O tyranii (ukážka)

Publikované : 10.04.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 1833

O tyranii. Dvadsať ponaučení z 20. storočia

Lekcie z európskych dejín 20. storočia nám ukazujú, aká je demokracia krehká a ako jednoducho môže uhynúť. Timothy Snyder sa pokúsil dať nám návod, ako tomu zabrániť.

PROLÓG

 

História a tyrania

História sa neopakuje, ale ponúka ponaučenia. Keď americkí otcovia zakladatelia debatovali o ústave, zobrali si ponaučenia z histórie, ktorú poznali. Pretože si uvedomovali, ako sa staroveké demokracie premenili na oligarchie a impériá, mali strach, aby sa aj vízia ich demokratickej republiky neskončila krachom. Vedeli o Aristotelovom varovaní, že nerovnosť vyvolá nestabilitu a o Platónovom názore, že demagógovia využívajú slobodu prejavu, aby sa sami ustanovili ako tyrani. Vybudovaním demokratickej republiky na základoch práva a ustanovením systému vzájomnej kontroly a vyváženosti medzi zložkami moci sa otcovia zakladatelia snažili vyhnúť zlu, ktoré podobne ako antickí filozofi nazvali tyrania. Mysleli tým uzurpáciu moci buď jednotlivcom alebo skupinou, prípadne obchádzanie zákona vládcami v mene vlastného prospechu. Väčšina nasledujúcej politickej diskusie v Spojených štátoch sa potom sústredila na problém tyranie v rámci americkej spoločnosti: napríklad v otázke otrokov a žien.

V tomto zmysle je zásadnou americkou tradíciou v prípade ohrozenia nášho politického poriadku uvažovať o histórii. Ak máme obavy, že americký experiment ohrozuje tyrania, môžeme sa riadiť príkladom otcov zakladateľov a premýšľať o histórii iných demokracií a republík. Dobrou správou je, že dnes máme k dispozícii viac aktuálnych a relevantných príkladov, než len staroveké Grécko a Rím. Zlou správou však je, že história modernej demokracie je tiež históriou úpadku a pádu. Od čias, keď americké kolónie vyhlásili nezávislosť od britskej monarchie, ktorú zakladatelia považovali za „tyranskú“, došlo v európskej histórii k trom veľkým demokratickým udalostiam: po prvej svetovej vojne v roku 1918, po druhej svetovej vojne v roku 1945 a po páde komunizmu v roku 1989. Mnoho demokracií, ktoré sa ocitli na týchto križovatkách, zlyhalo za okolností, ktoré v istých dôležitých aspektoch pripomínajú tie naše.

Mussolini a HitlerHistória môže rozširovať poznanie a môže varovať. Koniec 19. storočia bol podobne ako koniec 20. storočia obdobím expanzie globálneho obchodu, ktorý vyvolával očakávanie pokroku. Začiatkom 20. storočia, podobne ako začiatkom 21. storočia, boli tieto nádeje otrasené novými víziami masovej politiky, v rámci ktorej vodca či strana vyhlasovali, že sú priami zástupcovia vôle ľudu. Európske demokracie v 20. a 30. rokoch sa zmenili na pravicové a fašistické autokracie. Komunistický Sovietsky zväz, ktorý vznikol v roku 1922, rozšíril v 40. rokoch svoj model do Európy. Európska história 20. storočia nám ukazuje, že spoločnosti sa môžu rozpadnúť, demokracie padnúť, etika skolabovať a obyčajní ľudia sa môžu ocitnúť nad popravčími jamami so zbraňami v rukách. Preto by nám mohlo dnes poslúžiť porozumenie toho, že sa to môže znovu stať.

Fašizmus a komunizmus boli reakciami na globalizáciu, na skutočnú i domnelú nerovnosť, ktorú to vytváralo, a na očividnú bezmocnosť demokracií sa s tým vyrovnať. Fašisti v mene vôle odmietali rozum, popierali objektívnu pravdu a nahrádzali ju glorifikáciou mýtu artikulovaného vodcami, ktorí sa zaprisahávali hlasom ľudu. Ukazovali na globalizáciu s odôvodnením, že zložitosť jej výziev je výsledkom sprisahania proti národu. Fašisti vládli jedno či dve desaťročia, pričom zanechali nedotknuté intelektuálne dedičstvo, ktoré sa dnes stáva relevantnejším. Komunisti vládli oveľa dlhšie: v Sovietskom zväze takmer sedem desaťročí a viac než štyri dekády vo väčšej časti východnej Európy. Ponúkali vládu prostredníctvom disciplinovanej strany elity s monopolom na pravdu, ktorá bude viesť spoločnosť do zaistenej budúcnosti podľa údajne platných zákonov histórie.

Nacistický propagandistický plagátMožno máme nutkanie si myslieť, že naše demokratické dedičstvo nás automaticky pred týmito hrozbami ochráni. Je to chybná úvaha. V skutočnosti od nás precedens ustanovený zakladateľmi požaduje, aby sme preskúmali históriu s cieľom pochopiť hlbinné pramene tyranie a zvážili naše primerané reakcie. Súčasní Američania nie sú múdrejší než Európania, ktorí v 20. storočí zamenili demokraciu za fašizmus, nacizmus či komunizmus. Máme však výhodu, že sa môžeme z ich skúsenosti poučiť. Dnes je na to pravá doba.

 

Táto kniha ponúka dvadsať ponaučení z 20. storočia, prispôsobených aktuálnym okolnostiam.

 

1

 

Nepodrobujte sa vopred

 

Väčšiu časť moci dostane autoritatívny režim zadarmo. Ľudia myslia vopred na to, čo bude od nich represívna vláda požadovať a bez otázok sa tomu podrobia. Občan, ktorý sa takto prispôsobuje, učí moc, čo si môže dovoliť.

Podrobenie sa vopred je politická tragédia. Vládcovia možno spočiatku netušia, že občania sú ochotní vzdať sa tejto hodnoty či tamtoho princípu. Možno nový režim nemá spočiatku priame prostriedky na ovplyvňovanie občanov takým či onakým spôsobom. Po nemeckých voľbách v roku 1932, po ktorých sa nacisti dostali do vlády, alebo po voľbách v Československu v roku 1946, ktoré vyhrali komunisti, sa ďalším krokom stalo podrobenie sa vopred. Nacisti a komunisti si uvedomili, že by mohli rýchlo prikročiť k úplnej zmene režimu, pretože im ako novým vodcom dobrovoľne ponúklo služby dostatočné množstvo ľudí. Prvý ľahkovážny akt konformity sa už nebude dať zvrátiť.

KristallnachtZačiatkom roku 1938 sa Adolf Hitler, medzitým už bezpečne pri moci v Nemecku začal vyhrážať pripojením susedného Rakúska. Keď sa tomu rakúsky kancelár podvolil, toto podrobenie sa vopred rozhodlo o osude rakúskych Židov. Miestni rakúski nacisti chytali Židov a nútili ich odstraňovať z ulíc symboly nezávislého Rakúska. Kľúčové bolo, že sa na to ľudia, ktorí neboli nacistami, pozerali so záujmom a s pobavením. Nacisti disponovali zoznamami židovského majetku a kradli, čo mohli. Kľúčové bolo, že tí, ktorí neboli nacistami, sa k lúpeniu pridali. Ako spomínala politologička Hannah Arendtová, „keď nemecké vojská obsadili krajinu a nežidovskí susedia začali rabovať židovské domy, rakúski Židia začali páchať samovraždy.“

Na základe toho, ako sa Rakúšania v marci 1938 vopred podrobili, sa vysoké nemecké vedenie poučilo, čo je možné. Preto práve vo Viedni v auguste toho istého roku Adolf Eichmann založil Ústrednú kanceláriu pre židovskú emigráciu. V novembri 1938 nemeckí nacisti na základe marcového príkladu z Rakúska zorganizovali celonárodný pogrom známy ako Kristallnacht.

Keď v roku 1941 Nemecko napadlo Sovietsky zväz, jednotky SS sa aj bez osobitného rozkazu podujali vymyslieť vhodné metódy masového vraždenia. Dovtípili sa, čo by ich nadriadení chceli a názorne demonštrovali, čo je možné. Bolo to oveľa viac, než Hitler očakával.

Millgramov experimentNa samotnom začiatku prebieha podrobenie sa vopred inštinktívne, bez reflexie novej situácie. Robia však takéto veci iba Nemci? Stanley Milgram, psychológ z Yaleovej univerzity chcel pri skúmaní nacistických zverstiev ukázať, že vysvetlenie takéhoto správania sa Nemcov spočíva v konkrétnej autoritatívnej osobnosti. Pripravil experiment na otestovanie svojho predpokladu, no nedostal povolenie, aby ho mohol vykonať v Nemecku. Namiesto toho ho uskutočnil v budove Yaleovej univerzity v roku 1961, teda zhruba v období súdneho procesu s Eichmannom v Jeruzaleme za jeho podiel na nacistickom holokauste Židov.

Milgram povedal účastníkom testu (študentom univerzity a niekoľkým obyvateľom New Havenu), aby v rámci experimentu testujúceho účinok trestu na spôsob učenia zavádzali do tiel iných účastníkov testu elektrický prúd. Pri každej nesprávnej odpovedi sa dávka zvyšovala o pätnásť voltov. V skutočnosti ľudia napojení na elektrické drôty na druhej strane okna boli herci zasvätení do Milgramovho pokusu a šoky vyvolávané elektrickým prúdom iba predstierali. Subjektom v pozícii učiteľa sa naskytol hrozný pohľad. Ľudia, ktorých nepoznali a proti ktorým nemali žiadne výhrady, vďaka nim akoby veľmi trpeli – búchali na sklo a sťažovali sa na bolesti srdca. No aj tak väčšina účastníkov testu pokračovala v plnení Milgramových pokynov a podrobovala telá ľudí napojených na drôty ešte väčším elektrickým šokom (teda to si mysleli). Stačilo im ubezpečenie zo strany autority, že môžu pokračovať. Dokonca aj mnohí, ktorí nepokračovali v ďalšom (nespochybniteľnom) mučení blízkych ľudských bytostí, odišli bez toho, aby sa spýtali na zdravie účastníkov.

Milgram dospel k názoru, že ľudia sú pozoruhodne prispôsobiví novým pravidlám v novom prostredí. Sú prekvapujúco ochotní ubližovať a zabíjať iných v službe nejakého nového dôvodu, ak im to prikáže nová autorita. „Videl som toľko podrobenia,“ spomínal si Milgram, „že som už nepociťoval potrebu uskutočniť experiment v Nemecku.“

Castro a Chruščov

11

 

Skúmajte

Urobte si vlastný názor. Venujte viac času dlhým článkom. Podporujte investigatívnu žurnalistiku predplácaním printových médií. Uvedomte si, že niečo z toho, čo sa objavuje na internete, má za cieľ vás poškodiť. Vyhľadajte si stránky, ktoré skúmajú propagandistické kampane (niektoré z nich prichádzajú zo zahraničia). Preberte zodpovednosť za to, čo komunikujete s inými.

Čo je pravda? Ľudia si niekedy kladú túto otázku, pretože nechcú nič urobiť. Všeobecný cynizmus nám dáva pocit trendovosti a alternatívnosti, hoci pritom spoločne s našimi spoluobčanmi zapadáme do bahna ľahostajnosti. Závisí od našej schopnosti rozlíšiť fakty, ktoré z nás robia individualitu, a od našej kolektívnej viery v obecnú múdrosť, ktorá z nás robí spoločnosť. Individualita, ktorá skúma, je súčasne občanom, ktorý buduje. Vodca, ktorý nemá rád tých, ktorí skúmajú, je potenciálny tyran.

Nacistický propagandistický plagátPočas kampane prezident pre ruské propagandistické médium vyhlásil, že „americké médiá boli neuveriteľne nečestné.“ Zakázal mnohým reportérom prístup na svoje mítingy a pravidelne vyvolával v prítomnom publiku nenávisť voči novinárom. Podobne ako vodcovia autoritatívnych režimov sľuboval potlačiť slobodu prejavu zákonom, ktorý by zabránil kritike. Podobne ako Hitler aj prezident používal slovo lži na označenie faktov, ktoré sa mu nepáčili a prácu novinárov prezentoval ako kampaň proti nemu. Oveľa ústretovejší bol prezident voči internetu, svojmu zdroju mylných informácií, ktoré šíril medzi miliónmi ľudí.

Politologička Hannah Arendtová v roku 1971 pri úvahách o lžiach Spojených štátoch o vojne vo Vietname hľadala útechu v prirodzenej sile faktov, ktoré musia v slobodnej spoločnosti poraziť klamstvá: „Za normálnych okolností klamára usvedčí realita, ktorú nemožno zameniť. Nech je tkanivo klamstva, ktoré klamár ponúka, akokoľvek veľké, nikdy nebude dosť veľké, aj keď si klamár vypomôže počítačmi, aby pokryl nesmiernosť faktuality.“

Pasáž o počítačoch už pravdou nie je. V prezidentských voľbách 2016 bol dvojrozmerný svet internetu dôležitejší než trojrozmerný svet ľudského kontaktu. Ľudia, ktorí v rámci kampane chodili od dverí k dverám, stretávali prekvapene žmurkajúcich amerických občanov, ktorí si zrazu uvedomili, že by sa mali baviť o politike s ľuďmi z mäsa a kostí miesto utvrdzovania vlastných názorov zo svojich facebookových stránok. Z dvojrozmerného sveta internetu vzišli nové kolektivity, ktoré na dennom svetle nevidieť – kmene s uletenými svetonázormi v osídlach manipulácií. (A áno, je tu aj konšpirácia, ktorú môžete nájsť online: je to tá, ktorá vás drží online, aby ste hľadali konšpirácie.)

Potrebujeme printových novinárovPotrebujeme printových novinárov, aby sa príbehy mohli rozvíjať na stránkach a v našich mysliach. Čo to napríklad znamená, keď prezident hovorí, že žena má byť „doma“, že tehotenstvo je „nepríjemnosť“, lebo matka neodvádza „stopercentnú“ prácu, že ženy by mali byť za potraty trestané, že ženy sú „bahno“, „prasce“ alebo „suky“ a že je dovolené na ne sexuálne útočiť? Čo to znamená, že šesť z prezidentových spoločností zbankrotovalo a že boli financované zo záhadných zdrojov z Ruska a Kazachstanu? O týchto veciach sa môžeme dozvedať z rôznych médií. Ale keď sa o nich dozvedáme z obrazovky, inklinujú k logike divadla. Keď sa dozvieme o jednom škandále, to len zvyšuje náš apetít po ďalšom. Keď podvedome akceptujeme, že sa pozeráme na reality šou a nie na uvažovanie o skutočnom živote, v tomto prípade nemôže prezidentovi politicky ublížiť žiadna vizualizácia. Epizódy televízneho žánru reality šou musia byť vždy jedna od druhej dramatickejšie. Ak objavíme video, na ktorom bude prezident za Putinovho tlieskania tancovať kazačok, nabudúce budeme pravdepodobne požadovať to isté, tentoraz s prezidentom v medvedej koži a s rubľami v papuli.

Lepší novinári nám i našej krajine umožňujú robiť si vlastný úsudok z niečoho, čo by inak pôsobilo ako izolované kúsky informácií. Ak je však ľahké preposlať článok, urobiť si prieskum a napísať ho je drina, ktorá si žiada čas a peniaze. Než sa začnete posmievať „mainstreamovým médiám“, tak vedzte, že mainstream už neexistuje. Práve posmievanie je mainstream a je ľahké, lebo skutočné novinárstvo stojí veľa síl a je ťažké. Skúste sami napísať skutočný článok zo skutočného sveta: cestujte, robte rozhovory, nadväzujte vzťahy so zdrojmi, rešeršujte písomné materiály, všetko si overujte, napíšte a revidujte koncept a to všetko v napätých a nemilosrdných termínoch. Ak to dokážete, urobte si blog. A medzitým oceňte všetkých, ktorí to celé robia ako svoje živobytie. Novinári nie sú dokonalí o nič väčšmi, ako sú dokonalí ľudia v iných povolaniach. No práca ľudí rešpektujúcich novinársku etiku je celkom iná kvalita než práca tých, ktorí to nerobia.

Považujeme za prirodzené zaplatiť inštalatérovi a opravárovi, ale správy chceme zadarmo. Keby sme neplatili za opravu vodovodu alebo auta, nemohli by sme očakávať, že sa napijeme vody alebo budeme šoférovať auto. Prečo by sme si teda mali tvoriť politické úsudky na základe nulovej investície? Dostávame to, za čo platíme.

Leszek KołakowskiAk sa naozaj pridržiavame faktov, internet nám dáva ohromnú možnosť ich vyjadriť. Osobnosti, ktoré tu citujem, nemali k dispozícii nič také. Veľký poľský filozof a historik Leszek Kołakowski, z ktorého diela som vybral epigraf tejto knihy, stratil post na Varšavskej univerzite, lebo sa postavil proti komunistickému režimu a nemohol publikovať. Prvý citát v tejto knihe od Hannah Arendtovej pochádza z jej eseje nazvanej My, utečenci. Ide o úžasné dielo ženy, ktorá utiekla pred nacistickým režimom. Na brilantného mysliteľa Victora Klemperera, dnes oveľa obdivovanejšieho, sa spomína aj preto, lebo si za vlády nacistov tvrdohlavo viedol tajný denník. Preňho to bola základná potreba: „Môj denník mi bol vyrovnávajúcou tyčou, bez ktorej by som sa tisíckrát zrútil.“ Václav Havel, najvýznamnejší mysliteľ spomedzi komunistických disidentov zo 70. rokov, venoval svoju najdôležitejšiu esej Moc bezmocných filozofovi Janovi Patočkovi, ktorý zomrel na následky výsluchu československou komunistickou tajnou políciou. V komunistickom Československu tento pamflet cirkuloval ilegálne v niekoľkých kópiách v rámci systému, ktorý Východoeurópania podľa ruských disidentov nazývali „samizdat“.

„Ak je hlavným pilierom systému život v klamstve,“ napísal Havel, „potom nie je prekvapením, že jeho fundamentálnou hrozbou je život v pravde.“

MussoliniOdkedy sme sa vďaka internetu stali všetci vydavateľmi, každý z nás nesie istú mieru súkromnej zodpovednosti za verejný zmysel pre pravdu. Ak sme seriózni pri vyhľadávaní faktov, každý z nás dokáže urobiť malú revolúciu v tom, ako funguje internet. Ak si človek sám overuje informácie, nebude posielať falošné správy iným. Ak ste sa rozhodli sledovať prácu reportérov, ktorým máte dôvod veriť, môžete odovzdávať ich poznatky iným. Ak retweetujete dielo len tých ľudí, ktorí odviedli skutočnú novinársku prácu, je menej pravdepodobné, že si zanesiete mozog hlúposťami a trolmi.

Aj keď nevidíme tie mysle, ktoré zasiahneme uverejnením nepravdy, neznamená to, že im neubližujeme. Napríklad šoférovanie auta. Možno šoféra v druhom aute nevidíme, ale vieme, že doňho nesmieme naraziť. Uvedomujeme si, že škoda by bola obojstranná. Desiatky ráz denne chránime iných, hoci ich vôbec nevidíme. Podobne možno nevidíme iného človeka sedieť pred počítačom, máme však zdieľanú zodpovednosť za to, čo dotyčná osoba číta. Ak dokážeme nepoškodzovať mysle tých, ktorých na internete nevidíme, ostatní sa od nás naučia robiť to isté. A potom možno naša internetová premávka nebude vyzerať ako jeden veľký krvavý karambol.

 

Recenzia na knihu tu

 

Timothy Snyder: O tyranii. Dvadsať ponaučení z 20. storočia. Bratislava : Premedia 2017. 104 strán. ISBN 978-80-8159-465-6

 

Obrazová príloha: Bundesarchiv, wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Swingom proti nacizmu

Swingom proti nacizmu

Swingová hudba sa pre značnú časť českej mládeže stala nielen generačným výrazom, ale tiež príležitosťou demonštrovať nesúhlas s nacistickou ideológiou a politikou. celý článok

Vlk a dýka – notár Barbarič na stope zločinu

Vlk a dýka – notár Barbarič na stope zločinu

„,Pán notár! Môžem na slovíčko?ʻ Zamrzol som s nohou na prvom schode a vyletel túžobným pohľadom ku dverám radnice. Čo ako mi bolo nebárs po kartárskom večere a nasledujúcej oslave (patričnej živelnej)... celý článok

Príbeh muža, ktorého nezlomili

Príbeh muža, ktorého nezlomili

Silvester Krčméry, lekár a človek svojej doby. Človek, ktorý celý svoj život veril v pravdu a v spravodlivosť. V tú pravdu a spravodlivosť, bez ktorej nemôže existovať zdravá ľudská spoločnosť. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.