Na trest smrti ho odsúdili fašisti aj komunisti

Publikované : 29.08.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 15478

Po februári 1948 si komunistická strana úplne prisvojila Slovenské národné povstanie. Viacerých ideologicky nevhodných povstaleckých bojovníkov po vykonštruovaných obvineniach dokonca fyzicky zlikvidovali, alebo na dlhé roky uvrhli do žalára. V tom lepšom prípade ich čakalo iba úplné zabudnutie. Takýto osud pripravili aj hrdinovi od Strečna, majorovi Jozefovi Dobrovodskému.

 

Počas vlády komunistického režimu bol velebený partizánsky veliteľ Piotr Alexejevič Veličko. Dostal celý rad sovietskych i československých vyznamenaní a dodnes je čestným občanom viacerých miest a obcí na Liptove, v Turci a v okolí Strečna. Pritom do bojov o Strečno sa vôbec nezapojil a to aj napriek predchádzajúcej dohode s povstaleckým velením. Zlyhal aj pri samotnej obrane Turca. Skutočný veliteľ obrany Strečna, major Jozef Dobrovodský, sa pritom podobných pôct nikdy nedočkal.

Narodil sa 25. 2. 1909 v Dolnom Kubíne v početnej rodine súdneho zriadenca – okrem Jozefa mali ešte štyri dcéry. Keď mal desať rokov, presťahovali sa do Levoče, kde vyštudoval gymnázium. Po maturite nastúpil na vojenčinu a absolvoval vojenské školy v Bratislave, Hraniciach a Olomouci. V československej armáde bol až do marca 1939. Dosiahol hodnosť nadporučíka a istý čas bol pridelený aj na Hlavný štáb československej armády v Prahe.

Po vzniku Slovenského štátu sa ihneď zapojil do bojov s maďarskou armádou na východnom Slovensku ako veliteľ delostreleckej batérie. Do roku 1942 slúžil striedavo v Žiline a v Ružomberku. Už v lete 1939 sa zapojil do ilegálneho odboja a v roku 1940 sa oženil s Valáriou Kroneraffovou z Liptovských Revúc. Manželom sa narodili dve dcéry, Eva a Marta.

 

V odboji

Vo februári 1942 ho poslali na východný front. V hodnosti majora velil 11. delostreleckému pluku Rýchlej divízie. Predstieral reumu, aby ho poslali naspäť na Slovensko. Keď zo zdravotných dôvodov odmietol opätovné vyslanie na východný front, preložili ho za trest do Pracovného zboru. Podieľal sa na prípravách SNP a Vojenské ústredie v Banskej Bystrici ho poverilo organizáciou a koordináciou povstania v posádkach Žilina, Ružomberok a Martin. V prvých dvoch pôsobil a situáciu v nich dobre poznal.

Napriek opakovaným osobným stretnutiam s velením chystaného povstania a uisteniam, že sám nebude nič podnikať, vystupňovali Veličkovi partizáni v poslednej dekáde augusta 1944 svoje aktivity. Verejne chodili po obciach i mestách v Turci, zatýkali podporovateľov režimu a podnikali akcie proti nemeckým vojenským jednotkám. Pridalo sa k nim aj viacero vojakov, hoci dôstojníci to označili za predčasné. Bolo jasné, že nemecká reakcia na seba nenechá dlho čakať. Preto sa Dobrovodský presunul do Žiliny, kde sa niekoľko dní ukrýval a čakal. Ráno 29. augusta 1944 sa dozvedel, že nemecké okupačné vojská prekračujú slovenské hranice a rozhodol sa okamžite konať. Odišiel do kasární, odzbrojil podplukovníka Jána Kallu a prevzal velenie žilinskej posádky.

 

Ústup do Strečna

K dispozícii však mal len dva prápory pechoty pod velením stotníka Karola Repašského a stotníka Teodora Šlajcharta a osem diel. Keď prieskum zistil, že na Žilinu postupujú Nemci z dvoch smerov (zo severu z Kysúc a z juhu od Hričova), bolo Dobrovodskému jasné, že mesto v otvorenej kotline neubráni. Preto už 30. augusta nariadil ústup do úzkej Strečnianskej tiesňavy, kde sa mohol lepšie brániť aj s menej početnými silami. Spoľahnúť sa mohol aj na pomoc tankistov z Martina a malú, ale veľmi odhodlanú jednotku francúzskych partizánov. Naopak, spomínaný „hrdina“ Veličko, ktorý mu sľúbil kryť pravé krídlo na druhom brehu Váhu, sa vôbec nedostavil. K dispozícii mal pri tom už vtedy veľmi početné sily, jeho partizánska brigáda mala viac ako 1000 bojovníkov. Jeho neúčasť sa ukázala ako kľúčový moment pre výsledok bitky o Strečno.

Dobrovodského povstalecké jednotky na ľavom brehu Váhu zvádzali úporné boje s nemeckými hlavnými silami. Na pravom brehu neboli cesty a technika tadiaľ nemohla preniknúť, menšie pešie oddiely však áno. Tie bez odporu prenikli až do priestoru Starhradu, odkiaľ ostreľovali povstalcov na protiľahlom kopci. Povstalci sa museli stiahnuť za hrebeň, čím stratili prvú strategicky výhodnú pozíciu. Aj pri ďalších bojoch im Nemci znepríjemňovali život ostreľovaním z druhého brehu.

Nemci sa nakoniec cez tiesňavu prebili 4. septembra. Major Dobrovodský však ich postup dostatočne zdržal a získal tak pre povstalecké velenie čas na zorganizovanie obrany ďalších úsekov. Nemcom sa tak na severozápade Slovenska nepodarilo rýchle a prekvapivé odzbrojenie slovenských jednotiek.

 

Najlepší tankista

Jedným z vojakov, ktorí pod Strečnom hrdinsky čelili presile, bol tankista Matej Buc. Jedinou tankovou jednotkou slovenskej armády bol Pluk útočnej vozby v Martine. Väčšinu svojej najkvalitnejšej výzbroje a posádok však odoslal na východné Slovensko. V domovských kasárňach ostali len záložné vozidlá a nepojazdné kusy. Po začatí povstania sa v Martine horúčkovito snažili opraviť čo najviac techniky a zostaviť nové posádky. To sa im postupne aj darilo, ale v čase najťažších bojov o Strečno mohli nasadiť iba čatu ľahkých tankov LT-38, ktoré podporoval buď jednotlivé stíhače tankov Marder alebo stredné tanky Panzer III.

Slobodník Matej Buc bol veliteľom jedného z dvoch povstaleckých Marderov. Toto nemecké vozidlo vzniklo na podvozku pôvodne československého tanku LT-38. Namiesto veže s ľahkým kanónom však nieslo účinné protitankové delo kalibru 75 mm. Pancierový štít chránil delo spredu a zboku, zhora a zozadu bola korba otvorená. Tento stíhač tankov mal totiž bojovať zo zamaskovaného postavenia a ničiť tanky na väčšiu vzdialenosť. Kvalitnejšiu pancierovú ochranu, ktorá by podvozok príliš zaťažovala, preto nepotreboval. Pri bojoch v stiesnených priestoroch, ako pri Strečne, to však bola nevýhoda.

Nemci sa po obsadení Žiliny nezdržiavali a na Strečno zaútočili už 31. augusta o ôsmej ráno. Prvý útok pechoty bol odrazený, o hodinu neskôr preto útok viedli štyri tanky Panzer III. Za nimi postupovali obrnené transportéry. V priestore severného ústia strečnianskych tunelov na nemecké tanky strieľali dva 37 mm kanóny, Časť ich obsluhy predtým pobila delostreľba, ale na pomoc im prišli francúzski partizáni. Velenie nad kanónmi prevzal poručík Albert Poupet, ktorý dvomi zásahmi poškodil prvý tank. Druhý znehybnil zásahom do pásu partizán Gaston Jurmande. Ďalšie tanky však pokračovali v streľbe, dvaja vojaci pri kanónoch boli zabití a poručík Poupet zranený. Vtedy vyšiel spoza zákruty Domašínskeho meandra Marder slobodníka Buca a zničil tretí nemecký tank. Posledný Panzer III a nemecké obrnené transportéry sa potom dali na ústup.

Po obsadení protiľahlých výšin pri Starhrade však boli povstalecké pozície neudržateľné. Zároveň ich bombardovali nemecké lietadlá. Pechota preto ustúpila za hrebeň a tankisti sa stiahli od Domašínskeho meandra k južnému ústiu tunelov. Nemci sa snažili útočiť ďalej. Spoza zákruty vyšli dva nemecké tanky, Matej Buc však bol pripravený a prvý z nich zničil presným zásahom pod vežu. Druhý sa radšej stiahol naspäť.

Skoro ráno 1. septembra Nemci svoj nápor obnovili. Spoza zákruty vojaci vysunuli dva kanóny kalibru 75 mm, Bucov Marder ich však tromi zásahmi zlikvidoval. Nemecká pechota však prenikala z viacerých smerov stále hlbšie a v tejto situácii nariadil major Dobrovodský ústup aj tankistom o niekoľko sto metrov ďalej. Cestu potom vyhodili do povetria. Jeden postupujúci nemecký tank do diery po výbuchu zapadol. Druhý pri nej ostal stáť a ostreľoval povstalecké pozície. Keď sa kvôli lepšiemu výstrelu posunul o niečo ďalej, odkryl sa a Buc opäť nezaváhal a zasiahol ho.

 

Zabitý odzadu

V priebehu dvoch dní tak Matej Buc zničil päť kusov nepriateľskej techniky (3 tanky a 2 delá) a stal sa najúspešnejším slovenským tankistom. Nasledujúci deň Mardery v boji vystriedala dvojica slovenských tankov Panzer III. Buc sa do prvej línie vrátil 2. septembra v noci spolu so štvoricou ľahkých tankov LT-35. Išlo o staršie stroje so slabou výzbrojou a pancierom, ktoré už boli zastarané a vyradené, ale v Martine sa ich podarilo uviesť do prevádzky a s narýchlo zostavenými posádkami ich poslali do boja o Strečno. Skoro ráno 3. septembra sa povstaleckí tankisti stali terčom koordinovaného prepadu. Dva nemecké stredné tanky rýchlo rozstrieľali všetky štyri LT-35. Streľba z pechotných zbraní z druhého brehu Váhu sa zároveň zamerala na povstalecký stíhač tankov stojaci za nimi. V otvorenej korbe Mardera zabili jeho veliteľa Mateja Buca a nabíjača Štefana Kováča. Nezranený ostal iba vodič František Smolnický, ktorý sedel ukrytý v trupe. S Marderom sa mu podarilo otočiť a ujsť. Vozidlo tak zachránil pre ďalší boj.

Mateja Buca pochovali na cintoríne vo Vrútkach. Stal sa priamou obeťou toho, že Veličkovi partizáni nedodržali sľub a neobsadili pravý breh Váhu. Napriek tomu sa z Velička po vojne stal hrdina, meno Mateja Buca upadlo do zabudnutia a nedochovala sa ani žiadna jeho fotografia.

 

Odsúdený a uväznený

A ako dopadol veliteľ obrany pri Strečne? Major Dobrovodský ďalej bojoval o Vrútky, Martin a Kraľovany až do ústupu z Turca 24. septembra. Následne riadil delostrelectvo v bojoch o Hornú a Dolnú Štubňu, Čremošné a Malý Šturec. Od konca októbra 1944 bojoval ako partizán na Starých horách, v polovici novembra padol do zajatia. Skončil v zbernom tábore v banskobystrických kasárňach, kde sa mu podarilo utajiť svoju totožnosť. Podarilo sa mu ujsť a dostal sa až do Bratislavy, kde si zaobstaral doklady na meno Jozef Kováč. Neskôr sa ukrýval na Orave u príbuzných. Medzitým ho vo februári 1945 vojenský súd Slovenského štátu odsúdil v neprítomnosti na trest smrti obesením.

V zajatí bola chvíľu aj jeho manželka Valéria. Po porážke povstania išla hľadať svojho muža do obcí okolo Banskej Bystrice. Chytila ju nemecká patrola a pri výsluchu zistili, že je manželkou povstaleckého veliteľa žilinskej posádky. Po niekoľkých týždňoch sa však podarilo uniknúť aj jej.

Po prechode frontu začiatkom apríla 1945 vstúpil Dobrovodský do československej armády a ako delostrelec bojoval pri oslobodzovaní od Vrútok až po Prahu. Po vojne jeho kariéra sľubne pokračovala. V lete 1947 ho v hodnosti plukovníka pridelili na Hlavný štáb v Prahe a potom ho vyslali do Bukurešti, kde bol vojenským atašé ČSR v Rumunsku.

Po komunistickom prevrate ho však na konci roku 1948 odvolali a v marci 1950 ho zatkli. Tvrdým nátlakom pri výsluchoch sa z neho snažili dostať priznanie ku špionáži. Vo vykonštruovanom procese mu opäť navrhovali trest smrti za velezradu. Nakoniec mu 10. novembra 1950 zmenili trest na 18 rokov väzenia a zabavenie dvoch tretín majetku.

Na základe čiastočnej obnovy procesu mu trest zmiernili a po piatich rokoch ho prepustili. Nemohol si však nájsť prácu, ktorá by zodpovedala jeho schopnostiam. Postupne pracoval v JRD a ako šofér v pekárňach či v kameňolome. Plne rehabilitovaný bol až v roku 1966. Na dôchodku bol aktívny v protifašistických a mierových organizáciách. Vďaka tomu, že ovládal sedem jazykov, pôsobil aj ako tlmočník a prekladateľ. Zomrel 5. augusta 1986 v Bratislave. V roku 1991 ho in memoriam povýšili na generálmajora.

 

 

Mgr. Miroslav Barič, absolvent žurnalistiky a pedagogiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako redaktor zahraničných oddelení v agentúre SITA a v denníkoch Národná Obroda, Plus Jeden Deň a Nový Čas. Zaujíma sa o vojenskú techniku a o históriu druhej svetovej vojny. Publikoval aj v časopisoch Obrana a Hobby Historie.

 

Použitá literatúra

Halaj, D.: Prvý proti nacistom, Vojnová kronika 1/2013, 56 – 61.

Halaj, D.: Príbeh poručíka Štefana Bodnára, Vojnová kronika 1/2015, 60 – 65.

Kliment, Ch./Nakládal, B.: Slovenská armáda 1939 – 1945. Praha 2003.

Klubert, T.: Obrnené jednotky v Slovenskom národnom povstaní. Nové Mesto nad Váhom 2007.

Uhrín, M. – Pluk útočnej vozby 1944. Banská Bystrica 2012.

 

Obrazová príloha: Archív Múzea SNP, archív autora

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Povstalecké stíhače tankov v SNP

Povstalecké stíhače tankov v SNP

Slovenské národné povstanie má v našich dejinách nezastupiteľnú úlohu a patrí k pomerne diskutovaným témam. Povstalecké sily, ktoré sa postavili na odpor postupujúcim okupačným jednotkám pritom tvorili rôzne zložky. Jednou z nich bola obrnená technika. celý článok

Čo majú spoločné Doktor Živago, teroristi a CIA?

Čo majú spoločné Doktor Živago, teroristi a CIA?

V máji 1956 vystúpil istý Sergio D´Angelo, taliansky komunista a hľadač talentov milánskeho vydavateľstva Giangiacomo Feltrinelli Editore, z vlaku v dedine Peredelkino, v oáze ruských spisovateľov necelých dvadsať kilometrov od Moskvy. celý článok

Prvá tanková bitka mala prekvapivý výsledok

Prvá tanková bitka mala prekvapivý výsledok

Mala to byť bitka, akých vojaci Veľkej vojny zažili desiatky. Delostrelecká príprava, rázny útok a víťazstvo alebo porážka. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa stret pri Villers-Bretonneux bude vymykať zo zaužívaných skúseností. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.