Muž, čo pochopil Aristotela

Publikované : 23.07.2015 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 3619

Aristoteles položil pevné základy našej vedeckej práce. V ďalšej časti nášho seriálu sa zameriame na vedca, ktorý hral významnú úlohu pri sprostredkovaní Aristotelových myšlienok v Európe. Aristoteles, ktorý žil v 4. storočí pred n. l., položil pevné základy vedeckej metodiky založenej na pozorovaní prírody. Jeho diela však boli v Európe po dlhú dobu neznáme, a to až do ich znovuobjavenia v 12. storočí. Robert Grosseteste napísal množstvo diel vychádzajúcich z Aristotelovho diela, jeho texty analyzoval, a opatril ich kritickými komentármi. Jeho doba je dobou prvých veľkých univerzít – v Paríži, Bologni, Oxforde, kde zapustil Aristoteles pevné korene a poslúžil ako základ ďalšieho intelektuálneho rozvoja.

 

Kto?

Robert Grosseteste (asi 1170 – 1253) – anglický vedec, teológ a filozof, autor viacerých komentárov k Aristotelovmu dielu a od roku 1235 tiež biskup anglického mesta Lincoln.

 

Prečo si ho treba pamätať?

Pokiaľ mali rôzni stredovekí myslitelia niečo spoločné, bol to neustály hlad po nových vedomostiach, ktorý zasycovali získavaním nových textov, prekladmi z iných jazykov a pátraním po dielach, ktoré boli v Európe neznáme. V 11. a 12. storočí tento intelektuálny apetít v spojení s diplomatickým a vojenským stykom s islamským svetom viedol k objaveniu arabskej a hebrejskej písanej tradície a skrze ne k znovuobjaveniu mnohých starovekých gréckych textov. Latinský svet tak spoznal Aristotela, Euklida a Ptolemaia, ale tiež arabských mysliteľov ako al-Kwarizmiho (matematika), al-Kindiho (optika) alebo al-Raziho (chémia). Predovšetkým Aristoteles spôsobil revolúciu v európskom myslení.

Robert Grosseteste bol jedným z príslušníkov novej generácie aristotelikov a jedným z prvých európskych mysliteľov, ktorí plne chápali Aristotelovu teóriu vedeckého uvažovania založenú na indukcii a dedukcii. Vo svojom diele De natura locorum („O podstate miest“) napríklad píše: „Pokiaľ teda ustanovíme takéto zákonitosti a pravidlá na základe geometrie, usilovný pozorovateľ dokáže na ich základe stanoviť príčiny všetkých prírodných javov.“ Grosseteste tu vyjadril jednu zo základných myšlienok modernej vedy, a to, že všetky prírodné javy možno popísať jediným súborom abstraktných zákonitostí. V inom zo svojich diel, komentári k Aristotelovej Druhej analytike, Grosseteste popísal princíp metódy skúmania sveta, ktorú by sme dnes nazvali experimentálnou, a na inom mieste píše o metóde vedeckej falzifikácie. Za svojej kariéry napísal viac ako 120 diel, mnohé z nich vedeckého charakteru. Grosseteste v nich nielen sprostredkúval Aristotelove myšlienky v súlade s kresťanskou teológiou, ale v niektorých prípadoch opravil mylné Aristotelove myšlienky. V diele De iride („O dúhe“) napríklad dospel k záveru, že dúha vzniká refrakciou, a nie reflexiou, ako sa domnieval Aristoteles. Aj keď nemáme dôkaz o tom, že by Grosseteste sám robil experimenty, alebo že by systematicky pracoval na ustanovení tých abstraktných zákonitostí, o ktorých píše v De natura locorum, je jedným z tých, ktorým treba pripísať zásluhy za posun vedeckého myslenia v 13. storočí smerom k empírii a k položeniu základov, na ktorých stavali humanisti v 16. storočí.

 

Čím ešte prispel k rozvoju vedy?

 Za Robertove najvýznamnejšie vedecké práce sa dnes pokladajú jeho diela týkajúce sa optiky a vlastností svetla. V De luce („O svetle“) sa dokonca pokúsil popísať univerzálnu povahu hmoty a vesmíru, ktorý je ňou tvorený. Jeho záver: vesmír vznikol v počiatočnom výbuchu prvotného svetla (lux), ktorý viedol k jeho pravidelnej expanzii. Hmota vznikla kondenzáciou spôsobenou tlakom svetla a jeho sekundárnym vyžarovaním (lumen), takže nakoniec vytvorila deväť koncentrických sfér – aristotelovský geocentrický vesmír so Zemou v jeho strede. S ohľadom na súčasný stav bádania nám Grossetesteho kozmológia môže pripadať prekvapivo moderná (prvotná explózia, ktorá pripomína Veľký tresk), alebo, naopak, ako neschopná prekonať aristotelovský dogmatizmus (geocentrický model vesmíru). Pozitívne alebo negatívne hodnotenie Grossetesteho diela na základe moderných kritérií je však anachronistické. V prvom rade je potrebné ho vnímať ako vrcholovú vedeckú prácu využívajúcu najnovšie poznatky svojej doby.

 

Ako ho vnímali ďalšie generácie?

Robertov najvýznamnejší žiak, Roger Bacon, nešetril chválou na adresu svojho učiteľa, ktorého označil za najväčšieho matematika svojej doby, a tiež za jedného z piatich ľudí, ktorí dosiahli dokonalú znalosť filozofie (ďalší štyria boli v historickom poradí Šalamún, Aristoteles, Ibn Sina a Grossetesteho žiak Adam Marsh). V priebehu nasledujúcich sto rokov sa okolo Robertovej osoby stihla vytvoriť legenda. Podľa nej Grosseteste vlastnil bronzovú mechanickú hlavu, ktorá odpovedala pravdivo na všetky jeho otázky, ale iba v sobotu. Podobné mechanické orákulum sa v stredovekých legendách spája aj s ďalšími významnými vedcami, napríklad s matematikom Gerbertom z Aurillacu alebo s Grossetesteho žiakom Rogerom Baconom. Neučeným ľudom slúžili takéto príbehy ako vysvetlenie, odkiaľ pochádzali nesmierne znalosti týchto učencov, obzvlášť keď tieto znalosti samotné im museli pripadať ako nejaká forma mágie.

 

Niečo o období, v ktorom žil...

Robert Grosseteste bol jedným z najvýznamnejších mysliteľov obdobia, ktoré je označované ako renesancia 12. storočia. Už od polovice 11. storočia zažívala západná Európa významný politický, ekonomický a spoločenský rozvoj, ktorý následne umožnil rozvoj vedy, literatúry a kultúry. Pravdepodobne najdôležitejším prínosom tejto renesancie bol vznik a rozvoj univerzít, nových stredísk bádania a kritického myslenia. Mnohé zo škôl založených v tomto období, ako napríklad Oxford, kde Grosseteste učil, jestvujú dodnes. Práve na pôde univerzít našli najvýznamnejší ohlas preložené diela Aristotela a ďalších a niektoré boli dokonca zaradené do učebných osnov. V neposlednom rade prispela renesancia 12. storočia k vedeckému pokroku tým, že v prostredí univerzít vznikla metóda kritického myslenia, známa ako scholastika. V rámci scholastickej disputácie sa museli študenti naučiť používať texty ako zdroje argumentácie a museli byť schopní obhájiť alebo vyvrátiť tézy uvedené v texte na základe logickej úvahy, podobne ako to robíme dnes. Popri Robertovi Grosseteste a Rogerovi Baconovi patrili k najvýznamnejším osobnostiam tejto zlatej doby aristotelizmu Albert Veľký, Bonaventura, Tomáš Akvinský a William Ockham.

 

Čo sa stalo s Robertovým dielom po jeho smrti?

Úvahy o empirickom poznaní sveta, ktoré Robert Grosseteste vyjadril vo svojom diele, zapustili korene na univerzite v Oxforde  a tá sa i vďaka tomu stala jedným z najdôležitejších stredísk prírodných vied v priebehu ďalších storočí. V 14. storočí tu pôsobila skupina mysliteľov známych ako Oxfordskí počtári (Oxford Calculators), ktorí sa pokúšali skúmať prírodné javy, ako silu, teplotu, hustotu a farbu na báze kvantifikácie, využívajúc matematické znalosti, podobne ako Grosseteste. Počtári boli prví, ktorí vyjadrili fyzikálny zákon známy ako „mean speed theorem“ (teleso, ktoré sa pohybuje konštantnou rýchlosťou prejde za rovnaký čas rovnakú vzdialenosť ako teleso, ktoré sa pohybuje s konštantným zrýchlením, pokiaľ je konštantná rýchlosť prvého telesa polovičná ako rýchlosť, ktorou sa pohybuje druhé teleso na konci dráhy). Tento zákon neskôr poslúžil ako základ Galileovi Galileimu pri formulácii jeho zákonov o pohybe telies.

 

Mgr. Evina Steinová vyštudovala latinský jazyk na Masarykovej univerzite v Brne a medievistiku na Utrecht University v Holandsku. Od roku 2011 je pracovníčkou Kráľovskej holandskej akadémie vied (Koninklijke Nederlandse Akademie van Wetenschappen), kde dokončuje doktorát o vedeckých komunitách v ranom stredoveku. Okrem HistoryWeb-u prispieva do viacerých blogov venujúcich sa histórii.

 

Použitá literatúra

Crombie, A. C.: Robert Grosseteste and the Origins of Experimental Science 1100-1700. Oxford  1953.

Higley, S. L.: The Legend of the Learned Man’s Android. In: T.   Hahn/A. Lupack (eds.): Retelling Tales: Essays in Honor of Russell Peck. New York 1997, 127 – 160.

McEvoy, J.: Robert Grosseteste. Oxford 2000.

McLeish, T. C. B. /Bower, R. G./Tanner, B. K./Smithson, H. E./Panti, C./ Lewis, N./Gasper, G. E. M.: History: A medieval multiverse. Nature 507,  2014, 161 – 63. Dostupné na internete: http://www.nature.com/news/history-a-medieval-multiverse-1.14837?WT.ec_id=NATURE-20140313

Riedl, C. C.: Robert Grosseteste. On light. Milwaukee 1942. Dostupné na internete: http://web.mit.edu/jwk/www/docs/Riedel%201942%20Grosseteste%20On%20Light.pdf.

 

Internetové odkazy:

a) www.grosseteste.com

b) ordered-universe.com/the-medieval-cosmos/

Obrazová príloha: British Library,  www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Historička: Stereotypy sú rovnaké už stovky rokov

Historička: Stereotypy sú rovnaké už stovky rokov

Myslíte si že stredovekí ľudia boli špinaví nevzdelanci, zatiaľ čo antickí vzdelanci chodili po Aténach v nažehlenej bielej tóge? „Ľudia sa v priebehu vekov až tak nemenia, rovnako ako ich predsudky,“ vyvádza z omylu historička, ktorá sa zaoberá raným stredovekom, Evina Steinová. celý článok

Ako merať čas bez slnečných hodín?

Ako merať čas bez slnečných hodín?

V tejto časti seriálu o významných osobnostiach stredovekej vedy sa pozrieme na vývoj na poli astronómie. Tento diel sa zároveň bude týkať prvej z dvoch veľkých európskych renesancií, ktoré predchádzali tej najznámejšej renesancii s veľkým „R“. celý článok

Kto postavil Hagiu Sofiu?

Kto postavil Hagiu Sofiu?

V tomto seriáli sa pozrieme na zúbok niekoľkým málo známym, ale významným osobnostiam stredovekej vedy. Sústredíme sa na osobnosti, ktoré svojimi objavmi prispeli k poznaniu na poli matematiky, fyziky, astronómie a logiky. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.