Matku jej zavraždila slúžka, otca nacisti

Publikované : 02.12.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 1003

Ružena Bajcsy prišla o matku, macochu, otca i sestru, bola svedkyňou mnohých smutných príbehov detí z detských domovov, chladnej pestúnskej starostlivosti a prežila nekonečnú samotu. Množstvo tragédií a sklamaní, ktoré ju v živote postretli, však dokázala prekonať. Najmä vďaka matematike...

 

Ružena Bajcsy sa narodila 28. mája 1933 v Bratislave Felixovi Kučerovi, ktorý pracoval ako stavebný inžinier, a jeho žene Margarite, rodenej Weissovej.  Šťastné detstvo si užívala do troch rokov. Potom začala prichádzať jedna rana za druhou. V roku 1936 zavraždila jej matku slúžka. Tragédia, ktorá postihla rodinu, sa však mala ešte prehĺbiť. Antisemitské nálady boli v druhej polovici 30. rokov na Slovensku silnéZ vraždy totiž obvinili jej otca. Keďže boli antisemitské nálady na našom území v druhej polovici 30. rokov už pevne zakorenené v spoločenskom myslení, teória o mužovi, ktorý zavraždil svoju manželku, padla v tlači i na verejnosti na úrodnú pôdu. Ruženinho otca vzali do väzenia. O ňu sa potom dva roky starali matkini príbuzní v Komárne. Tam je jej matka aj pochovaná. Otec bol po deviatich mesiacoch väzby zbavený obvinenia a prepustený na slobodu. Trvalo však niekoľko ďalších mesiacov, než sa z prežitej hrôzy spamätal a dokázal sa vrátiť späť do života.

V roku 1938 sa Felix Kučera znovu oženil. Jeho druhou ženou sa stala detská lekárka Klára, rodená Halmi, takisto židovského pôvodu, ktorá ale aj so svojou sestrou konvertovala na kresťanstvo. Malú Ruženu si vzali s otcom k sebe a ako on, tak aj dcéra konvertovali a stali sa katolíkmi. Možno len hádať, či to bolo z presvedčenia, alebo zo strachu z nacizmu a ľudákov. Obavy z prenasledovania však nepochybne svoju úlohu v konverzii rodičov a Ruženy Bajcsy zohrali. Spomínam si, keď mi bolo päť rokov, na svoje krstiny. Držala som sviečku, mala som bielu blúzku. ... Spomínam si na milého starého kňaza, ktorý ma krstil. Od tej doby som chodila na náboženstvo a každú nedeľu do kostola.“

 

Deti v zadnej izbe si nacisti nevšimli

Rodinu chvíľu chránilo kresťanstvo aj skutočnosť, že otec bol ako štátny zamestnanec a ako odborník na projektovanie a údržbu dopravných ciest dôležitý. Kučerovci sa presťahovali do Lučenca, odkiaľ pochádzala Klára, Felixova druhá manželka. Pre Ruženu bola ako vlastná matka. Po prvej viedenskej arbitráži (2. novembra 1938) sa rodina musela presunúť do Zvolena, kde Ružena Bajcsy následne absolvovala základnú školu a prvý rok gymnázia. 

Kremnička - pamätník obetiam fašizmuOchrana pred transportom rodiny do koncentračného tábora vydržala do jesene 1944. Vtedy pri dverách bytu Kučerovcov zazvonili nacisti a 21. novembra rodičov odviedli. Klára ešte stačila zájsť do detskej izby, kde sa sestry hrali s deťmi od susedov. Šeptom im povedala, aby boli ticho, že sa čoskoro aj s otcom vrátia. Nevrátili sa už nikdy. Ružena neskôr zistila, že zahynuli mesiac po zatknutí. Pochovaní sú v hromadnom hrobe v Kremničke. Deti v zadnej izbe si gestapo nevšimlo. 

Vtedy jedenásťročná Ružena a jej štvorročná sestra Mária čakali doma týždeň. Vo vojnovom zmätku však neboli nablízku žiadni príbuzní, ktorí by sa o ne mohli postarať. Ako sa pamätníčka neskôr dozvedela, väčšina z nich v tom čase už nežila. Susedia sa začali obávať nebezpečenstva, ktoré so starostlivosťou o „zabudnuté sestry“ súviselo, a tak sa Ružena Bajcsy vypravila k známym nevlastnej matky. Šok z reakcie týchto ľudí  jej otvoril pohľad do tvrdého sveta, ktorý pre strach nepoznal zľutovanie a pomoc. Najskôr jej nechceli otvoriť a potom ju nespoznávali. Naliehala a vytrvala v tom tak dlho, kým nekontaktovali Červený kríž, ktorého zamestnanci našli pre sestry miesto v detskom domove vo Zvolene. Tam sa dočkali konca vojny. 

 

Rozdielne osudy sestier

No ani koniec vojny Ružene Bajcsy veľa radosti nepriniesol. Čoskoro po oslobodení začala prezerať inzeráty v novinách a hľadať akékoľvek správy o rodine. Vo väčšine prípadov to bolo márne. Zistila však, že vojnu prežila teta, sestra matky Kláry, ktorá bývala v Budapešti. Sama prišla o manžela, a keď ju deti kontaktovali, vydala sa za sestrami na Slovensko. Bolo to paradoxné.

Nájdenie tety prinieslo Ružene Bajcsy novú rodinu, postupne ju ale oddelilo od sestry Márie: Pretože sme za vojny žili predovšetkým zo slanej vody a chleba, sestra trpela nedostatkom vitamínov a kožnými infekciami, ktoré sa nedarilo vyliečiť. Teta ju vzala v roku 1946 k sebe do Budapešti, aby ju uzdravila. Myšlienka bola, že sa vráti, až sa vylieči. Počas tých ťažkých časov v rokoch 1946 – 1948 sme sa so sestrou veľmi zblížili, ja som pre ňu bola ako matka. Ale to sa stále odkladalo, až raz moja teta povedala: ,Prečo sa nepresťahuješ k nám do Budapešti?‘ Bolo mi štrnásť rokov a bola som veľmi nezávislá, som odmietla ísť. Čiastočne preto, že som neverila, že by sa o mňa postarala ako o nevlastné dieťa spravodlivo, ale tiež som stále dúfala, že sa sestra vráti.“

Ružena Bajcsy, Kalifornia 1968Možnosť pravidelných návštev však rýchle uťala zmena režimu po roku 1948. Komunisti vydali zvláštne nariadenie, podľa ktorého nemohli do cudziny cestovať občania bez výjazdného povolenia. V zákone č. 53 o pasoch z roku 1949 sa dokonca výslovne uvádzalo, že československí občania nemajú na vydanie pasu právny nárok. Sestry sa tak stretli opäť až v roku 1956. Tých niekoľko rokov, keď Ružena Bajcsy vyrastala sama v detských domovoch, zatiaľ čo jej sestra v rodine úspešného lekára, za ktorého sa jej teta po strate prvého manžela vydala, však spôsobilo ich – žiaľ už trvalé – odcudzenie.

 

Útek z reality do prírodných vied

Asi rok po skončení vojny sa jej vďaka rodinnému priateľovi podarilo nájsť jedného z preživších bratrancov a potom ešte strýka. S ich pomocou sa presťahovala do katolíckeho detského domova v Bratislave, vedeného rádom sestier vincentiek. Absencia akéhokoľvek ďalšieho záujmu o ňu zo strany príbuzných jej však priniesla ďalšie životné sklamanie. Peniaze, ktoré zdedila po otcovi, sama ešte spravovať nemohla, a mala preto prideleného poručníka. Dohliadal na ňu a platil jej účty.

Ružena Bajcsy na univerzite v Pensylvánii v roku 1986Nezáujem a hlbokú opustenosť kompenzovalo štúdium. V ňom nachádzala jedinú v štúdiu. Chodila na bratislavské dievčenské gymnázium, kde vynikala v matematike, ktorá ju nesmierne bavila, rovnako ako prírodné vedy. Keď dovŕšila pätnásty rok, musela z domova odísť. Komunistický režim pevne držal získané opraty moci a v intenciách svojej ideológie prenasledoval cirkev. Dotklo sa to tiež sestier vincentiek, ktoré boli po zákaze svojej charitatívnej činnosti vysídlené na stredné Slovensko.

Ruženy sa ujal bezdetný pár: ...boli veľmi slušní, aj keď nie práve vrelí. Ale mala som aspoň strechu nad hlavou, bezpečie a možnosť s niekým porozprávať, keď som sa vrátila domov. Nejedla som s nimi, ale inde.“

Kombinácia silnej viery manželov-poručníkov a skutočnosti, že jej pestún bol za nacistickej vlády starostom, viedla k pozoruhodnému vývoju. Obaja manželia boli komunistami označení za fašistov. Vysťahovali ich na vidiek, zatiaľ čo do bytu, kde naďalej žila vtedy už osemnásťročná Ružena, nasťahovali novú domácu, príslušníčku „robotníckej triedy“. Pre Ruženu Bajcsy to bol ďalší stret s realitou. Pani sa totiž živila prostitúciou, muži do bytu prichádzali a odchádzali.

Jediným šťastím pre ňu bolo, že jej to nezasahovalo do štúdia. Mohla sa tak venovať poslednému roku gymnázia a výberu vysokej školy. Pôvodne som si veľmi priala študovať matematiku. Ale pracovné vyhliadky po absolvovaní boli buď sa stať učiteľkou, čo si vyžadovalo spojenie s marxizmom-leninizmom a to mi veľmi nevyhovovalo, alebo ste mohli ísť pracovať do poisťovne. Preto som sa rozhodla, že technika bude to pravé, našla som tú najviac matematicky zameranú, a tak som sa dostala k elektroinžinierstvu.“

Na vysokej škole stretla Ružena svojho budúceho manžela, o tri roky staršieho Júliusa Bajcsyho. Vzali sa po ročnej známosti, keď mala dvadsať rokov: Zúfalo som túžila po rodine, bola som sama a bolo to ťažké.“ Ružena nakoniec úspešne doštudovala elektrotechniku na Slovenskej technickej univerzite a po získaní univerzitného titulu sa jej v roku 1957 narodila dcéra Klára. Syn Peter nasledoval v roku 1964. 

Ružena Bajcsy a členovia laboratória GRASPO v roku 1984V štúdiu pokračovala, no po čase začala vnímať potrebu profesijne vystúpiť za hranice komunistického Československa. Keď v roku 1967 získala doktorát, zareagovala na možnosť vycestovať na ročnú stáž do Kalifornie v Spojených štátoch amerických. Keď v auguste 1968 prišli do Československa sovietske tanky, Ružena Bajcsy stála pred voľbou: mohla sa vrátiť do krajiny, v ktorej vládla väčšia nesloboda, než keď odchádzala, alebo zostať, profesijne sa rozvíjať a pripraviť pôdu pre príchod rodiny.

 

„Happy ending“ za oceánom

 Ružena sa rozhodla zostať v Spojených štátoch a v roku 1972 získala na Stanfordskej univerzite druhý doktorát. Vzťah s jej manželom, profesorom Bajcsym, však nevydržal. Rozviedli sa a obaja neskôr uzavreli nové manželstvá. Ružena sa vydala za profesora fyziky Shermana Frankela a vychovávala s ním jeho syna Waltera. Cesta za získaním amerického pasu trvala dlhých desať rokov a možnosť stretnúť znovu vlastné deti ešte o päť rokov dlhšie. Keď sa Ružena Bajcsy prvýkrát vrátila späť do Európy, jej dcéra Klára už bola vydatá. 

Ružena Bajcsy vo svojej kancelárii v Berkeley v roku 2016V Spojených štátoch sa Ružena Bajcsy postupne prepracovala na poprednú odborníčku na poli počítačových vied a robotiky. Tridsať rokov pôsobila na univerzite v Pensylvánii, kde prednášala a viedla katedru počítačových a informatických vied. Založila dokonca známe laboratórium GRASPO (General Robotics and Active Sensory Perception Lab), na ktorého čele zároveň šesť rokov stála. V Berekely viedla Centrum pre výskum informačných technológií v záujme spoločnosti (Center Information Technology Research in Interest of Society – CITRIS), na Kalifornskej univerzite potom zastávala ešte mnoho ďalších funkcií v rámci svojho odborného záberu.

Dodnes sa zaoberá inováciami v oblasti robotiky, strojového učenia a umelej inteligencie, za svoju prácu získala v roku 2009 ocenenie Benjamina Franklina (Benjamin Franklin Medal in Computer and Cognitive Science). Časopis Discover Magazine ju v roku 2002 vyhlásil za jednu z päťdesiatich najvýznamnejších žien na poli vedy z celého sveta. Dodnes žije v Kalifornii, stále aktívne prednáša a keď sa za ňou po revolúcii v roku 1989 presťahovala dcéra aj syn, konečne prežíva tiež radostný rodinný život v blízkosti manžela, detí a vnúčat.

 

Autor: Helena Pechoučková, Post Bellum

Obrazová príloha: wikipedia.org, Post Bellum, University of Pennsylvania

 

Príbehy 20. storočia

je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK, ktorú financujú najmä drobní darcovia.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, môžete napísať na pamatnici@postbellum.sk.

Ak chcete projektu pomôcť, môžete sa stať členom Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo poslať jednorazový dar na účet

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Húževnatého Churchilla nezabila ani Amerika

Húževnatého Churchilla nezabila ani Amerika

Winston Churchill zažil za svojho života mnoho pádov, musel prekonať množstvo problémov a veľakrát pochybil. Počas svojich „rokov divočiny“, keď sa ocitol na úplnom dne, odišiel do Spojených štátov. To sa mu takmer stalo osudným. celý článok

Prehrali nacisti vojnu v Mongolsku?

Prehrali nacisti vojnu v Mongolsku?

O tom, kde a kedy nacistické Nemecko prehralo druhú svetovú vojnu, sa i dnes polemizuje. Niektorí za dejisko porážky nacistov považujú Stalingrad, iní Moskvu. S trochou nadsádzky by sa dalo tvrdiť, že vojnu prehralo ešte predtým, než ju rozpútalo. celý článok

Český maliar sa inšpiroval v Číne

Český maliar sa inšpiroval v Číne

Český maliar Jaroslav Provazník toho za svoj relatívne krátky život zažil naozaj dosť. Asi najzaujímavejšou epizódou bol jeho pobyt v Číne, z ktorého potom čerpal inšpiráciu vo svojej umeleckej tvorbe. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.