Minojské božstvá- symboly a nástroje moci palácov?

Publikované : 04.01.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 2492

Náboženské predstavy starovekých kultúr o vzniku a fungovaní sveta, o božských bytostiach, ktoré ho ovládajú, či o posmrtnom živote nás odjakživa fascinujú svojou tajomnosťou, fantastickosťou a zároveň mocou, ktorou výrazne ovplyvňovali život ľudí danej doby. Ten totiž závisel práve od priazne božstiev, ktorú sa ľudia svojou činnosťou na tomto svete snažili získať. Túto moc si veľmi dobre uvedomovali vládnuce vrstvy už od včasnej doby bronzovej a snažili sa ju využívať vo svoj prospech. Z množstva prinášaných obetín, vyhotovených zobrazení, majestátnych chrámov či náboženských textov sa dozvedáme o božstvách, ktoré zaujímali dôležité miesto v jednotlivých kultúrach a obdobiach. Mnohé z nich majú svoj pôvod vo viere a v  poverách bežného ľudu, vyvíjali a tradovali sa dlhé stáročia. Treba si však uvedomiť, že drvivá väčšina ich zobrazení a opisov, ktoré sa nám zachovali, bola iniciovaná a vyhotovená na objednávku obmedzeného kruhu ľudí, ktorí rozhodovali o ich prezentácii, a tým aj o ich vplyve. Tak to pravdepodobne bolo aj na minojskej Kréte v neskorej dobe bronzovej.

 

Božstvá a elity v starovekom svete

Úlohy a charakter jednotlivých božstiev v štátnom panteóne sa veľmi často odvíjali od politických stratégií panovníkov. V Mezopotámii sa vo včasnodynastickom Ure moc koncentrovala v chrámoch bohyne Inanny, v Babylone sa kasitskí panovníci legitimovali uctievaním boha Marduka. V Egypte sa moc prenášala podľa regiónov a preferencií panovníka z Rea na Amona či Usira, známou epizódou sú reformy panovníka Achnatona, ktorý preferoval jediného boha Atona. Z antického Grécka poznáme politický význam bohyne Atény, z Ríma Jupitera, Venušu či Marsa Ultora. Často dochádzalo k spájaniu vlastností a oblastí pôsobenia viacerých božstiev.

Najvplyvnejšou bohyňou na Blízkom východe bola práve sumerská bohyňa Venuše, lásky a vojny Inanna, ktorá splynula so semitskými bohyňami Ištar, Astarte a Anat či s churritskou Šauškou. Ako sýrsko-palestínska bohyňa Kadeš bola v pozmenenej podobe uctievaná aj v inak cudzím vplyvom neprístupnom Egypte.

Až do západoeurópskych provincií starovekého Ríma dosiahol vplyv boha Serapida, ktorý v sebe spájal prvky egyptských bohov Hapiho, Usira a gréckeho Dia.

Veľmi často sa božstvá alebo niektoré ich aspekty z jedného kultúrneho regiónu preberali alebo po mocenskom ovládnutí dosadzovali do iného, ako to bolo napríklad v Sýrii v strednej dobe bronzovej, keď miestni panovníci preberali kulty egyptských božstiev, aby tak vyjadrili lojalitu a príslušnosť k egyptskej ríši a posilnili tak svoju vlastnú moc. Na rovnakom princípe bolo založené šírenie rímskych kultov v provinciách. Božstvá polyteistických náboženstiev rôznych regiónov a kultúr mali podobné vlastnosti a boli navzájom porovnateľné, v písomných pamiatkach dokonca doslova prekladané svojím ekvivalentom z inej kultúry.

 

Ako v obrázkovej knihe

Mnohí bádatelia sa už od objavenia minojskej kultúry koncom 19. storočia domnievali, že tvorila nedeliteľnú súčasť blízkovýchodného sveta, a teda aj jeho náboženskej koiné. Kultúra sa vyvinula na ostrove Kréta a v prvej polovici neskorej doby bronzovej (cca. 1700 − 1450 pred Kr.) zaujímala popredné miesto a mala obrovský vplyv v celej egejskej oblasti. Za svojej existencie udržiavala intenzívne kontakty s orientálnymi mocnosťami a množstvo jej výdobytkov prebrala neskoršia mykénska kultúra na gréckej pevnine. Naše vedomosti o minojskej Kréte však v porovnaní s tými o súdobých kultúrach výrazne zaostávajú. Ani po viac ako storočnom bádaní sa nepodarilo presne zistiť, aká bola forma vlády v jednotlivých obdobiach, či aké hlavné božstvá sa uctievali v tunajšom náboženstve. Jej príslušníci totiž na rozdiel od blízkovýchodných regiónov nestavali monumentálne chrámy, nevytvorili monumentálne plastiky či naratívne reliéfy, ktoré by nás o jednotlivých aspektoch náboženstva informovali spolu s textami.

Minojské náboženstvo býva prezývané aj „obrázková kniha bez textu“, za čo môže fakt, že zachované texty sú v tzv. lineárnom písme A, ktoré dodnes nie je uspokojivo rozlúštené.

V minojskej kultúre preberajú úlohu chrámov palácové centrá a rôzne svätyne, ktorých výbava a výzdoba naznačujú, že slúžili na kultové účely. Sochy či reliéfy nahrádzajú zachované nástenné maľby. Plastiky sú skôr výnimkou, väčšina zobrazení je na množstve zachovaných pečatidiel a ich odtlačkov.

 

Hadie bohyne

Všetok archeologický materiál nám jasne hovorí, že náboženstvo hralo v živote minojskej spoločnosti významnú úlohu.  K najznámejším zobrazeniam, ba až k symbolom tejto kultúry sa radia fajansové sošky tzv. hadích bohýň, ktoré objavil britský archeológ sir Arthur Evans v paláci v Knosse. Pri pohľade na ich štíhle postavy s bohato zdobenými zvonovými sukňami, s odhaleným poprsím, hypnotizujúcim pohľadom, zvláštnymi pokrývkami hlavy a s hadmi v rukách nikto nezapochybuje, že sa nejde o bežné smrteľníčky, ale o božské bytosti či prinajmenšom o ich služobníčky. Čo však o nich v skutočnosti vieme? Aká bola oblasť ich pôsobnosti, akú úlohu mali v minojskej spoločnosti, išlo o jedno hlavné alebo o viacero božstiev?

Za božské bytosti bývajú považované mužské a predovšetkým ženské postavy v slávnostných odevoch, ktoré stoja v centre kompozície, majú na sebe alebo vo svojom okolí špeciálne predmety a symboly a sú sprevádzané alebo uctievané zvieratami, fantastickými bytosťami či inými ľudskými postavami. Problémom je, že tieto postavy môžu byť rovnako božstvá, ako aj panovníci alebo kňazi.

Objaviteľ Knossu bol prvý, kto sa pokúsil minojské náboženstvo rekonštruovať. Podľa neho bola jeho hlavnou predstaviteľkou Veľká bohyňa matka, teda príroda sama, s množstvom funkcií, ktoré neskôr prebrali Rea, Héra a iné bohyne. Známe dvojité (dvojbrité) sekery či tzv. kultové rohy mali byť jej symbolmi-atribútmi a uctievači vykonávali na jej počesť rôzne rituály, ako napríklad známe preskoky cez býka, znázornené na nástenných maľbách. Jej funkcie boli rôzne – usudzujúc podľa predmetov, ktoré jej zobrazenia sprevádzajú. Hady symbolizovali chtonickú moc, vtáctvo vládu nad nebesami, morské živočíchy nad morom, stĺpy vládu nad palácom a nad ľudským svetom.

Mužské postavy, ktoré sa objavujú na zobrazeniach, nazýva A. Evans v niektorých prípadoch božstvami, ale pripisuje im len určitú sprievodnú úlohu ako spoločníkom bohyne, podobne ako to bolo v prípade mýtického partnera mezopotámskej bohyne Inanny Dummuziho. Evans od samého začiatku porovnával minojské náboženstvo s mezopotámskym alebo s egyptským, Veľkú bohyňu matku považoval za obdobu egyptskej Hathor alebo Eset. Na základe rôznych symbolov sa domnieval, že hlavnú úlohu hral kult Slnka a rôznych iných prírodných javov. Pri soškách v Knosse podľa neho išlo o tzv. hadiu bohyňu a o jej uctievačku-kňažku.

Názor, že náboženstvo bolo monoteistické, je založený na prevahe ženských zobrazení a na nejasnom odlíšení jednotlivých božstiev. Od začiatku sa k nemu prikláňalo množstvo bádateľov, jeho odporcovia ho však časom z veľkej časti vyvrátili. Kľúčom je v tomto prípade hlavne porovnanie so zobrazeniami z neskoršieho obdobia, ktoré síce vytvorili Mykénčania, ale ich predlohy sú jednoznačne minojské, aj so zachovanými textami. Práve mykénske záznamy v lineárnom písme B uvádzajú celý rad mien božstiev, okrem iného aj Atana alebo Diwo, ktoré sú považované za predchodcov neskorších gréckych bohov. Menované božstvá ale nie je možné uspokojivo spojiť s jediným zobrazením z rovnakého obdobia, nehovoriac o tom, že väčšina textov zmieňuje mená mužské, kým zobrazené postavy sú takmer výhradne ženské. V textoch sa tiež stretávame s menami, ktoré sa vyskytujú len v krétskom Knosse a mohli by teda označovať pôvodné minojské božstvá, ktorých bolo ale určite viac ako jedno hlavné.

 

Rôznorodé božstvá

Podobne ako Evans, aj mnohí ďalší bádatelia sa snažili určiť charakter božstiev podľa predmetov alebo bytostí, s ktorými sú zobrazené alebo nájdené na kultových miestach, teda podľa tzv. atribútov. Pomocou nich sú božstvá navzájom odlíšené napríklad v egyptskom alebo v neskoršom gréckom a rímskom náboženstve. Postavy podmaňujúce si zvieratá boli nazývané Pán alebo Pani zvierat, postava so zbraňou bola bohyňa (boh) vojny, s nebeskými telesami Pán atmosferických javov, kultové predmety nájdené v hrobkách alebo v ich blízkosti mali byť pre uctievanú bohyňu mŕtvych, tie zo svätýň na vrcholkoch hôr pre Ochrankyňu Slnka či Matku vrchov a podobne. Ich funkcie teda mali súvisieť predovšetkým s prírodnými silami, s plodnosťou, s poľnohospodárstvom, ale aj s vládou nad ľudským či posmrtným svetom.

Pri určovaní vlastností božstiev však narazíme na nejeden problém, ktorý naznačuje, že atribúty nefungovali tak, ako sme na to zvyknutí z iných náboženstiev. V celej minojskej ikonografii nájdeme totiž len málo identických zobrazení. Rovnako vyzerajúce bohyne sú zobrazené raz s gryfmi, inokedy s levmi či s vtákmi, v rovnakej pozícii, napr. na vŕšku s tyčou v ruke, vidíme tak ženské, ako aj mužské božstvo. Najjasnejším dôkazom toho, že neexistoval pevne stanovený kánon pre vyobrazenie jednotlivých božstiev sú tzv. bohyne s pozdvihnutými rukami, ktoré majú na hlavách rôzne symboly, ako posvätné rohy, inokedy vtáky, hady, makovice, v niektorých prípadoch ich kombináciu.

 

Cudzie motívy

To, čo umožnilo bádateľom všetky dostupné indície spájať do jednotlivých ucelených teórií, je vzájomné porovnávanie s prameňmi týkajúcimi sa božstiev z okolitých súdobých alebo z neskorších antických kultúr. Množstvo motívov nám dovoľuje predpokladať, že Minojci zdieľali niektoré náboženské idey s orientálnymi krajinami. Jednak je to výzor jednotlivých božstiev – ich volánové sukne poznáme aj z Mezopotámie, špicaté koruny z Egypta či zo Sýrie. Fantastické bytosti, ktoré ich sprevádzajú, napríklad gryfy a sfingy, boli rozšírené po celom Blízkom východe a tu tiež, podobne ako vidíme v minojskej ikonografii, patrí k bežným činnostiam božstiev podrobovanie zvierat či jazdenie na nich, trónenie a prijímanie adorantov. Nájdené boli aj kultové predmety, ktoré majú svoj pôvod v Egypte či v Sýrii, ako sistrum, posvätný nástroj bohyne Hathor, alebo sekerka s čepeľou s dierkami, známy odznak moci sýrskych božstiev.

Na základe týchto podobností, a teda kombinácií rôznych motívov a indícií, sa dá predpokladať, že jedna z hlavných bohýň, podobná Hathor, Hepat či Ašere, mala vzťah k slnečnému kultu a bola zároveň matkou/partnerkou mužského božstva, podobného rôznym orientálnym bohom búrky a počasia, akými boli Baal, Tešup alebo Seth. Takéto teórie, založené na pospájaní motívov z rôznych kultúr a období, znejú často veľmi dôveryhodne. To, že sa za zobrazeniami skrýva podobná ideológia, akú poznáme v prípade blízkovýchodných božstiev, sa však bez zachovaných textov dokázať nedá.

Božstvá tiež určite nemali vyzerať ako tie blízkovýchodné, pretože v celej ikonografii nenájdeme zobrazenie, ktoré by bolo s istotou možné identifikovať ako egyptskú Hathor alebo sýrskeho Baala. Výnimkou je len tzv. minojský démon, fantastická bytosť so štíhlym telom, s tvárou podobnou oslovi a so zvláštnym pancierom na chrbte, ktorý vznikol inšpiráciou podľa pôvodnej egyptskej hrošej bohyne Taweret.

Mužské božstvá sú síce podobné orientálnym božstvám búrky a počasia, najčastejšie však len svojou pokrývkou hlavy alebo zbraňou, ktorú držia v ruke. Ženské postavy svojím odevom, čiastočnou nahotou, vzťahom k mužským postavám či k rôznym zvieratám nesú aspekty bohyne Ištar, skôr ale pripomínajú mezopotámsku bohyňu Lamu a tzv. Nahú bohyňu, ktoré nemajú žiadne špecifické atribúty. Ich úlohou je uvádzať adorantov (klaňajúcich) k vyšším božstvám a prihovárať sa za ich prosby. Ich frontálne zobrazenia majú až magicko-erotický, a tým aj ochranný charakter, podobne ako to poznáme pri spomínaných sýrskych bohyniach typu Kadeš.

Motívy, ktorých pôvod môže byť rôzny – mezopotámsky či egyptský – sa na Krétu dostali pravdepodobne zo sýrsko-palestínskej oblasti alebo z Anatólie, teda už čiastočne modifikované. Väčšina vyzerá byť vybratá a použitá zámerne, snažiac sa vytvoriť obraz neutrálnych, variabilne definovateľných božských bytostí s ľubovoľne použitými náboženskými symbolmi. Prečo Minojci zobrazovali svoje božstvá práve takýmto spôsobom a prečo hľadali vyjadrovacie prostriedky v iných kultúrach?

Hoci sa niektoré cudzie prvky objavujú už v období starých palácov (cca. 1900 – 1700 pr. Kr.), drvivá väčšina pochádza až zo začiatku obdobia nových palácov (cca. 1700 – 1450 pr. Kr.), ktoré boli vystavané po ničivom zemetrasení. Táto katastrofická udalosť ale nepredstavovala výrazný zlom vo vývoji kultúry. Práve naopak, mohla znamenať nový začiatok, keď nastali určité zmeny vo vládnucich kruhoch. Hoci presne nevieme, aké postavenie mal panovník (alebo panovníci?), určite existovala palácová a kňazská elita, ktorá ovládala politické, hospodárske a kultové aktivity. Je veľmi pravdepodobné, že táto vládnuca elita s centrom v Knosse sa snažila legitimizovať svoju vládu a zjednotiť tak rôzne regionálne špecifiká a spoločenské rozdiely práve prostredníctvom nových vizuálnych médií. Nová obrazová definícia božstiev, čiastočne inšpirovaná Blízkym východom, mala slúžiť ako určitý zjednocujúci, každému zrozumiteľný prvok, vyjadrujúci prestíž a náležitosť k mocnému svetu východného Stredomoria.

 

Mgr. Veronika Dubcová vyštudovala klasickú archeológiu na Trnavskej univerzite v Trnave, v súčasnosti pokračuje v štúdiu egyptológie na Viedenskej univerzite. Je členkou Nadácie Aigyptos a aktívne sa podieľa na archeologickom výskume lokality Tell el-Retábí v Egypte. Zaoberá sa egejskou dobou bronzovou a jej vzťahom k Egyptu a k Blízkemu východu, najmä v oblasti náboženstva a ikonografie, a dejinami a materiálnou kultúrou druhého prechodného obdobia a Novej ríše.

 

 Použitá literatúra

Blakolmer, F.: A Pantheon without Attributes? Goddesses and Gods in Minoan and Mycenaean Iconography. In: Mylonopoulos, J. (ed.): Divine Images and Human Imaginations in Ancient Greece and Rome, Religions in the Graeco-Roman World. Leiden 2010, 21 − 61.

Dubcová, V.: Götter ohne Grenzen? Transfer der religiösen Ikonographie in der Bronzezeit – Alter Orient und die frühe Ägäis. In: Kuzmová, K. (ed.): The Phenomena of Cultural Borders and Border Cultures across the Passage of Time (From the Bronze Age to Late An-tiquity). Trnava, 22-24 October 2010. Anodos – Studies of the Ancient World 10. Trnava 2010, 103 − 116.

Evans, A.: The Palace of Minos at Knossos II. London 1928.

Marinatos, N.: Minoan Religion. Ritual, Image, and Symbol. Columbia 1993.

Marinatos, N.: Minoan Kingship and the Solar Goddess. A Near Eastern Koine.

Urbana 2010.

Matz, F./Pini, I. eds.: Corpus der minoischen und mykenischen Siegel I-XIII. Berlin 1965 – 2009.

Weingarten, J.: The Transformation of Egyptian Taweret into the Minoan Genius: A Study in Cultural Transmission in the Middle Bronze Age. Studies in Mediterranean Archaeology 88. Partille 1991.

Watrous, L. V.: The Role of the Near East in the Rise of the Cretan Palaces. In: Hägg, R./Marinatos, N. (eds.): The Function of the Minoan Palaces. Proceedings of the Fourth International Symposium at the Swedish Institute in Athens. Stockholm 1987. 65 − 70.

 

Obrazová príloha: odysseus.culture.gr, www.eidola.eu, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Kedy sa začala používať nula?

Kedy sa začala používať nula?

Rok 2017 sa zatiaľ ukazuje ako obzvlášť plodný pre tých, ktorí sa venujú dejinám matematiky. V septembri médiami zarezonovala správa o tom, že v Bodleyovej knižnici (Bodleian Library) v Oxforde bol objavený najstarší doklad moderného symbolu nula. Čím je tento objav výnimočný a významný? celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.