O ceste Ibn Fadlána k národom na východe (1. časť)

Publikované : 23.09.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 5558

Začiatkom 10. storočia bagdadský kalif al-Muqtadir z dynastie cAbbásovcov vyslal cez Bucharu a Chórezm posolstvo k vládcovi povolžských Bulharov. Posolstvo viezlo bohaté dary, jeho úlohou bolo nadviazať čo najtesnejšie vzťahy s týmto vzdialeným národom a oboznámiť ho s islamom. Opis tejto cesty, zostavený Ahmadom ibn Fadlánom, členom posolstva, patrí medzi najznámejšie diela arabskej geografickej literatúry. Populárny je aj vďaka filmu Vikingovia (r. John McTiernan, hl. úloha A. Banderas).

 

 

Správy arabských a perzských autorov o európskych etnikách patria medzi najdôležitejšie pramene k štúdiu týchto etník. Žiaľ, často sú historikmi podceňované, alebo, naopak, preceňované. Geografické i etnické názvy sú mnohokrát skomolené a ich interpretácia si často vyžaduje zložitú analýzu. Správy sú často neúplné a nepresné, čo pri kompilačnom spôsobe ich písania nie je nič prekvapujúce. Arabskí geografi často opisovali jeden od druhého, preberali celé pasáže bez ohľadu na dobu vzniku.

Svoje práce písali na základe údajov získaných od kupcov, otrokov a iných. Pri kabinetnom spôsobe práce väčšiny z nich máloktorý navštívil krajiny, ktoré opisoval. Preto sú diela napísané priamymi svedkami, cestovateľmi, asi najvýznamnejšie. Spomeňme iba Ibn Jacqúba, al-Mascúdího, al-Garnátho či Ibn Battútu. Jedným z nich je aj Ahmad ibn Fadlán, sám nie geograf (aj keď určite poznal niektoré zemepisné diela), ale teológ.

Ibn Fadlánov cestopis je jedným z najstarších arabských prameňov k dejinám niektorých východoeurópskych etník. Jeho preklady patria u európskych orientalistov k najobľúbenejším – čiastkové preklady možno rátať na desiatky, citácie z neho na stovky.

 

Nearabský pôvod?

O Ibn Fadlánovi vieme veľmi málo. Prakticky iba to, čo o sebe sám vo svojej správe prezradil. Bol klientom slávneho cabbásovského vojvodcu Muhammada ibn Sulajmána. Mená jeho predkov, ktoré poznáme z jeho mena – Ahmad ibn Fadlán ibn cAbbás ibn Rašíd ibn Hámid –, dávajú tušiť, že nebol pôvodom Arab. Keď sa v tej dobe stal niekto moslimom, zvyčajne si upravil aj genealógiu a „pohanské“ mená svojich predkov zmenil na moslimské.A mená Ibn Fadlánových predkov sú až príliš moslimské. (Podobne postupoval aj bulharský vládca, ktorý si svoje meno Almiš, syn Šilkov, zmenil na Džacfar ibn cAbdalláh.) Ibn Fadlán bol pravdepodobne gréckeho pôvodu. Vieme o ňom i to, že bol pravdepodobne teológ, keďže bol určený ako nadriadený faqíhom a mucallimom (vykladačom práva a učiteľom náboženstva).

Dlhé obdobie bol jeho cestopis známy iba z úryvkov, citovaných v geografickom slovníku Jáqúta al-Hamawího Mucdžam al-buldán (Slovník krajín) z prvej štvrtiny 13. storočia. Je to viac-menej kompilačné dielo a medzi pramene, o ktoré sa opiera, patrí aj správa Ibn Fadlána. Jáqút pravdepodobne nepoznal pôvodnú verziu, v tej mal byť opis cesty od odchodu z Bagdadu až po návrat do Bagdadu, u Jáqúta sa opisuje iba cesta tam.

Prvý, kto sa vážnejšie zaoberal správou Ibn Fadlána, bol dánsky orientalista J. Rasmussen, no najväčšie zásluhy ohľadom bádania nad úlomkami Ibn Fadlánovej správy má nemecko-ruský orientalista Ch. M. Fraehn. Je autorom niekoľkých monografií vydaných na základe rukopisov Jáqútovho Slovníka.

V dvadsiatych rokoch minulého storočia objavil ruský orientalista baškirského pôvodu A. Z. Validov (1890 – 1970) v knižnici pri hrobe cAlí ibn Rizu v Mešhede rukopis, ktorý okrem iných obsahoval aj Ibn Fadlánov cestopis. Na jeho základe pripravil a v roku 1939 vydal nemecký preklad (Togan 1939).

Ahmed Zaki Validov bol počas ruskej revolúcie lídrom národno-liberálneho hnutia moslimov v Rusku, v čele novovzniknutej Baškirskej republiky bol spojencom boľševikov. Počas občianskej vojny sa však dostal s boľševikmi do konfliktu, stal sa jedným z vodcov basmačského hnutia v Turkestane. Ako panturecký nacionalista si zmenil meno na A. Zeki Validi Togan. V roku 1923 emigroval cez Irán do Európy, neskôr žil v Turecku.

V roku 1935 venovalo iránske ministerstvo osvety fotokópiu Mešhedského rukopisu

Akadémii vied ZSSR. Keďže bol známy úmysel Togana – oficiálneho „nepriateľa sovietskeho národa“ – publikovať preklad cestopisu, sovietski akademici sa poponáhľali s ruským prekladom. Na základe darovanej kópie vyšiel teda v roku 1939 aj ruský preklad. Jeho autorom bol Andrej Petrovič Kovalevskij (1895 – 1969). V čase vydania bol však v pracovnom tábore. Počas stalinských represálií ho odsúdili na šesť rokov pracovného tábora – pochádzal z Ukrajiny a v čase gymnaziálnych štúdií bol vraj členom ukrajinského nacionalistického spolku. Akademik Ignatij Julianovič Kračkovskij vydal Kovalevského preklad bez uvedenia jeho autorstva s podtitulom „preklad a komentár pod redakciou I. J. Kračkovského“. Až v roku 1956 publikoval Kovalevskij druhé, rozšírené vydanie pod vlastným menom (Ковалевский 1956).

Na základe Mešhedského rukopisu vyšlo v roku 1959 v Damasku prvé arabské tlačené vydanie pod edíciou Sámi Dahhána. Asi najvydarenejším (hlavne čo sa týka komentára) je poľský preklad Tadeusza Lewického. V tomto preklade vzal Lewicki do úvahy všetky možné variae lectiones, nachádzajúce sa v dostupných textoch a vydaniach.

 

Prečo kalif vyslal Ibn Fadlána na východ?

Dôvody pre vyslanie posolstva boli politické aj náboženské. Už dávno pominulo nadšenie pre výboje v mene novej viery. Kalifát sa začal drobiť, mnohí lokálni vládcovia uznávali kalifa v Bagdade iba formálne, ak vôbec.

Samotný kalif, vládca veriacich, sa dostal pod vplyv svojich dvoranov a veliteľov gardových vojsk. Preto každá možnosť rozšíriť územie islamu pri čo najmenších nákladoch musela prísť vhod. Nezanedbateľné boli aj dôvody politické. Bulharský vládca bol oficiálne vazalom chazarského kagana. Možnosť získať spojenca proti Chazarom bola asi najdôležitejším impulzom z oboch strán. Chazarská ríša, veľmi zaujímavý štátny útvar medzi Kaukazom, Volgou a Donom, splnil v 8. až 10. storočí na východe podobnú úlohu ako Franská ríša na západe. Chazari zastavili moslimský nápor v čase jeho najväčšieho rozmachu, a keď ich ríša predsa len podľahla (aj to nie moslimom, ale ruskému kniežaťu, ich bývalému vazalovi), jednotná ríša islamu už bola minulosťou.

V samotnej Chazarskej ríši bolo možno nájsť obyvateľstvo moslimské, kresťanské i pohanské, vládnuca aristokracia však vyznávala judaizmus. V dôsledku toho bola v permanentnom nepriateľstve s Byzantskou ríšou, aj s Bagdadským kalifátom.

Aj keď sa Ibn Fadlánova cesta do krajiny Bulharov pokladá za začiatok islamizácie Povolžského Bulharska, islam tam mal svoje miesto možno už niekoľko generácií predtým. V prípade cesty posolstva šlo skôr o nadviazanie oficiálnych stykov.

Islam sa do Bulharska dostal minimálne z dvoch smerov, paradoxne aj z Chazarskej ríše. Aj napriek ideologickým rozporom sa Chazari neuzatvárali obchodným stykom s moslimami, v chazarskom vojsku slúžilo mnoho moslimských žoldnierov. Ich prostredníctvom sa k Bulharom mohli dostať mnohé islamské idey.

Dôležitejšou však bola obchodná cesta zo Strednej Ázie. Povolžské Bulharsko malo obchodné styky s Chórezmom (dnešný Uzbekistan), odkiaľ sa islam mohol bez problémov rozširovať. Jednou z úloh posolstva bolo aj nahradenie hanafickej právnej školy rozšírenej v Strednej Ázii šáficovským mazhabom (doktrína, náboženská právna veda), bežným v Bagdade. Táto zmena by bola pravdepodobne bývala spojená aj s politickou závislosťou, čo asi správne vybadal emir – miestodržiteľ Chórezmu – a snažil sa preto posolstvo zastaviť. Úloha zostala nesplnená. Povolžské Bulharsko, Zlatá horda, Kazanský chanát až po dnešný Tatarstan zostali verné hanafickému mazhabu.

Všeobecne sa predpokladá, že správa Ibn Fadlána je poučný spis cestovateľa, napísaný pre blízkych priateľov, respektíve pre vrstvu vzdelancov vo vtedajšom Bagdade. Že nejde o oficiálnu správu pre kalifov dvor, je jasné už z formy, akou je napísaná. (Oficiálna správa je pravdepodobne navždy stratená. Musela byť súčasťou kalifovho archívu a najneskôr v roku 1258, pri dobytí Bagdadu Mongolmi, bola zničená.) No predpokladá sa, že Ibn Fadlán bol aj autorom oficiálnej správy, ktorá sa nezachovala. Nebol vodcom výpravy, bol iba jedným z účastníkov, dozorcom teológov (aj keď nakoniec asi zostal jediným teológom on sám), učeným mužom, ktorý mal kráľovi prečítať listy od kalifa a vezíra. Správne sa na jeho pozíciu hodí označenie „sekretár posolstva“. No počas pobytu medzi Bulharmi sa dostal (z popudu bulharského vládcu) do popredia a odsunul oficiálneho posla.

Druhým vážnym dôvodom cesty mohol byť osud peňazí určených kalifom pre kráľa Bulharov na výstavbu pevností proti Chazarom (pozri nižšie).

Veľkým nešťastím, žiaľ, je, že nepoznáme záver rukopisu. Správa sa končí opisom Ibn Fadlánovho stretnutia so škandinávskymi Rusmi. Za ním je ešte krátka časť o Chazaroch, no nepredpokladá sa, že by jej autorom bol Ibn Fadlán. Opis návratu do Bagdadu chýba a ťažko predpokladať, že by sa posolstvo vracalo cez Chazarsko – oveľa pravdepodobnejší je návrat po tej istej ceste. 

 

Kniha

Originálny názov spisu je Kniha Ahmada ibn Fadlána ibn cAbbása ibn Rašída ibn Hámida, klienta Muhammada ibn Sulajmána, posla al-Muqtadirovho, ku kráľovi Slovanov. Spomína v nej, čoho bol svedkom v krajine Turkov, Chazarov, Rusov, Slovanov, Baškirov, o rozmanitosti ich obradov, histórii ich kráľov a o mnohých ich činoch.

Čo už hneď v úvode udrie do očí, je označenie povolžských Bulharov za Slovanov. Nejde o nejaký omyl, Ibn Fadlán ich niekoľkokrát označuje ako Slovanov, ich vládcu ako kráľa Slovanov (malik as-Saqáliba). Dokonca označenie Slovania používa častejšie než označenie Bulhari (Bulghár).

K bagdadskému kalifovi prišiel list od bulharského vládcu Hassana ibn Bltwár (skomolený titul jiltawar alebo elteber, ktorý označoval panovníkov vo vazalskej závislosti na chazarskom kaganovi). V tomto liste žiadal vládca Bulharov o vyslanie niekoho, kto by mu ozrejmil zákony islamu, postavil mešitu a vztýčil minbar na konanie modlitieb v jeho mene. List priniesol vyslanec cAbdalláh ibn Bášto al-Chazari, podľa mena moslim chazarského pôvodu.

Bola mu udelená súhlasná odpoveď na všetko, čo žiadal. Sprostredkovateľom a organizátorom bol menovaný Nádir al-Haramí, dvoran a dôverník kalifa.

Výprava mala byť finančne zabezpečená z výnosov usadlosti Artahušmítan v Chórezme, ktorá patrila Ibn Furátovi. (Bol to jeden z najbohatších mužov kalifátu, počas vlády al-Muqtadira vykonával trikrát úrad vezíra. Keďže výnosy z jeho majetku boli určené na zaplatenie nákladov posolstva, bol pravdepodobne v tom čase v nemilosti.)

Posolstvo viedol Súsan ar-Rassí, splnomocnenec Nádira al-Haramího, Tekín at-Turk (Tekín Turek) a Báris as-Saqlabí (Boris Slovan), členovia palácovej gardy. Napriek menu Slovan, zmienený bol pravdepodobne (v súlade s použitím tohto výrazu v cestopise) Bulhar. Tekín bol oguzský Turek.

Súčasťou posolstva bol aj Ahmad ibn Fadlán, „vybraný, aby predčítal listy a ako dozor nad faqíhami a mucallimami“.

Posolstvo vyrazilo z Bagdadu 21. júna 921. Cez Hamadán, Níšápur a Merv dorazilo

do Buchary. Tam sa stretli s Abú Abdaláhom al-Džajháním, vezírom (a regentom) sámanovského emíra Nasra ibn Ahmada, filozofom, astronómom (i astrológom), ale hlavne známym geografom.

Pri pokuse o prevzatie usadlosti Artahušmítan však došlo k neočakávaným problémom. Majetok mal prevziať úradník Ahmad ibn Músá al-Chwárizmí. Ten však neprišiel spolu s posolstvom, z Bagdadu vyšiel o päť dní neskôr. Prefíkaný správca majetkov Ibn al-Furáta, Fadl ibn Músá an-Nasrání, však napísal náčelníkom polície na churasánskej ceste, aby Ahmada ibn Músá al-Chwárizmího zadržali. Chytili ho v Merve a uväznili. Posolstvo čakalo v Buchare 28 dní, no neúspešne. Fadl ibn Músá presvedčil bulharského vyslanca cAbdalláha ibn Bášto, že ak budú čakať ešte dlhšie, zastihne ich zima a nebudú môcť pokračovať. Však keď Ahmad ibn Músa príde, bude ich nasledovať.

Ibn Fadlán (podľa svojich slov v rukopise) varoval ostatných, aby nepokračovali v ceste bez peňazí, druhov však nepresvedčil.

 

Pokračovanie 25. 9. 2013

 

Mgr. Jaroslav Drobný, doktorand na Katedre klasickej a semitskej filológie Filozofickej fakulty UK. Špecializuje sa na arabskú stredovekú cestopisnú a geografickú literatúru. Zaoberá sa aj kresťanskými komunitami v arabských krajinách a moslimskými v Európe.

 

Použitá literatúra

Fraehn, Ch. D.: Die ältesten arabischen Nachrichten über die Wolga-Bulgaren aus Ibn-Foszlan’s Reiseberichte. St. Peterburg 1823.

Ibn Fadlān, Ahmad: Rihla Ibn Fadlān ilā at-Turk wa ar-Rūs wa as-Saqāliba. Abū Zabī 2003.

Jāqūt al-Hamawī, Šihāb ad-Dīn: Mucdžam al-buldān. Bajrūt 1995.

Kitāb Ibn Fadlān. In: „Źródła arabskie do dziejów Słowiańszczyzny”, T. III. Ed. Anna Kmietowicz/Franciszek Kmietowicz/Tadeusz Lewicki. Wroclaw1985.

Ковалевский А. П.: Книга Ахмеда ибн-Фадлана о его путешествии на Волгу в 921-922 гг. Харьков 1956.

Mascúdí, Abu l-Hasan cAlí ibn Husain: Rýžoviště zlata a doly drahokamů. Prel. Ivan Hrbek. Praha 1983.

Путешествие Ибн-Фадлана на Волгу (под редакцией И. Ю. Крачковского), Москва 1939.

Togan, Z. V.: lbn Fadlan’s Reisebericht. Leipzig 1939.

Повесть временных лет (по списку Ипатьевской летописи). Санкт-Петербу́рг 1997.

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Vikingovia a pivo

Vikingovia a pivo

Archeológovia vo Veľkej Británii skúmajú vikingské náleziská a artefakty už niekoľko storočí. Nedávno vzbudila záujem vedeckej obce teória archeológov manželov Merryn a Grahama Dineleyovcov o „pivovaroch“ v osadách Vikingov. celý článok

Daniel Romanovič – ruský Šalamún

Daniel Romanovič – ruský Šalamún

V súčasnom ukrajinskom národnom povedomí je len málo historických postáv, ktoré by na pomyselnom rebríčku dôležitosti stáli vyššie ako Daniel Romanovič (1201 − 1264). celý článok

Koniec času v islame

Koniec času v islame

Nikto nepozná presný čas, kedy nastane koniec času. Kto tvrdí, že pozná, klame. Podobne ako v iných náboženských systémoch, aj v islame speje svet od stvorenia k zániku. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.