Nachádza sa poklad na potopenom krížniku?

Publikované : 29.07.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 8016

Bitka v Cušimskom prielive v máji 1905 dala definitívnu bodku za rusko-japonskou vojnou. Jednou z jej obetí bol krížnik Dmitrij Donskoj. Jeho vrak teraz našla juhokórejská súkromná spoločnosť. K pátraniu ich nemotivoval záujem o námornú históriu, ale legenda, že krížnik viezol obrovský náklad zlata.

 

Dmitrij Donskoj v roku 1893 na návšteve New Yorku. Medzi komínmi vidno pôvodný 203 mm kanón (Zdroj: US Navy).V čase, keď plával v ústrety svojej skaze, bol Dmitrij Donskoj už zaslúžilý veterán. Obrnený krížnik začali stavať ešte v roku 1881 v petrohradských lodeniciach. Do služby vstúpil v roku 1885. Jeho úlohou v prípade konfliktu mali byť samostatné operácie na oceánskych lodných trasách a potápanie obchodných lodí protivníka. Mal teda slúžiť ako novodobý korzár. Toho pripomínal aj trochu archaickou trojicou sťažňov, ktoré mohli niesť kompletnú sadu plachiet. Tie mali šetriť uhlie pri dlhých plavbách. Inak loď poháňali dva parné stroje.

Krížnik mal dĺžku 93,4 metra a výtlak 5976 ton. Chránil ho pancierový pás, ktorý mal na najdôležitejších miestach hrúbku 230 mm. Aj výzbroj bola pomerne silná: v strede lode bol na každom boku jeden kanón kalibru 203 mm, túto dvojicu dopĺňalo 14 kanónov kalibru 152 mm. Pomenovali ho po moskovskom kniežati, ktoré vládlo v 14. storočí.

Po dokončení absolvoval viacero priateľských diaľkových plavieb, pri ktorých navštívil prístavy v Ázii, Európe i v Amerike. V rokoch 1893 až 1895 prešiel prvou modernizáciou, pri ktorej dostal nové kotly a odstránili mu plachty. Kompletne tiež vymenili výzbroj. Staršie delá s krátkymi hlavňami nahradili nové, ktoré boli aj napriek menšiemu kalibru účinnejšie. Po novom niesol Dmitrij Donskoj 6 kanónov kalibru 152 mm, 10 kanónov kalibru 120 mm a 6 kanónov kalibru 47 mm.

V roku 1902 počas druhej prestavby ešte viac rozšírili rýchlopalnú výzbroj menšieho kalibru, určenú na boj s malými torpédovými plavidlami, ktoré sa v tom čase stávali veľkou hrozbou. Krížnik tak dostal definitívnu výzbroj v podobe 6 kanónov kalibru 152 mm, 4 kanónov kalibru 120 mm, 6 kanónov kalibru 75 mm a 18 kanónov kalibru 47 a 37 mm.

Napriek všetkým snahám o modernizáciu však bol Dmitrij Donskoj v čase vypuknutia rusko-japonskej vojny beznádejne zastaraným plavidlom. Nepostačovala najmä jeho príliš nízka rýchlosť, iba 16 uzlov (30 km/h). Novšie ruské krížniky dosahovali rýchlosť 20 až 23 uzlov. Situácia sa však pre Rusko vyvíjala katastrofálne, a tak musel do prvej línie aj on.

Krížnik po prvej prestavbe z roku 1895 (Zdroj: Archív VMF)

Do vojny

Poďme však po poriadku. Vojna sa po stroskotaní diplomatických rokovaní začala prekvapivým japonským útokom na ruskú základňu Port Arthur v Mandžusku (dnešný Lü-šun-kou v Číne) v noci 8. februára 1904. Japonské torpéda pri ňom vážne poškodili tri ruské bitevné lode, väčšina tichomorskej eskadry však ostala bojaschopná. Nasledujúce dni však odhalili, že ruské námorníctvo je silné iba na papieri. Najmä posádky lodí nedosahovali potrebné kvality – námorníci boli slabo vycvičení a ich velitelia váhaví a nepružní. Plavidlá trpeli poruchami a mali veľkú spotrebu uhlia. Flotila preto ostávala pasívne v prístave aj po japonskom útoku. Napraviť situáciu poslali viceadmirála Stepana Makarova, ktorý prevzal velenie tichomorskej eskadry 7. marca a okamžite sa energicky pustil do práce. S flotilou začal intenzívne cvičiť a podnikal výpady na otvorené more, kde číhalo japonské loďstvo. Úroveň mužstva a zohranosť celej eskadry začala pomaly stúpať, keď sa jeden z výpadov stal Makarovovi osudným. Jeho bitevná loď Petropavlovsk narazila 13. apríla 1904 na japonské míny a po dvoch výbuchoch sa takmer okamžite potopila aj s väčšinou posádky. Smrť razantného veliteľa bola veľkou ranou pre morálku ruských námorníkov. Port Arthur navyše začali Japonci obliehať aj po zemi.

 

Zlepenec na pomoc

Bitka pri Cušime na kresbe z dobovej tlače (Zdroj: Le Petit Parisien)V tejto situácii cár Mikuláš II. nariadil vyslať na Ďaleký východ posily. V Baltskom mori pozliepali 2. tichomorskú eskadru zo všetkých lodí, ktoré boli k dispozícii. Podľa plánu mali preplávať 29 000 km okolo sveta, preraziť japonskú námornú blokádu a uvoľniť obkľúčenie Port Arthuru, kde by počkali na pozemné jednotky, ktoré tam zdĺhavo smerovali z Ruska cez Sibír.

Bojová hodnota 2. tichomorskej eskadry však bola veľmi pochybná. Tvorili ju štyri úplne nové bitevné lode triedy Borodino, do ktorých sa vkladali veľké nádeje. Mali mať dobrú výzbroj aj rýchlosť. Oproti projektu však boli preťažené, mali o meter väčší ponor a o 2000 ton väčší výtlak. Preto boli pomalšie a labilnejšie. K nim pridali tri staršie bitevné lode. Krížniky tiež tvorila pestrá zbierka – k štyrom moderným pridali aj dvoch veteránov vrátane Dmitrija Donského. Ďalší krížnik Almaz bol prestavanou jachtou a „krížniky“ Ural, Kubáň, Terek, Rion a Dneper boli ozbrojené parníky. Eskadru dopĺňalo deväť torpédoborcov, ktoré boli rýchle a kvalitné, no bolo ich príliš málo.

Ešte horšie to bolo s posádkami. Polovicu tvorili nováčikovia odvedení z vnútrozemia, ktorí more v živote nevideli. Polovicu zas tvorili starší záložníci. Ako sa vyjadril jeden z dôstojníkov: „Jedných bolo treba všetko učiť preto, lebo nič nevedeli, a druhých preto, lebo všetko zabudli.“ Aj medzi dôstojníkmi bolo veľa čerstvých absolventov. Lode mali veľkú spotrebu a mnoho času museli stráviť dopĺňaním uhlia. Rožestvenskij dúfal, že námorníci cestou výcvik dobehnú.

Morálka bola veľmi nízka. Všetci vedeli, že aj keď sa im podarí preplávať 29 000 km, bude to príliš neskoro a lode nebudú v dobrom stave nato, aby sa postavili dobre pripravenej a modernej japonskej flotile. Nebolo vyriešené zásobovanie a plavbu ruských lodí podrobne sledovala svetová tlač. Japoncom stačilo čítať noviny a čakať. Cárov rozkaz, hoci znamenal rozsudok smrti, sa však nikto neodvážil spochybniť.

 

Bitka s rybármi

Veliteľom eskadry menovali admirála Zinovija Rožestvenského. Po zdĺhavom vyzbrojovaní lodí a zostavovaní posádok sa 15. októbra 1904 vydal na plavbu z Libavy (dnešná Liepaja v Lotyšsku). Medzi námorníkmi sa čoskoro rozšírili správy, že v Severnom mori pri pobreží Dánska na nich čakajú japonské ponorky a torpédovky. K nervozite prispel aj Rožestvenského rozkaz, že „žiadnej lodi nemožno dovoliť dostať sa do zostavy flotily“.

Prvý incident na seba nenechal dlho čakať. Ešte v Baltskom mori sa terčom ostreľovania stala rybárska loďka. Spôsobila to zásobovacia loď Kamčatka, ktorá signalizovala, že na ňu zo všetkých strán útočí osem torpédových člnov, čo bol, samozrejme, nezmysel. Ukázalo sa, že loďku poslali z Ruska a nesie osobný rozkaz od Mikuláša II. o povýšení Rožestvenského na viceadmirála. Našťastie ju nikto netrafil.

Pamätník rybárom z bitky pri Dogger BankuHorší incident nastal v Severnom mori na plytčinách známych ako Dogger Bank. Ruskí námorníci si už predtým pomýlili vychádzajúci Mesiac s japonským balónom, ktorý vysiela svetelné signály torpédovkám číhajúcim za obzorom. Rozšírili sa správy, že Japonci tam nakládli míny a tak lode opatrne manévrovali, aby sa neexistujúcemu mínovému poľu vyhli. Nikto si nepoložil otázku, ako by sa tam Japonci mohli tak rýchlo dostať. V noci z 21. na 22. októbra narazili Rusi na Dogger Banku na britské rybárske lode. Tie tam stáli s rozloženými sieťami, napriek tomu si ich pomýlili s japonskými torpédovkami útočiacimi plnou rýchlosťou. Vypukla kanonáda, ktorá trvala 10 minút. Keď pomaly utíchala, vynorili sa z tmy dve lode, na ktoré ruská flotila strieľala ďalších 10 minút. V tomto prípade to boli vlastné krížniky Dmitrij Donskoj a Aurora. Oba boli viackrát zasiahnuté, na Aurore zomrel lodný kňaz a jeden námorník. Aj rybárske lode boli viackrát zasiahnuté, jedna sa potopila a päť bolo poškodených. Traja rybári prišli o život. Väčším stratám zabránila nepresnosť ruských delostrelcov. Napríklad nová bitevná loď Orjol vystrelila 500 granátov, no netrafila vôbec nič.

Napriek tomu, že žiadny nepriateľ tam nebol, na ruských lodiach sa odohrávali apokalyptické scény. Napríklad na bitevnej lodi Borodino si časť posádky navliekla záchranné pásy a ležala bez pohybu na palube, čakajúc na skazu. Ďalší tasili meče a behali hore-dole kričiac, že na loď sa šplhajú japonskí námorníci.

Trápny incident, známy ako bitka pri Dogger Banku, mal vážnu diplomatickú dohru. Británia hrozila Rusku vojnou. To muselo nakoniec zaplatiť 56 000 libier odškodné. Londýn sa tiež diplomatickým tlakom postaral o to, že v neutrálnych prístavoch po ceste sa Rusi mohli zdržať nanajvýš 24 hodín. Podľa niektorých zdrojov im tiež zakázali preplaviť sa cez Suez, to je však nepravdepodobné. Túto možnosť si Rusi zaistili dohodou ešte skôr a viaceré ruské vojnové lode sa ním v tom čase aj plavili. Skutočný dôvod, prečo sa 2. tichomorská eskadra vydala na plavbu okolo Afriky, je ten, že jej nové bitevné lode mali príliš veľký ponor.

 

Tragikomédia

Veliteľ ruskej 2. tichomorskej eskadry Zinovij Rožestvenskij (Zdroj: Archív VMF)Ak by jej dôsledkom neboli tisíce mŕtvych ruských námorníkov, bola by táto plavba zatratených veľmi komická. Sprevádzali ju totiž neuveriteľné príhody. O „zábavu“ sa starala najmä už spomínaná loď Kamčatka, ktorej posádka zrejme trpela skupinovými halucináciami. Na pár dní sa napríklad stratila a keď sa k flotile opäť pripojila, hlásila, že spotrebovala 300 granátov v súboji s tromi japonskými krížnikmi. V skutočnosti to bola švédska obchodná loď, francúzsky škuner a nemeckí rybári...

Lode približne 40-krát dopĺňali uhlie na šírom mori z parníkov prenajatých od súkromných spoločností. Zastávky využil Rožestvenskij na štyri cvičné streľby. Väčšina lodí netrafila nič, jeho vlajková docielila aspoň jeden zásah – do lode, ktorá ťahala terč! Viac cvičných strelieb nebolo možných. Zásobovacia loď Irtyš, ktorá mala doviezť strelivo, totiž priviezla 12 000 zimných kabátov a 12 000 párov kožušinových topánok. Veľmi vhodné pre flotilu, ktorá v tom čase kotvila pri Madagaskare...

Námorníci trávili všetok možný čas po ceste v herniach a nevestincoch na pobreží. Pre zábavu si nakúpili množstvo exotických zvierat. Po palubách sa preháňali opice a papagáje, ale aj krokodíl a jedovatý had, ktorý uhryzol jedného dôstojníka. Chvíle spestrovala aj Kamčatka – počas búrky namiesto signálu „Sme v poriadku“ vyslala „Útočia na nás“, čo vyvolalo ďalšiu paniku. Inokedy zas signalizovala, že sa potápa – ukázalo sa, že z jedného potrubia v kotolni jej iba uniká para. Pri pochovávaní jedného člena posádky, ktorý umrel na chorobu, zas Kamčatka vystrelila na počesť z dela. Omylom ho však nabili ostrým granátom a trafili nešťastnú Auroru... Na chladiacej lodi Esperance sa pokazilo mraziace zariadenie a hnijúce mäso museli nahádzať do mora. Flotilu tak začalo sledovať množstvo žralokov.

Medzitým dostával Rožestvenskij jednu Jóbovu správu za druhou. Vyslali za ním posily v podobe narýchlo zostavenej 3. tichomorskej eskadry. Tú tvorili štyri staručké bitevné lode a pár ďalších archaických plavidiel. Viceadmirál o nich vyhlásil, že sa „potopia samé od seba“ a snažil sa im radšej vyhnúť – no títo deduškovia ho vďaka plavbe skratkou cez Suez dobehli. Po ceste sa tiež dozvedel, že Port Arthur 2. januára 1905 padol a jeho cesta je zbytočná. Podľa nových rozkazov sa mal doplaviť do Vladivostoku a tam odovzdať velenie inému admirálovi, ktorý tam odcestoval bezpečne po železnici. Rožestvenského eskadre stála v ceste len maličkosť – celá japonská flotila.

 

Stretnutie s osudom

Ruské lode boli po vyše 7-mesačnej plavbe v zlom stave. Nemali očistené trupy a stroje boli opotrebované, preto boli pomalé. Mali tiež nižší dostrel a nižšiu rýchlosť streľby ako Japonci, o presnosti nehovoriac. Navyše japonská početná presila bola viac ako dvojnásobná.

Vrak našli v hĺbke 430 metrov (Zdroj: Shinil Group).Napriek tomu sa Rožestvenskij pokúsil prebiť a zamieril do Vladivostoku najkratšou cestou Cušimským prielivom medzi Kóreou a Japonskom. Tam sa 27. mája 1905 popoludní začala bitka, ktorá pripomínala skôr jednostranný masaker. Z ruských bitevných lodí bolo sedem potopených a štyri poškodené sa na druhý deň vzdali. Podobne dopadli aj ďalšie lode. Celkovo prišli Rusi o 27 plavidiel a takmer 4400 mŕtvych námorníkov. Ďalších 6000 mužov padlo do zajatia. Samotný Rožestvenskij bol už na začiatku bitky vážne zranený. Japonci stratili iba tri malé torpédovky a mali 117 mŕtvych.

Dmitrij Donskoj spočiatku unikal. Počas bitky sa pohyboval v zadnej časti ruskej zostavy a nebol poškodený. Snažil sa dostať do Vladivostoku na vlastnú päsť, na druhý deň ho však vypátralo šesť japonských krížnikov. V nerovnom súboji vydržal až do večera. Mnohé zásahy ho vážne poškodili, no silný pancier neprebili. Preto proti nemu poslali torpédovky. Aj ich útoky ruská posádka trikrát za sebou odrazila. Kapitán Ivan Lebedev si však uvedomoval, že situácia je bezvýchodisková a nariadil opustiť loď. Predtým posádka otvorila zaplavovacie ventily a v skorých ranných hodinách 29. mája 1905 zmizol Dmitrij Donskoj pod hladinou. Na palube bolo 590 členov posádky a okolo 250 stroskotancov z iných ruských lodí. Z nich v boji 60 padlo. Zvyšok, vrátane 120 zranených, sa zachránil na kórejskom ostrove Ullung-do, kde ich zajali Japonci.

Po vraku lode intenzívne pátrali už koncom 20. storočia. Našli ho až teraz približne 2 km od ostrova v hĺbke 430 metrov. Kórejská spoločnosť Shinil Group zverejnila zábery, na ktorých vidno aj meno lode. Spoločnosť tvrdí, že na palube je 5500 debničiek so zlatými tehlami a 200 ton zlatých mincí v celkovej hodnote 111 miliárd eur. Na jeseň chce zlato v spolupráci s inými firmami z Číny, Kanady a Veľkej Británie vyzdvihnúť s tým, že 50 percent pokladu odovzdá pôvodnému majiteľovi – Rusku.

Meno krížnika sa na vraku zachovalo dodnes (Zdroj: Shinil Group)

Je tam poklad?

Celú operáciu však sprevádzajú pochybnosti o pozadí firmy a aj o tom, či poklad na dne vôbec je. Niektorí ruskí akademici tvrdia, že zlato by bolo bezpečnejšie poslať po zemi a rozhodne by ho nesústredili na jednej lodi.

V prospech pokladu však hovorí viacero argumentov. Rožestvenskij neviezol zlato len na výplaty námorníkom, ale v prvom rade nato, aby mohol platiť za uhlie, zásoby a prístavné poplatky. Preto ho potreboval mať pri sebe. V minulosti nikto netvrdil, že zlato je na jednej lodi. Malo byť na štyroch – okrem Dmitrija Donského to bol Suvorov, Oslabľa a Admiral Nachimov. Všetky boli v bitke potopené. Posledne menovaný krížnik našiel v roku 1980 na dne kontroverzný japonský podnikateľ Rjóiči Sasakawa. Napriek protestom sovietskej vlády jeho spoločnosť z vraku vyzdvihla, čo sa dalo. Kanóny napríklad skončili v japonských múzeách. Presný zoznam cenností Sasakawa nikdy nezverejnil. Ukázal len fotky zlatých tehál, platinových ingotov a zlatých mincí. Údajne mal poklad z Nachimova hodnotu desiatok miliárd dolárov a Sasakawa vyhlásil, že ho celý odovzdá ZSSR, ak Japonsku vrátia Kurilské ostrovy obsadené na konci druhej svetovej vojny. To sa, pochopiteľne, nestalo.

 

Mgr. Miroslav Barič

Mgr. Miroslav Barič, absolvent žurnalistiky a pedagogiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako redaktor zahraničných oddelení v agentúre SITA a v denníkoch Národná Obroda, Plus Jeden Deň a Nový Čas. Zaujíma sa o vojenskú techniku a o históriu druhej svetovej vojny. Publikoval aj v časopisoch Obrana a Hobby Historie.

 

 

Použitá literatúra

Hynek, V./Klučina, P.: Válečné lodě 2. Praha 1986.

Vároš, M.: Čí bude bohatý vrak? ExPRESS 50, 1990, s. 13

 

Internetové odkazy:

a)     https://www.bbc.com/news/world-asia-44876968

b)     http://www.hullwebs.co.uk/content/l-20c/disaster/dogger-bank/voyage-of-dammed.htm

c)     https://www.scmp.com/news/asia/east-asia/article/2155798/race-russian-warships-5500-boxes-gold-after-wreck-found-waters

 

Obrazová príloha: Archív VMF, Le Petit Parisien, Shinil Group, US Navy, wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Padli pri Waterloo, ale ich zuby žili ďalej

Padli pri Waterloo, ale ich zuby žili ďalej

Zubárske kreslo je pre mnohých ľudí zhmotnením ich najhorších nočných môr. Nevábny zvuk vŕtačky a predstava od krvi zašpineného sadistu spôsobuje traumy, napriek faktu, že z hľadiska starostlivosti o ľudský chrup (a miery bolesti, ktorú musí pacient podstúpiť) žijeme zatiaľ v najlepšej ére dejín. celý článok

Kde zmizli lode Erebus a Terror?

Kde zmizli lode Erebus a Terror?

Odpoveď na túto otázku neprestáva vzrušovať a zároveň fascinovať ani 170 rokov potom, čo zmizli. Nedávne objavenie vrakov oboch stratených lodí expedície vrhá nové svetlo a prináša nové informácie o jednej z najznámejších a zároveň najtragickejších objavných plavieb v dejinách. celý článok

Oklamali ma s venom pre nevestu!

Oklamali ma s venom pre nevestu!

Život na slovenskom vidieku v 18. storočí nebol jednoduchý. A to ani medzi zemepánmi. Svedčí o tom i príbeh istého Imricha Odlera z Dechtíc, ktorý sa s vidinou pekného vena oženil, aby sa nakoniec so svojím svokrom musel súdiť. celý článok

Kto pomohol vytvoriť Spojené štáty?

Kto pomohol vytvoriť Spojené štáty?

Dodnes sa často tvrdí, že vo vojne o nezávislosť porazili mocné britské impérium obyčajní americkí domobranci a vlastenci. Prvú iskru bojov naozaj zapálila domobrana, ale už onedlho miestna rebélia prerástla do svetového konfliktu. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.