Nový film Redbad má od histórie ďaleko

Publikované : 08.08.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 3868

Do kín sa dostal holandský historický film o legendárnom vládcovi Frízov zo začiatku 8. storočia. Tvorcovia snímky sa chopili témy konfliktu skorého kresťanstva a tradičného pohanstva, pričom asi netušia, že ich dielo skôr než o minulosti vypovedá väčšmi o súčasných miskoncepciách.

 

Redbad (asi 679 – 719) je takmer neznámou postavou z čias, keď končila antika, ale ešte celkom nezačal stredovek, z obdobia, keď kresťanstvo stále nedominovalo celému územiu Európy. Jeho osoba sa dostala do legendistických textov, časom prenikla do folklóru a do holandskej národnej histórie. V niektorých textoch je označovaný termínom rex, preto dnes existuje názor, že Frízovia v 7. a 8. storočí nazývali ústredného panovníka kráľom. Jeho postavenie však zodpovedalo skôr kmeňovému náčelníkovi. Čo je zaujímavejšie – a čoho sa chytili aj filmári – je skutočnosť, že Redbad (Radpod, Rathpod) je dobovými pisateľmi spomínaný v súvislosti s procesom christianizácie Frízov. A najmä preto, že jej vzdoroval.

 

Filmová doba temna

Redbad však neodmietal iba novú vieru, ale predovšetkým nárok franských vládcov na územie Frízov. Ich teritórium (nazývané aj Frisia) ležalo na území dnešného severného Holandska a severozápadného Nemecka, mocenskými centrami boli Dorestad (Levefanum) a Utrecht (Traiectum), ktorých počiatky spadajú ešte do rímskych čias. Kým niektoré „barbarské“ spoločenstvá (gentes) si pomerne rýchlo osvojili kresťanské náboženstvo, iné populácie, žijúce predovšetkým na okraji bývalého rímskeho impéria, ešte po stáročia zachovávali tradičné, predkresťanské náboženské a spoločenské usporiadanie. Redbad v dobových prameňoch vystupuje ako zástanca starého poriadku, odolávajúci vplyvu a expanzívnym záujmom franských majordómov – Pipina II. z Herstalu a neskôr jeho syna Karola Martela.

Na prvý pohľad ide o filmársky veľmi vďačný motív, nespočet historických filmov má vybudovanú premisu príbehu práve na podobnom konflikte: slabšie a po slobode túžiace spoločenstvo verzus silní, expanzívni a tyranskí dobyvatelia. Je však na škodu žánru ako takého, že snaha natáčať epické a veľkolepé snímky z dávnych dôb, sa minimálne od čias Statočného srdca a Gladiátora značne míňa účinku. Hollywoodski filmári akosi stratili záujem a najmä cit pre historickú látku. Ťažisko historickej epiky sa presunulo do Európy a na pole seriálovej tvorby. V kurze sú už dlhšie najmä Vikingovia (Vikings, Viking/ Викинг, The Last Kingdom). Napriek pretrvávajúcej fascinácii barbarmi a stredovekom, skúsenejší režiséri už nevidia veľký potenciál v zobrazovaní stredovekých konfliktov či dynastických sporov. Film Redbad je ukážkovým príkladom prečo.

 

Historický Redbad

Bez akýchkoľvek servítok treba zdôrazniť, že film sa skutočne nepodaril. Po formálnej i obsahovej stránke má divák možnosť vidieť pozoruhodne nekonzistentný a naivne schematický príbeh, disponujúci nepresvedčivými hercami, tuctovým scenárom a prekvapivo jalovou réžiou. V niektorých momentoch vyznieva až komicky, keď sa napríklad ozbrojenci topia vo vode po kolená, alebo keď sa pri bojových scénach nepriatelia skoro sami napichujú na zbrane hlavných hrdinov. To by sa možno dalo očakávať, keďže samotný režisér Roel Reiné je známy svojou „béčkovou“ tvorbou (Kráľ Škorpión 3, Rallye smrti 2 a 3), o to viac však zamrzí nevyužitý potenciál historickej látky. O Redbadovi vieme z prameňov iba minimum, preto mohlo byť zaujímavé, akú interpretáciu „doby temna“ tvorcovia ponúknu. Vieme, že vládol po kráľovi Aldgislovi (okolo roku 678), ktorý sa u hagiografov objavuje ako prvý doložený panovník Frízov. Po ňom nastúpil práve Redbad, ktorý sa všeobecne považuje za jeho syna, zákonite ním však byť nemusel.

Zápletka filmu spočíva v Redbadovej ceste k panovníckej moci a v jeho konflikte s Karolom Martelom. Od 7. storočia si Frankovia presadzovali nárok na územie Frízov, okolo rokov 689/9 Pipin dobyl Dorestad aj Utrecht.“ Vo výbojoch pokračoval jeho syn Karol, neskoršími kronikármi prezývaný Martellus. V rámci vnútorných bojov v merovejskom panstve sa Redbad pridal k Neustrii a v r. 719 porazil vojsko Austrasie, vedené Karolom. Bitka je známa ako jediný ozbrojený stret, v ktorom Martel prehral.

Známejšia je však nie úplne hodnoverná legenda o Redbadovom krste. Podľa autora životopisu biskupa Wulframa mal Redbad už jednou nohou stáť v krstnej vode, keď sa opýtal, či v nebi stretne svojich predkov. Biskup mu odpovedal, že ako nepokrstení musia dlieť v pekle, na čo mal Redbad zvolať, že to radšej bude v pekle s ľuďmi, ktorých pozná, než v nebi s cudzincami. Príhodu tvorcovia zapracovali aj do scenára, historicite filmu však ničím ďalším príliš nepomohli. Ako teda vyzerá obraz, ktorý film podáva o včasnom stredoveku?

 

Nezávislí barbari proti ukrutným kresťanom

Začiatok je pomerne nádejný. Ako diváci sa dostávame do viac-menej autenticky zobrazeného Dorestadu začiatku 8. storočia, kmeňoví náčelníci rokujú na zhromaždení, zdôrazňuje sa klanová príslušnosť a fenomén takzvanej kmeňovej slobody, čiže rovnoprávneho postavenia slobodných členov spoločenstva. Zobrazenie predkresťanských zvyklostí a rituálnych úkonov (ľudské obete na odvrátenie zlej úrody) sa príliš neprotivia súčasným poznatkom, asi aj preto, že interpretácia „pohanského náboženstva“ je v mnohom nejednoznačná.

Filmoví Frízovia na sebe nosia pozoruhodne vybíjané a štylizované kožené kabátce, síce efektné a pekné na pohľad, ale pramálo dobové. Drevený kostol, ktorý vybudovali na príkaz Frankov, vyzerá skôr ako protestantská stavba z čias kolonizácie Ameriky než ako včasnostredoveká svätyňa. Materiálnu kultúru vo filme však treba brať s veľkou rezervou, to je ale prípad takmer každého historického filmu s tematikou stredoveku. Najvypuklejšie sa to prejaví, keď na scénu nastúpia Frankovia. Tí používajú brnenia ako z fantasy filmov, vrcholnostredoveké meče, halapartne a mandľové štíty a navyše jazdia na koňoch s čabrakami ako z krížových výprav. Kostýmy, militáriá či digitálna rekonštrukcia mesta Remeš chvíľami vyzerajú ako z počítačovej hry či z akejsi alternatívnej histórie, skôr však nie z 8. storočia.

Dizajnéri sa rozhodli pre jednoznačné a kontrastné rozdelenie barbarov na jednej strane a kresťanských Frankov na druhej. Takáto dichotómia, akokoľvek ahistorická, slúži hlavnému posolstvu príbehu – kresťanstvo bolo šírené ohňom a mečom, kým pohania húževnato vzdorovali útlaku. „Pokresťančovanie“ prebieha vo filme doslova s mečom pod krkom, keď v jednej scéne franský ozbrojenec núti Fríza presne takýmto spôsobom, aby prijal krst. Obraz vynucovaného krstu nadobúda až bizarné rozmery. Misionár a prvý biskup Utrechtu Willibrord, svojím životopiscom Bonifácom (vo filme tiež vystupuje) nazvaný „apoštol Frízov“, mal podľa jeho diela ničiť pohanské svätyne a modly. To celkom zodpovedá aj historickým opisom iných misionárov, prinajmenšom zvláštne však pôsobí, keď filmový Willibrord ubije človeka kameňom, aby si vynútil konverziu pristojacich alebo keď postupne topia neofytov vo vode, dokým sa nezrieknu starých bohov a neprijmú Krista.

Akokoľvek proces christianizácie mohol a často aj prebiehal násilne (známy je prípad násilnej konverzie Sasov za Karola Veľkého, či rada mnícha Alcuina bavorskému kléru, aby nešírili evanjelium silou a proti vôli obyvateľov), netreba ho paušálne redukovať na boj dvoch znepriatelených strán. Kresťanstvo bolo vo včasnom stredoveku osvojované v prvom rade mocenskými elitami, jeho „prijatie“ bolo najmä v ich záujme. Krst, výstavba kostolov a praktikovanie viery i kresťanského práva automaticky nevylučovali prežívanie tradičnej „ľudovej viery“. Náboženský synkretizmus sa tak nevyhol ani „germánskemu pohanstvu“ a ranému katolicizmu. Situáciu čiastočne vystihuje termín rudis christianitas – surové, a teda pevne neetablované kresťanstvo. Zo severského kultúrneho prostredia, kam možno zaradiť aj Frízov, poznáme správy o uctievaní Ježiša po boku ostatných bohov.

 

Fiktívny Redbad

Hlavný problém filmu, okrem zjavnej nekvality, preto z historického hľadiska spočíva vo vykreslení včasnostredovekých spoločenstiev ako antagonistických a kontrastných skupín, ktoré buď žili slobodne podľa zažitých zvyklostí a predstáv, alebo, naopak, machiavelisticky využívali katolícku vieru na presadzovanie vlastného „svetového poriadku“. V oboch vyhranených póloch možno nájsť reálny základ, zdôrazňovanie kontrastu a jasných deliacich čiar však historickú realitu skôr skresľuje.

Je to pochopiteľné z hľadiska rozprávania filmového príbehu, avšak existujú snímky, ktoré sa dokážu povzniesť nad čiernobiele videnie a vdýchnuť postavám viac než jeden rozmer. V novom Reinéovom filme vystupujú kresťania v podobe despotických nihilistov (Pipin II.), tmárov (Willibrord), slabochov (Bonifác) alebo rovno deti vraždiacich patologických psychopatov (Karol Martel). Konflikt hrdinovia verzus zlosynovia vo filme nadobúda až podivuhodne nadnesený rozmer, obohatený a akcentovaný kultúrnym zápasom medzi totalitnou kresťanskou vierou a kolektivistickým a naturalistickým pohanstvom.

A kde je Redbadovo miesto v príbehu? Frízsky vládca dostal podobu akéhosi osvietenského skeptického bojovníka. Kresťanstvo bez pochopenia zavrhuje už z princípu ako niečo cudzie a vieru svojho otca rebelantsky degraduje na povery. Viac než čokoľvek iné reprezentuje hlavný predstaviteľ súčasného diváka. O ľudských obetiach hovorí ako o „barbarských zvykoch“ (sic!) a vieru v kresťanského Boha prekukne ako mocenský nástroj. Ako správny pragmatik pochopí, že náboženstvo ma slúžiť iba na dosiahnutie vlastných cieľov (respektíve spoločenskej rovnováhy) a zvolí si tradičnú vieru predkov. Dnešní neopohania budú uznanlivo prikyvovať, je však na škodu, že tvorcovia prostredníctvom filmu o ľuďoch z včasného stredoveku podávajú svedectvo o moderných zjednodušujúcich predstavách.

 

Redbad

Réžia: Roel Reiné 

Scenár: Alex van Galen 

Produkcia: Klaas de Jong, Katleen Goossens

Hudba: Trevor Morris

Kamera: Roel Reiné 

Hrajú: Gijs Naber, Jonathan Banks, Søren Malling, Lisa Smit, Renée Soutendijk, Derek de Lint, Huub Stapel, Loes Haverkort, Egbert Jan Weeber, Pieter Embrechts, Tina Haahr Planitzer

 

Hodnotenie HistoryWeb.sk: 4/10 (M. H.).

 

Mgr. Matej Harvát vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Od roku 2017 je interným doktorandom na Oddelení najstarších dejín Historického ústavu SAV. Zaoberá sa včasným stredovekom v stredoeurópskom priestore, pozornosť venuje najmä sociálnej štruktúre Slovanov v strednom Podunajsku a problému transformácie.

 

 

Obrazová príloha: continental-film.sk, J. Wagenaar, wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Ktoré filmy najlepšie zobrazujú 20. storočie?

Ktoré filmy najlepšie zobrazujú 20. storočie?

Uplynulé storočie prinieslo ľudstvu dve svetové vojny, neľútostné totalitné režimy a množstvo ďalších konfliktov, ale aj neuveriteľný technický pokrok a obrovské sociálne, hospodárske a kultúrne zmeny. To všetko odzrkadľovali filmy. Ktoré z nich sú najlepšie? celý článok

Ktoré sú najlepšie historické filmy?

Ktoré sú najlepšie historické filmy?

Historické filmy patria z diváckeho hľadiska bezpochyby medzi tie najatraktívnejšie. Už menšiu mieru nadšenia preukazujú pri ich hodnotení odborníci, ktorí sa histórii venujú profesionálne. celý článok

Taboo (2017)

Taboo (2017)

Drsne podmanivý historický seriál z predviktoriánskeho Anglicka s mimoriadne ambivalentným hlavným hrdinom, ktorý je kombináciou Billa Sikesa (zlodeja a vraha z Dickensovho Olivera Twista), Sherlocka Holmesa, Hannibala Lectera, Heathcliffa a doktora Fausta. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.