Na ceste k prvej svetovej vojne (3. časť)

Publikované : 15.07.2014 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 6618

Všetko má príčinu a príčina niečoho je všetko.

William J. Turner

 

Balkán sa na začiatku 20. storočia považoval za „zadný dvor Európy“, čo však nebránilo tomu, aby sa nestal jednou z najfrekventovanejších tém svetovej politiky. Sociálne a národnostné rozpory miestneho obyvateľstva sa tu prelínali s rivalitou veľmocí. Miesta známe iba z protitureckých povstaní postupne prenikali na ministerské porady a znepokojovali generálne štáby armád. Na záujmy miestneho obyvateľstva sa pritom neprihliadalo a tak sa rozmohol nešvár využívať balkánske národy v prospech cudzích mocností. Oblasť bola pritom chudobná a nevyskytovali sa tu ani nijaké zaujímavé suroviny. Význam Balkánu bol však v jeho strategickej polohe. Dlho patril do záujmovej sféry cárskeho Ruska a Rakúsko-Uhorska. Rusko sa snažilo preniknúť k čiernomorským úžinám, preto vždy podporovalo národnooslobodzovací boj balkánskych národov proti tureckej nadvláde. A pretože boli Turci krutými pánmi, európska verejná mienka sa často obracala proti nim. To malo za následok, že európske mocnosti začali postupne intervenovať v prospech balkánskych národov.

V 19. storočí vznikli postupne samostatné štáty Rumunsko, Bulharsko, Srbsko, Čierna Hora a Grécko. Značné územie Balkánu obývané slovanským, gréckym alebo albánskym obyvateľstvom však bolo naďalej pod správou Turecka. Rozlohou bola turecká ríša veľkým štátom, siahala od Kaukazu až k Tunisku a od Balkánu až k Perzskému zálivu. Vnútorný rozklad však postupoval nezadržateľne vpred.

 

Danajský dar na Balkáne

V roku 1878 po rusko-tureckej vojne priniesol rakúsko-uhorský minister zahraničia Andrássy svojmu cisárovi z Berlínskeho kongresu „danajský dar“ – právo okupovať bez časového obmedzenia dve bývalé turecké provincie Bosnu a Hercegovinu. Veľmoci tak reagovali na stále sa opakujúce protiturecké povstania v tejto oblasti, sprevádzané často ukrutnosťami. Od čias Márie Terézie sa rakúska ríša skôr zmenšovala ako rástla.

Rakúsko-uhorská monarchia sa zväčšila o viac než milión obyvateľov a o niečo viac než 50 000 km2, ale problémy na seba nenechali dlho čakať. Okupácia krajiny, o ktorej Andrássy prehlasoval, že ju uskutoční vojenská kapela, sa koncom júla 1878 premenila na nákladné a vyčerpávajúce dobrodružstvo. Až po štyroch mesiacoch tvrdých bojov v nehostinnom teréne a v krajine bez komunikácií sa nakoniec štyrom armádnym zborom o sile 160 000 mužov podarilo okupáciu úspešne dokončiť. Rakúsko si však znepriatelilo tureckého sultána  a ruského cára, o balkánskom obyvateľstve ani nehovoriac. Navyše sa dlho nevedelo, kto bude okupované provincie spravovať. V obidvoch častiach monarchie by to znamenalo posilnenie slovanského živlu a o to nestáli ani Rakúšania v Predlitavsku a už vôbec nie Maďari v Uhorsku. Nakoniec boli obe provincie riadené ako dobyté územia – vojenskou správou a neskôr spoločným ministrom financií. Od roku 1878 tak Rakúsko-Uhorsko spravovalo Bosnu a Hercegovinu, ktorá však oficiálne nebola súčasťou monarchie, ale stále formálne patrila pod tureckú zvrchovanosť. Pre Rakúsko bol Balkán jedinou možnosťou výbojov, pretože talianske provincie boli stratené už na začiatku vlády Františka Jozefa I. a územné zisky na úkor Ruska vôbec neprichádzali do úvahy.

Rusko malo na Balkáne spoľahlivého spojenca v Čiernej Hore a od roku 1903 i v Srbsku. Veľmi populárne bolo medzi Bulharmi, ktorí nezabudli na pomoc z roku 1878. Stavba bagdadskej železnice zas na Balkán priviedla Nemecko. Britské záujmy sa obmedzovali len na zachovanie dovtedajšieho statusu quo, chceli, aby Bospor a Dardanely strážila upadajúca turecká ríša, a nie Rusko. Svoje záujmy na Balkáne malo i Taliansko, ktoré sa snažilo o pripojenie Dalmácie a Albánska. Problémové boli ešte dve oblasti – Macedónia a Bosna s Hercegovinou.

 

Definitívna anexia Bosny a Hercegoviny

Pod vplyvom ruskej revolúcie z roku 1905 vzniklo v Turecku tzv. „mladoturecké hnutie“, ktoré so značným oneskorením prišlo v lete 1908 s požiadavkami, za ktoré sa v Európe bojovalo už v roku 1848. Bola vyhlásená ústava a turecká ríša sa zmenila na konštitučnú monarchiu. Mocnosti neprihliadali nečinne, po rozhovoroch rakúsko-uhorského ministra zahraničia Aehrenthala s ruským ministrom Izvolským v českých Buchloviciach získala rakúska vláda v septembri 1908 súhlas Ruska s úplnou anexiou (pričlenením) Bosny a Hercegoviny k monarchii za prísľub, že Rakúsko bude súhlasiť s otvorením Bosporu a Dardanel pre ruské vojnové loďstvo. Podobný súhlas získal Izvolskij i v Berlíne a v Ríme. Nestačil však ešte rokovať s francúzskou a anglickou vládou, keď 7. októbra 1908 rakúska vláda oficiálne prehlásila Bosnu a Hercegovinu za súčasť Rakúsko-Uhorska. Tento akt vyvolal búrlivé protesty nielen v Turecku, ale aj v Srbsku (ktoré mobilizovalo) a v Čiernej Hore. Aj cárska vláda sa pokúsila vzniesť námietky proti jednostrannej akcii Rakúsko-Uhorska hlavne potom, čo ruské požiadavky neboli podporené zo strany Francúzska, a boli dokonca jednoznačne odmietnuté Veľkou Britániou. Anekčná kríza sa ťahala niekoľko mesiacov. Nakoniec sa Rakúsko-Uhorsku podarilo s pomocou Nemecka získať vo februári 1909 od Turecka súhlas  s anexiou za finančnú protihodnotu. Chýbal ešte ruský súhlas, ktorý si Rakúsko-Uhorsko vymohlo mobilizáciou pri srbských hraniciach a v Haliči pod hrozbou ozbrojeného konfliktu. Na rakúsku stranu sa pridalo i Nemecko. Cárske Rusko, nepripravené na vojnu, muselo ustúpiť. Po mladotureckej revolúcii sa tak Británii nepodarilo udržať status quo na Balkáne .

 

Prvá balkánska vojna

V roku 1911 bolo Turecko porazené Talianskom, ktoré si následne prisvojilo jeho provincie Tripolsko, Cyrenejku (obidve na území dnešnej Líbye), Rodos a ostrovy v Egejskom mori. Balkánske štáty si uvedomovali, že pokiaľ nebudú rýchlo konať, turecké územia si rozoberú európske mocnosti. A tak bola pod patronátom Ruska po dlhých rokovaniach (od jari 1911) dňa 13. marca 1912 uzavretá dohoda medzi Srbskom a Bulharskom proti Turecku, ale zároveň aj proti Rakúsko-Uhorsku. Štáty sa zaviazali k vzájomnej vojenskej podpore v prípade anexie tureckých dŕžav treťou stranou. Tajným dodatkom si oba štáty medzi sebou rozdelili Macedóniu, pričom konečnú úpravu hraníc mal určiť ruský cár. K zmluve sa čoskoro pripojili i Grécko s Čiernou Horou. Vzniklo tak protiturecké zoskupenie Balkánska liga. Len Rumunsko ostalo bokom, pretože priamo nesusedilo s Tureckom, a tak by z prípadnej vojny nemalo žiadny úžitok. Len čo bolo všetko pripravené, vypukla v októbri 1912 prvá balkánska vojna. Turecká armáda utrpela rýchlu a zdrvujúcu porážku. Srbské jednotky obsadili údolie horného Vardaru, Novopazarský Sandžak a severnú časť Albánska, grécke vojská obsadili Solún, bulharské postupovali na Istanbul. Už 3. novembra požiadala turecká vláda veľmoci o sprostredkovanie mieru, ktorý uzavreli o mesiac neskôr – 3. decembra 1912. Za necelé dva mesiace tak bolo Turecko úplne porazené.

Získané územia si medzi sebou rozdelili víťazi, ale vzápätí zasiahli veľmoci. Pre Rakúsko bolo neprijateľné, aby Srbsko preniklo až k Jadranskému moru, a už vôbec nikomu sa nepáčila myšlienka, že by Bulharsko malo mať pod kontrolou čiernomorské úžiny. Predovšetkým Rakúsko-Uhorsko sa cítilo ohrozené a začalo mobilizovať. Už 22. novembra 1912 pri vzájomnej porade rakúskych predstaviteľov s nemeckými uistili Nemci Rakúsko-Uhorsko o svojej vojenskej vernosti. Nemecký cisár nepokryto naznačil, že v prípade nutnosti rozpúta celoeurópsku vojnu. Náčelník generálneho štábu Conrad von Hötzendorf preto urýchlene žiadal preventívnu vojnu proti Srbsku, ale František Jozef I. mal ešte dosť energie, aby bojachtivého generála usmernil.

Mobilizovalo i Rusko, pričom z francúzskej strany bolo nepriamo nabádané, aby rozpútalo vojnu proti Rakúsko-Uhorsku. Vzhľadom na vojenskú nepripravenosť a labilnú vnútropolitickú situáciu nakoniec ruská strana navrhla riešiť sporné otázky na porade predstaviteľov všetkých veľmocí. Veľká Británia taktiež zaujala pevné stanovisko – v prípade nemecko-francúzskej vojny by nezostala neutrálna. To nakoniec prinútilo Nemecko odporučiť rakúskej strane riešenie formou konferencie vyslancov, ktorá sa uskutočnila v Londýne od polovice decembra 1912 do mája 1913. Na konferencii boli balkánske štáty prinútené k ústupkom, pričom výsledkom bol vznik nezávislého Albánska, čím sa uzavrela cesta k moru pre Srbsko. Na londýnskej konferencii boli okrem Albánska riešené tiež bulharské, srbské, grécke a rumunské územné požiadavky týkajúce sa okolia Drinopolu, prístavu Skadar a bulharskej Dobrudže. Dohoda sa nakoniec uzavrela 30. mája 1913, pričom srbské štátne územie sa zdvojnásobilo a hranice Bulharska sa posunuli až pred Dardanely. Rozšírilo sa tiež územie Grécka. Po prvej balkánskej vojne zároveň došlo k posilneniu pozícií dohodových mocností na Balkáne.

 

Druhá balkánska vojna

Napriek dohode však opäť nastali nepokoje, pretože Bulharsko a Srbsko sa nezhodli ohľadne území novozískanej Macedónie. To využilo Rakúsko-Uhorsko, ktoré zameralo svoje diplomatické úsilie na odtrhnutie Bulharska od Srbska. Spor vyvrcholil na konci júna 1913, keď Bulharsko začalo vojenské akcie proti Srbsku (získanie Macedónie) aj proti Grécku (postup na Solún). Do konfliktu sa začiatkom júla na strane Srbska a Grécka pripojilo Rumunsko, a dokonca i Turecko. Na podporu Bulharska však vystúpilo Rakúsko-Uhorsko, ale zásah z nemeckej strany nakoniec prerušil plánovanú podpornú ofenzívu proti Belehradu.

Bulharsko bolo po mesiaci bojov proti presile porazené. Následné mierové jednania v Bukurešti, ktoré sa skončili 10. augusta 1913, priznali právo na „vnútornú“ Macedóniu s Kosovom a hornatý Sandžak Srbsku, „prímorskú“ Macedóniu so západnou Tráciou zas Grécku. Bulharsko stratilo južnú Dobrudžu v prospech Rumunska a Turecko si z bulharských území na juhu prisvojilo východnú Tráciu s mestom Edirne. Druhá balkánska vojna predznamenala rozpad Balkánskej ligy, čo vyhovovalo Rakúsko-Uhorsku. Túto výhodu však znižoval príklon Rumunska k štátom Dohody.

Boj o získanie rozhodujúceho vplyvu na Balkáne pokračoval ešte koncom roka 1913, keď chcela rakúsko-uhorská vláda využiť vymedzenie hraníc Albánska proti Srbsku. Zámienku poskytlo nečakané zabratie časti albánskeho územia Srbskom. Pod hrozbou vojny bolo srbskej strane zaslané ultimátum, ktoré požadovalo okamžité stiahnutie srbských jednotiek. Teraz sa už aj Nemecko postavilo na stranu svojho spojenca. Koncom roka 1913 tak hrozilo vypuknutie konfliktu, ktorý by mal už viac ako len lokálny charakter. Na odporúčanie ruskej vlády však Srbsko ustúpilo rakúskym požiadavkám a nedalo tak zámienku na vznik konfliktu – vyhlásená mobilizácia rakúsko-uhorskej armády sa odvolala.

Situácia na Balkáne sa však po balkánskych vojnách vyvíjala nie práve priaznivo pre viedenský kabinet, Srbsko zdvojnásobilo svoje územie a Rusko začalo mať čím ďalej pevnejšie pozície v súvislosti s Rumunskom. Oznámenie ruského zbrojného programu z konca roka 1913, ktorý sa mal dokončiť v roku 1917, znamenalo, že v štátoch Trojspolku sa začalo otvorene hovoriť o „veľkom zúčtovaní“ alebo o existenčnom boji Germánov (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko) proti Slovanom (Rusko, Srbsko).

Nie náhodou sa už hovorilo nie o možnosti, ale o nutnosti rozpútať ozbrojený konflikt ešte pred rokom 1917. „Sympatický“ sa všetkým javil rok 1915, čo sa odzrkadľovalo i v dobových médiách, ktoré na obidvoch stranách pripravovali obyvateľstvo na vojnový stret nevídaných rozmerov. Hlavne Nemecko urýchľovalo vojnové prípravy, pretože sa stále jasnejšie ukazovali disproporcie medzi jeho veľmocenskými ašpiráciami a skutočnou hospodárskou silou. V predvečer vojny strácalo v Európe jednu hospodársku pozíciu za druhou. Nebolo schopné pripútať k sebe balkánske štáty, ktoré od neho žiadali finančné pôžičky, a nakoniec ich dostali v Paríži. Tak isto to bolo s Tureckom, kde aj napriek nemeckej pomoci pri výcviku armády stavala lode Veľká Británia a upevňoval sa francúzsky kapitál. Nemecké financie navyše nestačili ani na stavbu bagdadskej železnice a nemohli byť k dispozícii ani pre pôžičky Rakúsko-Uhorska, ktoré bolo nútené hľadať finančné úvery medzi štátmi Dohody.

Čím labilnejšie sa stávali veľmocenské pozície Nemecka, tým častejšie sa ozývali hlasy volajúce po „výpade z obkľúčenia“. Nemecká vojenská prevaha, ktorá tiež nebola stabilná a mohla byť o pár rokov prekonaná, nahrávala vojenským kruhom, ktoré naliehali na cisára Wilhelma II. neodkladne „ísť do toho“. Spoločný vojenský postup Nemecka s Rakúsko-Uhorskom proti Srbsku a Rusku prerokoval v polovici júna 1914 na zámku Konopiště pri Prahe František Ferdinand d´Este s cisárom Wilhelmom II. Padlo kladné rozhodnutie s tým, že objekt útoku Srbsko bude porazené ešte skôr, ako začne Rusko mobilizovať. Zámienka  na útok sa mala vhodne nájsť alebo vytvoriť. Oboch štátnikov však znepokojoval vstup Ruska do vojny, ktoré po zrade rakúskeho dôstojníka Alfreda Redla už pred rokom 1913 disponovalo kompletným mobilizačným a nástupným plánom Rakúsko-Uhorska jednak proti Srbsku, tak i proti Rusku v Haliči. Rozhodnutie však padlo – najneskôr v roku 1915 sa malo začať.

Od vojny si oba štáty sľubovali zlepšenie svojich dovtedajších mocensko-politických pozícií. Nemecko chcelo víťaznou vojnou získať rozhodujúce veľmocenské postavenie v Európe, prípadne na celom svete. Porážkou Francúzska si chcelo zaistiť trvalý nárok na Alsasko-Lotrinsko, vplyv na francúzske hospodárstvo a eventuálne prevziať niektoré francúzske kolónie. Porážka Británie mala zabezpečiť nielen nadvládu na svetových moriach, ale aj otvoriť Nemecku cestu do Bagdadu a získať mu ďalšie kolónie. Porážkou Ruska mal mať nemecký priemysel otvorené dvere na ruský trh i cestu k prípadnej kolonizácii Ukrajiny a neskôr i Kaukazu. Rakúsko-Uhorsko sledovalo porážkou Srbska posilnenie svojho vplyvu na celom Balkánskom polostrove. Plánovanou elimináciou Ruska sa mali rozšíriť dŕžavy v Haliči a v Poľsku, no v neposlednom rade sa mal tiež zastaviť zrýchľujúci sa rozklad habsburskej monarchie zvnútra, zapríčinený neriešením národnostných problémov.

 

 

Mgr. Juraj Kallo vyštudoval odbornú históriu a učiteľstvo dejepisu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zameriava sa na vojenské dejiny Rakúsko-Uhorska so špecializáciou na prvú svetovú vojnu, a taktiež na lokálne dejiny mesta Považskej Bystrice. V súčasnosti pôsobí ako interný doktorand na Katedre všeobecných dejín UK v Bratislave.

 

Použitá literatúra

Denikin, A. I.: Ruská otázka. Praha 1935.

Denis, E.: Válka : Příčiny přímé a vzdálené. Praha 1919.

Ferguson, N.: Nešťastná válka. Praha 2004.

Ferguson, N.: Válka světa: Dějiny věku nenávisti. Praha 2008.

Galántai, J.:  Az első világháború. Budapest 1980.

Gilbert, M.: Dějiny dvacátého století (Zv. I): 1900 – 1933. Praha 2005.

Gilbert, M.: První světová válka: Úplná historie. Praha 2005.

Hart, B. L.: Historie první světové války. Brno 2001.

Heřtová, Y.: Zákopová válka. Praha 1983.

Honzík, M./Honzíková, H.: 1914/1918: Léta zkázy a naděje. Praha 1984.

Charvát, J. et al.: Dejiny novověku III. Praha 1973.

Jindra, Z.: První světová válka. Praha 1984.

Křížek, J. et al.: První světová válka. Praha 1968.

Pacner, K.: Velké špionážní operace: První a druhá světová válka. Praha 2003.

Pekař, J.: Světová válka: Stati o jejím vzniku a osudech. Praha 1921.

Rostunov, I. I. et al.: Istorija pervoj mirovoj vojny 1914 – 1918 (Zv. I). Moskva 1975.

Utkin, A.: Pervaja mirovaja vojna. Moskva 2001.

Warner, P.: První světová válka. Ostrava 1997.

Weithmann, M.: Balkán: 2000 let medzi Východem a Západem. Praha 1996.

Žipek, A.: Válka národů 1914 – 1918 a účast českého národa v boji za svobodu (Zv. I): Přípravy k válce, úsilí o zachování míru a první boje až do konce roku 1914. Praha 1921.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

O prvej svetovej vojne

O prvej svetovej vojne

Aktuálne 100. výročie začiatku prvej svetovej vojny prinieslo aj viacero zaujímavých knižných titulov, pripravili sme preto štyri tipy, ktoré by mohli lákať fanúšikov histórie. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.