Mocní muži si delia štát (1. časť)

Publikované : 10.03.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 1261

So všetkými tromi členmi budúceho triumvirátu, s Crassom, Pompeiom a s Caesarom, sa stretávame už počas Sullovej diktatúry, hoci s každým v inej úlohe.

 

Crassus sa aj so svojimi klientmi ponáhľal do Brundisia, aby privítal Sullu, vracajúceho sa z východného ťaženia a podobne ako iní aristokrati mu poskytol svoje služby. Pri Sullovom dobýjaní Ríma sa vyznamenal v bitke pri Colinskej bráne, kde zachránil situáciu a výrazne dopomohol k Sullovmu víťazstvu. Následne mimoriadne zbohatol na proskripciách a na veľmi výhodných dražbách majetku zabaveného proskribovaným ľuďom – vyhláseným za nepriateľov štátu. Crassus sa postupne stal najbohatším Rimanom, hovorilo sa mu Dives – Boháč, keď získané prostriedky investoval do pôdy, baní a domov v Ríme a podieľal sa na obchodoch publikánov, hoci ako senátor to mal zakázané.

Pompeius hral v týchto rokoch významnejšiu úlohu. Už Sulla ho pokladal za seberovného vojvodcu, nazval ho imperator, pretože Pompeius vo svojich 22 rokoch vytvoril zo svojich klientov a z otcových veteránov v Picene tri légie, ktoré vystrojil na vlastné náklady, a viazal nimi značnú časť protisullovských síl v Itálii. Sulla začal Pompeia poverovať dôležitými úlohami, vybavil ho mimoriadnym impériom a poslal ho na Sicíliu potlačiť odpor populárov. Pompeius v krátkom čase spacifikoval Sicíliu a prepravil sa do provincie Afrika, ktorú ovládol s vojskom o sile šiestich légií. Za tento úspech si Pompeius u Sullu vytrucoval možnosť sláviť triumf, aj keď to odporovalo všetkých tradičným zvyklostiam.

V úplne inej pozícii voči Sullovi sa nachádzal Caesar, ktorý bol príbuzný s Mariom a za ženu mal Corneliu, Cinnovu dcéru, pričom Marius a Cinna boli pred smrťou úhlavnými Sullovými nepriateľmi. Sulla prikázal Caesarovi, aby sa s Corneliou rozviedol, čo tento odmietol a snažil sa utiecť z Itálie. To sa mu však napokon nepodarilo, priviedli ho späť do Ríma, kde ho zrejme čakala smrť. Prihovorili sa však za neho vplyvní priatelia a Sulla ho nechal žiť so slovami, že v Caesarovi sa skrýva veľa Mariov – teda potenciálneho nebezpečenstva pre štát. Po týchto udalostiach Caesar radšej odišiel na východ.

Mimoriadne impériá sprevádzali Pompeia po Sullovej smrti v r. 79 pred Kr. naďalej – dá sa povedať, že až do konca jeho života. Keď z poverenia senátu pomohol v r. 77 pred Kr. poraziť Lepidovo povstanie, odmietol rozpustiť svoje vojsko a žiadal nové impérium – právo viesť vojenské ťaženia.

V tom čase sa vyhrotila situácia v Hispánii, kde si v r. 80 – 72 pred Kr. vybudoval vlastné centrum moci mariovec Sertorius a pôsobil rímskym vojskám veľké problémy. Senát tak aj napriek odporu časti aristokratov vybavil Pompeia poverením viesť boje proti Sertoriovi. Spoločne s Quintom Caeciliom Metellom bojoval v Hispánii niekoľko rokov, a tamojšie provincie sa mu podarilo úplne si podriadiť až po Sertoriovej vražde jeho vlastnými dôstojníkmi.

Pri návrate do Itálie Pompeius zlikvidoval päťtisícový oddiel otrokov, ktorí sa oddelili od Spartaka a pokúšali sa prebiť na sever z dosahu rímskej moci. Pompeius si potom nárokoval hlavné zásluhy na zničení otrockého povstania, čo veľmi zhoršilo jeho vzťahy s Crassom, ktorý niesol hlavnú ťarchu bojov so Spartakovou armádou. Pompeius žiadal za svoje zásluhy triumf a konzulát na rok 70 pred Kr., hoci na to nemal ani požadovaný vek, ani ešte nezastával žiadnu magistratúru. Mužovi, ktorý sa toľko zaslúžil o štát, a za ktorým stáli jeho vojaci a rímsky ľud, sa táto požiadavka nedala odmietnuť. Pompeiov a Crassov konzulát priniesol zrušenie viacerých ustanovení zavedených Sullom, obnovili sa právomoci úradu tribúna ľudu, z čoho neskôr Pompeius profitoval, znova boli zvolení censori a procesné súdy sa odteraz okrem senátorov obsadzovali ako porotcami, tak aj jazdcami.

 

Vojna s pirátmi

Pompeiovi však tradičná politická kariéra v rámci senátu nesedela, nikdy sa nevedel dobre pohybovať v politických vzťahoch a väzbách senátorov, a tak hľadal nové možnosti ako získať ďalšie mimoriadne impérium. Príležitosť sa naskytla v r. 67 pred Kr., keď sa vyhrotil problém s pirátmi, ktorí v Stredomorí vo veľkej miere ohrozovali plavbu a dodávky obilia a ďalších tovarov, a ktorým veľká časť príjmu plynula z predaja zajatcov do otroctva. Tribún ľudu Gabinius navrhol zákon prijatý na ľudovom zhromaždení, ktorý Pompeiovi, hoci v zákone nebol nikto menovaný, priznal prokonzulské impérium na tri roky, velenie nad 24 senátorskými proprétormi, 500 loďami, 120 000 vojakmi a 5 000 jazdcami. Zákon bol prijatý napriek prudkému odporu senátorov, okrem mladého čerstvého senátora Caesara, pretože sa obávali zveriť také rozsiahle právomoci jedinému človeku. Pompeius znova preukázal svoje schopnosti, v priebehu niekoľkých mesiacov vyčistil more od pirátov a zničil ich hlavné základne, pričom on sám sa sústredil na pobrežie Kilíkie v Malej Ázii.

V tom istom roku vyvstala pred Rímskym impériom potreba ukončiť vojnu s Mithridatom VI., už viac ako dve desaťročia úhlavným nepriateľom Rimanov. Mithridates VI. dokázal už v r. 88 pred Kr. zorganizovať v jednom dni zmasakrovanie 80 000 Rimanov a Italikov usídlených v Malej Ázii, bojoval s ním už Sulla (87 – 85 pred Kr.) a Murena (83 – 81 pred Kr.). V r. 74 pred Kr. poslal proti nemu senát ďalšieho schopného vojvodcu Publia Licinia Luculla, ktorý začal už tretiu vojnu s Mithridatom. Hoci Lucullus dosiahol veľké úspechy, začal mal problémy s vlastnými vojakmi a nedokázal ťaženie ani po viacerých rokoch dokončiť, a tak ho v r. 68 pred Kr. zbavili velenia.

 

Pompeius robí poriadky na východe

V r. 67 pred Kr. utrpeli Rimania viaceré porážky, Mithridates sa dokázal opäť uchytiť vo vlastnom kráľovstve v Ponte, a tak bola atmosféra v Ríme znovu naklonená radikálnemu riešeniu. Po neočakávane rýchlom a úspešnom konci operácie proti pirátom nechali Pompeiovi priatelia prostredníctvom tribúna ľudu Manilia na ľudovom zhromaždení schváliť Pompeiovi vrchné velenie vo vojne proti Mithridatovi VI. a jeho spojencovi a zaťovi arménskemu kráľovi Tigranovi. Odpor senátu k týmto zákonom vyplýval z toho, že lex Gabinia et Manilia rušil starobylé princípy kolegiality a anuity zaužívané pri rímskych magistratúrach, a pretože senát bol takto vytláčaný zo svojich najvýznamnejších úloh, ku ktorým patrilo poverovanie impériom, prideľovanie provincií a ich správa a dohľad nad zahraničnou politikou.

Po nevyhnutných politických (rokovanie s Partmi) a vojenských prípravách začal Pompeius veľkolepé ťaženie, ktoré dôkladne preoralo politickú mapu východného Stredomoria. Pompeius v prvom rade porazil Mithridata a vytlačil ho z Pontu, sám Mithridates sa stiahol až na svoje územia na Kimmerskom Bospore (dnešný Krym), Pompeius uzatvoril mier s Tigranom, pričom oklieštil arménske kráľovstvo na územie pred Tigranovými výbojmi, zmocnil sa Sýrie, v ktorej ukončil vládu v poslednom polstoročí už neschopnej seleukovskej dynastie a zasiahol do vnútorných sporov židovskej hasmoneovskej dynastie, pričom dobyl Jeruzalem aj s chrámom. Na dobytom a podmanenom území Pompeius vytvoril nové provincie: Sýriu, na severe Malej Ázie Bithýniu a Pontus, a celý rad závislých kráľovstiev a kniežatstiev, ktoré mali chrániť rímske záujmy a chrániť rímske územie pred prípadnými útokmi z východu.

Po piatich rokov strávených v bojoch a na pochodoch sa Rimania po prechode Kaukazu dostali takmer ku Kaspickému moru a pri organizovaní správy novozískaných území sa Pompeius aj so svojím vojskom vrátil v r. 62 pred Kr. do Itálie. Vojsko ihneď rozpustil, hoci panovali obavy, že napodobní Sullu a silou sa zmocní vlády. Po príchode do Ríma predložil senátu svoje požiadavky vyplývajúce z jeho pôsobenia na východe. Počas jeho neprítomnosti sa ale mnohé zmenilo, rímska vnútorná politika žila inými akcentmi a k Pompeiovým požiadavkám sa optimáti ovládajúci senát postavili chladne. Pod rôznymi zámienkami odkladali rozhodnutie v tejto záležitosti celý rok 61 pred Kr., keď bolo na pretrase Clodiovo znesvätenie slávnosti Dobrej bohyne, a dokonca aj celý rok 60 pred Kr. Obštrukcie viedol najmä Lucullus, obviňujúci Pompeia z toho, že mu ukradol víťazstvo nad Mithridatom, a ďalší optimáti, ako Cato mladší a dvaja Metellovci, zväčša z osobných dôvodov. Cato na dôvažok odmietol vydať svoju neter za Pompeia. Pompeius tak stále narážal na rôzne bariéry, ktoré mu do cesty kládla konzervatívna nobilita a uvedomil si, že ho vlastne medzi seba nikdy neprijmú.

 

Najbohatší muž Ríma, víťaz nad Spartakom

Crassus sa politicky presadil až v r. 73 pred Kr., keď zastával préturu, a najmä v r. 72 pred Kr., keď mu senát udelil prokonzulské impérium na boj so Spartakovými hordami. V r. 72 pred Kr. sa totiž Spartakova armáda, aj keď mala voľnú cestu do zaalpskej oblasti, obrátila a zamierila na juh. Senát poveril Crassa hlavným velením, aby zabránil otrokom v rabovaní a plienení, potom ako to nedokázalo viacero rímskych armád vedených prétormi, a dokonca konzulmi. Pri výbere Crassa zavážilo okrem jeho veliteľských kvalít, ktoré preukázal už pod Sullovým vedením, zrejme aj jeho bohatstvo, pretože štátna pokladnica v tomto období akurát nepretekala peniazmi, v Hispánii pokračovalo ťaženie proti Sertoriovi a na východe sa v r. 74 pred Kr. začala tretia vojna s Mithridatom. V tejto situácii bol Crassus schopný na vlastné náklady vycvičiť a vyzbrojiť niekoľko légií. Jeho armáda sa skutočne skladala asi zo 6 alebo z 8 légií, čo už bolo veľké armádne zoskupenie.

Crassus ich však musel najskôr naučiť disciplíne a zbaviť ich strachu z neporaziteľnej armády otrokov vedenej gladiátormi. Po jednej porážke pre tento účel dokonca použil decimáciu – popravu každého desiateho z jednotky, ktorá utiekla z boja. Napokon sa mu po ťažkých bojoch na juhu a v strede Itálie podarilo otrockú armádu v r. 71 pred Kr. poraziť a zničiť v priebehu šiestich mesiacov. Šesťtisíc zajatcov dal Crassus nakoniec ukrižovať pozdĺž cesty Via Appia, ktorá spájala Rím s Capuou, kde otrocká vzbura vypukla. Ako sme už povedali, zásluhy za koniec otrockého povstania si privlastnil Pompeius, čo veľmi zhoršilo vzťahy medzi nimi. Pompeiovi priznal senát právo sláviť triumf za víťazstvo nad Hispáncami a Crassovi priznal menšiu poctu ovatio, pretože išlo o vojnu s otrokmi, pričom sa však vôbec neprihliadalo na Crassom vynaložené úsilie na porážku Spartaka.

Napriek nevraživosti, ktorú Crassus k Pompeiovi cítil, zastávali obaja v r. 70 pred Kr. konzulát, v ktorom sa spoločne pričinili o odstránenie najvypuklejších deformácií Sullovho režimu. Aj počas konzulátu použil Crassus svoje nesmierne bohatstvo, aby aspoň do určitej miery mohol konkurovať nádhere a veľkoleposti Pompeiovho triumfálneho sprievodu. Tak rozdal každej rímskej rodine obilie na tri mesiace a usporiadal slávnosť na počesť boha Hercula, na ktorú nechal pripraviť desaťtisíc stolov s jedlom.

Crassus dlhodobo závidel Pompeiovi jeho vojenské úspechy a tak, keď Pompeius získal mimoriadne impériá na východe, snažil sa vytvoriť aspoň akú-takú protiváhu Pompeiovej pozícii svojím účinkovaním v Ríme. Väčšina jeho plánov však zostala nenaplnená, Crassus totiž nebol dôsledný a vytrvalý vo svojich zámeroch a to mu znemožnilo získať niektorú z popredných pozícií v štáte.

Na prelome rokov 66 a 65 pred Kr. bol zrejme hlavnou silou stojacou za tzv. 1. Catilinovým sprisahaním, v ktorom sa plánovala vražda konzulov a Crassus sa domnieval, že v zmätku, ktorý to vyvolá, sa stane diktátorom. Celá akcia sa však napokon ani neuskutočnila. V poslednom čase historici dokonca pochybujú o existencii tohto sprisahania.

V r. 65 pred Kr. zastával Crassus cenzúru, v ktorej chcel udeliť občianstvo obyvateľom Itálie severne od Pádu a tak si ich zaviazať, ale proti tomu sa postavil druhý cenzor. Potom chcel v Ríme presadiť anexiu Egypta, kam chcel vyslať Caesara, s ktorým v tomto období úzko spolupracoval, ale nepresadil sa proti odporu optimátov. Mimoriadne búrlivý pre Rím bol rok 63 pred Kr., v ktorom sa odohralo 2. Catilinovo sprisahanie, ktorého cieľom bolo vyvraždenie veľkej časti senátorov, podpálenie Ríma a podnietenie viacerých oblastí Itálie k povstaniu.

Catilina sa štyrikrát pokúšal legálne získať konzulát, a keď sa mu to pre rôzne obštrukcie a nepriazeň voličov nepodarilo, vybral si na cestu k najvyššej moci v štáte násilnú cestu. Crassus bol o sprisahaní informovaný a zrejme ho spočiatku aj podporoval, napokon sa však rozhodol z tohto podniku vycúvať a informovať úradujúceho konzula Cicerona, samozrejme, akoby o tom vedel z druhej ruky. Ciceronovi tým dodal potrebné dôkazy na odkrytie pripravovaného sprisahania a na jeho potlačenie.

V r. 60 pred Kr. sa Crassus s veľkým úsilím pokúšal v senáte presadiť žiadosť jednej publikánskej spoločnosti, ktorá žiadala zníženie čiastky, ktorú zaplatila štátu za prenájom výberu daní v Malej Ázii, pretože nebola schopná na daniach vybrať toľko, koľko ju stál prenájom a utrpela vysoké finančné straty. Proti tomu sa ale postavil Cato, na základe rozumných argumentov, že štát predsa nenesie vinu na zlom hospodárení publikánov a už v žiadnom prípade nemá trpieť škody za ich nesprávny odhad pri prenájme daní. Senát teda túto žiadosť neschválil, čo sa Crassa muselo dotknúť.

Pokračovanie 13. 3. 2013

 

PhDr. Emanuel Jirkal, PhD., vyštudoval odbor história – latinčina na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.  Pôsobí na Katedre histórie na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Venuje sa  dejinám, náboženstvu a kultúre antického staroveku, špeciálne so zameraním na neskorú antiku a kresťanskú historiografiu.

 

Použitá literatúra

Burian, J./Oliva, P.: Civilizace starověkého středomoří. Praha 1984.

Boatwright, M./Gargola, D./Talbert, R.: Dějiny římské říše od nejranějších časů po Konstantina Velikého. Praha 2012.

Goldsworthy, A.: Caesar. Život giganta. Praha 2010.

Goldsworthy, A.: Ve jménu Říma. Praha 2009.

Christ, K.: Krize a zánik římské republiky. Praha 2010.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Mocní muži si delia štát (2. časť)

Mocní muži si delia štát (2. časť)

Caesar ako najmladší z triumvirov začal svoju politickú a vojenskú kariéru ako posledný z nich. Caesar ju však ako člen starobylej patricijskej rodiny rozvíjal dvomi smermi... celý článok

Osudové ženy kata republiky

Osudové ženy kata republiky

Posledné desaťročia Rímskej republiky boli obdobím veľkých zmien, presadzovania výnimočných jednotlivcov a bojov o moc, ktorý sa zákonite skončil pádom republiky a vytvorením novej formy vlády – cisárstva. Udalosti však nezasiahli len mužov, ale aj ženy Ríma... celý článok

Koľko kráľov vládlo antickému Rímu?

Koľko kráľov vládlo antickému Rímu?

Podľa antickej tradície založili staroveký Rím bratia Romulus a Remus 21. apríla 753 pred Kr. Tá istá tradícia tvrdí, že od tejto udalosti vládlo nad mestom sedem kráľov až do chvíle, kým ich Rimania nevyhnali a nezaložili republiku. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.