Neil Gaiman prerozprával severskú mytológiu

Publikované : 06.07.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 1019

Neil Gaiman je nepochybne jedným z najúspešnejších, najznámejších a najuniverzálnejších autorov súčasnej fantasy. Jeho rozprávačský talent a podiel na popularizácii mytológie je nespochybniteľný a po veľkom úspechu knihy Americkí bohova, v ktorej z veľkej časti vystupujú vikinské mytologické prvky a božstvá, bolo len otázkou času, kedy sa rozhodne pokračovať v začatej tradícii.

 

Mytológia, ktorá sa označuje ako vikinská, severská, staronórska alebo škandinávska, je v podstate súhrn piesní a príbehov spísaných v poetickej alebo prozaickej forme na sklonku stredoveku na odľahlom Islande. Neil Gaiman sa vo svojej knihe pokúsil túto mytológiu prerozprávať. Ako sám autor prezrádza v úvode knihy Severská mytológia, prvýkrát sa s touto témou stretol v komiksoch, ktoré sa pôvodnými príbehmi voľne inšpirovali. Našťastie však autor pracoval s pôvodnými zdrojmi, resp. s ich prekladmi, a snažil sa podľa vlastných slov minimalizovať sekundárnu literatúru, hlavne iné prerozprávania jednotlivých mýtov. Už v úvode je zrejmé, že k nim pristupuje „len“ ako k príbehom, na čo čitateľa patrične upozorní. Tento prístup môže byť zradný, keďže mýtus ako taký je komplexný fenomén, ktorý sa redukciou na príbeh ochudobňuje o hlbší kontext. V tomto smere by preto bolo presnejšie, ak by sa táto kniha nevolala Severská mytológia, ale Vybrané príbehy zo severskej mytológie prerozprávane Neilom Gaimanom. Samozrejme, kniha s podobným názvom by bola napriek obsahu nepredajná. Vzhľadom na rozporuplnosť a občas aj chaotický charakter pramenných textov je však autorov postup pochopiteľný a nemožno Gaimanovi, ktorý sa brilantne venuje fikcii, niečo zazlievať.

 

Traja „hlavní“ bohovia

Na úvod ponúka jeho výber stručnú charakteristiku hlavných protagonistov, aj keď sa tento okruh obmedzil len na tri božstvá: Ódina, Thóra a Lokiho. Už v tomto bode sa ukazuje autorov rozprávačský talent a fantázia, keď sa snaží „vtlačiť“ určitú osobnosť Lokimu, hoci na druhej strane sa pri Ódinovi a Thórovi obmedzí len na suché vymenovanie ich činov a atribútov. Nepristupuje k nim ako k nadprirodzeným bytostiam vyvíjajúcim sa po stáročia v určitom historickom a spoločenskom kontexte, ale ako k literárnym postavám. Táto charakteristika preto pôsobí nekonzistentne a Gaiman ju mohol pokojne rozšíriť aj o ďalšie božstvá, ktorým sa dostalo len stručnej zmienky v záverečnom glosári.

Jadro knihy je pomyselne rozdelené na dve časti: prvá pozostáva z troch stručných príbehov, resp. pasáží, ktoré slúžia ako úvod do sveta severskej mytológie; v druhej časti nájdeme už jednotlivé „mýty“.

V prvom príbehu, venovanom stvoreniu sveta, obrov a bohov, dokázal Gaiman v živých farbách vykresliť počiatky sveta tak, ako vyzerali podľa popisov islandských autorov. Následne pokračuje stvorením človeka, ktoré necháva v rukách Ódina a jeho bratov a neuberá sa smerom k „tradičnejšej“ verzii, v ktorej to má na starosti trojica iných božstiev. Vzhľadom na niekoľko existujúcich verzií tých istých udalostí má ako autor právo vybrať si tú, ktorá mu viac vyhovuje vzhľadom na celistvosť príbehu, ale čitateľ, ktorý sa s týmito mýtmi stretáva prvý raz, môže nadobudnúť dojem, že je to jediná známa interpretácia. Ďalšia kapitola rozpráva stručne o usporiadaní jednotlivých svetov a čiastočne aj o ich prepojeniach, čo môže pomôcť hlavne čitateľom bez predchádzajúcich znalostí. V príbehu o Mímiho studni a Ódinovom oku autor spojil dva viac-menej nezávislé príbehy a obratne ich prepojil postavou Mímiho. Aj keď väčšina autorových interpretácií dáva logický zmysel, nesmieme zabúdať na to, že mytológia sa riadi vlastnými pravidlami, ktoré nemusia do jeho schémy zapadať.  Po tomto úvode sa čitateľ dostáva ku konkrétnym príbehom, ktoré z veľkej časti kopírujú poradie tak, ako je dané v jednom zo zdrojov. Jazyk je zrozumiteľný a jednoduchý, miestami by sa dalo povedať, že budí dojem mýtov prerozprávaných pre staršie deti. Paradoxom je zobrazovanie násilných alebo inak explicitných scén: na jednej strane ich opíše dopodrobna (napríklad smrť Lokiho syna), na druhej ich úplne vynechá (dvorenie obryni Gerd).

Autor umne a s citom spája jednotlivé mýty, prípadne ich útržky, a za pochvalu stojí aj fakt, že sa do nich nesnaží násilne vložiť vlastné dejové linky a skôr pracuje ako reštaurátor než ako konštruktor. O to ťažšie sú preto pochopiteľné dôvody, ktoré ho viedli k tomu, aby niektoré epizódy, ktoré zaberajú v zdrojových textoch aj niekoľko strán, prešiel jednou-dvomi vetami, alebo ich vynechal úplne. Známu pieseň Lokasennu (Lokiho prieky), v ktorej Loki postupne obviňuje bohov a bohyne z ich priestupkov, zredukoval na jeden krátky odsek, a tým vynechal niekoľko dôležitých informácií, ako napríklad obvinenia bohýň z cudzoložstva alebo Ódina z transvestizmu. Taktiež vynechal celú epizódu z nahovárania obryne Gerd, ktoré zahŕňalo zaliečanie, vyhrážky aj vraždu. Namiesto toho sa obryňa poslušne vydáva do ríše bohov, čo značne mení charakter mýtu aj samotných postáv.

Naproti tomu niektoré pasáže rozširuje dialógmi, ktoré sú síce duchaplné a vtipné, ale príbeh dejovo posúvajú len minimálne. Paradoxne sa postavy postupne javia ako ploché a jednorozmerné, keď sa z Thóra stáva silný hlupák, z Ódina nevraživý starec a z Lokiho zlomyseľný nafúkanec. Hlavne u Lokiho sa autor nenamáha hľadať príčinu jeho skutkov a všetko pripisuje zlovoľnej povahe. V jednom z viacerých vynechaných príbehov sa napríklad Thór predstavuje ako inteligentný muž, ktorý oplýva vedomosťami a prekabáti trpaslíka Alvisa, ktorý žiada o ruku jeho dcéry. Avšak to by už nezapadalo do vytvoreného konceptu vtipného spomaleného svalovca. Z ďalších dôležitých mýtov chýba napríklad konfrontácia Ódina a Thóra pri brode cez rieku, cesta Lokiho a Thóra ku Geirrodovi, získanie pokladu od trpaslíka Andvariho alebo Ódinova cesta k múdremu obrovi Váfthrudnimu. Čo však musím pochváliť sú vsuvky interpretácií jednotlivých mytologických prvkov, postavených na vedeckom bádaní. Na druhej strane sa Gaiman na viacerých miestach dopúšťa faktografických chýb (napr. Balder bol známy ako veľmi zlý sudca, Heimdallov roh nebol pôvodne Mímiho picí roh a pod.), a najmä v závere je citeľná polarizácia dobro verzus zlo, ktoré vo vikinských mýtoch nebolo v takej výraznej opozícii.                                                   

 

Rozprávačský talent

Z diela je cítiť nadšenie a rozprávačských talent, no aj tak by som túto knihu odporúčala skôr tým, ktorí hľadajú chvíľkové rozptýlenie a nezaujímajú sa o mytológiu ako takú. Pre znalcov je to spestrenie vzhľadom na monotónnosť podobných publikácií alebo ťažkopádne zdrojové texty, ale kniha samotná mytológiu nikam neposúva. Je to dielo, ktoré neurazí, ale ani neponúkne nič nové a zaujímavé. Mohli by sme povedať, že Neil Gaiman je taký novodobý Snorri Sturluson (autor prozaickej Eddy, jedného zo zdrojových textov): inteligentný učenec s úprimným záujmom zachytiť mytológiu čo najpútavejšie, no pritom zabúda na význam mýtu ako takého. Obidvom uniklo, že bohovia neboli pre predkresťanských Vikingov literárne postavy, ale komplexné a neuchopiteľné bytosti žijúce vedľa nich a zároveň mimo ich sveta, v minulosti aj budúcnosti, v piesňach a v rituáloch, v názvoch miest a v zdobených runových kameňoch. Ich svet, resp. svety sa riadili vlastnými zákonmi, ktoré ľuďom nemuseli dávať zmysel. A práve to dodáva severskej mytológii to príťažlivé čaro a tajomnosť.

 

Michaela Šimonová 


 

Neil Gaiman: Severská mytológia. Bratislava : Slovart 2018. 240 strán, pevná väzba s prebalom. ISBN 9788055629797.

 

 

 

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Valkýry boli démonmi smrti a kňažkami boha vojny

Valkýry boli démonmi smrti a kňažkami boha vojny

Populárny obraz krásnych a nebojácnych žien slúžiacich najvyššiemu bohu vikinského panteónu, ktoré zbierali duše mužov padlých v boji, dráždil fantáziu už básnikom komponujúcich oslavné piesne pre škandinávsku nobilitu. celý článok

Sedem najväčších Vikingov

Sedem najväčších Vikingov

Krutosť a bojovnosť Vikingov je povestná. Keď sa na konci 8. storočia vybrali na svoje výpravy za korisťou, zasiali strach a žiaľ v mnohých ľudských dušiach. Kto viedol týchto v danom čase neohrozených bojovníkov? celý článok

Súmrak bohov vikingského sveta – Ragnarok

Súmrak bohov vikingského sveta – Ragnarok

Konce sveta sú v móde prinajmenšom od stredoveku. Očakávali ich celé cirkvi, neskôr sekty a nakoniec prinajmenšom bulvár. Keď došli osvedčené „dôkazy“ kresťanského ponímania konca sveta – Apokalypsa a starozákonné proroctvá ... celý článok

Francúzska revolúcia zrodila občana

Francúzska revolúcia zrodila občana

Práca s dobovými prameňmi je v prvom rade doménou historika. Existuje však množstvo historických dokumentov, ktoré môžu byť obsahom i formou zaujímavým čítaním aj pre širokú verejnosť. celý článok

Na Volyni sa varila krvavá kaša

Na Volyni sa varila krvavá kaša

V rokoch, keď na východnom fronte zúril krvavý stret dvoch totalitných gigantov, rozpútali ukrajinskí nacionalisti, snažiaci sa o očistu svojho budúceho štátu od všetkých skutočných i domnelých nepriateľov, krvavé peklo, ktoré sa len ťažko s čímkoľvek porovnáva. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.