Najlepší strelec z nočného bombardéra

Publikované : 06.06.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 2529

Na zozname jeho zostrelov sú tri Junkersy Ju 88, dva Messerschmitty Bf 109, jeden Bf 110, Me 210 a Focke-Wulf Fw 190. Toto skóre dosiahol najúspešnejší palubný strelec britského bombardovacieho letectva v druhej svetovej vojne – Wallace McIntosh. Osem víťazstiev by mu mohlo závidieť aj mnoho stíhacích pilotov.

 

Wallace McIntosh lietal ako strelec na štvormotorových bombardéroch Avro Lancaster. Britské letectvo ich nasadzovalo pri nočných strategických náletoch. Spolu ich vyrobili 7 366 kusov, viac ako polovica z nich bola pri operáciách stratená. Lancastery vykonali 156 000 bojových letov a zhodili pri nich 600 000 ton bômb. Na jeden Lancaster tak pripadá v priemere 21 bojových letov. Tieto lietadlá dokázali uniesť aj špeciálne 10-tonové bomby prezývané Grand Slam. Žiadny iný bombardér tej doby nemal takú nosnosť.

Medzi nástrahami, ktoré na ne číhali, bolo okrem temnoty a zlého počasia aj protilietadlové delostrelectvo a nemeckí noční stíhači. Proti nim sa mohli Lancastery brániť guľometmi kalibru 7,92 mm. Dva boli v prednej streleckej veži, dva v hornej a štyri guľomety boli v zadnej veži na chvoste lietadla. Niektoré verzie mali aj spodnú vežičku. Wallace McIntosh sedával v hornej i v zadnej streleckej veži.

 

Ťažké detstvo

Narodil sa 27. marca 1920 na farme pri Aberdeene na severovýchode Škótska. Keď prišiel na svet, vonku zúrila snehová búrka. Nečas ho potom sprevádzal celé detstvo. Jeho otec a mama totiž neboli zosobášení a nemanželské dieťa odložili k starým rodičom. Hoci sa jeho rodičia neskôr zobrali, malého Wallaca naďalej vychovávali starkí. Svojich ďalších súrodencov spoznal až v dospelosti.

Detstvo prežil v neuveriteľnej chudobe. Do siedmich rokov netušil, čo sú to Vianoce,  narodeniny mohol oslavovať až ako dospelý. Už ako 11-ročný bol zdatným pytliakom, aby zaistil jedlo pre seba i pre starých rodičov. Schopnosti nočného lovca sa mu neskôr zišli.

V roku 1939 sa pokúsil vstúpiť do Kráľovského letectva (RAF), ale odmietli ho pre nedostatočné vzdelanie. Zo školy totiž odišiel v 13 rokoch a potom pracoval ako pomocník na farme. Až po intervencii reverenda Fyfa Scotta jeho žiadosť opäť zvážili a prijali ho ako nekvalifikovanú pracovnú silu. V RAF si urobil večernú školu, absolvoval strelecký kurz a nakoniec sa stal aj dôstojníkom. Dosiahol hodnosť Flying Officer, pre ktorú sa používala skratka F/O.

 

 

Smolná peruť

Wallace McIntosh sa stal príslušníkom 207. perute RAF, ktorá mala povesť nešťastnej jednotky. Počas vojny utrpela štvrté najťažšie straty v celom Bomber Command (bombardovacie veliteľstvo RAF). Absolvovala 4 563 misií, pri ktorých prišla o 148 lietadiel. Ďalších 27 bombardérov stratila pri nehodách. O život prišlo 955 jej príslušníkov.

McIntosh sa však zo štatistík vymyká. Od februára do júla 1943 absolvoval 33 náletov, väčšinou ako horný strelec v posádke F/O Freda Richardsona. Dosiahol pri nich jeden zostrel Bf 109. Ďalší Messerschmitt poškodil a jeden Ju 88 mu uznali ako pravdepodobne zostrelený.

Od marca do septembra 1944 absolvoval druhú operačnú túru, tentoraz ako zadný strelec. Okrem jedného z 22 náletov letel v posádke Wing Commandera (W/Cdr) Johna Greya. Pri štyroch bojových letoch „skóroval“ a pridal na svoje konto ďalších sedem zostrelov. Väčšinu z nich dosiahol v spolupráci s horným strelcom, Kanaďanom Larrym Sutherlandom.

Spolu tak prežil 55 bojových letov, čo je viac ako dvojnásobok priemernej „životnosti“ bombardérov Lancaster.

 

Šťastie a skúsenosti

V roku 2003 napísal Mel Rolfe jeho biografiu Gunning for the Enemy. Podieľal sa na nej aj samotný Wallace McIntosh. Kým o úspešných stíhačoch sa toho popísalo habadej, táto kniha je jednou z mála možností nahliadnuť aj do „nezáživnej“ rutiny nočných bombardovacích letcov.

McIntosh detailne popisoval výcvik a taktiku strelcov. Často sa ich na základni zišlo v miestnosti pre brífingy aj 60 až 70 a vymieňali si svoje skúsenosti a triky. McIntosh mal svoj recept: „Ak ste vypálili sakramentsky veľkú dávku, mali ste šancu zasiahnuť tak dvomi strelami z päťdesiatich. Ak ste však pekne dôkladne zamierili a potom strieľali krátkymi dávkami, dosiahli ste dva-tri zásahy pri každom stlačení spúšte. To bolo celé tajomstvo (Rolfe 2003).“ V streleckom kurze skončil druhý. Pri cvičných streľbách dosahoval bežne cez 80 zásahov do vlečného terča. Z jeho 61 spolužiakov z kurzu sa konca vojny dožilo šesť...

To, že McIntosh prežil 55 misií, nie je iba otázkou šťastia a jeho streleckého umenia. S posádkou tvorili zohraný tím. Väčšina útokov prichádzala zozadu zdola. Prirodzenou reakciou pilota vtedy bývalo prudké potlačenie riadenia a pokus o únik klesaním. Chvost lietadla však vtedy vystrelil hore a zadný strelec tak bol nepoužiteľný. W/Cdr Grey však v prípade napadnutia začal únikový manéver, ktorý posádka dokonale nacvičila. Začal klesať iba mierne a zároveň naklonil lietadlo na krídlo a mierne zatáčal. Cieľom bolo dostať bombardér do takej polohy, aby zadný a horný strelec mohli zobrať útočníka do krížovej paľby.

McIntosh všetko popisoval drsne a bez príkras. O nebezpečenstvách, ktoré mu hrozili, napríklad napísal toto: „Mnohí zadní strelci zomreli, keď ich veže odstrelil flak alebo stíhač. Ak by sa to stalo, asi by som o tom ani nevedel. Uvažoval som však, aké by to bolo, ak by lietadlo začalo horieť a ja by som musel rýchlo vyskočiť. Môj padák bol v trupe Lancastera, takže by som musel otvoriť dvierka veže a vziať si ho. Potom by som musel vliezť naspäť do veže, otočiť ju a vypadnúť dozadu. Počul som o ľuďoch, ktorým sa padák niekde zachytil. Málokomu sa podarilo vyskočiť z veže. Nebol čas, všetko išlo tak rýchlo a problém bol aj so strašným preťažením. Ak by lietadlo začalo padať a rotovať, nedokázal by som dosiahnuť dvierka. (Rolfe 2003)

Mnoho zadných strelcov bolo zabitých, i keď sa ich bombardér dokázal vrátiť na základňu. Aj toho bol McIntosh často svedkom: „Videl som veže, ktoré boli naozaj na fašírku. Volali sme to výplach. Tým myslím, že strelca dostávali von prúdom vody z požiarnej hadice. (Rolfe 2003)

Aj on sám a jeho posádka mali veľa rázy namále. Pri návrate z jedného náletu ich Lancaster napríklad príliš klesol a preletel cez skupinku stromov. Prišiel o kus spodnej časti predku, na základňu v trupe priniesli celú kopu konárov. Bombometčíka jeden z nich vážne zranil. Kus dreva sa mu zapichol do oka, prešiel skrz lebku a vzadu trčal von. Aby mu mohli pomôcť, museli ten konár najprv pred okom odlomiť. Bombometčík však mal šťastie v nešťastí – ako zázrakom ostal jeho mozog nepoškodený a lekári mu museli urobiť iba sklené oko. Lietať už nelietal, ale na základni ostal. Predtým, ako dostal definitívne oko, dali mu viacero rôznofarebných guľôčok a pri pive v pube desil nováčikov tým, že si ich v nestráženej chvíli vymieňal...

Pri inom nálete prišli o dva motory a Lancaster strácal výšku. Posádka sa pripravila na zoskok padákom, kým sa pilot pokúšal doletieť domov. Počas letu nad morom zbadali vo vode americký bombardér. Napriek vlastným problémom začal W/Cdr Grey nad miestom havárie krúžiť, aby mohli jeho polohu zo zeme presne zamerať a poslať tam záchranné lode. Odletel preč, až keď mu začal zlyhávať aj tretí motor. Po prelete pobrežia núdzovo pristál s posledným fungujúcim motorom.

 

Mazaní „sráči“

Najväčšie úspechy dosiahol McIntosh v lete 1944. Najprv 7. júna 1944 zostrelil dva Ju 88 a jeden Me 210 v priebehu jedinej akcie. Spolu s Larrym Sutherlandom za to dostali Záslužný letecký kríž DFC a veliteľ bombardovacieho letectva Sir Arthur Harris im pogratuloval telegramom.

Počas takmer osemhodinového náletu na Stuttgart 28. júla 1944 musela Greyova posádka odraziť až päť útokov. McIntosh za to dostal druhé vyznamenanie DFC. Bolo to najvyššie vyznamenanie v RAF za odvahu a málokto ho dostal dvakrát. Takto opísal priebeh celého súboja: Ako prvý nás našiel Fw 190. Prišiel na nás priamo zozadu. Keď sa porúčal v plameňoch k zemi a my sme vyrovnali mašinu, Grey sa nervózne opýtal: Je všetko okay? Nikomu sa nič nestalo, ale stratili sme 4 000 stôp pri únikových manévroch a tak sme pomaly šplhali na 20 000. Nikdy sa nestúpalo prudko, lebo to spotrebovalo veľa paliva. Ak ste dali motorom vysoké otáčky, tak to tiež rozpálilo výfuky a prezradilo vašu pozíciu.

Ďalší Fw 190 sa prihnal ako expres, mihol sa okolo nás a zmizol. Väčšina z nich sa stratila, ak si mysleli, že ste ich zbadali. Okolo bolo totiž veľa bombardérov a nemalo zmysel zapliesť sa s niekým, kto vás mohol mať v zameriavači. Stačila im sekunda-dve, aby vedeli, či ich vidíme. Varovalo ich to, ak sme prestali letieť rovno. Vedeli, kedy riskujú, že budú zasiahnutí a neboli žiadni blázni. Nemci tiež vedeli, že niektoré posádky bombardérov sú menej ostražité, rovnako ako sme my vedeli, že niektorí ich stíhači sú menej odvážni a neútočia za každú cenu.

Ju 88 sa na nás vrhol zozadu zdola. Rádio-operátor ho zazrel, ako sa po prvom útoku otáča opäť dozadu. Prišiel na druhý útok. Larry (horný strelec) a ja sme ho videli asi na 800 metrov. Spustili sme to naňho a dostali sme ho presne pri našom chvoste. Vyrazil z neho dym a plamene a porúčal sa rovno dole. Ďalší Ju 88 sa zjavil, hneď ako sme vyrovnali lietadlo po predchádzajúcom súboji. Priblížil sa na 700 metrov rovno zozadu. Iba sa na nás mrkol a potom sa strmhlav spustil preč. Vedel, že ho vidíme. Myslím, že spolupracoval s tým Junkersom, ktorý sme práve zostrelili. Mnoho z nich lietalo v pároch. Jeden sa držal bokom a blikal svetlami, aby odlákal pozornosť posádok bombardérov. Boli to mazaní sráči, ktorí skúšali všetky možné triky.

Bombometčík John Cook mal zriedkavú možnosť vystreliť si z dvojice predných guľometov. Ďalší stíhač sa totiž pokúsil o čelný útok. Jedna prudká dávka stačila na to, aby si to rozmyslel“ (Rolfe 2003).

 

Najväčší strach

Keď sa z tohto náletu vracali a posádka sa po prežitých útokoch upokojila, vystrašil sa McIntosh asi najviac v živote. Sedel vo veži, motory pravidelne mrmlali, on upieral oči do tmy, keď ho zrazu niečo prudko ovalilo po chrbte. V prvej chvíli si pomyslel, že ho niekto napadol priamo v lietadle. Bola to však len sekera, ktorá bola za ním vo veži pre prípad núdze, ak by sa musel prerúbať zo zaseknutej veže. Pri prudkých manévroch sa uvoľnili popruhy a ona zrazu odpadla. Inak McIntosh hovoril, že sa najviac bál flaku, pretože s tým nemohol nič urobiť, a núdzového pristátia v mori, pretože nevedel plávať.

Po vojne ostal McIntosh v letectve až do roku 1948. Potom robil na stavbe priehrad, neskôr urobil kariéru ako obchodník. Prvýkrát sa oženil už cez vojnu, po jej skončení sa rozviedol a znovu oženil. S druhou manželkou Christinou mali tri deti. Jeho žena zomrela 18. apríla 1991 na rakovinu. Wallace za ňou odišiel pred desiatimi rokmi 4. júna 2007. Vo veku 87 rokov podľahol rakovine pľúc. Na cintorín v Aberdeene sa s ním prišli rozlúčiť stovky ľudí a RAF si ho uctila preletom Tornada GR4 z 12 Bomber Squadron. Ešte počas života ho ľudia v celonárodnom prieskume zaradili medzi najväčších Škótov.


Mgr. Miroslav Barič, absolvent žurnalistiky a pedagogiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako redaktor zahraničných oddelení v agentúre SITA a v denníkoch Národná Obroda, Plus Jeden Deň a Nový Čas. Zaujíma sa o vojenskú techniku a o históriu druhej svetovej vojny. Publikoval aj v časopisoch Obrana a Hobby Historie.

 

Použitá literatúra

Rolfe, M.: Gunning for the Enemy, London 2003.

Price, A./Spick, M.: Slavná letadla II. světové války, Praha 2003.

 

Internetové odkazy:
a) http://www.telegraph.co.uk/news/obituaries/1553994/Flight-Lieutenant-Wallace-McIntosh.html

b) http://www.207squadron.rafinfo.org.uk/wmc/

c) http://www.scotsman.com/news/obituaries/wallace-mcintosh-1-750475

d) http://news.bbc.co.uk/2/hi/uk_news/scotland/north_east/6726347.stm

e) http://news.bbc.co.uk/2/hi/uk_news/scotland/north_east/6735225.stm

 

Obrazová príloha: www.207squadron.rafinfo.org.uk, www.wikipedia.org 

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Matku jej zavraždila slúžka, otca nacisti

Matku jej zavraždila slúžka, otca nacisti

Ružena Bajcsy prišla o matku, macochu, otca i sestru, bola svedkyňou mnohých smutných príbehov detí z detských domovov, chladnej pestúnskej starostlivosti a prežila nekonečnú samotu. Množstvo tragédií a sklamaní, ktoré ju v živote postretli, však dokázala prekonať. Najmä vďaka matematike... celý článok

Prehrali nacisti vojnu v Mongolsku?

Prehrali nacisti vojnu v Mongolsku?

O tom, kde a kedy nacistické Nemecko prehralo druhú svetovú vojnu, sa i dnes polemizuje. Niektorí za dejisko porážky nacistov považujú Stalingrad, iní Moskvu. S trochou nadsádzky by sa dalo tvrdiť, že vojnu prehralo ešte predtým, než ju rozpútalo. celý článok

Český maliar sa inšpiroval v Číne

Český maliar sa inšpiroval v Číne

Český maliar Jaroslav Provazník toho za svoj relatívne krátky život zažil naozaj dosť. Asi najzaujímavejšou epizódou bol jeho pobyt v Číne, z ktorého potom čerpal inšpiráciu vo svojej umeleckej tvorbe. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.