Na hlavu porazil päťnásobnú presilu

Publikované : 08.04.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 16870

Bol jediným nemeckým poľným maršalom, ktorý zomrel v sovietskom zajatí. Pritom mal byť na dôchodku. Do výslužby odišiel dokonca dvakrát – tesne pred začiatkom druhej svetovej vojny a aj tesne pred jej koncom. Jeho meno je Ewald von Kleist a jeho vojnová kariéra sa spája aj so Slovenskom. Na začiatku operácie Barbarossa dosiahol obrovské víťazstvo v bitke o Dubno. Je paradoxom, že to bola druhá najväčšia tanková bitka druhej svetovej vojny (po bitke o Kursk), a pritom je takmer zabudnutá.

 

Paul Ludwig Ewald von Kleist sa narodil 8. augusta 1881 v Braunfelse an der Lahn v aristokratickej rodine. Prakticky celý život slúžil v armáde, iné zamestnanie nepoznal. Vyštudoval vojenskú školu a v roku 1900 nastúpil k 3. pluku poľného delostrelectva. V októbri 1909 presedlal – a to doslova. Na rok nastúpil do vojenského jazdeckého inštitútu v Hannoveri a v decembri 1911 bol pridelený k 14. pluku husárov. Medzitým v rokoch 1910 až 1913 absolvoval na vojenskej akadémii v Berlíne štúdium pre dôstojníkov generálneho štábu. V októbri 1910 sa stihol aj oženiť – v Hannoveri si vzal Giselu Wachtelovú.

V predvečer prvej svetovej vojny, v marci 1914, ho povýšili na kapitána jazdectva a preložili k 1. pluku husárov. V ňom slúžil na začiatku vojny na východnom fronte. Na konci augusta 1914 sa so svojím plukom zúčastnil na bitke pri Tannenbergu (Grünwalde). Tá sa skončila drvivou ruskou porážkou. Hoci sa bitka odohrala pri východopruskom Allensteine (dnešný Olsztyn v Poľsku), z historicko-nacionalistických dôvodov jej Nemci dali názov podľa Tannenbergu, ktorý sa nachádza o pár desiatok kilometrov západnejšie. V októbri 1914 dostal Kleist svoje prvé vyznamenanie – Pruský železný kríž 1. triedy.

Od októbra 1915 pôsobil Kleist v štáboch viacerých pechotných divízií. V štábnych funkciách postupoval čoraz vyššie a v armáde ostal aj po skončení vojny, keď bol nemecký Reichswehr početne obmedzený na 100 000 mužov.

 

Blesková kariéra

Kým celú prvú svetovú vojnu bol kapitánom, po nej ho čakalo rýchle povyšovanie – vo februári 1922 na majora, v decembri 1926 na podplukovníka, v októbri 1929 na plukovníka a v októbri 1932 bol už generálmajorom. Rovnako rýchlo napredoval vo veliteľských funkciách – istý čas vyučoval vo vojenskej jazdeckej škole v Hannoveri, v apríli 1928 sa stal náčelníkom štábu 2. jazdeckej divízie v Breslau (dnešný Vroclav). O rok bol náčelníkom štábu 3. divízie – taktiež v Breslau. Od februára 1931 velil 9. pluku pechoty, o rok už velil svojej starej známej 2. jazdeckej divízii. V októbri 1933 sa stal veliteľom vojenského okrsku Breslau. S tým bolo spojené aj povýšenie na generálporučíka.

Vo februári 1938 odišiel do výslužby s plnými poctami a právom nosiť uniformu 8. jazdeckého pluku. Mohol si užívať roky zaslúženého odpočinku, to by sa však nesmelo schyľovať k novej svetovej vojne. Tesne pred jej začiatkom ho znovu aktivovali a 26. augusta 1939 sa stal veliacim generálom XXII. motorizovaného zboru. Ten podliehal najskôr 8. armáde, ale vzápätí ho presunuli k 14. armáde generálplukovníka Wilhelma Lista, ktorá patrila k skupine armád Juh pod velením generáplukovníka Gerda von Runstedta.

Do Kleistovej podriadenosti vzápätí prešla aj 4. ľahká divízia, 2. tanková divízia a 3. horská divízia, ktoré boli rozmiestnené na území Slovenska. Napríklad 2. tanková divízia prišla na Považie z územia Protektorátu, a cez Bytču, Žilinu a Kraľovany sa presunula na Oravu, odkiaľ zaútočila na poľskú stranu. Ďalšie jeho jednotky postupovali z Kysúc.

Mimochodom, pre starého kavaleristu to bolo vôbec prvýkrát, čo priamo velil tankovým útvarom. S novou zbraňou sa zžil veľmi dobre. Jeho jednotky bojovali s poľskou 10. mechanizovanou brigádou pri Jablonke a Vysokej. Potom, 7. septembra, prerazil poľské línie a blokoval ústup poľskej armády Krakov. V druhej fáze operácie sa stočil na východ a prakticky rovnobežne so slovenskými hranicami postupoval k rieke Bug, ktorú dosiahol 14. septembra. Potom bojoval s poľskými jednotkami, ktoré sa snažili ustúpiť k Ľvovu (Lembergu).

Už v októbri 1939 sa jeho XXII. zbor presunul do Porýnia, kde vyčkával počas celého obdobia „čudnej vojny“ (nem. aj Sitzkrieg). V marci 1940 jeho zbor premenovali na Tankovú skupinu Kleist (Panzergruppe von Kleist). Zdanlivý pokoj trval do 10. mája 1940, kedy sa Sitzkrieg zmenila na Blitzkrieg („blesková vojna“). Kleistovi podliehalo päť tankových a tri motorizované pešie divízie, ktoré dostali za úlohu prekročiť rieku Másu a poraziť francúzske jednotky pri Sedane. Rieku prekročili 13. mája a demoralizovaných Francúzov poľahky zdolali. Niekedy stačila len zvesť o objavení sa nemeckých tankov a Francúzi sa v panike dali na ústup. O dva dni začali Nemci nezadržateľný postup k moru. Zároveň dostal Kleist 15. mája Rytiersky kríž.

Jedným z jeho podriadených bol v tom čase aj slávny tankový veliteľ Heinz Guderian. Kleist od neho žiadal, aby dodržal Hitlerov rozkaz o pomalšom postupe a konsolidovaní dobytého územia. Takými drobnosťami sa však Guderian nemienil zdržiavať a chcel postupovať čo najrýchlejšie vpred. Obaja generáli sa tak dostali do sporu. Guderian si nakoniec vymohol možnosť vykonávať „ozbrojený prieskum“, čo mu umožnilo obísť Hitlerov rozkaz.

Do 20. mája dosiahli nemecké jednotky ústie rieky Sommy a uzavreli tak obkľúčenie francúzskych, belgických a britských vojsk v Belgicku a v severnom Francúzsku.

V ďalšej fáze bitky o Francúzsko vyrazil Kleist od Sommy smerom na juhozápad. Do uzavretia prímeria dorazil až do Bordeaux a do blízkosti francúzsko-španielskej hranice. Dostal sa najjužnejšie zo všetkých nemeckých jednotiek.

V okupovanom Francúzsku zostal jeho zbor až do konca roka 1940. Kleista čakalo 19. júla povýšenie na generálplukovníka. V novembri jeho zbor premenovali na Tankovú skupinu 1 (Panzergruppe 1). Skupina však naďalej používala aj neoficiálny názov podľa mena svojho veliteľa. Hneď po Novom roku 1941 sa presunula do Rumunska a v marci 1941 do Bulharska, kde sa pripravovala na operáciu Marita  – útok proti Juhoslávii a Grécku.

Kleist aj tu predviedol perfektnú ukážku bleskovej vojny. Už 10. apríla dobyl Niš na východe Srbska, 13. apríla obsadil Belehrad a 18. apríla dorazil k moru v Dubrovníku.

 

Na východ!

Najväčšia úloha však na Panzergruppe 1 ešte len čakala. Pre chystanú operáciu Barbarossa ju zaradili k skupine armád Juh pod velením Kleistovho starého známeho nadriadeného Gerda von Runstedta. Tá mala postupovať z oboch strán Karpát na Ukrajinu a okrem Kleistovej skupiny ju tvorili tri nemecké (6., 11. a 17.) a dve rumunské armády. Panzergruppe 1 bola najsilnejšou tankovou jednotkou a mala predstavovať úderný hrot útočných operácií. Podobné jednotky boli aj na iných úsekoch plánovaného frontu – Panzergruppe 2 pod velením Guderiana, Hothova Panzegruppe 3 a Hoepnerova Panzergruppe 4.

Kleistovu skupinu tvorilo päť tankových divízií (9., 11., 13., 14. a 16.), osem divízií pechoty a boli mu pridelené aj dve divízie SS (Wiking a Leibstandarte Adolf Hitler). Každá z jeho tankových divízií mala viac než 140 tankov, spolu ich mal k dispozícii 728.

Na prvý pohľad bolo Kleistovo zoskupenie impozantné, na druhej strane hraníc však na Nemcov čakalo veľmi nepríjemné prekvapenie.

Sovietska armáda mala na trase, ktorou mienil Kleist postupovať, päť mechanizovaných zborov a po začatí operácie Barbarossa tam presunula ešte šiesty. Z týchto zborov boli niektoré samy osebe početne silnejšie, ako celá Kleistova skupina!

Spolu malo šesť sovietskych mechanizovaných zborov podľa rôznych zdrojov 3825 až 4034 tankov. To predstavuje v porovnaní s Kleistovými tankovými divíziami početnú prevahu viac ako 5:1 Ak ale porovnáme iba kategóriu stredných a ťažkých tankov, mali sovietske jednotky prevahu už len 2:1.

Potom čo Kleistove tanky začali prenikať cez hranice, dostalo šesť sovietskych mechanizovaných zborov rozkaz na protiútok po krídlach Panzergruppe 1. Tri zbory (9., 19. a 22.) mali zaútočiť od severu a zvyšné tri (8., 15. a 4.) z juhu. Kleistovu skupinu mali zovrieť do klieští, odrezať od zásobovania a zničiť.

Na papieri vyzeral tento plán ideálne. Aj početná prevaha hovorila jednoznačne v prospech sovietskych mechanizovaných zborov. Realita však bola úplne iná.

Sovietske jednotky sa v prvom rade opierali o systém písomných rozkazov, ktoré sa snažili slepo do bodky splniť, inak hrozil prísny trest. Keď však takýto rozkaz dorazil, aktuálna situácia bola už často úplne iná. Vlastná iniciatíva pritom bola úplne nepredstaviteľná, a tiež za ňu hrozil trest. Výsledkom nezmyselných rozkazov bol chaos a mnohé zbory strácali cenný čas zbytočnými presunmi sem

a tam. A nestrácali len čas. Spoľahlivosť sovietskej techniky nebola práve najvyššia a cesty začali lemovať pokazené tanky. Aj nové stroje trpeli detskými chorobami, v prípade prvých výrobných sérií T-34 sa kazila najmä prevodovka. Vodiči boli slabo vycvičení a v mieri jazdili najmä na ľahkých tankoch. Na ťažších typoch potom ničili spojky, pretože na ne neboli zvyknutí. Sovietske zbory tak stratili mnoho tankov ešte predtým, ako sa vôbec dostali do kontaktu s nepriateľom.

Medzi jednotlivými zbormi navyše neexistovala komunikácia a ich akcie nebolo možné koordinovať. Problémom ostatne bola aj koordinácia takých obrovských útvarov, akými mechanizované zbory boli. Pri dlhých presunoch sa vďaka rôznej rýchlosti od seba oddelili tanky, delostrelectvo i pechota, a nebolo možné ich nasadiť súčasne.

Naproti tomu Nemci mali už dvojročné vojnové skúsenosti a koordináciu medzi jednotlivými druhmi vojsk mali zvládnutú na jednotku. Tankom čistila cestu Luftwaffe, ktorá sa postarala o ďalšie sovietske straty ešte predtým, ako došlo k boju.

Hlavné tankové stretnutie sa odohralo medzi 23. a 30. júnom v trojuholníku vymedzenom ukrajinskými mestami Brody, Rovno a Luck. Niekedy sa nazýva aj bitka o Brody. Približne v strede trojuholníka leží mesto Dubno, o ktoré sa viedli ťažké boje, preto sa častejšie nazýva podľa neho – bitka o Dubno. V staršej sovietskej literatúre sa vôbec nespomínala, prípadne sa hovorilo iba o „pohraničných bojoch“. Nečudo, bitka sa pre sovietsku armádu skončila obrovským fiaskom.

Sovietske mechanizované zbory nedosiahli prakticky nič zo svojich stanovených cieľov. Najúspešnejší bol 8. mechanizovaný zbor. Tomu sa podarilo poraziť tylové jednotky 11. tankovej divízie a obsadiť Dubno. Vyššie velenie však o jeho úspechu nevedelo, a tak ho nemohlo využiť. Dozvedelo sa len o neúspechu jednotiek útočiacich zo severu, ktoré do Dubna neprenikli. Preto sovietske velenie celú akciu predčasne zastavilo.

Sovietske kliešte sa k sebe priblížili na vzdialenosť asi 10 km, medzi nimi sa nachádzala nemecká 16. tanková divízia. Jednotky zo severu a z juhu však medzi sebou vôbec nekomunikovali a o možnosti koordinovane rozdrviť nemeckú divíziu nemali potuchy. Nemci mohli ničiť sovietske jednotky jednu po druhej.

 

Obrovské sovietske straty

Po strate viac ako 90 percent tankov sa Sovieti dali na nezadržateľný ústup. Napríklad 8. mechanizovanému zboru zostalo k 17. júlu iba 57 tankov a 34 obrnených automobilov.

Už po štyroch dňoch bojov, 26. júna 1941, klesol početný stav 15. mechanizovaného zboru na 325 tankov. Straty tak prekročili 50 percent. V prvých júlových dňoch bol zbor úplne rozbitý. Už 6. júla mal len 30 tankov a 12. júla mu zostalo posledných deväť tankov.

19. mechanizovanému zboru už 29. júna ostávalo len 32 tankov. 22. mechanizovanému zboru ostali ku dňu 15. júla 1941 len 4 percentá pôvodného početného stavu tankov.

Zaujímavé je, že 4. mechanizovaný zbor do týchto bojov takmer nezasiahol, ale aj tak mal 15. júla už len 51 tankov. Väčšinu stratil pre poruchy a pri leteckých útokoch.

Spolu tak sovietske jednotky v prvých týždňoch vojny stratili na Ukrajine viac ako 3500 tankov. A aké boli Kleistove straty? Do 5. júla 1941 prišli jeho divízie iba o 85 totálne zničených tankov. Ďalších 200 bolo síce vyradených, ale opravovali ich v dielňach. Toto bol ďalší rozdiel, ktorý hral v prospech Nemcov. Kým zasiahnutý nemecký tank sa dal opraviť a znovu nasadiť, sovietsky tank aj s minimálnou poruchou museli pri ústupe zanechať a bol nenávratne stratený.

Po víťazstve pri Dubne Kleist postupne bojoval o Berdičev, Umaň, Čerkassy a Dnepropetrovsk. Podieľal sa na obkľúčení a dobytí Kyjeva, a potom pokračoval k Azovskému moru. Panzergruppe 1 premenovali 25. októbra 1941 na 1. tankovú armádu (1. Panzerarmee). V novembri 1941 dobyl Kleist Rostov na Done.

V januári 1942 sa jeho tanková armáda začlenila do armádnej skupiny Kleist (Armeegruppe Kleist), ktorú tvorila ešte 17. armáda a III. motorizovaný zbor. Dňa 17. februára dostal Kleist ako 72. nemecký vojak Dubové ratolesti k Rytierskemu krížu.

Na jar 1942 porazil sovietske vojská v boji o Charkov, a potom ho v rámci operácie Blau poslali na Kaukaz. Od novembra 1942 velil armádnej skupine A. Po nemeckej porážke pri Stalingrade musel z Kaukazu ustúpiť. Od 1. februára 1943 bol poľným maršalom a od 9. marca 1943 bol veliteľom armádnej skupiny Južná Ukrajina. S ňou viedol obranné boje na riekach Donec, Dnester a Dneper, na Kubáni a na Kryme. Napriek Hitlerovým rozkazom sa na juhu Ruska a Ukrajiny snažil vychádzať s miestnymi ľuďmi čo najlepšie a využíval dôstojníkov, ktorí dobre poznali miestne pomery, aby nadviazal spoluprácu s obyvateľstvom.

Hitlerov rozkaz porušil aj vtedy, keď nariadil ústup jednotkám, ktoré sa mali držať za každú cenu, ale hrozilo im úplné zničenie.

 

Druhý dôchodok a zajatie

Preto ho síce 30. marca 1944 vyznamenali Mečmi k Rytierskemu krížu ako 60. nemeckého vojaka v poradí, ale zároveň ho odvolali z velenia. Znovu ho čakal dôchodok, a opäť nebol pokojný. Po pokuse o atentát na Hitlera ho dokonca 20. júla zatklo gestapo, ale neskôr ho prepustili. Na sklonku vojny ho 25. apríla 1945 zatkli americkí vojaci z 26. pechotnej divízie v Mitterfelse v Bavorsku. Odovzdali ho do zajateckého tábora Trent Park v Anglicku. Neskôr ho presunuli do Špeciálneho tábora č. 11 na Island Farm v Bridgende vo Walese.

V septembri 1946 ho vydali do Juhoslávie, ktorá ho za vojnové zločiny odsúdila na 15 rokov väzenia. O dva roky neskôr ho vydali do Sovietskeho zväzu, kde ho odsúdili na doživotie. Jedným z obvinení proti nemu bolo, že „priateľským prístupom a štedrosťou robil z ľudí nepriateľov Sovietskeho zväzu“.

Bol uväznený vo Vladimirskom väzení asi 200 km východne od Moskvy. V tom čase tam bolo veľa politických väzňov z rôznych krajín. Za mrežami zomrel 16. októbra 1954 vo veku 73 rokov. Príčinou smrti boli srdcovocievne choroby – arterioskleróza a vysoký krvný tlak. Bol najvyšším nemeckým dôstojníkom a jediným poľným maršalom, ktorý zomrel v sovietskom zajatí.

 

 

Mgr. Miroslav Barič, absolvent žurnalistiky a pedagogiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako redaktor zahraničných oddelení v agentúre SITA a v denníkoch Národná Obroda a Plus Jeden Deň. Zaujíma sa o vojenskú techniku a o históriu druhej svetovej vojny. Publikoval aj v časopisoch Obrana a Hobby Historie.

 

Použitá literatúra

De Lannoy, F.: Tanky na Ukrajině. Praha 2008.

Isaev, A.: Veličajšee tankovoe sraženje. Moskva 2012.

Bylinin, S.: Tankovoe sraženje pod Brodami-Rovno 1941. Moskva 2004.

Kirchubel, R.: Operace Barbarossa 1941 : Skupina armád Jih. Praha 2008.

Zaloga, S. J.: Polsko 1939 : Zrození bleskové války. Praha 2007.

 

Internetové odkazy:

a)      lexikon-der-wehrmacht.de

b)      http://www.specialcamp11.co.uk/Generalfeldmarschall_Paul_Ludwig_Ewald_von_Kleist.htm

 

Obrazová príloha: M. Barič

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

10 najlepších tankov druhej svetovej vojny

10 najlepších tankov druhej svetovej vojny

Vojenská technika prešla počas druhej svetovej vojny obrovským skokom vo vývoji. Nevyhol sa ani tankom, ktoré získali nezastupiteľné miesto na bojisku. Ktoré z nich však boli tie skutočne najlepšie? Na túto otázku zrejme neexistuje úplne objektívna odpoveď. celý článok

Erich von Manstein – stratég v službách zla

Erich von Manstein – stratég v službách zla

Čo by sa stalo, keby Hitler nechal velenie len na svojich generálov a nemotal sa im do remesla? Keď sa pozriem na životopis Ericha von Mansteina, mám pocit, že vojna by bola krátka a rýchla a teraz by som žil niekde podstatne východnejšie. Ak by som mal to šťastie. celý článok

Friedrich Paulus – „Stojím tu na rozkaz...“

Friedrich Paulus – „Stojím tu na rozkaz...“

„Rus bojujúc preniká do traktorovej továrne, nech žije Nemecko!“ Tak znel 2. februára 1943 posledný rádiogram odoslaný južnou skupinou obkľúčených vojsk nemeckého Wehrmachtu, ktorý nepriamo ohlasoval koniec bojov v meste na Volge – v Stalingrade. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.