Nad Uhorskom vychádza polmesiac

Publikované : 04.07.2014 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 3179

Prelom 15. a 16. storočia sa v Uhorsku niesol v znamení bojov o moc medzi oligarchami a panovníkom. Krajina mocensky, politicky a finančne rozvrátená si vybíjala sily vo vnútorných sporoch. Priama hrozba tureckej ofenzívy síce rôznymi lokálnymi krehkými pohraničnými prímeriami načas pominula, ale ani pokoj zbraní nebol využitý na skoncentrovanie síl proti črtajúcej sa hrozbe. „Príklad“ Uhorska neskôr nasledovala aj ostatná Európa – vojenské konflikty medzi kresťanskými panovníkmi a hnutie reformácie práve v čase, keď bolo potrebné sa zjednotiť, rozdelili starý kontinent. Osmanská ríša na juhu, naopak, zatiaľ skonsolidovala svoju moc. Nad uhorský horizont začala stúpať hrozba polmesiaca, ktorý mal čoskoro „zasvietiť“ nad kráľovstvom.


Súmrak stredovekého Uhorska

Po smrti Mateja Korvína zasadol na uhorský trón vtedy český kráľ z poľskej dynastie Jagelovcov, Vladislav II. (1490 – 1516). Prevažná časť uhorskej nobility pri voľbe jeho osoby azda videla, okrem možnosti posilniť svoje privilégiá i zvýšenie obranyschopnosti Uhorska pred Osmanskou ríšou v podobe vytvorenia personálnej únie s Českom, resp. i s Poľskom. Jeho vládu ale od začiatku sprevádzali politické súboje medzi šľachtou, destabilizujúce krajinu. Čelil i vojenskému vpádu svojho brata Jána Albrechta.

Sám si zrejme uvedomoval vážnosť situácie a v roku 1491 podpísal s cisárom Maximiliánom I. dynastickú zmluvu, podľa ktorej, ak Vladislav zomrie bezdetný, uhorský trón pripadne Habsburgovcom. Proti tomu, očakávane, ostro protestovala uhorská šľachta. Tak ako v prípade krátkej anabázy Albrechta Habsburského na uhorskom tróne sa síce ukázala snaha integrovať stredoeurópsky priestor, ale tá bola motivovaná viac osobnými hegemonistickými ambíciami cisára, než snahou čeliť Turkom. Musíme si totiž zároveň uvedomiť, že pre Vladislava bola typická mocenská impotencia. Ešte v tom istom roku vpadli Turci do mesta Veľký Varadín (Oradea v Rumunsku) v Sedmohradsku a štyri roky trvajúce boje ukončil až podpis mierovej zmluvy v roku 1495 uzavretej na obdobie troch rokov (neskôr bola oficiálne predĺžená do roku 1512). Aj keď každodenná realita mier v pohraničí ani zďaleka nepripomínala a prepady na oboch stranách hranice boli na dennom poriadku, budúcnosť ukázala správnosť a opodstatnenosť kroku získať pre Uhorsko silných spojencov.

Feudálna anarchia v dôsledku stavovských výsad bola prekážkou budovania efektívnej protitureckej obrany. Vladislav vošiel do dejín s poľskou prezývkou „król dobrze“ (lat. rex bene, slov. kráľ dobre), keď uhorskému snemu a magnátom pritakával aj na požiadavky, ktoré nemali s obranou krajiny veľa spoločné. O tej sa na snemoch nanajvýš hovorilo, ale nič sa nepodniklo. Pokus z roku 1500 – začať s podporu Francúzska, Benátok a Poľska preventívnu vojnu proti Turkom, narazil na odpor šľachty, ktorá nebola ochotná poskytnúť svoje bandériá a vyhovárala sa, že na ich vydržiavanie nemá peniaze. Kráľ bol však nútený spoliehať sa na jej pomoc, lebo kráľovské vojsko a vojenská organizácia, ktoré vybudoval jeho predchodca, boli z dôvodu prázdnej kráľovskej kasy a na nátlak šľachty v roku 1493 rozpustené. Z rovnakého dôvodu spustli aj pohraničné pevnosti na brehoch Sávy a Dunaja a stali sa ľahkou korisťou Turkov. Do neutešenej situácie sa pridali ďalšie problémy – v lete roku 1514 sa križiacka výprava proti Turkom (iniciovaná pápežom Levom X. a ostrihomským arcibiskupom Tomášom Bakócom), ktorej jadro tvorili sedliaci, zvrhla na protifeudálny boj, ktorý bol krvavo potlačený. Udalosť vošla do dejín ako Dóžovo povstanie.

 

Posledný Jagelovec na tróne

Po Vladislavovej smrti nastúpil na trón jeho syn Ľudovít II. (1516 – 1526), ktorý čelil rovnakým problémom ako otec. Klincom do uhorskej rakvy bol však rok 1517 a začiatok náboženského partikularizmu v dovtedy viac-menej svornej kresťanskej Európe vplyvom Lutherových reformačných myšlienok.

Od 20. rokov 16. storočia sa na západe schyľovalo k vojne o Taliansko medzi cisárom Karolom V. a tzv. Cognackou ligou (aliancia Francúzska, Pápežského štátu, talianskych republík Florencie a Benátok a Milánskeho vojvodstva namierená proti habsburskej expanzii v Európe) vedenou francúzskym kráľom Františkom I., ktorý našiel spojencov, paradoxne, v Turkoch. Odlišná konfesia nebola prekážkou, pokiaľ mohla pomôcť naplniť vlastné ciele. Od Habsburgovcov (de iure spojenca Jagelovcov) viazaných vojnami na západe sa už pomoc proti Turkom veľmi očakávať nedala. Uhorsko aj Európa tak boli politicky i nábožensky roztrieštené, a tým paralyzované.

Pápežský nuncius v Uhorsku Antonio Giovanni di Burgio na margo situácie v Uhorsku do Ríma napísal: Musím otvorene vyznať, že táto krajina nie je schopná sa brániť a vydaná je na milosť nepriateľa. (...) Veď či si možno predstaviť, aby Uhorsko mohlo viesť vojnu proti celej tureckej moci, keď jeho kráľ a magnáti nerozmýšľajú vôbec o tom, aby vojsko brániace jeho hranice, dostávalo plat. (...) ...magnáti sa svária medzi sebou a šľachta je rozbitá do mnohých proti sebe stojacich skupín. (...) ...ako by sa mohli brániť Turkom, keď nemajú k tomu ani najpotrebnejšie vojenské sily, ani výzbroj. Môžu len raz začať vojnu, a tá sa skončí ich porážkou.“ (Horváth P./Kopčan, V. 1971) Jeho slová dokonale vystihovali situáciu v Uhorsku a prorocky sa naplnili 29. augusta 1526.

V ostrom kontraste k rozvrátenému Uhorsku s mladým a neskúseným Ľudovítom II. na čele stála Osmanská ríša. Tá z bojov, ktoré viedol sultán Selim I. počas svojej krátkej vlády vo východnej Anatólii (východné Turecko) a v Perzii (približne územie dnešných štátov Irak, Irán, Arménsko a Azerbajdžan) proti dynastii Safíjovcov a proti Mamlúckej ríši na území Egypta a Sýrie, vyšla posilnená. V roku 1520 navyše na trón sultána zasadol mladý, energický a bojovne naladený Süleyman I. (1520 – 1566), ktorému história prisúdila prívlastky Veľkolepý, Nádherný či Zákonodarca. Sila Osmanskej ríše na začiatku vlády Süleymana niekoľkonásobne prevyšovala silu Uhorska.

 

„Cāsus bellī“

Čo ale viedlo Osmanskú ríšu k tomu, aby svoju pozornosť obrátila na Uhorsko? O príčinách sa dodnes vedú spory. Existujú hypotézy o „provokáciách“ zo strany Ľudovíta II., ako zasahovanie do vnútorných záležitostí na území Valašska (od roku 1462 tureckého vazala) či odmietnutie sultánovej ponuky na obnovenie mieru, ktorý vypršal v roku 1512, čo mohlo byť interpretované ako urážka sultánovho majestátu.

Iné hypotézy hovoria, že dobytie Uhorska bolo od začiatku v pláne Süleymanovej expanzívnej politiky, alebo uvádzajú apely francúzskeho kráľa Františka I. na sultána k vojenskej intervencii voči rímsko-nemeckému cisárovi Karolovi V., ktoré v konečnom dôsledku viedli k vojne s Uhorskom.

Tiež sa možno domnievať, že Osmanská ríša sa po vojenských výpravách ešte za Süleymanovho otca Selima I. síce mocensky posilnila, ale zároveň vojnou finančne vyčerpala a pokorené územia neposkytovali Osmanskej ríši dostatočné finančné zdroje. Tak sa obrátila na Uhorsko, ktoré mohlo byť potenciálne ľahkou korisťou. Istú váhu možno tiež pripísať konfesionálnej rozdielnosti, resp. tureckému náboženskému imperatívu šíriť islam (džihád), vyplývajúcemu z militantnej povahy islamského práva šaría.

Isté však je, že sultán sa potom, ako v roku 1522 dobyl Rodos, už nijako netajil svojím úmyslom iniciovať vojenskú kampaň proti Uhorsku, o čom v otvorenom liste informoval aj kráľa Ľudovíta II.: ...ja sultán Süleyman Sijach, ja Ti toto oznamujem – a Ty ma počúvaj! Tvoja ríša sa podobá stajni. Ja sultán (...) najvznešenejší syn Muhammadov, chcem tvoje vojsko biť a zničiť. Kniežatá a tvojich vojakov ako tučné voly chcem dostať pod svoje jarmo!“(Chmelík, M. 2013)

K útoku na Uhorsko ho mohli prinútiť tiež vzbury janičiarov v Istanbule na jar roku 1525, ktorí sa domáhali akejkoľvek vojenskej výpravy a z nej prameniacej koristi. Zvesti o možnej tureckej invázii tak do Uhorska prichádzali už v priebehu roku 1525. Zostávali ale ignorované.

 

Rozvrat obrannej línie

Do polovice 20. rokov 16. storočia pred Turkami na Balkáne postupne kapitulovali viaceré uhorské pohraničné oporné body, najmä z dôvodu ich zanedbania, spustnutia, zastaranej výzbroje či nízkych početných stavov posádok v nich dislokovaných. Na jeseň 1512 padli bosenské pevnosti Srebrenica, Tešanj a Sokol (dnes všetky v Bosne a Hercegovine). V roku 1521 padli srbské pevnosti Belehrad, Šabac i Zemun (dnes všetky v Srbsku) a bosenská Banja Luka (dnes v Bosne a Hercegovine).

Neraz si ani osoby zodpovedné za obranu krajiny, hradní kapitáni a velitelia hradných posádok neplnili svoje vojenské povinnosti, napr. veliteľ posádky v spomínanom Belehrade, vicebán Ladislav More, po dvojmesačnom obliehaní pevnosti radšej dezertoval. Naproti tomu, posádka pevnosti Šabac, ktorej velil Šimon z Logodu, zvolila hrdinskú smrť a do posledného muža padla v boji. Odolala napr. aj bosenská pevnosť Jajce (Bosna a Hercegovina), ktorá sa ale následným postupom Turkov na sever ocitla izolovaná v tureckom tyle a na obrane Uhorska sa už nemohla aktívnejšie podieľať.

Nasledovali ďalšie rany. V roku 1522 padol dalmátsky hrad Knin (dnes v Chorvátsku) a mesto Oršava (Orşava, v Rumunsku) v Severínskom Banáte, v roku 1524 hrad Szörényvár (dnes Drobeta-Turnu Severin v Rumunsku), rovnako v Severínskom Banáte. Turci podnikli nájazdy hlboko do Chorvátska, Dalmácie a Slavónska, pričom cez ne začali ohrozovať alpské krajiny Štajersko, Korutánsko a Dolné Rakúsko. Uhorské vojsko naďalej ostávalo pasívne a vojenské úspechy boli skôr ojedinelé, napr. v roku 1523 v Sriemsku (dnes srbsko-chorvátske pohraničie) porazil turecké oddiely kaločský arcibiskup a zároveň dolnouhorský hlavný kapitán Pavol Tomori.

Uhorskú fortifikačnú líniu, tiahnucu sa od Sedmohradska pozdĺž dolného toku Dunaja, v menšej miere i po Dráve, opierajúc sa o močariny pri jej sútoku s riečkou Karašica až po Sávu v Chorvátsku, Turci takmer bez odporu za pár rokov rozvrátili bez toho, aby ich výraznejšie spomalila.

 

Na ceste k Moháču

Kráľovská rada až v polovici júna 1526 prinútila šľachtu podriadiť sa insurekcii (mobilizácii) a zhromaždiť vojská pri dnešných južných hraniciach Maďarska. Avšak v rovnakom čase, kapituláciou dvoch uhorských pevností – Petrovaradínu (dnes v Srbsku) koncom júla, ktorý musel bez boja, z rozkazu kráľa opustiť už spomínaný Tomori, a hradu Ilok (maď. Újlak, dnes v Chorvátsku) na začiatku augusta – padli posledné prekážky, ktoré bránili tureckému postupu na sever. Po premárnení ďalšieho času rokovaním o nasledujúcom postupe a čakaním na posily neochotnej šľachty v mestečku Tolna (Maďarsko) bolo v noci z 23. na 24. augusta Tomorim, medzičasom menovaným za hlavného veliteľa tu sústredených vojenských oddielov, definitívne rozhodnuté, že uhorské vojsko sa pokúsi zastaviť turecký postup pri Moháči (Maďarsko). V tom čase už Turci prekročili rieku Sávu pri Osijeku (Chorvátsko) a blížili sa k miestu, kde sa malo rozhodnúť o osude Uhorska.

Tomori mal k dispozícii vojsko v celkovej sile asi 25 000 – 30 000 mužov, zložené z 15 000 jazdcov, 10 000 pešiakov, 80 kanónov a nepočetných žoldnierskych oddielov z Čiech, Moravy a Svätej ríše rímskej. Bojová hodnota uhorských oddielov však bola, až na výnimky v podobe skúsených zahraničných žoldnierov, žalostná. K Tomoriho hlavným silám sa navyše nepripojili vojská chorvátskeho bána Krištofa Frangepána v sile do 15 000 mužov a sedmohradského magnáta Jána Zápoľského v sile údajne do 25 000 mužov. Predovšetkým absencia Zápoľského, ktorý so svojím vojskom nečinne čakal neďaleko Segedína (Maďarsko), vyvolávala po bitke oprávnené pochybnosti. Z juhu, pozdĺž západného brehu Dunaja, sa zatiaľ približovala turecká armáda o sile 60 000 až 70 000 mužov s podporou 200 diel. Schyľovalo sa k vojenskej zrážke, osudovej pre Uhorsko – k bitke pri Moháči.

 

Andrej Frátrik, študent 2. ročníka bakalárskeho stupňa na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Zameriava sa na dejiny raného novoveku (druhá polovica 15. stor. – záver 18. stor.) s bližším zameraním na vojensko-politické aspekty tohto obdobia.

 

 

Použitá literatúra

Dangl, V.: Bitky a bojiská. Bratislava 1984.

Dangl, V./Kopčan, V.: Vojenské dejiny Slovenska II. 1526 – 1711. Bratislava 1995.

Dangl, V./Segeš, V.: Vojvodcovia. Praha 2012.

Gurňák, D.: Štáty v premenách storočí. Nitra 2006.

Horváth, P./Kopčan, V.: Turci na Slovensku. Bratislava 1971.

Chmelík, M: Bitka pri Moháči v roku 1526. Historická revue, XXIV/2, 2013, 46 – 51.

Kamenický, M. a kol.: Lexikón svetových dejín. Bratislava 2001.

Kopčan, V.: Turecké nebezpečenstvo a Slovensko. Bratislava 1986.

Kršák, P. (ed.): Ottov historický atlas. Praha 2012.

Marsina, R. a kol.: Dejiny Slovenska I. Bratislava 1986.

Mrva, I./Segeš, V.: Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava 2012.

Segeš, V. a kol.: Kniha kráľov. Bratislava 2010.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Pád Konštantínopola

Pád Konštantínopola

V polovici 15. storočia bola Byzantská ríša už len chabým odrazom svojho bývalého lesku a slávy. Dlhý úpadok sa začal už koncom 11. storočia, keď počas bitky pri Mantzikerte roku 1071 triumfovali nad byzantskou armádou seldžuckí Turci. celý článok

Vlad Dracula – hrdina protitureckých bojov

Vlad Dracula – hrdina protitureckých bojov

Vlad III. Dracula si svojím bojom za nezávislosť Valašska vyslúžil povesť turkobijcu a spolu so svojím starým otcom Mirceom Starým sa zaradil k najvýznamnejším kniežatám rumunského stredoveku. celý článok

Dračí rád Žigmunda Luxemburského

Dračí rád Žigmunda Luxemburského

Keď sa povie rytiersky rád, väčšine z nás sa v mysliach ako prvé vybavia krížové výpravy a rád templárov, maltézskych rytierov (johanitov) či nemeckých rytierov. celý článok

Ako Matej Korvín bojoval s Turkami

Ako Matej Korvín bojoval s Turkami

Po smrti kráľa Žigmunda Luxemburského nastalo v Uhorsku turbulentné obdobie – politické a dynastické súboje o moc v kráľovstve poznačili do budúcna schopnosť krajiny čeliť tureckej hrozbe. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.