Mocní muži si delia štát (2. časť)

Publikované : 13.03.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 2309

Predchádzajúca časť

 

Najmladší z triumvirov

Caesar ako najmladší z triumvirov začal svoju politickú a vojenskú kariéru ako posledný z nich. Caesar ju však ako člen starobylej patricijskej rodiny rozvíjal dvomi smermi, okrem magistratúr správy rímskeho štátu sa venoval tiež náboženským otázkam a stal sa držiteľom významných kňazských postov a členom najdôležitejších kňazských kolégií. Už v r. 86 pred Kr. bol určený na funkciu flamina Dialis, čo bol jeden z najuznávanejších kňazských úradov a zároveň bol súčasťou kolégia pätnástich flaminov, pretože mal na starosti obete a rituály venované najvyššiemu rímskemu božstvu Jupiterovi. Jeho nevýhodou bol súbor zákazov a príkazov, ktoré musel flamen Dialis zachovávať, napr. nesmel opustiť Rím na viac ako tri dni, nesmel vidieť ozbrojené vojsko, nemohol sa rozviesť a pod., takže pre Caesarovu kariéru bolo len dobre, že mu Sulla zabránil nastúpiť na tento post. O tom, že bol tento úrad veľmi neatraktívny, svedčí aj to, že od r. 87 pred Kr. nebol obsadený takmer po celé prvé storočie až do r. 12 pred Kr., keď ho vhodným kandidátom obsadil Augustus.

Caesarova kňazská kariéra sa tým však neskončila, pretože na prelome rokov 74/73 pred Kr. bol kooptovaný do tiež 15 členného kolégia pontifikov. Členstvo v tomto zbore predstavovalo veľkú prestíž a aj v politickej rovine vytváralo pre ktoréhokoľvek pontifika výbornú štartovaciu čiaru. Svoju kňazskú kariéru priviedol Caesar k vrcholu v r. 63 pred Kr., keď ho po prudkom volebnom boji, plnom podplácania a získavania voličov, ľudové zhromaždenie zvolilo na čelo pontifikov a stal sa potifikom maximom. Ako držiteľ tohto úradu mal veľký vplyv na chod rímskeho náboženstva a na s náboženstvom veľmi úzko previazanú politiku.

Cursus honorum – politickú dráhu – začal Caesar v r. 69 pred Kr., keď sa stal kvestorom a bol pridelený do Zadnej Hispánie. V tom roku mu zomrela manželka Cornelia a teta Iulia, vdova po Mariovi. Caesar využil jej pohreb na oslavu Iuliovského rodu a na jasné prihlásenie k populárom a k mariovskej tradícii, keď nechal v pohrebnom sprievode niesť symboly Mariových víťazstiev a zrejme aj jeho podobizeň, napriek tomu, že stále platilo Sullovo  vyhlásenie Maria za nepriateľa štátu.

Okrem hlásenia sa k veci populárov a pripomínania Mária, miláčika rímskeho ľudu a záchrancu Ríma pred Germánmi, sa Ceasar o priazeň rímskeho ľudu uchádzal tiež štedrým míňaním peňazí v prospech Rimanov. Veľké čiastky vlastného imania venoval do opravy cesty Via Appia, keď bol jej správcom, a podobne štedro sa choval aj ako edil v r. 65 pred Kr. Edilovia boli štyria, z toho dvaja pochádzajúci z radov patriciov, a ich hlavnou starosťou bola technická správa mesta Ríma. Starali sa o budovy, cesty, vodovody, kanalizáciu, trhy a o usporiadanie niekoľkých slávnostných hier. Ako edil zodpovedný za verejné priestory nechal Caesar na Forum Romanum znova inštalovať pamätníky pripomínajúce Mariove víťazstvá nad Kimbrami a Teutónmi.

 

Na popularite sa nešetrí

Vynikajúcou príležitosťou na predvedenie sa rímskemu ľudu však boli hry, na ktorých Caesar vôbec nešetril. Hoci sa na hrách finančne podieľal aj Caesarov kolega Bibulus, zostali mu len oči pre plač, pretože rímsky plebs vychvaľoval a spomínal ako organizátora hier len Caesara.

Caesar navyše zorganizoval aj pohrebné hry na počesť svojho dávno zosnulého otca. Hry boli veľkolepé a zúčastnilo sa na nich 320 dvojíc gladiátorov v pancieroch ozdobených striebrom, ktorých Caesar pozháňal zo všetkých kútov Itálie.

Caesar sa však vďaka svojim mimoriadnym výdavkom vysoko zadlžil. On aj jeho veritelia, medzi ktorými bol najväčší Crassus, dôverovali jeho budúcej politickej kariére a tomu, že sa dostane do správy výnosnej provincie, aby mohol svoje financie uviesť do plusového stavu. Ďalšie mimoriadne vysoké výdavky čakali Caesara v r. 63 pred Kr., keď sa zúčastnil dvoch volieb, jedných prétorských na úrad  prétora na rok 62 pred Kr., a volieb na post pontifika maxima. V obidvoch uspel.

Rok 63 pred Kr. bol tiež rokom Catilinovho sprisahania, ktoré vďaka vlastným postojom ovplyvnilo aj Caesara. Potom ako Cicero predložil dôkazy o sprisahaní, dal zatknúť popredných účastníkov, kým Catilina medzitým stihol odísť do Etrúrie k svojmu vojsku. V senáte sa potom rozpútala búrlivá debata riadená konzulom Ciceronom, týkajúca sa osudu a trestu chytených sprisahancov. Cicero sa pýtal na názor senátorov a ako prvý odpovedal konzul dezignovaný na ďalší rok – Silanus, ktorý navrhol trest smrti. Proti tomu sa vo svojom prejave postavil Caesar (preto ho aj podozrievali z účasti na sprisahaní), no napokon ovládol mienku senátu svojím nekompromisným trvaním na najvyššom treste Cato. Caesar dokonca mohol opustiť zasadanie senátu len pod ochranou samotného konzula a na zvyšok roka sa stiahol do ústrania.

 

Zblíženie s Pompeiom

V r. 62 pred Kr. zastával Caesar préturu, na ktorej začiatku dôrazne podporoval tribúna ľudu Quinta Caeacilia Metella Nepota v jeho snahách pripraviť Pompeiovi pôdu po jeho očakávanom návrate do Itálie. Nepos sa najskôr snažil navrhnúť Pompeiovi mimoriadne impérium na obnovenie poriadku v Itálii, keďže boj s Catilinovým vojskom ešte nebol vybojovaný, a keď to nevyšlo, predložil žiadosť, aby sa Pompeius mohol v neprítomnosti uchádzať o konzulát na r. 61 pred Kr.

Nepotu podporoval Caesar, podobne ako rok predtým iného Pompeiovho človeka, tribúna ľudu Tita Labiena, pretože zasadením sa o Pompeiove záležitosti si chcel zvýšiť svoju popularitu a zároveň si ho zaviazať. Proti obidvom návrhom ostro vystúpil Cato, v tom roku takisto tribún ľudu, a v meste vypukli násilné nepokoje, na čo zareagoval senát zosadením Nepota a Caesara z ich úradov. Caesar chvíľu odporoval, napokon sa však stiahol do regie –domu pontifika maxima na Forum Romanum. Keď sa pri ňom na druhý deň zhlukol zástup požadujúci Caesarov návrat do úradu, senát ustúpil a Caesar mohol po zvyšok roka vykonávať povinnosti prétora.

Rok 61 pred Kr. strávil Caesar ako správca Zadnej Hispánie, hoci jeho veritelia mu takmer zabránili v odchode. Mohol odísť až potom, ako sa za väčšinu jeho dlhov zaručil Crassus. Caesarovými zámermi v správe provincie bolo dosiahnutie triumfu a získanie dostatočnej koristi a iných financií, nielen aby mohol zaplatiť svoje obrovské dlhy, ale aj aby mal dostatočný kapitál na predvolebný boj a na uplácanie voličov v nastávajúcich konzulských voľbách v r. 60 pred Kr., z ktorých mienil vyjsť víťazne. Preto začal viaceré ťaženia proti vnútrozemským aj prímorským kmeňom, pričom ho vojaci prevolali za imperátora a získal dostatočne veľkú korisť, z ktorej bohato odmenil svojich dôstojníkov a vojakov a veľkú časť ešte odviedol aj do štátnej pokladnice.

V r. 60 pred Kr. sa vrátil do Itálie, ale s vojskom zostal pred bránami Ríma, aby mohol sláviť triumf. Keďže sa chcel zúčastniť konzulských volieb, požiadal senát o výnimku, aby sa nemusel prihlásiť osobne. Hoci by senát pravdepodobne nemal žiadne námietky, mal na prerokovanie žiadosti už iba jeden zasadací deň, ktorý využil Cato na dlhý prejav až do západu slnka, čím zmaril Caesarove úmysly. Caesar však všetkých šokoval tým, že prekročil pomerium – posvätnú hranicu mesta Ríma, čím sa vzdal triumfu a prihlásil sa do volieb.

Senát sa však už začal obávať priveľkého Caesarovho vplyvu, a tak na základe lex Sempronia – zákona predloženého kedysi Gaiom Gracchom –  vybral konzulom na rok 59 pred Kr. ešte pred voľbami v r. 60 pr. Kr. ich  prokonzulské impérium po skončení konzulského úradu. Ním sa stal dohľad nad lesmi a pastvinami Itálie, čo Caesar nemohol chápať inak ako otvorený výsmech a útok na jeho dignitas, pretože štát stál aj v tejto dobe pred vážnymi problémami, napr. v oblasti Gallie. Caesar si uvedomil, že od populárskej aristokracie musí čakať len samé prekážky, a tak uzmieril Crassa s Pompeiom, obidvoch takisto silne rozladených prístupom senátu k ich záležitostiam, a vytvorili spolu tajný spolok, moderným bádaním nazvaný 1. triumvirát. Traja mocní muži tak nastúpili cestu k ovládnutiu štátu a k občianskym vojnám, ktoré napokon republiku pochovali.

 

PhDr. Emanuel Jirkal, PhD., vyštudoval odbor história – latinčina na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.  Pôsobí na Katedre histórie na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Venuje sa  dejinám, náboženstvu a kultúre antického staroveku, špeciálne so zameraním na neskorú antiku a kresťanskú historiografiu.

 

Použitá literatúra

Burian, J./Oliva, P.: Civilizace starověkého středomoří. Praha 1984.

Boatwright, M./Gargola, D./Talbert, R.: Dějiny římské říše od nejranějších časů po Konstantina Velikého. Praha 2012.

Goldsworthy, A.: Caesar. Život giganta. Praha 2010.

Goldsworthy, A.: Ve jménu Říma. Praha 2009.

Christ, K.: Krize a zánik římské republiky. Praha 2010.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Osudové ženy kata republiky

Osudové ženy kata republiky

Posledné desaťročia Rímskej republiky boli obdobím veľkých zmien, presadzovania výnimočných jednotlivcov a bojov o moc, ktorý sa zákonite skončil pádom republiky a vytvorením novej formy vlády – cisárstva. Udalosti však nezasiahli len mužov, ale aj ženy Ríma... celý článok

Koľko kráľov vládlo antickému Rímu?

Koľko kráľov vládlo antickému Rímu?

Podľa antickej tradície založili staroveký Rím bratia Romulus a Remus 21. apríla 753 pred Kr. Tá istá tradícia tvrdí, že od tejto udalosti vládlo nad mestom sedem kráľov až do chvíle, kým ich Rimania nevyhnali a nezaložili republiku. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.