Nech sa páči do plynu (ukážka)

Publikované : 05.10.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 1547

Nech sa páči do plynu

Tadeusz Borowski – všedný deň hrôzy alebo človek v kamennom svete

Surové, skľučujúce, a predsa potrebné čítanie, takzvaná koncentráčnicka či gulagová literatúra odborného, dokumentačného, memoárového a umeleckého charakteru je mimoriadne bohatá, pestrá a ďalej sa rozrastá. Znova a znova nás oslovuje, prekvapuje i znepokojuje. Svojím drsným obsahom kladie nášmu vedomiu a svedomiu naliehavé otázky, na ktoré nevieme často dať primerané odpovede, aj keď sa o to raz viac, inokedy menej úprimne pokúšame. Pripomína nám, že koncentračné tábory a gulagy vytvorené dvoma totalitnými systémami v dvadsiatom storočí zďaleka nemajú iba historický rozmer, ktorý je dejepiscami po faktografickej stránke viac-menej už spoľahlivo rekonštruovaný. Poznáme mená i rozmiestnenie táborov, približné počty internovaných osôb, vieme podrobnosti o fyzickom a duševnom utrpení tamojších väzňov, o ich systematickom, doslovne každodennom vraždení a zomieraní, o krutosti, sadizme a cynizme táborových veliteľov a dozorcov. Všetky spomínané fakty sa odohrávali v apokalyptickom, pre bežného človeka ťažko čo len predstaviteľnom drastickom prostredí. Túto azda menej známu, akúsi intímnu psychologickú stránku koncentračných táborov dokáže vari najemotívnejšie a najpravdivejšie vystihnúť umelecké (najmä literárne, či filmové) spracovanie danej problematiky, o čom existuje veľa konkrétnych dôkazov. Tadeusz BorowskiUmenie, vďaka svojim špecifickým formám a prípustnej tvorivej licencii, prináša nielen expresívny obraz objektu svojho záujmu, ale je aj naliehavým mravným posolstvom. Emotívne približuje myslenie a konanie človeka, každodenne sa ocitajúceho v krajných životných situáciách, z ktorých zúfalo, bezohľadne a pudovo hľadá cesty k záchrane alebo aspoň k predĺženiu vlastného života. V daných podmienkach sa v najrôznejších podobách kryštalizuje jeho charakter a stupeň jeho (ne)ľudskosti. Umelec tu však neskĺzava do polohy moralizátora, neprináleží mu ani funkcia sudcu skúmajúceho vinu či nevinu konkrétnych jednotlivcov, nech už stáli na ktorejkoľvek strane zložitej hierarchickej štruktúry táborovej barikády. Ním opisované a umelecky dotvárané šokujúce osudy a skutky väzňov tvoria desivú kulisu, spoza ktorej sa dodnes naliehavo vynárajú otázky: Ako je možné, že ľudstvo v 20. storočí, ktoré sa hrdí svojou vzdelanosťou a všemožnými pokrokovými výdobytkami, pripustilo taký stupeň vlastnej morálnej degradácie a dehumanizácie? Sme po poznaní týchto skutočností schopní a ochotní kritickej sebareflexie vlastného konania v dejinách a v súčasnosti? Domnievam sa, že práve do spomínaných súvislostí treba zaradiť celú, rozsahom síce neveľkú, no kvalitou nadštandardnú a formou podania netradičnú či doslova provokujúcu prozaickú tvorbu poľského autora Tadeusza Borowskeho (1922 – 1951), ktorého výber poviedok znova vychádza v slovenčine. Väčšina v knihe uverejnených, ale aj ďalších Borowského textov je viditeľne inšpirovaná zážitkami ich autora z koncentračného tábora Auschwitz. Osobné skúsenosti z väznenia v „továrni na smrť“ nielen predznamenali celú Borowského literárnu tvorbu, ale ho aj kruto psychicky poznačili. Mal svojím spôsobom podobný osud, aký zažili desiatky a stovky ďalších autorov, ktorí sa pokúšali v umeleckej či memoárovej podobe reflektovať svoje skúsenosti z koncentráku, a tak sa oslobodiť z vlastných traumatizujúcich spomienok. Málokomu z nich sa to však celkom podarilo. Ani Borowskému nie, keď svoj „spor s minulosťou“ – a možno aj s prítomnosťou novej totality – tragicky vyriešil samovraždou pred dovŕšením tridsiatich rokov svojho života. Mimochodom, podobný osud si dobrovoľne zvolili aj iní autori, ktorí sa vo svojej literárnej tvorbe vracali k vlastným zážitkom vo vyhladzovacích nacistických táboroch a pokúšali sa s nimi vyrovnať. Vari najznámejší z nich je prípad Taliana Prima Leviho a také isté riešenie si zvolil aj Čech Richard Glazar, ktorý priam zázrakom prežil Treblinku. Na Slovensku je to zas menej poznaný tragický osud Júlie Škodovej, ktorá sa v knihe Tri roky bez mena spomienkami vrátila k svojmu väzneniu v Auschwitzi. Z aspektu vyhranenej, doslovne jednosmernej tematickej orientácie možno Borowského prozaické dielo porovnávať s literárnou tvorbou českého spisovateľa Arnošta Lustiga, ktorý v nespočetných variantoch vo svojej bohatej literárnej tvorbe reflektoval a umelecky rozvíjal vlastné zážitky, ako i skúsenosti spoluväzňov z terezínskeho geta, resp. z viacerých vyhladzovacích táborov. Nejde tu však iba o tematickú blízkosť, ale svojím spôsobom aj o podobné formy umeleckého spracovania, ktoré sú u oboch autorov oprostené od moralizujúcich či sentimentálnych pohľadov. Ich podanie je racionálne chladné, surovo vecné, až naturalistické, no o to pravdivejšie a presvedčivejšie. Možno práve táto drsná podoba Borowskeho próz sa niekedy stretáva u časti čitateľov s rozpakmi alebo dokonca s neporozumením. Tadeusz Borowski (vľavo) v roku 1945Autor bol totiž neraz obviňovaný či upodozrievaný, že vo svojich textoch stavia na jednu morálnu rovinu trpiacich a vraždených väzňov v koncentračnom tábore a tamojších sadistických dozorcov, „kápov“ či iných väzenských funkcionárov, ktorí cynicky a bezohľadne zneužívali svoje privilegované postavenie vo väzenskej štruktúre tábora. Čitateľ tu musí prísť k vlastnému hodnoteniu. Historik, vychádzajúci z odborného výskumu a používajúci v ňom aj metódu orálnej histórie, musí však Borowského videnie akceptovať a v podstate mu dávať za pravdu, rešpektujúc pritom právo umelca na tvorivú literárnu licenciu. Je zaujímavé, že na tento citlivý psychologický problém života v koncentráku upozornila, hoci nie až tak otvorene a surovo ako Borowski, slovenská autorka Hilda Hrabovecká vo svojej spomienkovej knihe Ruka s vytetovaným číslom. V Borowského textoch, napriek ich drsnosti, naturalizmu a pesimizmu, sa nachádzajú (alebo ich tam chcem aspoň vidieť) náznaky poznania, že ani v krutom a totálne dehumanizovanom prostredí vyhladzovacieho tábora sa celkom nepodarilo zničiť zvyšky prirodzeného človečenského cítenia alebo aspoň zúfalej snahy po ľudskej solidarite a spolupatričnosti, hoci sa tieto prejavy skrývajú pod rezignujúcimi alebo cynickými konštatáciami, dotýkajúcimi sa hraničných psychologických a životných situácií: Existuje táborový zákon, že ľudí, ktorí idú na smrť, treba klamať až do poslednej chvíle. To je jediná prípustná forma ľútosti. A ešte jeden nečakane aktuálny rozmer opätovného vydania Borowského knihy na Slovensku: Vychádza v čase a v spoločenskom prostredí, v ktorom sa agresívne šíri vlna primitívneho politického populizmu, xenofóbie, nenávisti a intolerancie. Nedeliteľnou súčasťou tohto nebezpečného fenoménu je, okrem iného, odmietanie demokratického systému, snaha o obmedzovanie občianskych a ľudských práv obyvateľov na základe ich odlišnosti, ale takisto aj účelové relativizovanie či zamlčiavanie zločinov, ktoré páchali fašistické režimy v mene údajnej ochrany národa, rasy alebo náboženstva. Napriek oprávnenej skepse Borowského texty ponúkajú nielen drastický umelecký zážitok, ale vari aj hlbšie, hoci bolestné zamyslenie, znepokojenie, nabádajú k ostražitosti. Možno pomôžu čitateľom aspoň čiastočne sa prebrať z letargie nevšímavosti voči udalostiam, ktoré sa okolo nás odohrávajú.

Ivan Kamenec

 

 

Januárová ofenzíva (úryvok)

Nech sa páči do plynuTeraz porozprávam krátku a poučnú anekdotu, ktorú som počul od istého poľského básnika, keď sa so svojou ženou a priateľkou (vzdelaním klasickou filologičkou) vybral prvú jeseň po skončení vojny na cestu po západnom Nemecku, lebo chcel napísať knihu reportáží znútra tohto nezvyčajného, a zároveň komického kotla národov, čo nebezpečne vrel a kypel v samom strede Európy. V západnom Nemecku sa vtedy motali čriedy ľudí, vyhladované, ohlúpnuté, zdesené, ktoré vo všetkom vetrili nebezpečenstvo a nevedeli kde, na ako dlho a prečo sa zdržať, preháňali ich z mestečka do mestečka, z tábora do tábora, z kasární do kasární americkí mládenci rovnako ohlúpnutí a rovnako vydesení tým, čo našli v Európe, ktorí prišli ako apoštoli dobyť a ovládnuť kontinent, a keď sa napokon usadili vo svojej zóne okupovaného Nemecka, začali zanietene učiť nedôverčivých a vzdorovitých nemeckých mešťanov demokratickú hru baseball a vštepovať im zásady, ako sa vzájomne obohacovať výmenou cigariet, žuvačiek, prezervatívov, piškót a čokolády za fotoaparáty, zlaté zuby, hodinky, prstene a dievčatá. Tí silní, vyšportovaní mládenci, plní životnej pohody a radostného očakávania šance, ktorú osud vždy zosiela, vychovaní v kulte úspechu, ktorý závisí jedine od šikovnosti a odvahy, veriaci na rovnaký štart každého človeka, navyknutí hodnotiť muža výškou jeho príjmov a krásu ženy štíhlosťou jej nôh, úprimní a otvorení, s čistými, neošúchanými a uhladenými úmyslami ako ich uniformy, racionálnymi ako ich práca a čestnými ako ich jasný a jednoduchý svet – inštinktívne a slepo pohŕdali ľuďmi, ktorí nevedeli zachrániť svoj majetok, stratili podniky, miesta aj zamestnanie a klesali až na dno spoločnosti; na druhej strane s priazňou, porozumením a obdivom sa správali k slušným a taktným nemeckým mešťanom, ktorí zachránili z fašizmu svoju kultúru a majetky, a k pekným, zdravým, veselým a priateľským nemeckým dievčatám, dobrým a láskavým ako sestry. Politikou sa nezaoberali (robila to namiesto nich americká rozviedka a nemecká tlač), usudzovali, že vykonali svoje, a túžili po návrate domov – trocha z nudy, trocha z nostalgie a trocha zo strachu o svoje miesta a životné šance. A tak bolo veľmi ťažké vytrhnúť sa z bdelo stráženej a poznačenej masy „vysídlencov“ na slobodu, predrať sa do väčšieho mesta, tam sa zapísať do poľských vlasteneckých organizácií, začleniť sa do reťaze čierneho trhu a potom začať normálny súkromný život – a získať byt, auto, milenku a oficiálne priepustky, šplhať sa čoraz vyššie po spoločenskom rebríčku, chodiť si po Európe ako vo vlastnom dome, cítiť sa slobodným a dôstojným človekom. Po oslobodení sme starostlivo izolovaní od okolia živorili celý slnečný a voňajúci máj v špinavých barakoch v Dachau posypaných práškom DDT; potom nás previezli černošskí šoféri na leto do kasární, kde sme lenivo vylihúvali v jednej vozovni, redigovali sme vlastenecké plátky a pod vedením nášho staršieho pobožného kolegu, ktorý mal takmer mystický zmysel pre obchod, sme kupčili, s čím sa len dalo, a vymýšľali rozličné legálne úniky za múry. Po dvoch mesiacoch úsilia takého mátožného a takého komického, že by ho bolo treba opísať dakedy osobitne, všetci štyria sme sa presťahovali do izbičky pružného Poľského výboru v Mníchove, kde sme založili Informačnú agentúru, potom zasa vďaka táborovým osvedčeniam sa nám trom podarilo – čestne a v zhode s právom – získať štvorizbový komfortný byt po činiteľovi bývalej hitlerovskej strany, ktorého vysťahovali na čas k príbuzným a odporučili mu, aby nám nechal dačo z nábytku a pár obrazov s náboženskými motívmi. Ďalší nábytok a knižnicu sme vzali z výboru, kde zavadzali. Náš šéf nadviazal kontakt s úradníkmi UNRRA a londýnskeho PCK, rozdeľoval americké balíčky po táboroch, vrátil sa k svojej predvojnovej umeleckej činnosti, začal nám pravidelne vyplácať mzdu, používal nás na špinavú prácu a pritom nám sľuboval skvelú kariéru na západe Európy, a keď sa natrvalo usadil v bavorskej štýlovej vile ležiacej v parkovej štvrti mesta, chodieval k nám v nádhernom štábnom, čerstvo premaľovanom horchu.

 

Tadeusz Borowski: Nech sa páči do plynu. Bratislava : Artforum 2017. 184 strán. ISBN 978-80-8150-187-6

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, artforum.sk

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Ako bojovala Kuba za svoju nezávislosť

Ako bojovala Kuba za svoju nezávislosť

Kuba, najväčší ostrov v Karibiku, má bohatú a pohnutú históriu a výnimočné postavenie na geopolitickej mape sveta. Karibská kríza v roku 1962, ktorá vypukla po snahe rozmiestniť sovietske rakety na Kube, priviedla svet v ére studenej vojny najbližšie k horúcemu apokalyptickému konfliktu. celý článok

Dračia cárovná

Dračia cárovná

Spomínate si na Babu Jagu z populárneho Mrázika? Tak na tú zabudnite! Juraj Červenák vám v druhej knihe z trilógie Bohatier predstaví legendárnu ježibabu v úplne inom svetle, vo verzii, ktorá je oveľa hrozivejšia, ale aj nekonečne očarujúcejšia (čo nebol až taký problém) než tá zo slávnej ruskej roz celý článok

Ako nás zmenila druhá svetová vojna...

Ako nás zmenila druhá svetová vojna...

Vo svojej najnovšej knihe dokázal Keith Lowe zmapovať vývoj povojnového sveta tak objektívne a tak zaujímavo, ako sa to podarí len málokomu. Strach a sloboda je bez akýchkoľvek pochybností jednou z najlepších historických kníh roka 2017. celý článok

Letci z Prešporka patrili medzi letecké esá

Letci z Prešporka patrili medzi letecké esá

Sté výročie prvej svetovej vojny si aj na Slovensku pripomíname rôznymi výstavami, vedeckými konferenciami, rekonštrukciami bojov, ale aj zobrazovaním tejto prelomovej udalosti 20. storočia v dokumentárnych a publicistických programoch v televízii, rozhlase a iných médiách. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.