisovali ve Svazu, zabavili statkářům půdu, domy, nářadí a zásoby a rozdělili všechno mezi bezzemky. (...) Životní úroveň vesnice se zvedá“ (Hoffmeister, s. 117). Zlá životná úroveň čínskeho obyvateľstva pred rokom 1949 bola dôkazom skorumpovanosti a neschopnosti režimu Kuomintangu: „Už nikto nebude hrýzť korienky, nikdy už na jar nebudú vyťahovať mŕtvoly detí z jaskýň“ (Mináč, s. 43). Naopak, vývoj v ČĽR vzbudzuje patetický obdiv: „Veky, záviďte nám! Boli sme pri kolíske, boli sme pri zrode šťastia najväčšej krajiny na svete...!“ (Mináč, s. 117).

Protiklad minulosť verzus súčasnosť autori ilustrujú často aj na osudoch konkrétnych postáv, napríklad V. Mináč opísal životný príbeh Süe-tina, ktorý pred rokom 1949 nemohol študovať, trpel hladom a násilím svojho zamestnávateľa, ale po založení ČĽR sa z neho stal vedúci technik v tkáčovni, dvojnásobný hrdina práce, ktorý za svoje osobné šťastie i životnú úroveň vďačí štátu a strane – prototyp ideálneho socialistického občana. Autori zdôrazňovali aj morálnu nadradenosť nového zriadenia v Číne a aj socialistického tábora ako takého: „S ľútosťou musím oznámiť, že brlohov niet, nevestincov niet, zlodejov a vrahov tiež niet, pirátov a pašerákov niet, nijaká žena nerobí prostitúciu, pohlavné choroby nie sú, o gangoch, zločineckých bratstvách, strašlivých sektách niet ani chýru ani slychu. V Číne si môžete nechať kufor stáť štyri dni na ulici. V Štokholme dnes možno, ale v Číne vám ho neukradne nikto“ (Mňačko, s. 180).

Tieto propagandistické obrazy Číny z 50. rokov plnili aj ďalšiu funkciu smerom k domácemu čitateľovi – nepodávali iba svedectvo o dianí vo vzdialenej socialistickej krajine, ale zároveň mali českého a slovenského čitateľa utvrdiť v presvedčení, že nastúpená cesta budovania socializmu v Československa bola správna, veď sa ňou vydala aj Čína.

Vnímanie Číny z 50. rokov predstavuje zaujímavý príklad pre analýzu fungovania zahraničnopolitickej propagandy v komunistickom Československu aj preto, že po čínsko-sovietskej ideologickej roztržke na prelome 50. a 60. rokov sa v Československu (podľa sovietskeho vzoru a inštrukcií z Moskvy) obraz Číny zmenil zo spriateleného súdruha spoločne budujúceho socializmus na maoistického heretika.

 

Prof. Mgr. Martin Slobodník, PhD.,


Prof. Mgr. Martin Slobodník, PhD., vyštudoval sinológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde v súčasnosti prednáša dejiny Číny na Katedre východoázijských štúdií. Venuje sa dejinám čínsko-tibetských vzťahov, náboženskej politike v Číne a československo-čínskym vzťahom v 50. a 60. rokoch 20. storočia. Je autorom dvoch vedeckých monografií, dvoch odborných publikácií a niekoľkých desiatok vedeckých článkov publikovaných doma i v zahraničí.

 

 

Použitá literatúra

Čech, J./Jasný, V./Kachyňa, K.: Byli jsme v zemi květů. Praha 1954.

Ferko, V.: Tajfún je dobrý vietor. Bratislava 1959.

Hoffmeister, A.: Pohlednice z Číny. Praha 1956.

Kopecký, V. a kol.: Ve veliké čínské zemi. Praha 1953.

Mináč, V.: V krajine, kde vychodí slnko. Bratislava 1955.

Mňačko, L.: Ďaleko je do Whampoa. Bratislava 1958.

Moric, R.: Pri zakliatej rieke. Bratislava 1958.

Pujmanová, M.: Čínský úsměv. Praha 1954.

Skála, F.: Čína ve skizzáři. Praha 1954.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, archív autora, © Lumír Jisl a dedičia

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Prvá tanková bitka mala prekvapivý výsledok

Prvá tanková bitka mala prekvapivý výsledok

Mala to byť bitka, akých vojaci Veľkej vojny zažili desiatky. Delostrelecká príprava, rázny útok a víťazstvo alebo porážka. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa stret pri Villers-Bretonneux bude vymykať zo zaužívaných skúseností. celý článok

Námorné bitky, ktoré zmenili 20. storočie

Námorné bitky, ktoré zmenili 20. storočie

Dvadsiate storočie prinieslo ľudstvu najväčší pokrok v dejinách, ale, žiaľ, aj tie najväčšie hrôzy. Jeho prvú polovicu poznačila dvojica úzko prepojených globálnych vojenských konfliktov a takmer celú druhú vyplnil tretí – studený. celý článok

Vzdali sa východoslovenské divízie bez boja?

Vzdali sa východoslovenské divízie bez boja?

Kľúčovým momentom pre osud Slovenského národného povstania bola strata Východoslovenskej armády, v ktorej boli sústredené tie najlepšie jednotky. Dlhé desaťročia sa to v učebniciach i v populárno-náučnej literatúre opisovalo tak, že sa nechali bez odporu odzbrojiť a internovať nemeckými okupačnými v celý článok

Na trest smrti ho odsúdili fašisti aj komunisti

Na trest smrti ho odsúdili fašisti aj komunisti

Po februári 1948 si komunistická strana úplne prisvojila Slovenské národné povstanie. Viacerých ideologicky nevhodných povstaleckých bojovníkov po vykonštruovaných obvineniach dokonca fyzicky zlikvidovali, alebo na dlhé roky uvrhli do žalára. V tom lepšom prípade ich čakalo iba úplné zabudnutie. celý článok

Petro Šelest vinil z invázie Brežneva

Petro Šelest vinil z invázie Brežneva

Spomienky a denníkové záznamy jedného z členov najvyššieho sovietskeho vedenia a prvého tajomníka ÚV Komunistickej strany Ukrajiny Petra Šelesta ponúkajú zaujímavý, hoci subjektívny a osobnými animozitami výrazne ovplyvnený pohľad do zákulisia kremeľskej „kuchyne“. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.