Nestáli im ani za pohreb

Publikované : 10.12.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 6227

Archeológovia raz za čas narazia na ľudské pozostatky aj tam, kde by logicky byť nemali, to značí na sídlisku. Mŕtvi majú predsa odpočívať v pokoji v hrobe, nie? Aspoň teda od stredoveku by to už človek očakával. No aj na včasnostredovekých sídliskách (konkrétne v 9. – 12. storočí), a dokonca aj neskôr, stále nachádzame kostry ľudí v rôznych jamách, šachtách, dokonca aj v domoch. Samozrejme, že tieto nálezy vzbudzujú otázky. Prečo ho hodili do jamy? Nestál im za pochovanie? Čím si mohol „zaslúžiť“ takéto zaobchádzanie?

 

Koho nachádzame v jamách?

Najskôr pár slov o tom, aké pozostatky sa našli v týchto objektoch. Zjednodušene povedané, mohol sa v nich ocitnúť ktokoľvek. Boli v nich deti, muži, ženy všetkých vekových kategórií. V niektorých sa nachádzal len jeden človek, v iných ich bolo viacero. Objekty boli umiestnené na kraji, ale aj v centrálnej časti sídliska. Kostry v nich často ležia v rôznych bizarných polohách. Zatiaľ čo na pohrebiskách bola väčšina nebožtíkov uložená na chrbte s rukami aj nohami vystretými pozdĺž tela v smere západ – východ, na sídliskách sa bežne stretávame s polohou na bruchu, na boku, s kostrami, ktoré vyzerali byť do jamy vhodené, a podobne. Západovýchodná orientácia nebola práve preferovaná. A ako sú rôznorodé ostatky, tak sú rôznorodé aj príčiny, ktorých dôsledkom bolo takéto zaobchádzanie s telom. Schválne nehovorím o pochovávaní, pretože pri mnohých kostrách nebolo možné pozorovať ani náznak akejsi piety k nebožtíkovi. Dôvody, ktoré ľudí k týmto činom viedli, môžeme rozdeliť do dvoch veľkých kategórií. Na tie pragmatické a na tie, čo zachádzajú do kultových a náboženských sfér.

 

Čo nám vravia písomné pramene?

K ukladaniu tiel do sídliskových objektov sa vyjadruje dokonca aj jeden písomný prameň. Možno sa vám to nezdá veľa, ale je to stále viac, než koľko je písomných zdrojov  k iným spôsobom pochovávania. Ide o zápis v Kosmovej kronike českej, kde autor píše o tom, ako neslávne skončil Božej a jeho syn Bořut. Obaja boli členmi rodu Vršovcov, ktorých knieža Svätopluk prikázal pobiť v roku 1108.

„Zatímco usedal Božej ve vsi Libici, neznalý, žel, svého osudu, se synem a manželkou právě k obědu, přistoupil k němu chlapec, řka: ,Hle, Pane, běží sem mnoho lidí v nepořádku úprkem přes pole.ʻ Ale on pravil: ,Přicházejí z vojny, ať k nám přijdou s požehnáním Božím.ʻ Co ještě to říkal, hle, divoký Krása otevře dveře, a zablesknuv vytaseným mečem, zvolá. ,Pryč s tebou zlosyne, pryč, ty protivný, jenž jsi mého příbuzného Tomáše zabil bez příčiny v čas postní.ʻ I vstav jeho (Božejův) syn Bořut, rece: ,Co činíte bratři? Je-li nařízeno, abychom byli zajati, můžeme býti zajati bez zbraní a bez hluku,ʻ a v tom již měl, aniž co tušil, vražen meč do břicha až po jílec. A v té chvíli i zbrocený ještě krví synovou meč byl do hrdla otcova vražen. A ti útočníci, jako dobyvatelé hradů, rozebrali si nesmírné poklady, a jak praví Cato, nazmar zakrátko přišlo, co získáno za dlouhou dobu. Neboť z takového bohatství nezbylo ani kouska látky, aby jí byla pokryta jejich těla, nýbrž bez rakve a bez pohřbu byli – dne 27. října – Božej a jeho syn Bořut jako hovada hozeni nazí do jámy“ (Kosmova kronika česká, III. kniha, kapitola 24).

Božej a Bořut boli teda ako „hovädá“ vhodení do jamy, čo malo ešte zvýrazniť ich dehonestáciu odopretím pohrebu. Mŕtvych nachádzaných na obyčajných sídliskách síce nemôžeme považovať za členov významného rodu, s ktorým si niekto vybavoval účty, ale predovšetkým pri jedincoch, ktorí boli do jamy vhodení, je prítomné rovnaké zneuctenie ostatkov. A tým sa dostávame k prvej pragmatickej príčine.

 

Pragmatické príčiny

Ak teda komunite človek nielenže nestál za to, aby ho pochovali, ale ešte ho aj hodili do hociktorej práve nepoužívanej jamy, bez toho, aby sa namáhali ďalej s telom manipulovať, vypovedá to prinajmenšom o nezáujme o jeho ďalší osud. Dokonca to naznačuje pohŕdanie, možno aj odpor. Pochybujem, že by takto zachádzali s váženým členom komunity. Môžeme skôr predpokladať, že takto možno chceli jedinca ešte dodatočne potrestať. Mohlo ísť o niekoho, kto sa prehrešil voči spoločenstvu a toto mal byť pre neho adekvátny trest.

Táto interpretácia, samozrejme, neplatí pre všetky podobne nájdené ľudské ostatky. Sú predsa medzi nimi aj deti. A keď je v jame viacero jedincov, tiež asi nešlo o nejakú „zbojnícku“ skupinu. Dostávame sa teda k ďalším možným príčinám, prečo sa ľudské ostatky ocitli na sídlisku.

Nedávno mi na HistoryWeb.sk vyšiel článok, kde spomínam, že najmladšie deti ešte nemuseli byť akceptované ako plnoprávni členovia spoločnosti. To môže byť aj dôvod, prečo sa našlo pár ostatkov malých detí. Ak dieťa zomrelo hneď po narodení alebo v mladom veku a nemohlo byť pochované na pohrebisku, resp. na cintoríne, mohli s jeho telom naložiť aj takto. Mohol to byť pre neho akýsi náhradný pohreb. Pamätajte, že hovoríme o období včasného stredoveku, keď kresťanstvo ešte nebolo plne etablované, a preto stále prežívali pohanské zvyky.

V prípade nálezu viacerých jedincov musíme rozlišovať, či ich hodili do jamy naraz, alebo postupne. To však nie je vždy možné. Tiež treba prihliadať na zloženie „osadenstva“. Je iné, keď sa nájdu samí muži, alebo ženy a deti.

Objekt s pochovanými štyrmi mužmi sa našiel  na sídlisku v Brankoviciach na Morave. Dvaja z nich zomreli vo veku 30 – 35 rokov, druhí dvaja vo veku 45 – 55 rokov. Boli uložení jeden vedľa druhého vo vystretej polohe na chrbte v smere západ – východ. Už len snaha o pietne pochovanie napovedá, že to neboli nejakí vyvrheli, ktorí spoločnosti nestáli ani za pohreb. Z nejakého dôvodu však nespočinuli na pohrebisku. Jeden z mužov mal v panve zapichnutý hrot šípu. To naznačuje, že mohli zomrieť v boji. Podľa tvaru hrotu šípu autori predpokladajú, že sa tak mohlo stať počas stretu s Maďarmi. Zaujímavé je tiež, že títo muži boli vyšší ako tamojšia populácia, pravdepodobne teda neboli domáci. A práve preto, že boli cudzí, možno išlo o vyslanú bojovú družinu z niektorého hradiska, neboli pochovaní na miestnom pohrebisku. Ak sa navyše v blízkosti pohybovali Maďari, nemuselo byť bezpečné vychádzať mimo dediny. A tým sa dostávame k ďalšej prozaickej príčine.

Včasný stredovek, teda najmä 9. až 11. storočie, boli turbulentné časy. Permanentne niekto s niekým bojoval, niekto na niekoho útočil a niekto pred niekým utekal. Niekedy bolo bezpečnejšie ostať doma a nevystrkovať nos, alebo sa uchýliť na hradisko. Lenže ľudia umierajú stále. Smrť si nevyberá, či je vhodná doba a je možnosť vykopať nebohému hrob a spraviť všetky obrady, ktoré treba. Navyše ak bolo hradisko obliehané, niektorí ľudia sa mohli stať obeťami zranení. Či teda ostatní chceli, či nie, s telom sa niečo muselo urobiť, aby sa nezačalo rozkladať priamo na povrchu, a tak sa proste našla vhodná jama a telo do nej hodili. Alebo vykopali hrob v rámci plochy hradiska. Takéto hroby sa našli v Břeclavi-Pohansku a v Mužle-Čenkove a mohli vzniknúť práve z tejto príčiny.

Vojny boli jedným z dôvodov – no čo ešte okrem nich mohlo mať za následok hromadné pochovanie? Okrem vojny postihovali ľudí v minulosti i rôzne epidémie. Pri slabej výžive, častom nedostatku jedla a tvrdej práci mohla choroba kosiť jedna radosť. Ak navyše zomrelo viacero členov rodiny, možno nebolo v silách spoločenstva kopať každému hrob. A tak opäť raz využili to, čo mali poruke. A ak išlo nadôvažok o akýchsi „outsiderov“ alebo o „sociálne slabších“ jedincov v komunite, nemusela byť ani dostatočná vôľa k riadnemu pochovaniu.

 

Rituálne príčiny

Je toľko pragmatických príčin, prečo sa takto zaobchádzalo s mŕtvolami. Iste sa pýtate, či je ešte vôbec potrebné hľadať tie rituálne. Lenže archeológovia majú kult a rituály radi, takže vždy uvažujú aj o postranných duchovných úmysloch našich predkov. Hlavne ak sa obsah jamy neobmedzil len na ľudské skelety.

V niektorých prípadoch sa v sídliskovej jame našli rôzne predmety. Pomerne často bývajú s ostatkami zakopané aj zvieracie kosti, v jame sa môžu nachádzať uhlíky a prepálené vrstvy. Takto sa našla jama, možno bývalá studňa, so siedmimi mužmi v Bratislave na Ventúrskej ulici číslo 3 – 5. Mužov nahádzali jedného na druhého, navrchu sa našiel nesúvislý veniec železných hrivien (platidlá v období Veľkej Moravy). V zásype sa nachádzali zvieracie kosti a črepy z nádob. Na dne bola vrstva spečeného ílu. Je škoda, že kosti boli v zlom stave a rozpadli sa ešte pri vyberaní. Bolo by zaujímavé zistiť, či na nich neboli viditeľné zranenia alebo choroby. Prepálená spodná vrstva a veniec hrivien navrchu však naznačujú, že pri pochovávaní mužov sa mohli odohrať určité obrady, ktoré mohli byť súčasťou náboženského rituálu. Môžeme však len hádať, akú podobu mal tento rituál.

Existuje aj tradičná hypotéza, ktorá hovorí o tom, že niektorí jedinci nájdení na sídliskách mohli byť potenciálnymi revenantmi, ktorých sa komunita bála a takýmto spôsobom ich chcela mať neustále „pod dohľadom“. Mne sa to však nezdá byť pravdepodobné. Revenant je všeobecný pojem pre nebohých, ktorí sa vracajú z hrobov. Príčiny, pre ktoré tak robia, sú rôzne, patrí medzi ne aj to, že pohrebné obrady sa neuskutočnili tak, ako sa mali, a mŕtvy žiadal nápravu. Len minimum jedincov sa vracia vyslovene preto, aby škodilo, do tejto škodlivej skupiny patria aj upíri. Hypotéza „dohľadu“ nad revenantmi však nedáva zmysel. Ak príbuzní nechceli, aby sa nebohý vrátil, museli sa snažiť, aby sa obrady odohrali správne, a nie že ho priam provokatívne hodili do akejsi provizórnej jamy. Ak už za života existovalo riziko, že sa človek môže po smrti vracať, prvotnou úlohou pozostalých bolo postaviť medzi seba a mŕtveho pomyselnú hranicu a vykonať preventívne opatrenia, aby sa tak nestalo. Pohrebiská a sídliská často oddeľovala voda alebo iná prírodná prekážka, ktorá tvorila naturálnu bariéru medzi svetom živých a svetom mŕtvych. Práve prirodzené prekážky a rituály mali nebohého udržať v záhrobí, aby živí mohli dúfať, že ich nebohý nepríde strašiť.

Príčiny, ktoré som spomenula v tomto článku, boli len náčrtom toho, čo sa mohlo odohrávať v skutočnosti. Nie sú komplexným zoznamom, ale skôr „ilustráciou“ toho, čím sa môžeme zaoberať pri riešení problematiky pohrebného rítu. Pri starších nálezoch sa nepoužili prírodovedné metódy, ktoré máme k dispozícii dnes a preto nám mnohé uniklo. Problémom je, že archeologické poznatky sú len torzom, ktoré zostalo po niečom tak komplexnom, ako je ľudská spoločnosť, a preto vždy budeme čeliť faktu, že mnohé fakty z minulosti nám ostanú skryté.

 

 

Mgr. Lucia Nezvalová vyštudovala archeológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V súčasnosti je internou doktorandkou na Archeologickom ústave SAV. Špecializuje sa na pohrebný rítus, najmä na anomálne hroby v období stredoveku.

 

Pramene

Kosmova Kronika česká. Praha – Litomyšl 2005.

 

Použitá literatúra

Dostál, B.: Drobná pohřebiště a rozptýlené hroby z Břeclavi-Pohanska. In: Sborník prací FIF Brněnské Univerzity E-27. Brno 1982, 135 – 198.

Drozdová, E./Parma, D./Unger, J.: Hromadný hrob obětí slovansko-maďarského střetu v 9.-10. století u Brankovic. Archeologické rozhledy LVII, 2005, 167 – 179.

Hanuliak, M.: K problematike skeletov ľudských jedincov zo sídliskových objektov. Slovenská archeológia 45, 1997, 157 – 181.

Hanuliak, M./Kuzma I.: Mužla-Čenkov II. Osídlenie z 9.-13. storočia. Nitra 2015.

Krupičková, Š.: Sonda do problematiky nestandardního pohřbívání v kontextu raně středověkých sídlišť na Moravě. Živá archeologie – (Re)konstrukce a experiment v archeologii. Supplementum 3, 2010, 194 – 199.

Lutovský, M.: Jak byli Božej s Bořutem jako hovada hozeni do jámy. Pobití a padlí v sídlištních situácích českého raného středověku. Živá archeologie – (Re)konstrukce a experiment v archeologii. Supplementum 3, 2010, 168 – 172.

Vallašek, A. 1972: Hromadný hrob z 10. storočia v Bratislave. Monumentorum Tutela 8, 1972, 229 – 252.

 

Obrazová príloha: B. Mikulková, D. Parma, výskum Pohansko, UAM, L. Balák, Městské muzeum a galerie Břeclav, V. Karbusický, Mladá Fronta

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

V stredoveku pochovávali deti do hrncov

V stredoveku pochovávali deti do hrncov

Smrť dieťaťa musela byť v každom období ľudskej histórie bolestnou stratou. Dnes sa s ňou už, vďaka pokročilej medicíne, stretávame čoraz menej, no nebolo to tak dávno, keď sa dospelosti nedožila takmer polovica detí. celý článok

Kde pochovali arcibiskupa Metoda?

Kde pochovali arcibiskupa Metoda?

Nájsť miesto pochovania Metoda, veľkomoravského arcibiskupa, sa pokúšali už mnohí, laici aj profesionálni archeológovia. Mohli by sme povedať, že Metod sa stal akousi archeologickou celebritou. celý článok

Blanka Kastílska zachránila kráľovstvo

Blanka Kastílska zachránila kráľovstvo

Blanka Kastílska dva razy vládla francúzskemu kráľovstvu (najprv v mene neplnoletého syna a neskôr počas jeho neprítomnosti) a vždy ríšu ochránila, či už pred odbojnou šľachtou, alebo pred útokmi anglického kráľa. Jej súčasníci jej pripisovali „mužskú odvahu v ženskom tele“. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.