Obchodovali veľkomoravské kniežatá s otrokmi?

Publikované : 24.10.2018 | Komentárov: 1 | Zobrazení: 9217

Mojmírovský mocenský útvar zanechal počas svojho relatívne krátkeho trvania pomerne výraznú stopu v stredoeurópskych dejinách. Začiatkom 10. storočia Veľká Morava síce mizne z politickej mapy včasnostredovekej Európy, jej historická tradícia a povedomie o jej význame však pretrvávajú do ďalších vekov. Dodnes sa ale celkom presne nevie, čomu moravské kniežatá vďačili za svoje výnimočné postavenie. Medievisti v súčasnosti pracujú s hypotézou, že pozoruhodný vzostup Mojmírovcov mohol priamo súvisieť s obchodovaním s otrokmi.

 

V posledných rokoch do médií čoraz častejšie prenikajú informácie o neodlučiteľnej prítomnosti otroctva v stredovekej spoločnosti. Od mája tohto roku je v archeoskanzene Modrá pri Velehrade inštalovaná výstava venujúca pozornosť práve veľkomoravskému obchodu s ľudským tovarom. Aj keď si „otrokárske zriadenie“ zvyčajne spájame s prostredím orientálnych despocií a antických stredomorských štátov, treba si uvedomiť, že otroci boli tiež bežnou súčasťou skorého kresťanského sveta.

Cirkevné autority sa na jednej strane usilovali zamedzovať zaobchádzaniu s ľuďmi ako s majetkom, na druhej strane však ich snaha často ostávala len v normatívnej rovine. Nehovoriac o tom, že kresťanstvo postihovalo primárne zotročovanie veriacich – inoverci či pohania neboli objektom sťažností a nariadení duchovných predstaviteľov. Asi aj preto, že väčšina otrokov bola vo včasnom stredoveku získavaná z periférnych oblastí kresťanského sveta, ktoré doboví pisatelia označovali ako terra sclavorum – zem Slovanov.

 

Stredoveké otroctvo a slovanské krajiny

Zriedkavé opisy slovanských spoločenstiev z neskorej antiky vypovedajú o rovnoprávnom postavení a slobode ich príslušníkov. Výrečným príkladom je dielo byzantského historika Prokopia, z ktorého na prvý pohľad vyplýva, že Sklavíni zotročovali vojnových zajatcov, nie však príslušníkov spriaznených občín. Takzvaná kmeňová sloboda ale mala svoje limity. Slovania, podobne ako obyvatelia rímskeho impéria, využívali systém otroctva.

V druhej polovici 5. storočia došlo k zásadným politickým a spoločenským zmenám súvisiacim s kolapsom západnej časti rímskej ríše. Množstvo výdobytkov a správnych prvkov stredomorského impéria však naďalej pretrvávalo v zmenených podmienkach „barbarských kráľovstiev“. Hospodárstvo rímskych veľkostatkov založené na otrockej práci strácalo na význame, pričom obchod s ľuďmi sa postupne koncentroval do rozmáhajúceho sa arabského kalifátu. Obyvatelia moslimských krajín a kupci židovského pôvodu však neboli výlučnými otrokármi stredovekého sveta. Teória o Európe bez otroctva, tvrdiaca, že masy ľudí prúdili výlučne do islamského sveta a vznikom stredovekých monarchií došlo k zániku obchodovania s ľuďmi nezodpovedá historickej realite. Moderné bádanie preukázalo, že predstavy o otroctve v mnohom vychádzajú zo stereotypov a pojmov koloniálnej éry, keď bolo bežnou praxou prízvukovať, že kresťanská Európa nebola na rozdiel od islamských krajín spoločnosťou otrokárov.

V časoch permanentných ozbrojených stretov nebola nikde núdza o vojnových zajatcov. Tí boli najčastejšie „zhodnocovaní“ práve predajom do otroctva. Otroci tvorili integrálnu súčasť Európy v čase takzvaného sťahovania národov. Barbarské zákonníky (leges barbarorum) sú plné nariadení a právnych predpisov deliacich obyvateľov na slobodných a tých menej alebo úplne neslobodných (servi, mancipii, liti, aldii). Odsúdenie človeka do otroctva bolo tiež jedným z vyšších trestov udeľovaných za previnenie voči právnym normám spoločenstva. Situácia sa príliš nezmenila ani po roku 1000 – napríklad zákony z čias uhorských kráľov Ladislava I. a Kolomana obsahujú články o nakladaní s neslobodnými ľuďmi, ktorých právne postavenie zodpovedá dobytku.

Významným faktorom včasnostredovekého hospodárstva bol organizovaný systém predávania získaných otrokov. Stredoveké mestá ako Dublin, Benátky či Praha boli prekvitajúcimi trhoviskami špecializujúcimi sa na cenný ľudský tovar. Archeológ Joachim Henning skúmal rozsah obchodovania s otrokmi na základe výskytu nálezov železných okov. Pri výskume stanovil dve vrcholné fázy kupčenia s ľudským nešťastím. Prvým vrcholom bola doba mocenského rozmachu rímskej ríše okolo roku 250. Druhým obdobím s najväčším podielom predaja ľudí bolo 8. až 11. storočie. Na území Európy boli otroci vo včasnom stredoveku získavaní predovšetkým z pohraničných oblastí, teda najmä z území obývaných a ovládaných Slovanmi.

Otroci boli žiadanou komoditou hlavne pre arabských a židovských kupcov (radanitov). Správy o predávaní ľudí preto poznáme primárne zo správ cudzokrajných cestovateľov. Najvýrečnejší je popis pražského trhu Ibrahíma ibn Jákúba, priamo spomínajúci otrokov ako jednu z hlavných komodít. Po dôkazy však netreba chodiť ďaleko – napríklad aj přemyslovec Kristián píše o tom, ako svätý Václav prikázal nakúpiť na trhu mladých chlapcov určených na krst. Správy arabských a židovských cestovateľov sú okrem iného zaujímavé pre spôsob, akým nazývajú slovanské krajiny. Perzsky píšuci autor Gardízi zanechal v diele, ktoré sa dá preložiť ako Ozdoba dejín (1053 – 1055), opis krajiny a ľudí, ktorým vládne Swít malík (Svätopluk?). Pomerne lakonicky napísal, že „Slovania majú veľa otrokov“ (Galuška 2003, s. 77). Ešte v 12. storočí hebrejsky píšuci Benjamín z Tudely chápal slovanské krajiny ako Isklaboniju, pričom „obyvatelia tejto zeme predávajú svojich synov a dcéry všetkým národom“ (Třeštík 2000, s. 294).

V tejto súvislosti je obzvlášť zaujímavé, že etnonym Slovan (Sklábos, Sclavus) je v mnohých európskych jazykoch synonymickým termínom pre otroka (slave, Sklawe, esclave, esclavo, slaef, schiavo a. i.). Asi sa nemožno príliš čudovať, že v neslovanských jazykoch splynulo pomenovanie obyvateľov krajín, odkiaľ sa „dodávalo“ najviac otrokov, s pojmom označujúcim ľudí bez osobnej slobody.

 

Otroci na Veľkej Morave

Otázka existencie neslobodného obyvateľstva v mojmírovskom kniežatstve nie je žiadnou záhadou – Veľká Morava mala svojich otrokov. Nevyriešeným problémom však ostáva rozsah predaja zotročených ľudí do iných krajín a podiel vládnucej vrstvy na obchode s ľudským tovarom. Hypotézu o kľúčovom zisku z otrokárstva, ktorý mal plynúť do rúk Mojmírovcov a neskôr najmä Přemyslovcov, presvedčivo sformuloval historik Dušan Třeštík. Pri kniežacej politike Boleslava I. a jeho nasledovníkov historici uznávajú nemalý benefit plynúci z predaja otrokov na pražskom trhu, avšak situácia moravských panovníkov nie je celkom jasná. Písomné pramene síce priamo svedčia, že otroci a otrokyne (rabЪ, rabin´i) vo veľkomoravskej spoločnosti jestvovali, je ale ťažké preukázať objem ich predaja.

Východofranské nariadenie o clách z Raffelstettenu uvádza otrokov ako tovar, ktorý bol predávaný Slovanmi z Moravy. Starosloviensky životopis Nauma spomína, ako boli nepohodlní Metodovi žiaci po jeho smrti predávaní do otroctva. No ďalšie priame dôkazy o fungujúcom systéme kupčenia s ľuďmi absentujú.

Iba nedávno poskytla nové argumenty mladá historička Janel Fontaineová, ktorá sa systematicky venuje obchodu s otrokmi. V svojej dizertácii komparatívne skúma otrocké trhy na Britských ostrovoch a v Českých krajinách v priebehu 7. až 11. storočia. Pri analýze zákonníku pre laikov z veľkomoravského prostredia (Zakon Sudnyj Ľjudem) poukazuje na termín da prodastь sę. Ten je na niekoľkých miestach použitý ako forma trestu. Zo staroslovienskeho termínu i z kontextu nariadení vyplýva, že išlo o označenie predaja do otroctva – dotyčný sa za trest „dá predať“. Československí slavisti termín bežne prekladali iba ako „nech je pokutovaný“, čo Fontaineová presvedčivo vyvracia. Aj keď už dnes nevieme povedať, do akej miery bol zákonník reálne aplikovaný, trest uvrhnutia do otroctva napovedá, že otrokárske mechanizmy boli organickou súčasťou mojmírovského panstva. Koniec koncov, hneď prvé nariadenie uvedeného zákonníka pojednáva o predaji pohanov do otroctva: „Ti, kdo konají oběti a přísahy, ať jsou prodáni s veškerým svým jměním...“ (MMFH IV, s. 178).

 

Lovci otrokov a zajatecký tábor?

Mojmír, Rastislav, Svätopluk a jeho synovia boli najmocnejší spomedzi Moravanov z dôvodov, ktoré dnes odhaľujeme iba veľmi neľahko. Netreba zabúdať, že za svoje postavenie do istej miery vďačili franským panovníkom a bavorským elitám, s ktorými síce viedli vojny, ale na druhej strane s nimi mali aj silné politické i príbuzenské väzby. Taktiež nemohli fungovať bez obchodných stykov s vyspelými západnými trhmi. Vojenské úspechy viedli k zisku koristi  a ku koncentrácii bohatstva, pričom cenným majetkom zostávali práve ukoristení ľudia. S rastom moci a kontrolou nových území prichádzal potrebný prísun zajatcov a zotročených duší, ktoré sa dali vždy veľmi výhodne predať. Správy o tom, ako boli (nielen) Moravanmi získavaní vojenskí zajatci, nájdeme v mnohých zmienkach franských analistov.

Význam otrockého „kapitálu“ bol pre včasnostredoveké útvary a ich vládcov nezanedbateľným hospodárskym artiklom. Mojmírovci profitovali z kontroly obchodnej trasy, na ktorej ležali najdôležitejšie centrá – Mikulčice, Staré Město a Pohansko. Tepnou, ktorou sa plavilo po Dunaji do sídel slovanských elít bohatstvo zo západu a juhu, bola rieka Morava, ktorá dala meno celému spoločenstvu a ktorej dôležitosť v rámci mojmírovskej domény nemala obdobu. Slovanskí otroci boli odvážaní dole prúdom do srdca kresťanskej Európy, následne najčastejšie do Córdobského kalifátu alebo do Benátok a ďalej do Konštantínopola a arabského sveta.

Z územia a obdobia Veľkej Moravy sa do dnešných dní našlo päť exemplárov železných pút; dvoje z územia Slovenska. Pri niektorých vyvstávajú pochybnosti, či fungovali iba ako okovy pre otrokov a zajatcov – mohli totiž slúžiť aj pre väzňov a jeden exemplár zo Sliezska dokonca aj pre dobytok. Samotné nálezy, akokoľvek nepočetné, sú však pomerne zásadné – podobne ako v iných regiónoch svedčia o existencii otroctva, nehovoriac o tom, že ľudia mohli byť spútaní lanami alebo koženými putami, ktoré už dnes zo zeme nevykopeme. Pozoruhodným archeologickým svedectvom môže byť aj typ nadzemných budov z predhradia Mikulčíc, ktoré profesor Jiří Macháček interpretuje ako ubikácie na hromadné prebývanie veľkého počtu ľudí. Podľa archeológa z Masarykovej univerzity ich dispozícia takmer úplne zodpovedá internačným alebo utečeneckým táborom z moderných čias. V bezprostrednej blízkosti centrálneho hradu Mojmírovcov sa tak mohla nachádzať sieť obydlí, kde boli koncentrovaní ľudia, ktorí mali pred vyše 1000 rokmi právny status veci, a ktorí najviac platili za veľkosť Mojmírovskej Moravy.

 

Mgr. Matej Harvát vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Od roku 2017 je interným doktorandom na Oddelení najstarších dejín Historického ústavu SAV. Zaoberá sa včasným stredovekom v stredoeurópskom priestore, pozornosť venuje najmä sociálnej štruktúre Slovanov v strednom Podunajsku a problému transformácie.

 

 

Použitá literatúra:

Fontaine, J. M.: Slave Trading in the British Isles and the Czech Lands, 7th-11th Centuries. London  2017.

Galuška, L.: O otrocích na Velké Moravě a okovech ze Starého Města. In: J. Klápšte/E.  Plešková/J. Žemlička: Dějiny ve věku nejistot. Praha 2003, 75 – 86.

Hennig, J.: Strong Rulers – Weak Economy? Rome, the Carolingians and the Archaeology of Slavery in the First Millennium A.D. In: J. R. Davis/M. McCormick: The long morning of medieval Europe: new directions in early medieval studies. Aldershot 2008, 33 – 53.

Macháček, J.: O Velké Moravě, archeologii raného středověku i o nás samých. Archeologické rozhledy LXVII, 2015, 464 – 494.

McCormick, M.: Origins of the European Economy: Communications and Commerce, A.D. 300 – 900. Cambridge 2001.

Phillips, W. D.: Slavery from Roman Times to the Early Transatlantic Trade. Minnestota 1985.

Ott, U.: Europas Sklavinnen und Sklaven im Mittelalter: Eine Spurensuche im Osten des Kontinens. In: D. Bulach/J. Schiel: Europas Sklaven. Essen 2015, 31 – 53.

Třeštík, D.: „Veliké město Slovanů jménem Praha.“ Státy a otroci ve střední Evropě v 10. století. In: L. Polanský/J. Sláma/D. Třeštík: Přemyslovský stát kolem roku 1000. Praha 2000, s. 49 – 70.

 

Pramene:

Bartoňková, D. et al: Magnae Moraviae fontes historici III a IV. Brno 1961-1971

 

Obrazová príloha: S. V. Ivanov, W. Allan, K. Pieta, Archeologický ústav SAV

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Blanka Kastílska zachránila kráľovstvo

Blanka Kastílska zachránila kráľovstvo

Blanka Kastílska dva razy vládla francúzskemu kráľovstvu (najprv v mene neplnoletého syna a neskôr počas jeho neprítomnosti) a vždy ríšu ochránila, či už pred odbojnou šľachtou, alebo pred útokmi anglického kráľa. Jej súčasníci jej pripisovali „mužskú odvahu v ženskom tele“. celý článok

Diskusia (1)

pridať

  • #505 | ekowalska | 24.10.2018 08:50

    chválim kolegu :-) ale upravte v zozname literatúry priezvisko autorky Fontaine, máte v ňom preklep - nech sa dá link rýchlo aktivovať

    Reagovať

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.