Moslimskí Lipkovia bojovali za kresťanov

Publikované : 19.10.2017 | Komentárov: 1 | Zobrazení: 4083

Na pohraničí dnešného Poľska, Litvy a Bieloruska sídli síce nepočetná, ale kultúrne výrazne vyhranená menšina Tatárov, zvaných Lipkovia. Príslušníci tohto etnika sa hlásia k sunnitskému islamu, čo je v danej geografickej polohe absolútne nezvyčajné, no pre miestnych úplne normálne. Lipkovia (podľa tatárskeho názvu Litvy – Lipka) tu žili stáročia a postupne sa usádzali, nikdy však úplne nesplynuli so svojím okolím. Ich divoká krv a typická lojalita spôsobila, že Lipkovia prelievali krv za svoju novonadobudnutú domovinu v rôznych vojenských konfliktoch takmer až do súčasnosti. Ako sa sem enkláva tohto pôvodne stepného kočovníckeho elementu dostala a aký mala vplyv na stredovekú a včasnonovovekú históriu regiónu strednej a východnej Európy?

 

Zlatá Horda, nástupnícky štát veľkého Mongolského impéria, sa po smrti chána Jani Bega (1342 – 1357) zmietala v absolútnom chaose. Na chánovom tróne v Sarai sa za 21 rokov vystriedalo 25 panovníkov. Túto situáciu sa pokúsil zvrátiť až chán Tochtamyš, ktorý za pomoci slávneho Tamerlána na krátky čas zjednotil územie čiernomorských stepí, opäť ovládol ruské územia, ktoré sa v predošlom období vymanili spod tatárskej nadvlády, a taktiež pokoril armádu Vladislava II. Jagelovského. Jeho pýcha sa mu stala však osudnou a keď sa obrátil proti svojmu bývalému spojencovi, Tamerlán vtrhol na Tochtamyšove územie, uštedril mu zdrvujúcu porážku a na trón Zlatej Hordy dosadil svojho nominanta.

Tochtamyš so svojimi vernými hľadal pomoc u litovského veľkokniežaťa Vitolda (po tatársky Wattad), ktorý mu dal územie na usídlenie. Následný pokus ich spojených armád o navrátenie zlatohordských území pod kontrolu Tochtamyša, sponzorovaný janovskými kupcami,  sa však skončil neúspechom na rieke Vorskle (1399) a neskôr aj Tochtamyšovou smrťou v rukách Tamerlánových generálov.

Hoci sa predpokladá, že prví tatárski utečenci prišli do vtedy ešte pohanskej Litvy počas islamizácie Zlatej Hordy na počiatku 14. storočia alebo po prehre Tatárov na Kulikovom poli, až definitívna porážka Tochtamyša a trvalé usídlenie Tatárov pod záštitou veľkokniežaťa Vitolda na začiatku 15. storočia označuje začiatok existencie takzvaných Lipkov či poľských, respektíve poľsko-litovských Tatárov. Ich úloha bola podobná ako úloha nomádskych etník v Uhorsku – mali strážiť hranice a vstupy do krajiny a slúžiť ako pohotovostná vojenská sila v čase vojenských výprav. V tomto prípade išlo o hranice s najväčším sokom Rádom nemeckých rytierov, s ktorým sa pomerne skoro stretli aj na bojovom poli.

 

Džalal ad-Din a bitka pri Grunwalde

Po dlhotrvajúcich pnutiach medzi Poľsko-litovskou úniou zjednotenou osobou Vladislava II. Jagelovského a Rádom nemeckých rytierov, ktorí kontrolovali veľkú časť Pobaltia, sa strhla vojna, ktorá eskalovala v bitke pri Grunwalde (1410). V tomto boji, ktorý de facto ukončil slávnu históriu Teutónov na Pobaltí, sa vyznamenal tatársky bunčuk (jednotka, ako aj špeciálna forma štandardy) pod vedením syna bývalého chána Tochtamyša. Džalal ad-Dín (v tatárčine Cäläletdin), zvaný aj Zelený sultán, bol v tom čase v litovskom exile aj so svojimi bojovníkmi a ich ženami a je pravdepodobné, že svoju účasť vo vojne podmienil následnou výpomocou pri získaní trónu v Sarai. Odhady v číslach, koľko jazdných lukostrelcov mal Džalal ad-Dín po ruke, sa rôznia, najpravdepodobnejšie išlo o 1000 až 2000 vojakov, nerátajúc ľahkú litovskú jazdu, ktorá bola taktiež pod jeho velením.

Už pri prvých stretoch bitky sa tatárski jazdci ukázali ako neoceniteľná taktická výhoda. Jazda pod vedením Džalal ad-Dína sa pri takmer samovražednom manévri dostala Teutónom do ľavého boku, útočiac na pozície artilérie. Po rozohnaní jej obsluhy sa stretli s odpoveďou rytierskej ťažkej jazdy, pred ktorou sa v predstieraní úteku rozpŕchli k blízkemu močaristému lesíku. Táto taktika, po stáročia využívaná nomádskymi kmeňmi, bola úspešná a časť teutónskej armády sa vydala ich prenasledovať, aby následne v zlom teréne zapadli a stali sa terčom pre tatárske šípy. Po tomto manévri sa Lipkovia – pre nemeckých rytierov nečakane –  vrátili na bojisko a vtrhli do tyla ich hlavným silám, v tom čase už zviazaným v boji s poľským vojskom.  Bitka sa tak rýchlo skončila porážkou rádu.

Džalal ad-Dínova pomoc bola opätovaná a už v nasledujúcom roku 1411 sa za pomoci Vitolda vydal dobyť naspäť trón Zlatej Hordy. Využijúc neprítomnosť Tamerlánovho generála Edigua, ktorý bol faktickým vládcom v Sarai, sa Džalal ad-Dín po zvrhnutí starého chána dostal na trón. Jeho panovanie však bolo krátke a neslávne ukončené vraždou rukou vlastného brata. Mocenské spory v Zlatej Horde pokračovali ďalej a chán striedal chána, ale Tatári už v Litve zostali. Prišelci, ktorým dal Vitold zem a slobodu od daní, sa stali integrálnou súčasťou poľsko-litovskej armády. Tatárska jazda stála na bojovom poli aj v ďalších vojnách s Teutónmi, ktoré trvali takmer celé 15. storočie.

 

Vzbura Lipkov

Postavenie Tatárov v Rzeczypospolitej sa začalo zhoršovať až v druhej polovici 17. storočia, a to napriek tomu, že Lipkovia predtým mnohokrát preukázali svoju spoľahlivosť aj v bojoch proti Osmanskej ríši, keď museli bojovať proti krymským Tatárom. No práve najímanie iných Tatárov než Lipkov ako žoldnierov, ktorí nepociťovali voči korune takú lojalitu, ktorá by im bránila z času na čas vyplieniť aj poľskú dedinu či statok, spolu s bojom proti reformácii, a teda aj proti okliešťovaniu náboženských slobôd spôsobili, že Lipkovia začali byť v očiach verejnosti vnímaní čím ďalej, tým horšie. Lipka sa nemohol stať dôstojníkom v armáde a bola zakázaná výstavba nových mešít. Posledným povestným klincom do rakvy sa stalo ustanovenie sejmu, ktoré kázalo vyplatiť tatárskym a valašským vojakom len štvrtinový žold.

Nespokojní Lipkovia podriadení poľskej korune vyhlásili rebéliu, v roku 1672 sa otvorene pridali k osmanskému sultánovi Mehmedovi IV. a spolu s vtedajším kozáckym atamanom Petrom Dorošenkom, ktorý sa tiež pridal k Turkom, sa pripravovali na stret s Rzeczoupospolitou. Ich veliteľ Alexander Kryczyński bol sultánom menovaný bejom pevnosti Bar, kde sa rebeli sprvoti zoskupili. Vojna sa strhla a vzbúrení Lipkovia v nej vďaka ich znalosti terénu slúžili najmä ako zvedovia a logistická podpora. Lipkovia popri dobytí Kamenca Podolského vypálili a vyrabovali veľkú časť okolitého regiónu Podolia, ktorý následne dostali od sultána ako dar. No Lipkovia, zvyknutí na svoje tradičné slobody v Poľsko-litovskej únii, sa len veľmi ťažko stotožňovali s absolutistickým spôsobom sultánovho vládnutia a nastala rebélia v rebélii, keď niekoľkí Kryczyńského dôstojníci poslali tajný list hajtmanovi Jánovi Sobieskemu s podmienkami svojho návratu do radov koruny.

Hoci požiadavky Lipkov boli sprvu odmietnuté, Ján Sobiesky bol kľúčovou postavou v procese potlačenia vzbury viac či menej mierovou cestou. V roku 1673 sami Lipkovia v pevnosti Bar zabili svojho veliteľa Kryczyńského. Po dobytí pevnosti Jánom Sobieskym v nasledujúcom roku boli povstalci namiesto povešania odmenení prijatím naspäť do služieb koruny. Tento akt vytvoril medzi Lipkami a Sobieskim puto, ktoré sa udržalo aj v nasledujúcich rokoch. Po jeho zvolení za kráľa boli Lipkom navrátené staré privilégiá a nedoplatený žold bol dorovnaný darovaním zeme, najmä na území dnešného Poľska. Vzbura Lipkov bola námetom aj pre Henryka Sienkiewicza a jeho román Pan Wołodyjowsky. Postava Azju Mellechowicza, syna Tuhaj-Bejovho, stvárnená Danielom Olbrychskim vo filmovej adaptácii bola inšpirovaná práve Alexandrom Kryczyńským. Sám Sienkiewicz má taktiež lipkovské korene, tak ako Charles Bronson, ktorého otec bol litovský Tatár.

 

Moslimovia v boji proti Osmanom

Lipkovia sa ďalej zúčastňovali bojových stretov pod vlajkou Rzeczypospolitej, sám Sobiesky velil dvom tisíckam Tatárov v bojoch proti Švédom, tak isto bojovali aj pri slávnom útoku na obliehateľov Viedne v roku 1683. Tradícia hovorí, že Lipkovia si na odlíšenie od iných Tatárov v službách Osmanskej ríše označili prilby alebo čiapky slamou. Doteraz, keď poľskí Tatári cestujú do Viedne, nosia slamené klobúky na pripomenutie tejto udalosti. Aj v bitke o Štúrovo zachránil tatársky plukovník Samuel Mirza Krzeczowski Sobieskemu život počas nevydareného útoku na osmanské pozície. V neskorších rokoch boli voči Lipkom rôzne nálady, oni však od konca potupnej rebélie vždy stáli na poľskej strane.

Po rozdelení Poľsko-litovskej únie sa eskadra lipkovskej jazdy stala súčasťou Napoleonovej imperiálnej gardy, vojaci lipkovského pôvodu tvorili aj majoritu 13. regimentu kavalérie, ktorý bol jednou z posledných vojenských jednotiek odolávajúcich Nemcom a ich spojencom v predvečer druhej svetovej vojny. Po nej mnoho Lipkov ušlo pred sovietskou okupáciou, či už do väčších poľských miest, alebo rovno za oceán do Ameriky.

V dnešných dňoch žije na území Poľska, Litvy a Bieloruska, a v menšej miere na Ukrajine a v Lotyšsku, okolo 15 000 ľudí hlásiacich sa k tatárskym koreňom. Po roku 1990 nastalo obdobie obrodenia. Okrem revitalizácie starých mešít v regióne Podlasia sa otvárajú nové, napríklad v Gdaňsku, a vznikajú rôzne oficiálne združenia na zachovanie náboženstva a tradícií Tatárov. Od roku 2007 sa v obci Kruszyniany koná aj tradičný festival sabantuj, rozvíja sa región v rámci turistického ruchu a najmä poľskí Tatári sa hlásia o slovo a stávajú sa opäť váženou a rešpektovanou menšinou.  

 

Mgr. Michal Holeščák, PhD., vyštudoval archeológiu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, v súčasnosti pôsobí v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Špecializuje sa na strelné zbrane a lukostreľbu v období stredoveku. Okrem pracovného života sa tejto téme venuje aj vo voľnom čase, dobovou rekonštrukciou života stredovekých nomádov, najmä Kumánov v Karpatskej kotline.

 

Použitá literatúra

Borawski, P./Dubiński, A.: Tatarzy Polscy, dzieje, obrzędy, legendy, tradycje. Warszawa 1986.

Chazbijewicz, S./Moćkun, S.: Tatarzy pod Grunwaldem. Grunwald 2012.

Podhorodecki, I.: Tatarzy. Od Czyngis-chana do XX wieku. Warszawa 2010.

Tyszkiewicz, J.: Z historii Tatarów Polskich. Pultusk 2002.

 

Obrazová príloha: J. Brandt, J. Chełmiński, J. Kossak, www.kruszyniany.pl

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Ako si starí Bulhari hľadali novú vlasť?

Ako si starí Bulhari hľadali novú vlasť?

Vieme, že už od počiatkov písaných dejín si viaceré skupiny kmeňov uvedomovali spoločnú, resp. príbuznú identitu. Svedčí o tom fakt, že hovorili vzájomne zrozumiteľnými dialektmi, vychádzajúcimi zo spoločného protojazyka, a zdieľali rovnakú či podobnú mytológiu. Platí to aj pre etnogenézu Bulharov. celý článok

Púť normanského žoldniera

Púť normanského žoldniera

V priebehu 11. storočia boli normanskí žoldnieri jednými z najvyhľadávanejších a najoceňovanejších bojovníkov v Európe. Niektorí sa časom stali tak známymi, že sa ich mená a činy zachovali opísané v dobových prameňoch. celý článok

Bitka pri Rozhanovciach

Bitka pri Rozhanovciach

Dnes, 15. júna, ubehlo 705 rokov od vojenského víťazstva uhorského kráľa Karola I. nad odbojným šľachtickým rodom Omodejovcov, podporovaným Matúšom Čákom, pri dedine Rozhanovce ležiacej neďaleko Košíc. celý článok

Diskusia (1)

pridať

  • #411 | Ohnivak | 04.11.2017 13:46

    Zaujimavy clanok, mam dve poznamky.

    V Sienkiewiczowom romane sa samotna postava Kryczynskeho vyskytovala, takze nemyslim, ze bol len inspiraciou na postavu Azju.

    Ako mohol Sobieski v 17 storoci bojovat o Sturovo? Bolo to viac ako storocie predtym ako sa Stur vobec narodil.

    Reagovať

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.