Na ceste k prvej svetovej vojne (1. časť)

Publikované : 09.07.2014 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 13670

Malí sú potrava, ktorá veľkým sa dostáva.

Otto von Bismarck

 

Prvá svetová vojna rozhodne nevypukla neočakávane. Aj keď jej bezprostredným podnetom bol sarajevský atentát na rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda d´Este, ku ktorému došlo 28. júna 1914, nie je možné považovať túto udalosť za skutočnú príčinu vojny.

Tak isto by sme celú problematiku zjednodušili, ak by sme tvrdili, že sa len vyhrotili geopolitické rozpory svetových veľmocí ohľadne rozdelenia kolónií.

 

Strach, hlad a pýcha

Rozpory medzi znepriatelenými mocnosťami boli tak hlboké, že konflikt bol nevyhnutný už pred atentátom. Proces, ktorý premenil Európu na vysoko výbušný kontinent, trval bezmála päťdesiat rokov. K neskoršej „explózii“ stačilo len pár dní. Rozhodujúcimi faktormi tu boli predovšetkým ambície, obavy a chybné odhady Nemecka, Veľkej Británie, Ruska, Francúzska a Rakúsko-Uhorska, ktorých vládne elity sa domnievali, že konštelácia vtedajšej situácie vo svetovej politike ohrozuje ich vlastné životné záujmy. Fundamentálne príčiny ozbrojeného konfliktu z rokov 1914 – 1918 teda možno zhrnúť do troch slov – strach, hlad a pýcha. Vedľa nich sú medzinárodné „incidenty“, ku ktorým došlo pred prvou svetovou vojnou, len obyčajnými príznakmi.

Posledných tridsať rokov 19. storočia bolo jedným z najpokojnejších období v dejinách európskeho kontinentu, označované aj ako „belle epoque“ – krásna epocha. Európa zaznamenala bezprecedentný rozvoj aj v tých najzaostalejších krajinách. To však neznamená, že neexistovalo medzinárodné napätie; Francúzsko nezabudlo na rok 1871 ani na stratu prevažne nemecky hovoriaceho Alsaska-Lotrinska v prospech Nemecka.

V juhovýchodnej Európe bola zas zdrojom nepokojov tzv. „východná otázka“. Balkánske národy sa tu usilovali o samostatnosť, pričom turecká ríša sa začala nezadržateľne rozkladať. Začalo sa jej hovoriť „chorý muž na Bospore“ a bolo len otázkou času, kedy sa skutočne rozpadne. Východná otázka v podstate znamenala snahu Ruska o rozšírenie svojej sféry vplyvu na Balkánskom polostrove s cieľom preniknúť k čiernomorským úžinám, čomu však chcela Británia a Rakúsko zo všetkých síl zabrániť. Oba štáty mali k tomu zo svojho hľadiska dosť dobré dôvody – Británia nechcela pustiť Rusko k otvoreným moriam, ku ktorým patrilo i Stredozemné more, preto bola tradične vždy v tábore protivníkov Ruska a spojenectvo proti Napoleonovi bolo rýchlo zabudnuté.

Rakúsko po strate bohatých talianskych dŕžav považovalo Balkán taktiež za svoju záujmovú oblasť a okrem toho vo Viedni veľmi dobre vedeli, akú odozvu by prípadné ruské úspechy v tomto priestore vyvolali medzi slovanskou väčšinou v ríši.

Tureckú ríšu zachránila v roku 1853 krymská vojna, v ktorej Veľká Británia a Francúzsko bojovali po boku Turecka proti Rusku. V roku 1878 sa situácia bezmála opakovala, keď kruté potlačenie bulharského povstania priviedlo cárove vojská opäť na Balkán. Po sérii úspešných bitiek prenikli ruské vojská až k Dardanelám, teda do bezprostrednej blízkosti hlavného mesta tureckej ríše – Istanbulu. Zdalo sa, že koniec tureckej ríše je neodvratný. V tej chvíli však zasiahla Veľká Británia a vyslala svoje vojnové loďstvo do Marmarského mora. Celá Európa žila niekoľko mesiacov v strachu – hrozilo vypuknutie vojny medzi Ruskom a Veľkou Britániou. Nakoniec však Rusko ustúpilo a útok na Istanbul bol pred bránami mesta zastavený. S Tureckom bol následne o niekoľko dní podpísaný mier v San Stefane – mestečku na predmestí Istanbulu, ktorý dával Rusku skutočnú moc nad Balkánom. To však bolo pre ostatné veľmoci neprijateľné a ešte v tom istom roku sa v Berlíne uskutočnil kongres, na ktorom bolo Rusko prinútené vzdať sa ziskov zo San Stefana. Za nesmierne vojenské obete mu bola daná len Besarábia, pričom padol i plán na vytvorenie Veľkého Bulharska. Len severná časť bulharského štátu získala nezávislosť, južná pripadla opäť pod sultánovu nadvládu.

Organizátori kongresu však na seba nezabudli; Británia získala ostrov Cyprus a Rakúsko-Uhorsko právo spravovať dve bývalé turecké provincie – Bosnu a Hercegovinu. Nemecko si, naopak, pod vedením kancelára Bismarcka nenárokovalo žiadne územné zisky, čo sa už zanedlho ukázalo ako veľmi prezieravý a taktický krok.

 

Bismarck posol prozreteľnosti

Nemecká ríša – štát, ktorý sa na mape Európy objavil 18. januára 1871 a svojím vznikom predznamenal príchod zmien v pomere síl na kontinente. Tvorilo ho Prusko a ďalšie nemecké štáty. Fakt, že jeho vznik nevyvolal celoeurópsku vojnu, bol dielom obozretného štátnika, ktorý postupoval cieľavedome a zároveň opatrne – Otta von Bismarcka. Pod jeho vedením bolo v roku 1864 najprv porazené Dánsko, ktorému boli odobraté dve provincie. Vojna prebehla tak rýchlo, že veľmoci nestačili ani náležite zareagovať. V podstate boli postavené pred hotovú vec a neostávalo im nič iné, ako nový stav prijať.

V roku 1866 sa odohrala vojna s Rakúskom – Bismarckovi sa ho podarilo politicky izolovať a potom vojensky poraziť. K údivu celej Európy nadiktovalo víťazné Prusko mier, ktorý bol súčasníkmi označovaný ako mierumilovný. Samozrejme, Habsburgovci boli v nemeckých krajinách zbavení akéhokoľvek vplyvu, čo bolo pre Prusko to najdôležitejšie. Bismarck však dobre vedel, že skutočný nepriateľ „sedí za Rýnom“. A tak v čase, keď uzatváral mier s celkom neporazeným Rakúskom, myslel už na vojnu s Francúzskom. Až následné víťazstvo nad Francúzskom v roku 1871 urobilo z Pruska veľmoc.

Na novovzniknutú ríšu však dopadol tieň francúzskeho antagonizmu z dôvodu potupnej porážky, preto sa Bismarck snažil v prvom rade zabrániť prípadnému francúzsko-ruskému spojenectvu, a tiež možnej vojne medzi Rakúskom a Ruskom, do ktorej mohlo byť zatiahnuté i Nemecko. Politika „železného kancelára“ bola postavená predovšetkým na udržaní veľmocenského postavenia dosiahnutého po víťaznej vojne s Francúzskom a na zamedzení vzniku protinemecky orientovaných spojenectiev, ktorým sa malo zabrániť cestou priateľských vzťahov so všetkými veľmocami. Bismarck sa preto po celé obdobie výkonu svojej funkcie (do roku 1890) snažil, a to úspešne, o dobré susedské styky s cárskym Ruskom.

Po začatí nemeckých koloniálnych výbojov v rokoch 1884 – 1885 dbal Bismarck dôrazne i na prípadné strety s Veľkou Britániou – obsadzovanie kolónií preto prebiehalo citlivo a opatrne. Vo viere, že pomôže Francúzsku zabudnúť na minulú porážku, skôr podporoval, ako brzdil francúzske koloniálne úsilie v Afrike.

Zároveň sa Bismarck snažil zaistiť Nemecko pred reálnymi hrozbami a získať v európskej politike konkrétnych spojencov. Tento cieľ sledovalo uzavretie nemecko-rakúskej zmluvy z roku 1879, ktorá bola podpísaná rok po víťaznom ruskom ťažení na Balkáne. Aliančná zmluva medzi Nemeckom a Rakúskom bola podpísaná i napriek protestom starého cisára Wilhelma I., ktorý to považoval za „zradu na Rusku“, a dokonca pohrozil i svojou abdikáciou.

 

Trojspolok

Potom čo sa v roku 1882 k zmluve pripojilo i Taliansko, vznikol Trojspolok – obranné spoločenstvo, ktoré zaručovalo svojim členom vzájomnú vojenskú pomoc v prípade napadnutia buď zo strany Ruska, alebo Francúzska. Účelom zapojenia Talianska bolo predovšetkým zabezpečenie Rakúsko-Uhorska pred vpádom zozadu, pokiaľ by sa ocitlo vo vojne s Ruskom. V roku 1883 rumunský kráľ osobným a tajným aktom pripojil k Trojspolku i Rumunsko, pričom prechodne s ním bolo spojené dokonca i Srbsko – separátnou dohodou s Rakúsko-Uhorskom, a Španielsko – separátnou dohodou s Talianskom. Veľkým diplomatickým úspechom nemeckého kancelára bola v roku 1881 tiež znovuobnovená „aliancia troch cisárov“, ktorou sa Nemecko, Rusko a Rakúsko-Uhorsko zaväzovali k spoločnému postupu v oblasti Balkánu. Aliancia bola znovuobnovená potom, ako sa v roku 1881 novým ruským cárom stal Alexander III., ktorý si za svoj cieľ stanovil zachovať aktuálny status quo. Počas svojej vlády (1881 – 1894) neviedol ani dobyvačné výboje, ani nezmenšoval už nadobudnutú veľkosť ruských dŕžav. Do histórie sa zapísal ako cár „mierotvorca“.

Vznik Trojspolku teda neznamenal, že by sa Bismarck vzdal úsilia o priateľské styky s cárskym Ruskom. Uvedomoval si, že prípadný konflikt s Ruskom, na ktorého stranu by sa s najväčšou pravdepodobnosťou pridalo i Francúzsko, by sa mohol pre Nemecko skončiť katastrofou v dôsledku vojny na dvoch frontoch. Alianciu troch cisárov však nakoniec po šiestich rokoch anulovala ruská strana, pretože požadované záruky Nemecka ohľadne ruskej neutrality v prípade nemecko-francúzskej vojny sa ukázali ako nereálne. Snahu o uzavretie zmluvy o neutralite s Ruskom Bismarck zosilňoval najmä v rokoch 1886 – 1887, keď opätovne došlo ku kríze vo francúzsko-nemeckých vzťahoch a nemecký generálny štáb pripravoval ďalšiu preventívnu vojnu proti Francúzsku. Nesúhlas ruskej strany následne zmaril vypuknutie ďalšej vojny s Francúzskom, no i tak bol cár Alexander III. ochotný v roku 1887 podpísať s Nemeckom tzv. „zaisťovaciu zmluvu“, ktorou sa zaviazal zachovať neutralitu v prípade, ak by Nemecko bolo napadnuté zo strany Francúzska. Aj zaisťovacia zmluva bola značným diplomatickým úspechom Bismarcka, pretože prinajmenšom vyjadrovala prianie Nemecka o mierové spolužitie s cárskym Ruskom.

Veľká Británia zas nielenže nevidela v Trojspolku nič, čo by mohlo ohroziť jej záujmy, ale naopak, jeho vznik ešte privítala, pretože v ňom oprávnene videla činiteľa, ktorý môže rázne vystupovať jednak proti Rusku a zároveň proti Francúzsku. Vzájomné vzťahy medzi týmito krajinami a Veľkou Britániou sa totiž koncom 19. storočia značne zostrovali, čo súviselo so zmenami medzinárodnopolitickej situácie v dôsledku rozširovania koloniálneho panstva. V podstate sa dokončovalo rozdelenie sveta a záujmy týchto veľmocí sa v istých častiach sveta začali stretať, čo vytváralo napätie a vzájomné súperenie britsko-francúzske a  britsko-ruské.

Britský minister kolónií Joseph Chamberlain chcel v Afrike realizovať plán súvislého pásma britských dŕžav, ktoré mali siahať z juhu od Kapského Mesta až do Káhiry na severe. Realizácia tohto plánu však narazila na rozhodný odpor zo strany Francúzska. Vzájomné stretnutie vyvrcholilo v lete 1898 vo Fašóde na území Sudánu, keď toto mesto súčasne obsadili britské i francúzske vojenské jednotky. Medzinárodná kríza, ktorá sa skoro skončila vzájomnou vojnou medzi oboma veľmocami, sa nakoniec vyriešila v roku 1899, keď boli vytýčené sféry vplyvu v tejto oblasti. Obdobne sa zhoršovali aj vzťahy britsko-ruské. Mocenské záujmy cárskeho Ruska sa stretávali s mocenskými záujmami Veľkej Británie v oblasti Perzie a Afganistanu, kam britské ozbrojené sily prenikali z Indie. Problémy pri vzájomných stretoch sa aj tu vždy vyriešili kompromisom alebo vymedzením mocenských sfér vplyvu.

Koloniálne výboje z konca 19. storočia však neboli len rysom britskej, francúzskej alebo ruskej politiky. V roku 1898 sa napríklad Spojené štáty americké vojnou proti Španielsku zmocnili Kuby, Portorika, Filipín a Havajských ostrovov. Podobné snahy prejavovali napríklad aj Taliansko a Japonsko. Objektom výbojov pritom nebola len Afrika a Južná Ázia, ale aj Čína, Južná Amerika a tichomorské ostrovy, jednoducho celý svet. Konštelácia veľmocenských síl vo svete sa však začala zásadne meniť potom, čo sa stal cisárom nemeckej ríše ctižiadostivý a arogantný Wilhelm II. von Hohenzollern.

 

 

 

 

Mgr. Juraj Kallo vyštudoval odbornú históriu a učiteľstvo dejepisu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zameriava sa na vojenské dejiny Rakúsko-Uhorska so špecializáciou na prvú svetovú vojnu, a taktiež na lokálne dejiny mesta Považskej Bystrice. V súčasnosti pôsobí ako interný doktorand na Katedre všeobecných dejín UK v Bratislave.

 

Použitá literatúra

Denikin, A. I.: Ruská otázka. Praha 1935.

Denis, E.: Válka: Příčiny přímé a vzdálené. Praha 1919.

Ferguson, N.: Nešťastná válka. Praha 2004.

Ferguson, N.: Válka světa: Dějiny věku nenávisti. Praha 2008.

Galántai, J.:  Az első világháború. Budapest 1980.

Gilbert, M.: Dějiny dvacátého století (Zv. I): 1900 – 1933. Praha 2005.

Gilbert, M.: První světová válka: Úplná historie. Praha 2005.

Hart, B. L.: Historie první světové války. Brno 2001.

Heřtová, Y.: Zákopová válka. Praha 1983.

Honzík, M./Honzíková, H.: 1914/1918: Léta zkázy a naděje. Praha 1984.

Charvát, J. et al.: Dejiny novověku III. Praha 1973.

Jindra, Z.: První světová válka. Praha 1984.

Křížek, J. et al.: První světová válka. Praha 1968.

Pacner, K.: Velké špionážní operace: První a druhá světová válka. Praha 2003.

Pekař, J.: Světová válka: Stati o jejím vzniku a osudech. Praha 1921.

Rostunov, I. I. et al.: Istorija pervoj mirovoj vojny 1914 – 1918 (Zv. I). Moskva 1975.

Utkin, A.: Pervaja mirovaja vojna. Moskva 2001.

Warner, P.: První světová válka. Ostrava 1997.

Weithmann, M.: Balkán: 2000 let medzi Východem a Západem. Praha 1996.

Žipek, A.: Válka národů 1914 – 1918 a účast českého národa v boji za svobodu (Zv. I): Přípravy k válce, úsilí o zachování míru a první boje až do konce roku 1914. Praha 1921.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

O prvej svetovej vojne

O prvej svetovej vojne

Aktuálne 100. výročie začiatku prvej svetovej vojny prinieslo aj viacero zaujímavých knižných titulov, pripravili sme preto štyri tipy, ktoré by mohli lákať fanúšikov histórie. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.