Nástupca svätého Štefana

Publikované : 13.09.2012 | Komentárov: 1 | Zobrazení: 5145

Vládu prvého uhorského kráľa Štefana I. (997 – 1038, kráľom od roku 1000) možno plným právom označiť za úspešnú. Ešte pri svojom nástupe si mladé knieža musel vydobyť postavenie najprv v arpádovskom rode, neskôr aj medzi ostatnými uhorskými kniežatami. Po takmer štyroch desaťročiach vlády nemal panovník v krajine, kedysi rozdrobenej na kniežatstvá, konkurenciu.

Uhorsko dostalo modernú správu v podobe kráľovských komitátov pod kontrolou panovníka, v krajine boli založené biskupstvá a dve arcibiskupstvá. S výnimkou vpádu nemeckého cisára Konráda II. v roku 1030 sa uhorský panovník nemusel obávať tlakov z Nemecka, najvýznamnejšej susednej krajiny. K dokonalosti tak chýbal už iba hladký presun moci na Štefanovho nástupcu. Ako to už ale v podobných prípadoch býva priam pravidlom, presun moci vonkoncom nebol jednoduchý.

Zo Štefanových mužských potomkov sa dospelosti dožil len jediný syn – Imrich. Ten bol podľa legendy o sv. Imrichovi vykreslený ako stelesnenie dokonalosti a zbožnosti, údajne sa dokonca zaviazal dodržiavať cudnosť a panictvo, a to napriek tomu, že bol ženatý. Tvrdeniu legendistu asi veriť nemôžeme, pretože zabezpečenie potomstva bolo jednou z kľúčových „povinností“ panovníka. Nech to už bolo akokoľvek, Imrich v roku 1031 zomrel na následky zranenia z poľovačky a Štefan musel nástupníctvo vyriešiť inak.

Do úvahy prichádzal najmä Štefanov bratranec Vazul, ktorého výhoda spočívala aj v tom, že mal troch synov. Vazula však nechal kráľ Štefan oslepiť, čím ho ako potenciálneho nástupcu vyradil. Miesto neho určil za následníka svojho synovca Petra Orseola z Benátok. Nevedno, odkedy sa Peter zdržiaval v Uhorsku, je však takmer isté, že tu bol niekoľko rokov pred svojim nastúpením na trón. Najpravdepodobnejšie je, že ho Štefan povolal tesne po roku 1031, teda po Imrichovej smrti.

Napriek tomu, že pred nástupom na uhorský trón strávil veľa rokov v novej krajine, dá sa predpokladať, že pre Uhrov nepredstavoval ideálneho panovníka. Bol z benátskeho prostredia, ktoré sa zásadne odlišovalo od stredoeurópskej reality. Ak aj chcel pokračovať v politike Štefana I., ktorou by sa Uhorsko menilo na „klasický“ stredoveký štát, možno sa domnievať, že ako cudzinec mal zviazané ruky. Navyše nepochádzal – striktne vzaté – z arpádovského rodu, resp. tento uhorský pôvod dedil iba po matke, preto mal na trón menší nárok než Vazulovi synovia.

Začiatky Petrovej vlády sú spojené s prekvapivým spojenectvom s Čechami, kde vládol knieža Břetislav I. (1035 – 1055). Peter mal nejeden dôležitý dôvod na ústretovosť voči Břetislavovi – v Čechách sa totiž nachádzali zrejme až štyria Arpádovci, teda Petrovi konkurenti. Břetislav potreboval Petra na pomoc proti nemeckému kráľovi Henrichovi III. V auguste 1040 viedol nemecký kráľ Henrich III. výpravu proti Čechám. Aj za pomoci troch uhorských légií sa Břetislavovi podarilo kráľovo vojsko odraziť. Český knieža tak vydobyl veľké víťazstvo, no neskončilo sa tým vzájomné nepriateľstvo.

V Uhorsku sa zatiaľ schyľovalo k nepokojom. Bezpečne nevieme, prečo medzi veľmožmi vznikla taká veľká nevraživosť proti panovníkovi. Uhorské pramene mu vyčítajú, že uprednostňoval cudzincov, najmä Nemcov a Latinov (Talianov), a že si vraj nikto nemohol byť istý nevinnosťou svojich dcér alebo sestier. Výsledkom nespokojnosti bolo povstanie proti kráľovi vedené Samuelom Abom a následný Petrov útek. Samuel sa stal novým kráľom a Petrovi nezostávalo nič iné, len sa obrátiť so žiadosťou o pomoc na nemeckého kráľa Henricha III. Do Čiech sa odobrať nemohol, knieža Břetislav bol totiž v roku 1041 Henrichom porazený.

Henrich prijal Petra láskavo a bývalé nepriateľstvo mu odpustil. Peter však od neho očakával nielen odpustenie, ale najmä znovunastolenie na uhorský trón, čo sa však ukázalo byť tvrdým orieškom. Prejavilo sa to v roku 1042, keď sa Samuel Aba s vojskom vydal po obidvoch brehoch Dunaja do Bavorska. Na niektorých miestach bol Samuel až priveľmi úspešný, inde stretla uhorské jednotky porážka. Prirodzene, vojenská odpoveď nenechala na seba dlho čakať. Mesiac po Svätodušných sviatkoch toho istého roku pritiahol Henrich na radu českého kniežaťa Břetislava so svojím vojskom do severnej časti Uhorska, dobyl Hainburg (v rokoch 1031–1042 súčasť Uhorska) a Bratislavu a podmanil si uhorské územie severne od Dunaja. Henrich chcel Petra ustanoviť aspoň na údelnom území Nitrianska, no pre odpor domácich obyvateľov sa mu to nepodarilo. Preto sa na Břetislavovu radu rozhodol pre nemenovaného Štefanovho synovca, ktorého však nedosadil za kráľa, ale len za kniežaťa.

Jeho vláda sa ale dlho neudržala. Samuel Aba si zrejme ešte v tom istom roku Nitriansko podmanil. Henrich sa preto rozhodol pre novú výpravu, tentoraz však južnou cestou a nezastavilo ho ani Abovo mierové posolstvo. K bojom nakoniec nedošlo, pretože Samuel Aba ponúkol Henrichovi ešte väčšie ústupky ako v pôvodnom posolstve pred výpravou.

Samuelovo postavenie v Uhorsku začalo povážlivo kolísať. Dôvodom mohlo byť aj nedodržanie podmienok mieru s Henrichom. Počas štyridsaťdňového pôstu sa proti nemu uskutočnilo sprisahanie, ktoré sa síce skončilo neúspechom, no predznamenávalo nespokojnosť uhorských veľmožov s jeho politikou. Tá mohla súvisieť so vzťahmi k ríši, a tiež s tým, že kráľ nedodržoval podmienky prímeria. Problémy, ktoré mal Henrich so Samuelom Abom, vyriešila až výprava v roku 1044.

Tentoraz sa už Henrich nespoľahol na vyjednávanie prímeria a všetko rozhodla veľká bitka s uhorským vojskom 5. júla pri Ménfő. Počas nej vypukla prašná búrka, ktorá prispela k zničeniu uhorskej armády. Meranie síl tak dopadlo v neprospech uhorského vojska a Henrich sa rozhodol, že Samuela Abu od trónu odstaví. Po jeho zajatí ho nemecko-uhorský súd odsúdil a následne ho popravili.

Koleso osudu opäť vynieslo na najvyšší stolec v Uhorsku Petra Orseola. V Stoličnom Belehrade (maď. Székesfehérvár) prijal Henrich od Petra lénnu prísahu. Nemecký kráľ strávil Svätodušné sviatky nasledujúceho roku v Uhorsku, kde mu podľa Altašských análov Peter v priebehu veľkej ceremónie odovzdal Uhorsko, ktoré mala symbolizovať pozlátená kopija.

Petrova druhá vláda však nebola o nič populárnejšia ako prvá. Domáci Petrovi protivníci sa mohli oprieť o široký odpor obyvateľstva aj o zahraničnú pomoc, ktorou disponovali Vazulovi synovia Ondrej a čiastočne aj Belo, ktorí boli stále v cudzine. Po Ondrejovom príchode do Uhorska Peter správne vyhodnotil situáciu ako neudržateľnú, a rozhodol sa krajinu opustiť. Jeho zámer mu však nevyšiel, pretože sprisahanci medzičasom obsadili priechody do Bavorska. Aby viac nemohol žiadať pomoc z Nemecka, vypálili mu oči. Ako slepec už nebol žiadnou konkurenciou pre nového uhorského kráľa Ondreja. Koruna sa tak po dlhšom čase vrátila späť do rúk Arpádovcov.

 

 

Mgr. Miroslav Lysý, PhD., vyštudoval odbor archeológia – história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako odborný asistent na Katedre právnych dejín Právnickej fakulty. Zaoberá sa stredovekými dejinami, špecializoval sa na arpádovské obdobie Uhorska a ohlas husitskej revolúcie.

 

Použitá literatúra

Kováč, D. a kol.: Kronika Slovenska 1. Od najstarších čias do konca 19. storočia. Bratislava 1998.

Steinhübel, J.: Nitrianske kniežatstvo. Bratislava 2004.

Dvořák, P. (ed.): V kráľovstve sv. Štefana. Vznik uhorského štátu a čas arpádovských kráľov. Bratislava 2002.

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

 

 

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Zomrel kráľ, nech žije kráľ!

Zomrel kráľ, nech žije kráľ!

Kým mohli v Uhorskom kráľovstve po smrti posledného panovníka z rodu Arpádovcov Ondreja III. v roku 1301 volať na slávu nového kráľa, muselo prejsť strastiplné obdobie politickej nestability. celý článok

Panovník na prelome epoch

Panovník na prelome epoch

Uhorský kráľ Belo IV. je najčastejšie spájaný s vpádom Mongolov, nesprávne označovaných za Tatárov Aj keď táto udalosť zásadne ovplyvnila charakter a priebeh jeho vlády, jeho panovanie môžeme spojiť aj s mnohými ďalšími procesmi v Uhorsku. celý článok

Uhorský kráľ a krížová výprava (1. časť)

Uhorský kráľ a krížová výprava (1. časť)

Vládu uhorského kráľa Ondreja II. hodnotia historici všeobecne kriticky. Pre zlú hospodársku politiku, rozpredávanie kráľovských majetkov a slabú autoritu u šľachty sa považuje za jedného z najmenej schopných arpádovských panovníkov na uhorskom tróne. celý článok

Diskusia (1)

pridať

  • #7 | palo satko | 21.09.2012 17:26

    Peter neodovzdal len posvätnu kopiu ale aj korunu prveho kráľa. original "svätoštefanskú". henrich obe insignie odniesol do ríma . koruna sa vraj stratila pri sacco di roma v roku 1527.

    Reagovať

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.