Najkráľovskejší obraz na svete

Publikované : 10.05.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 1495

Takmer teatrálna kulminácia stretu dvoch svetov s najvyšším emocionálnym vypätím na jednej strane a s chladnou surovosťou na strane druhej. Dráma, zobrazená na ploche osemnásť metrov štvorcových, ktorú slávny archeológ Ludwig Curtius označil za „najkráľovskejší obraz na svete“. Príbeh najznámejšej podobizne Alexandra Veľkého na mieste, kde by ho nikto nečakal – v Pompejach.

 

Pod Ťavím vrchom 331 pred Kr.

V chladnom vzduchu noci viselo bezsenné napätie. Dlhé tiene mužov sa načahovali k okolitej temnote a žeravé iskry stúpali vysoko ku hviezdam. Ticho, len občasný šepot a praskanie plameňov odnášal vietor do nekonečnej pustiny Sýrie. Vojaci sa modlili k Fobovi. Prvý raz za tri roky prosili strach o to, aby si ich zajtra nevšimol. Aby zomreli radšej s dierou v hrudi než so šípom v chrbte. Zocelení vojnou – ich oči videli, čo dokáže urobiť mrak perzských šípov s jasným dňom. Videli horieť nedobytný Tyros aj agóniu odsúdencov, ktorých bez ľútosti pribili na kríže. Videli, ako im polonahí ľudia v delte Nílu hádzali palmové ratolesti pod nohy a pamätali aj na voz kráľa kráľov, ako si zmätene razil cestu cez skrvavené telá svojich otrokov. To, na čo hľadeli teraz, pripomínalo skôr hviezdne nebo na zemi. Tisíce, snáď státisíce táborových ohňov žiarilo na čiernom obzore nekonečna. Bič perzského kráľa sem povolal azda celý svet. Tam v diaľke vyčkávali národy neznámych mien len preto, aby im zajtra vydláždili cestu do podsvetia. Vojaci však vedeli, že kým oni oddychujú, ich kráľ Alexander bdie, radí sa s bohmi a pripravuje plán, ako opäť  preľstiť smrť.

 

Goethe v Pompejach

V roku 1787 navštívil pompejské vykopávky nemecký básnik a polyhistor Johann Wolfgang Goethe. Keď sa medzi ruinami vzkrieseného mesta zamýšľal nad celou tou nádherou znovunájdeného sveta, netušil, aký poklad na archeológov ešte len čaká. Až do októbra roku 1831 bolo toto majstrovské dielo zakonzervované sopečnou pemzou v exedre  tzv. Faunovho domu (Casa del Fauno). Keď sa z povrchu mozaiky odstránili posledné zvyšky popola a hliny, spočinuli archeológovia v nemom úžase nad výjavom, ktorý zhmotňoval obraz Plútarchovho opisu záverečnej scény bitky pri Gaugamelách:

„(Alexander) ho zbadal už z diaľky, keď sa (Dareios) ukázal hlboko vo vnútri kráľovskej gardy. Bol to krásny a veľký muž. Stál na vysokom voze, obklopený početnými jazdcami – najlepšia eskadra perzského vojska, husto zomknutá okolo kráľa, pripravená privítať nepriateľa. Ale len čo bol nablízku spozorovaný Alexander, vo všetkej svojej hrozivosti, vohnal utekajúcich medzi tých, ktorí ešte vytrvávali, a vystrašil a rozprášil väčšinu z nich.  No najlepší a najurodzenejší nechávali sa pred kráľom zabíjať a padajúc na seba zdržovali prenasledovanie. Vešajúc sa na ľudí a kone, zápasili s nimi v smrteľných kŕčoch.

Dareios videl na vlastné oči všetku tú hrôzu. Sily postavené vpredu sa tlačili na neho, a preto nebolo jednoduché obrátiť voz a prejsť s ním, lebo kolesá uviazli v tak veľkých kopách padlých, a kone, zadržované a zahrňované množstvom mŕtvol, vzpínali sa a privádzali vozataja do zmätku ... Kráľ sa dal na útek.“

Keď sa o pol roka nato dostala Goethemu do rúk prvá skica Alexandrovej mozaiky s komentárom vedúceho nemeckého archeológa Wilhelma Zahna, ostávalo tvorcovi Fausta už len šestnásť dní života. Napriek tomu boli posledné dni veľkého majstra naplnené skúmaním tohto unikátneho diela antiky, ku ktorému poznamenal jednoduchú, ale takmer prorockú myšlienku:

„…Súčasníci a ani potomkovia nikdy neuspejú v dôstojnej interpretácii takéhoto zázraku umenia, a aj po štúdiách a výkladoch vždy sa jednoducho vrátia len k čistému údivu.“


 

Už Zahn identifikoval scénu na mozaike s historickou konfrontáciou Alexandra Veľkého a perzského kráľa Dareia v najkritickejšom momente bitky pri Gaugamelách v októbri roku 331 pred Kr. Tak ako predpovedal Goethe, dielu boli až do súčasnosti venovaných tisíce strán a hypotéz, ktoré sa skutočne nikdy nedopracovali k uspokojivému výsledku.

 

Tvár mozaiky

Než sa priblížime k tomu, čo robí výjav z Alexandrovej poslednej bitky s perzským kráľom v Pompejach – v meste ďaleko od periférie Alexandrovej ríše – nechajme, nech k nám prehovorí sám obraz. Podľa najrozšírenejšej teórie, zakladajúcej sa navyše na Plíniovom opise, predstavuje Alexandrova mozaika z Faunovho domu kópiu ranohelenistickej fresky od maliara Filoxena z Eretrie. Ten ju namaľoval pre samozvaného macedónskeho kráľa Kassandra v posledných rokoch 4. stor. pred Kr. K jej veľkoleposti mohla prispieť aj inšpirácia vojnovými reliéfmi zo stien asýrskych palácov v Ninive, rozpadávajúcich sa len „kúsok“ od Alexandrovho bojiska. Obdĺžniková mozaika úctyhodných rozmerov je vyrobená z obrovského množstva drobných kociek farebného mramoru (tessellae/tesserae), ktorých aktuálny počet je len výsledkom odhadov talianskych reštaurátorov (1,5 mil. až 5 mil.). Použitie tmavších zemitých farieb malo prispieť k dosiahnutiu požadovanej podvečernej atmosféry.

Na prvý pohľad pôsobí scéna s takmer päťdesiatimi postavami pomerne chaoticky. Macedónska jazdecká družina (ala) vedená Alexandrom sa zľava rúti oproti Dareiovi a jeho perzským strážcom. Podľa rímskeho historika Arriana sa Alexandrova kavaléria, umiestnená na pravom krídle, šikovným manévrom vrhla doprostred nič netušiacich Peržanov. Od istej smrti zachránil Dareia len úzky rad obrancov, postavených medzi ním a Alexandrom. Jeden z týchto mužov je zobrazený v smrteľnom kŕči, potom čo mu telo prebodla kopija macedónskeho kráľa. Pravdepodobne ide o urodzeného aristokrata (možno Oxyathra, Dareiovho brata), ktorý svojou obeťou pomohol perzskému kráľovi ustúpiť. Smrteľné zranenia utŕžil i jeho kôň, ktorému z boku trčí hrot zlomenej kopije. Za postavami perzského kráľa a jeho jazdcov sa do výšky diagonálne týčia kopije (sarissy) macedónskych pešiakov. Tí dokončujú obchvatný manéver, tak ako ho o päťsto rokov neskôr opísal aj Arrianos. Dareios a jeho osobná družina „jablkonošov“ (melophoroi – pomenovaných Grékmi podľa ozdoby na kopijach) sú v pasci. Jeden z členov kráľovej stráže sa držiac za uzdu pokúša obrátiť svojho koňa, aby nedopadol rovnako ako zviera prebodnutého jazdca. Vľavo od kráľa sa, naopak, najmenej jeden perzský vojak a grécky žoldnier (mysthophoros) snažia s mečom v ruke zúfalo zabrániť Macedóncom v ďalšom postupe. Jedinou povinnosťou Dareiovho vozataja je zachrániť kráľa, a preto bičom popoháňa kone, nevšímajúc si, že pod ich kopytami a pod kolesami kráľovského voza sú dvaja vlastní vojaci.

 

Duša mozaiky

Kontrast medzi predstaviteľmi oboch bojujúcich strán (Alexandra a Dareia) je zdôraznený nielen psychologizáciou obidvoch osôb, ale tiež použitím sekundárnych ikonografických elementov. Ľavá strana patriaca vždy víťazovi a poriadok definujúci Alexandrovu jazdu sú typickými črtami gréckeho umenia. Chaos prevládajúci v perzskom vojsku je zase definíciou  totálnej porážky a elementárnym znakom barbarskosti.

Kým macedónsky kráľ „bezhlavo“ útočí priamo proti Dareiovmu vozu, perzský kráľ je pasívny, bezbranný a odkázaný len na pomoc svojho vozataja a osobnej družiny. Alexandrovu divokosť (deinotes) podčiarkuje i hlava Gorgóny, pripevnená na hrudi jeho panciera. Smrtiaci pohľad Medúzy je teraz symbolicky prenesený do Alexandrových doširoka otvorených očí. Pohľad navyše zdôrazňuje Alexandrovu vášnivú túžbu (pothos) opäť spraviť niečo neobyčajné. V tomto prípade osobne zabiť perzského kráľa. Jazdecká družina (hetaireia) sa ženie tesne po jeho boku, takže Alexander je jedine s ich pomocou a odhodlaním schopný dotiahnuť bitku do víťazného konca. Naopak, zhrozený výraz v Dareiovej tvári a pohľad smerujúci k umierajúcemu mužovi prezrádza stratu akejkoľvek odvahy, resp. chuti pokračovať v boji. Gestom ruky navyše zdôrazňuje svoju bezradnosť. Je to posunok, ktorým sa perzský kráľ márne snaží zastaviť hrôzu odohrávajúcu sa pred jeho očami. Prázdny tulec na boku voza je tiež narážkou na kráľovu pasivitu a vyschnutý strom v pozadí nie je len indikátorom miesta bitky, ale i personifikáciou blízkej smrti. Rozhodnutie o osude bitky stojí teda na dueli medzi oboma kráľmi.

Okrem skutočne hrôzostrašných scén, zachytených s chladnou absurditou a s nemálo živým naturalizmom, sa na druhej strane v diele objavuje i moment sympatie a súcitu s porazeným. Ten nie je v gréckom umení nijak neobvyklý. Spomeňme si na figurálne zobrazenie Achilla zabíjajúceho amazonku Penthesileu či na sochu umierajúceho Gala z Kapitolských múzeí. Ak bolo dielo určené západnému pozorovateľovi, ktorý sa automaticky stotožnil s macedónskou/gréckou víťaznou stranou, súcit s osudom Peržanov musel na neho doľahnúť rovnako, ako súcit s Trójanmi počas záverečného krviprelievania v ich meste. Nie je isté, aký zmysel mala scéna pre macedónskeho kráľa Kassandra či pre okruh ľudí, ktorí sa oných udalostí osobne zúčastnili.

Predstavoval Alexander na obraze od Filoxena azda legitímnosť Kassandrovej moci v Macedónii? Veľké víťazstvo a moment zrodu panhelénskej oikumény? Alebo bol Alexander vnímaný negatívneako zúrivý jedinec ničiaci starobylú ríšu?

V novom helenistickom kráľovstve, akým bola po roku 305 pred Kr. i Macedónia, sa zmysel diela hľadal jednoduchšie a hľadelo sa naň inými očami, než to bolo o takmer dvesto rokov neskôr v italskej Kampánii. Aký vlastne mala táto mozaika zo 4. stor. pred Kr. význam v prostredí, ktoré nebolo nikdy svedkom Alexandrovej výpravy?

 

V dome tancujúceho Fauna

Medializácia bitky pri Isse či pri Gaugamelách sa v italskom prostredí objavila ešte na sklonku Alexandrovho života (323 pred Kr.) V stredomorskom priestore muselo ísť o skutočne významnú správu, keďže sa „idealizovaní“ Alexander a Dareios zakrátko objavili vo výzdobe keramických nádob z juhoitalskej Apúlie. Alexandrova bitka však „zasiahla“ prostredie oveľa bližšie rímskemu svetu.

Faunov dom v Pompejach, pomenovaný podľa bronzovej sošky tancujúceho satyra objaveného v domácom bazéniku (impluvium), bol postavený v prvých desaťročiach 2. stor. (cca. 180 – 170) pred Kr. Až do kataklizmatického konca v roku 79 predstavoval dom najväčšie a najdrahšie mestské sídlo široko-ďaleko. Podľa jednej hypotézy (opierajúcej sa o spomenutú plastiku satyra) patril dom rodine Satriovcov (gens Satrii). Tá pochádzala z prostredia autochtónnych Oskov z Kampánie, ktorí sa dlhý čas podriaďovali spojeneckému diktátu Ríma.

Satriovci s určitosťou patrili medzi popredné pompejské celebrity s konexiami siahajúcimi ďaleko za viničné pahorky slnečnej Kampánie. V počte a ani v kvalite mozaikovej výzdoby sa ich domu žiadne iné sídlo v meste nevyrovnalo. Výzdoba sa tematicky ponáša na mozaikovú dekoráciu z helenistických palácov Macedónie a ptolemaiovského Egypta.Výzdobný námet celého interiéru sa vďaka „hedonistickým“ témam neodmysliteľne spájal s umeleckou koncepciou dionýzovského sveta. Samotný boh vína a rozkoše tvorí, často v zastúpení s panterom, takmer hlavný motív celej výzdoby domu.

Dinonýzos bol v Alexandrových predstavách vzorom dobyvateľa Orientu a ako taký predstavoval ďalšieho z radu mýtických bytostí, ktorých skutky si Alexander zaumienil prekonať. Toto odhodlanie mal dokázať dobytím Indie a miest, ktoré sa pomyselne spájali s Dionýzovou anabázou. Po výprave do Indie sa Alexander stal akoby ľudským zosobnením tohto boha. Ide o alexandrijský koncept predstáv vyvíjajúci sa vo vládcovskej ideológii Ptolemaiovcov, dedičov Alexandrovej/Dionýzovej moci. Zlúčenie panovníka – svetovládcu – s Dionýzom bolo najpravdepodobnejšie práve v Egypte – krajine so silným náboženským synkretizmom.

Ak estetika tohto miesta odráža i životný štýl domácej rodiny, život bližší helenistickej aristokracii východného Stredomoria než bežnému životu kampánskej nobility, kto potom boli príslušníci gens Satrii a čo ich spájalo s helenistickým východom a zvlášť s jeho stvoriteľom – Alexandrom?

 

 Gens Satrii, Rimania a Alexander

Jedna z teórií predpokladá úzky kontakt rodiny Satriovcov s ptolemaiovským panovníckym dvorom v Alexandrii. Ak niekto zo Satriovcov strávil istý čas v Egypte, mohol byť jeho estetický vkus silno ovplyvnený práve týmto umelecky plodným prostredím. Nilotické scény, ktoré v exedre obklopujú Alexandrovu mozaiku, by tak odkazovali na krajinu, v ktorej bol Alexander nielen pochovaný, ale aj najväčšmi uctievaný.

O niečo priamočiarejšia je myšlienka o prítomnosti niektorého z členov rodiny Satriovcov vo vojsku konzula Lucia Aemilia Paula počas jeho ťaženia proti Macedónii. Satrius sa do Grécka  mohol dostať ako jeden z dôstojníkov kampánskej spojeneckej armády. Po víťaznej bitke pri Pydne v roku 168 pred Kr., sa mu do rúk mohla dostať časť vojnovej koristi, tvoriacej najmä osobné vlastníctvo macedónskych kráľov. S takýmito financiami, navyše ovplyvnený estetickým duchom helenistického východu, si tento Kampánec ľahko dovolil stavbu tak luxusného sídla, akým bol práve Faunov dom v Pompejach. Vo vojnovej koristi putujúcej do Kampánie sa mohla nachádzať i Alexandrova mozaika. No obdobie, keď bola mozaika v dome umiestnená, je príliš vzdialené tomu, v ktorom Aemiliove vojská plienili Grécko.

Podľa ďalšej teórie mala italská rodina z Faunovho domu k Alexandrovi bližšie oveľa viac než len symbolicky. Podľa nej sa mal jeden z predkov rodiny Satriovcov v tridsiatych rokoch 4. stor. pred Kr. (334 – 330) zúčastniť bojov v južnej Itálii na strane epirského kráľa Alexandra I. Molosského. Satriovi pompejskí potomkovia mohli teda mozaikou zvýrazniť svoj vzťah k Alexandrovi Veľkému, hoci aj prostredníctvom jeho strýka Alexandra z Epiru – politicko-ideologického odrazu samotného Alexandra. Takýto vzťah k macedónskemu kráľovi bol výrazný zvlášť v dobe, keď Alexandrova posmrtná sláva naplno zasiahla aj Itáliu.

Ďalšia hypotéza pokračuje v hľadaní spojitosti medzi Alexandrom a rodinou Satriovcov ešte ďalej a v mozaike vidí nostalgiu na staré časy. Nostalgiu, ktorou si obyvatelia Faunovho domu mali pripomínať vojenskú službu priamo vo výprave macedónskeho kráľa proti Perzii!

Hoci prítomnosť italských bojovníkov v Alexandrovom vojsku nie je potvrdená (ani vylúčená), ich diplomatický kontakt s ním je prostredníctvom historika Aristobula predsa len zaznamenaný. Ak bol jeden z predkov tejto rodiny prítomný v mnohonárodnom posolstve, ktoré na jar roku 323 pred Kr. osobne navštívilo Alexandra, alebo jej člen bojoval na strane spojencov macedónskeho kráľa, predstavovala by takáto skutočnosť pre rodinu veľkú prestíž. Ak si teda rodina Satriovcov zakladala na historickom vzťahu s Alexandrom, bola tomu podriadená i celková výzdoba domu, ktorá tak zvýrazňovala imidž majiteľov ako  exemplárnych filhelénov. Okrem toho je tento záhadný vzťah k Alexandrovi doplnený o objavenú kameu, ktorá zobrazuje Alexandra v aegide a s macedónskou čiapkou (kausia) na hlave.

Je možné, že za týmito predmetmi sa skrýva akási tajomná história jednej rodiny Oskov, dotýkajúcej sa priamo Alexandrovho okolia  4. stor. pred Kr.? Alebo ide len o unikátnych zberateľov gréckych umeleckých diel, a zvlášť o jedných z prvých alexandrofilov?

Helenistická povaha tejto mestskej vily sa nezmenila ani po roku 80 pred Kr., keď boli Pompeje na príkaz Sullu osídľované rímskymi rodinami. Alexandrova mozaika nepredstavovala pre prichádzajúcich Rimanov len vzácny zberateľský predmet, ale súdiac podľa militantného étosu rímskej spoločnosti, musel byť tak mocný obraz vojny vysoko cenený. V neskororepublikánskom období, keď miesto hlavného nepriateľa na východe zaujali Parti, nasledovatelia Peržanov, mohli Rimania vnímať scénu na mozaike ako paradigmatický konflikt medzi Východom a Západom. Konflikt, ktorého sú Rimania nielen súčasťou, ale ako dediči Alexandrovej ríše stoja konečne oni na čele Okcidentu.

 

Mgr. František Hříbal, PhD., je absolventom Trnavskej univerzity v Trnave v odbore klasická archeológia. Rovnaký odbor študoval aj v Heidelbergu a vo Viedni. Jeho vedecké zameranie úzko súvisí s postavou Alexandra Veľkého a s jeho prítomnosťou v rímskej spoločnosti. Momentálne je bádateľom na voľnej nohe a pohybuje sa medzi Prahou, Viedňou a Nevidzanmi, snažiac sa napísať monografiu o Alexandrovom „postmortem“ vplyve na národy Stredomoria.

 

Pramene

Plutarchos: Životy slávných Řeků a Římanů. Prel. R. Mertlík, V. Bahník. Praha 1967.

Arrianos: Tažení Alexandra Velikého. Prel. J. Bělský. Praha 1972. 

 

Použitá literatúra

Andreae, B.: Das Alexandermosaik aus Pompeji. Recklinghausen 1977.

Clarke, J. R.: The Houses of Roman Italy 100 BC – AD 250. Ritual, Space and Decoration. Oxford 1991.

Cohen, A.: The Alexander Mosaic. The Stories of Victory and Defeat. Cambridge 1997.

Donderer, M.: Das pompejanische Alexandermosaik – ein östliches Importstück? In: Ch. Börker/M. Donderer (Hrsg.): Das Antike Rom und der Osten. Festschrift für Klaus Parlasca zum 65. Geburtstag. Erlangen 1990, 19 – 32.

Fuhrmann, H.: Philoxenos von Eretria. Göttingen 1931, 171 – 202.

Geyer, A.: Geschichte als Mythos. Zu Alexanders „Perserschlacht“ auf apulischen Vasenbildern. JdI 108, 1993, 443 – 455.

Hodske, J.: Mythologisches Bildthemen in den Häusern Pompejis. Die Bedeutung der zentralen Mythenbilder für die Bewohner Pompejis. Stendal 2007.

Hölscher, T.: Ideal und Wirklichkeit Bildnissen Alexanders des Grossen. Heidelberg 1971.

Hölscher, T.: Images of War in Greece and Rome. Between Military Practice, Public Memory, and Cultural Symbolism. Journal of Roman Studies, 2003, 1 – 17.

Lorenz, K.: Bilder machen Räume. Mythebilder in pompejanischen Häusern. Berlin/New York 2008,149 – 175   

Merola, M.: Alexander; Piece by Piece. Archaeology 1, 2006, 36 – 40.

Pfrommer, M.: Untersuchungen zur Chronologie und Komposition des Alexandermosaiks auf antiquarische Grundlage. Mainz am Rhein 1998. 

Poulsen, P.: Alexander the Great in Italy during the Hellenistic period. In: J. Carlsen et al. (eds.): Alexander the Great. Reality and Myth. Rome 1993, 161 – 170.

Stähler, K.: Das Alexandermosaik. übermachtigung und Machtverlust. Frankfurt am Main 1999. 

Stewart, A.: Faces of Power. Alexander`s Image and Hellenistic Politics. Oxford 1993.

Wirth, G.: Alexander und Rom. in Alexander le Grand: Image et Réalité. Fondation Hardt, Entretiens 23, ed. E. Badian. Genf., 1976, s. 181 – 210

Zevi, F.: Die Casa del Fauno im Pompeji und das Alexander Mosaik. MDAI(R) 105, 1998, s. 28 – 65.

 

Obrazová príloha: T. Kubuš, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Alexander Veľký a míľniky jeho života

Alexander Veľký a míľniky jeho života

Alexander Veľký sa na svojom slávnom ťažení do Ázie zastavil v desiatkach miest. Dnes sa mnohí cestovatelia či dobrodruhovia vydávajú po jeho stopách a navštevujú miesta, ktorými veľký dobyvateľ sveta kedysi kráčal. celý článok

Alexander a My (2. časť)

Alexander a My (2. časť)

Medzi dramatickým prológom s pochodovým tempom bubna a neopakovateľným gitarovým sólom stihne spevák kapely Iron Maiden Bruce Dickinson za necelých šesť minút „vyrozprávať“ celý Alexandrov príbeh. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.