Môže mať Francúz tmavú farbu pleti?

Publikované : 25.07.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 10891

Spolu s úspechmi Francúzska na Majstrovstvách sveta vo futbale 2018 v Rusku sa v médiách objavilo viacero článkov komentujúcich pôvod francúzskych futbalistov. Mená veľkých francúzskych futbalových hviezd – Kanté, Matuidi, Mbappé, Pogba či Umtiti – totiž vôbec neznejú francúzsky. Koho potom vlastne tento tím reprezentuje?

 

Francúzsky futbalový tím, ktorý vzbudil v posledných týždňoch mnoho pozitívnych, ale aj negatívnych emócií.Na sociálnych sieťach, aj v slovenskej spoločnosti, sa v tejto súvislosti vynárajú diskusie, ktoré často ústia do rôznych dezinterpretácií či otvorených prejavov xenofóbie. Mnohým sa zdá byť prinajmenšom zvláštne, že Francúzsko dnes vo futbale reprezentuje viac „čiernych“ než „bielych“ Francúzov. Iní zas tvrdia, že to vlastne nie sú ani Francúzi, a dokonca poukazujú na údajnú hrozbu neeurópskych migrantov pre tradičné európske národy.

V skutočnosti však súčasná francúzska futbalová reprezentácia nie je ničím iným ako zaujímavým odrazom francúzskej koloniálnej minulosti a následnej, takmer pol storočia trvajúcej migrácie Afričanov z bývalých kolónií do Francúzska. Okrem Blaisea Matuidiho, ktorého rodina utiekla z Angoly pred občianskou vojnou, má 13 francúzskych hráčov s africkým pôvodom korene práve v bývalých koloniálnych územiach.

Hoci Francúzsko je do veľkej miery určite úspešnou multikultúrnou krajinou, faktom zostáva, že vo francúzskej spoločnosti sa už niekoľko desaťročí vedú vážne diskusie o tzv. kríze francúzskej identity. V rámci Európskej únie je dnes Francúzsko krajinou s najväčšou populáciou moslimov pôvodom prevažne zo severnej a subsaharskej Afriky. Žijú tu tiež africkí kresťania či vyznávači tradičných afrických náboženstiev. Väčšina z nich sú potomkami prvej či  druhej generácie migrantov a majú francúzske občianstvo. Francúzski politici, intelektuáli i ľudia v kaviarňach však často ostro diskutujú o otázkach: Čo dnes vlastne znamená byť Francúzom? Kto môže byť Francúz a kto nie? Môžu byť Afričania Francúzi?

Dvojica propagandistických letákov obhajujúcich francúzsku civilizačnú misiu

Tieto otázky sú navyše vo Francúzsku ďaleko staršie, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. Súvisia priamo s doktrínou francúzskej koloniálnej politiky v Afrike, známej ako asimilácia, ktorej oficiálnym cieľom bolo urobiť z Afričanov „čiernych Francúzov“. Tento zámer však od konca 19. storočia komplikoval nárast rasistického myslenia v Európe, ktoré výrazne zasiahlo aj Francúzsko. Presvedčenie, že francúzska kultúra je nadradená a vyspelejšia ako africké spoločnosti, totiž výrazne ovplyvňovalo formovanie francúzskej národnej identity v 19. a v prvej polovici 20. storočia.

 

Výnimočný model kolonizácie

Myšlienka asimilácie neeurópskeho obyvateľstva, založená na princípe rovnosti a jednoty ľudského rodu, bola vo francúzskom intelektuálnom prostredí populárna už v 18. storočí. Vychádzala z filozofie, že všetci ľudia na Zemi sú si rovní. Koncept asimilácie zohral dôležitú úlohu počas Francúzskej revolúcie v roku 1789, keď jeho aplikovanie do politickej praxe viedlo k zrušeniu otroctva vo Francúzsku a od roku 1848 definitívne aj v jeho kolóniách. Myšlienka asimilácie tiež vychádzala z predpokladu, že každý človek, ak sa mu dostane primeraného vzdelania, je schopný konať racionálne a byť zodpovedný za svoje činy.

Mapa francúzskeho koloniálneho panstva v Afrike V priebehu 19. storočia sa idea asimilácie stala dôležitou súčasťou legitimácie francúzskej koloniálnej expanzie do Afriky a Ázie. Oficiálnou ideológiou tejto expanzie bola mission civilisatrice, čiže civilizačná misia, podľa ktorej Francúzsko prišlo do Afriky šíriť civilizáciu a pokrok. V kontexte tzv. zápasu o Afriku viedla Francúzska republika v rokoch 1880 – 1914 novú éru koloniálnych výbojov na africkom kontinente, ktorá vyústila do vytvorenia rozsiahleho koloniálneho impéria. V roku 1920 tvorili francúzske impérium v Afrike kolónie (Francúzska západná Afrika, Francúzska rovníková Afrika, Madagaskar, Alžírsko), protektoráty (Tunisko, Maroko, Francúzske Somálsko) a mandáty (Kamerun, Togo). Prostredníctvom koloniálnej správy sa na týchto územiach, ktoré boli etnicky aj nábožensky veľmi rôznorodé, sa presadzovali francúzske normy civilizácie, kultúry a riadenia spoločnosti.

Francúzski politici a intelektuáli, ktorí boli koncom 19. a začiatkom 20. storočia propagátormi francúzskej koloniálnej expanzie, tvrdili, že Francúzsko je v procese „šírenia civilizácie“ oproti iným európskym štátom výnimočné. Presviedčali francúzsku spoločnosť, že jedine Francúzi, ktorí dali svetu Deklaráciu ľudských o občianskych práv, môžu skutočne slovo kolonizácia dať na úroveň slova civilizácia.

Revolučný plagát s názvom Všetci smrteľníci sú si rovní reagujúci na dekrét o zrušení otroctva z roku 1794To, čo podľa nich robilo z Francúzska výnimočný model koloniálnej veľmoci, spočívalo v koncepte politickej a kultúrnej asimilácie neeurópskeho obyvateľstva. V dlhodobom horizonte bolo cieľom asimilácie pretransformovať koloniálne územia v Afrike na nové francúzske departementy a Afričania sa prostredníctvom škôl mali stať francúzskymi občanmi, ktorí by svojimi právami, kultúrou a správaním neboli odlišní od Francúzov žijúcich vo Francúzsku.

 

Idea a prax asimilácie – príklad Senegal

Koncept asimilácie bol do veľkej miery zidealizovaný a jeho aplikovanie do politickej praxe sa ukázalo ako veľmi problematické, keďže africké obyvateľstvo bolo etnicky aj nábožensky veľmi rôznorodé. Francúzska politika asimilácie sa nakoniec presadila do praxe len v Senegale, najstaršej francúzskej kolónii v Afrike, založenej v polovici 17. storočia pre potreby francúzskeho obchodu s africkými otrokmi.

Počiatky politiky asimilácie v Senegale spadajú ešte do obdobia Francúzskej revolúcie, keď bola v roku 1789 vyhlásená Deklarácia ľudských a občianskych práv. Francúzsky Senegal v tomto období tvorili obchodné ostrovné mestá Saint-Louis a Gorée pri pobreží Atlantiku. Deklarácia oficiálne uviedla do praxe osvietenecké myšlienky o univerzálnych hodnotách človeka, pretože deklarovala, že všetci ľudia – nielen Francúzi – sa rodia slobodní a rovní v právach.

Senegal bol najstaršou francúzskou kolóniou v Afrike. Nezávislosť dosiahol 4. apríla 1960V roku 1794 radikálna vláda jakobínov v Paríži, reprezentovaná vo Výbore pre verejné blaho, zrušila otroctvo vo všetkých francúzskych zámorských územiach. Výbor pre verejné blaho vyhlásil všetkých oslobodených otrokov, ako aj obyvateľov zámorských území za občanov nedeliteľnej republiky, ktorí sú si rovní vo všetkých právach, vrátane zastúpenia svojho územia v centrálnej vláde v Paríži. Napoleon Bonaparte však v roku 1802 opätovne zlegalizoval aj inštitúciu otroctva na francúzskych zámorských územiach a znovu obnovil obchod s africkými otrokmi cez Atlantik.

V roku 1848 bola vo Francúzsku obnovená republika, ktorá definitívne zrušila inštitúciu otroctva vo všetkých zámorských územiach a Senegal dostal privilégium byť reprezentovaný poslancom priamo v Národnom zhromaždení v Paríži. Zrušením otroctva získalo v Senegale slobodu približne 12-tisíc Afričanov, ktorí sa mohli uchádzať o francúzske občianstvo. Volebné právo však dostalo iba niečo vyše 1800 z nich, a to výlučne muži. Napriek tomuto nízkemu počtu išlo o udalosť, ktorá nemala v dejinách Afriky obdobu.

Francúzi a miešanci, hoci boli v Senegale oproti čiernym Afričanom menšinou, si udržali v pobrežných mestách Senegalu politickú moc až do roku 1914. V tomto roku bol Blaise Diagne, rodák z ostrova Gorée pri Dakare, zvolený za poslanca za Senegal a ako prvý čierny Afričan v dejinách zasadol do francúzskeho parlamentu. V kontexte koloniálnej Afriky išlo o bezprecedentnú historickú udalosť, ktorá bola v Británii či v Belgicku v tom čase nepredstaviteľná. V skutočnosti však zvolenie čierneho Afričana zo subsaharskej Afriky do Národného zhromaždenia vyvolalo vo Francúzsku značné znepokojenie a obavy.

Proklamácia zrušenia otroctva v kolóniách roku 1848. Autor François Auguste Biard.

Biela a čierna nie sú rovnocenné

V tom istom období prebiehali v Európe živé diskusie o nerovnosti ľudských rás, ktoré priamo ovplyvňoval nový vývoj v prírodných aj spoločenských vedách. Fyzická antropológia už od polovice 19. storočia zdôrazňovala, že čierni Afričania sú z biologického hľadiska nižšia rasa a nie sú schopní vyvíjať sa ako Európania. Sociológia a etnografia ako nové vedecké disciplíny zas prinášali dôkazy o kultúrnych rozdieloch medzi ľudskými spoločnosťami.

Pod vplyvom takéhoto myslenia sa koncom 19. storočia v intelektuálnych a politických kruhoch v Paríži menil aj pohľad na asimiláciu ako koloniálnu politiku. V prvej polovici 20. storočia sa v diskusiách zdôrazňovala zaostalosť čiernej rasy a predovšetkým odlišnosť Afričanov od Francúzov. Vo francúzskej tlači či na pompéznych koloniálnych výstavách boli Afričania vykresľovaní ako primitívne deti, ktoré ešte neboli pripravené byť Francúzmi. Vo francúzskej spoločnosti prevládal názor, že africkí černosi nie sú od prírody schopní žiť v organizovanej spoločnosti a Arabi v severnej Afrike zas údajne nikdy nedokážu prekročiť hranice dvoch typov organizácie ľudskej spoločnosti: anarchie nomádskeho života a absolútneho despotizmu.

Otázka politickej asimilácie afrického obyvateľstva sa ukázala ako problematická aj v súvislosti s už spomínanou vojenskou expanziou v Afrike po roku 1880, keď sa pod koloniálnu vládu Francúzska postupne dostali milióny Afričanov. V roku 1900 sa v Paríži konal medzinárodný sociologický kongres, ktorého účastníci sa zhodli na tom, že asimilácia je momentálne v praxi neuskutočniteľná pre veľké rozdiely medzi bielou a čiernou rasou.

 

Blaise Diagne ako varovanie

Blaise Diagne, prvý čierny Afričan sediaci vo francúzskom parlamenteV skutočnosti však medzi politikmi vo Francúzsku narastali obavy, že počet „čiernych“ francúzskych občanov môže rýchlo prevýšiť počet „bielych“ v samotnom Francúzsku a tak podľa nich hrozilo, že Francúzska republika sa stane krajinou „čiernych“ Francúzov. Zvolenie Blaisea Diagna ako prvého čierneho Afričana do francúzskeho parlamentu za Senegal v roku 1914 postavilo tieto obavy na reálny základ.

Od roku 1912 existoval presne definovaný, no byrokraticky veľmi komplikovaný systém udeľovania francúzskeho občianstva Afričanom v kolóniách, o ktorom finálne rozhodovali úrady v Paríži. Afričania sa v prvom rade museli vzdať svojho statusu v africkej spoločnosti a splniť náročné kritériá ohľadom svojho francúzskeho vzdelania. Žiadosť musela obsahovať rodný list, deklaráciu o zrieknutí sa zvykov africkej spoločnosti a osvojení si modelov francúzskeho správania. Dlhodobá služba v koloniálnej armáde alebo výnimočné zásluhy za Francúzsku republiku mohli proces uľahčiť.

Väčšina žiadostí však bola zamietnutá koloniálnymi úradmi priamo na území príslušnej kolónie. Aj tých pár, ktoré sa do Paríža dostali na finálne posúdenie, boli komisiou zamietnuté. Ako ukážka toho, že koloniálne úrady udeľovali Afričanom občianstvo skutočne len výnimočne, môže slúžiť príklad Senegalu, ktorý bol od konca 19. storočia súčasťou Francúzskej západnej Afriky. V rokoch 1928 až 1940 tu bolo úspešne zaevidovaných iba 179 žiadostí o udelenie francúzskeho občianstva a len 60 % z nich dostalo z Paríža pozitívnu odpoveď. V priemere tak bolo udelené francúzske občianstvo len 6 – 7 Afričanom ročne.

V rámci celej francúzskej koloniálnej Afriky až do roku 1945 len 5 % obyvateľov kolónií malo štatút francúzskych občanov a boli teda rovnoprávni. Zvyšok mal oficiálny štatút sujets français, čiže francúzski poddaní. Právne vzťahy medzi nimi a francúzskou koloniálnou správou upravoval špeciálny súbor disciplinárnych zákonov, ktorý je známy pod názvom Code de l´Indigénat, domorodý kódex. Považuje za jeden z najrasistickejších v dejinách a okrem iného zastrešoval aj nehumánny systém nútených prác. Domorodý kódex bol vo francúzskych územiach v Afrike zrušený až v roku 1946.

 

Afričania majú milovať Francúzsko

Mapa francúzskeho koloniálneho panstva v Afrike (zvýraznené ružovou farbou).Skutočnosť, že Francúzsko bolo na rozdiel od iných koloniálnych veľmoci v Afrike demokratickou republikou, ktorá sa oficiálne hlásila k hodnotám revolúcie z roku 1789, však nedovoľovala úplne opustiť koncept asimilácie ako osvietenského ideálu. Francúzsko preto muselo pred domácou aj medzinárodnou verejnosťou oficiálne garantovať Afričanom pod svojou vládou aspoň teoretickú možnosť stať sa francúzskymi občanmi – či už výnimočnými zásluhami v armáde, alebo prostredníctvom náročného procesu francúzskeho vzdelania. O masovom udeľovaní občianstva Afričanom sa nikdy reálne neuvažovalo.

Naopak, prítomnosť rasistického myslenia vo francúzskej spoločnosti a obavy z nárastu veľkého počtu „čiernych Francúzov“ so západným vzdelaním, ako bol Blaise Diagne, viedli k dramatickým zásahom do vyučovania v kolóniách. Po roku 1914 sa na francúzskych školách v Afrike systematicky obmedzoval intelektuálny rozvoj afrických detí na minimum a politický rozvoj Afričanov nebol súčasťou vyučovania vôbec.

Na druhej strane sa až do konca koloniálneho obdobia na francúzskych koloniálnych školách učilo, že Francúzsko je vlasť všetkých Afričanov pod jeho vládou. Ako príklad môže slúžiť učebnica Moussa et Gigla, ktorá bola až do roku 1950 najpoužívanejšou na školách vo Francúzskej západnej Afrike, kde sa píše: Francúzsko je vlasť Francúzov, ktorí sa tam narodili, ale tiež černochov, ktorí sa narodili vo Francúzskej západnej Afrike. Černosi sa musia naučiť milovať Francúzsko, ktoré ich chráni a pomáha im.“

 

Namiesto záveru

Jednou z prvých významných osobností francúzskych dejín tmavšej farbi pleti bol generál Dumas, otec slávneho autora Troch mušketierovPo roku 1945 bolo Francúzsko v nových medzinárodných okolnostiach donútené svoj prístup k Afričanom pod koloniálnou vládou prehodnotiť. Francúzske koloniálne impérium sa premenovalo na Francúzsku úniu a v roku 1946 sa všetci jej obyvatelia bez ohľadu na rasu a náboženstvo stali francúzskymi občanmi. Afričania tak prvýkrát dostali možnosť voľného pohybu medzi kolóniami v Afrike a ich deklarovanou „vlasťou“ – Francúzskom. Začala sa tak nová éra masovej migrácie Afričanov do Francúzska. Tá zakrátko nadobudla také rozmery, že už v 50. a 60. rokoch museli francúzske úrady obmedzovať prílev migrantov do krajiny, až ho napokon zastavili úplne.

V tomto období sa v priebehu turbulentných a dramatických udalostí dekolonizácie francúzske kolónie postupne pretransformovali na nezávislé štáty, no ich politická, ekonomická a spoločenská situácia bola vždy veľmi komplikovaná. Migrácia z týchto krajín do Francúzska tak pokračovala aj naďalej rôznymi formami a pokračuje dodnes.

Ak teda v prvej polovici 20. storočia Francúzsko hľadalo spôsob, ako integrovať milióny Afričanov do koloniálneho impéria v Afrike, minimálne od roku 1960 až dodnes musí riešiť náročnú otázku, ako integrovať Afričanov do francúzskej spoločnosti. Nech sa už úspešnosť tejto integrácie hodnotí akokoľvek, faktom zostáva, že milióny „čiernych Francúzov“ v dnešnom Francúzsku sú historickým výsledkom francúzskeho kolonializmu. A víťazná futbalová reprezentácia nie je výnimkou.

 

Mgr. Silvester Trnovec, PhD.Mgr. Silvester Trnovec, PhD., je spolupracovníkom Ústavu orientalistiky Slovenskej akadémie vied, v. v. i., v Bratislave. Zaoberá sa rasizmom a otázkami kultúrnej asimilácie vo Francúzskej západnej Afrike, dejinami západnej Afriky v 19. a 20. storočí a súčasným dianím vo frankofónnych krajinách afrického kontinentu. Zaujíma sa tiež o teórie imperializmu a jeho dôsledky na vývoj Európy. Absolvoval viacero archívnych výskumov vo Francúzsku, Veľkej Británii a v Senegalských národných archívoch v Dakare.

 

Použitá literatúra:

Conklin, A./Fisheman, S./Zaretsky, R.: France and its Empire since 1870. Oxford 2011.

Grandmaison, O.: La République impériale : Politique et racisme d´Etat. Paris 2009.

Johnson, W.: The Emergence of Black Politics in Senegal. Stanford 1971.

Manceron, G.: Marianne et les colonies : Une introduction à l´histoire coloniale de la France. Paris 2005.

Sonolet, L./Pérés, A.: Moussa et Gigla : Histoire de deux petits Noirs. Paris 1916.

 

Internetové odkazy:

http://www.jeuneafrique.com/590986/societe/mondial-2018-france-belgique-une-demi-finale-au-parfum-dafrique/

 

Obrazová príloha: Wikipedia.org

 

Tento článok bol vypracovaný v rámci projektu APVV-15-0030, realizovanom na Ústave orientalistiky SAV, v. v. i., v Bratislave.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Námorné bitky, ktoré zmenili dejiny

Námorné bitky, ktoré zmenili dejiny

Kto vládne moriam, vládne svetu. Zdá sa vám toto tvrdenie prehnané? Moria tvoria väčšinu povrchu našej planéty, takže z tohto hľadiska to zaiste až také prehnané nie je. Ale nielen preto je to tak. celý článok

Zenoví majstri boli v učení prísni a neúprosní

Zenoví majstri boli v učení prísni a neúprosní

Buddhistické učenie je bohatý systém myšlienok, textov a interpretácií. Je to smer, ktorý môže byť zároveň filozofiou, spiritualitou, etikou, psychológiou a umením, a v žiadnom z týchto aspektov si nemusí odporovať. celý článok

Keby to len Kristus videl...

Keby to len Kristus videl...

Čo je protestantizmus? V čom sa líši od katolicizmu? Dá sa vôbec definovať? Je vskutku veľmi zložité nájsť dobrú definíciu, aby nebola príliš plytká. celý článok

Prečo viažu Japonci laná na stromy?

Prečo viažu Japonci laná na stromy?

V Japonsku existuje niekoľko náboženských tradícií, ktoré v priebehu dejín spolunažívali bok po boku a inak to nie je ani dnes. Japonskú religiozitu primárne definujú dominantné náboženské smery, akými sú šintó a buddhizmus, sekundárne tu pôsobia tiež konfucianizmus a taoizmus. V článku by som chcel celý článok

Aké je náboženstvo Japoncov?

Aké je náboženstvo Japoncov?

Mohli by sme si myslieť, že život moderných Japoncov už nie je spätý s náboženstvom. Opak je však pravdou. Starí i mladí Japonci aj v bežné dni navštevujú svätyne či chrámy, kde prosia božstvá a buddhov o pomoc a ochranu. Na aké božstvá sa to však obracajú? celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.