Martin Luther najskôr nechcel zrušiť odpustky

Publikované : 31.10.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 4387

V jeden (možno) celkom nezáživný deň „škrtol“ istý augustiniánsky mních svojou teologickou zápalkou. Namiesto plánovaného plameňa porozumenia prišiel prekvapivo poriadny pekelný požiar. Inak povedané, takto pred presne 500 rokmi vo Wittenbergu začal Martin Luther pomaly, ale isto spúšťať lavínu protestantskej, respektíve evanjelickej, reformácie. 

 

Hoci Luther nie je jedinou tvárou transformácie cirkvi, bol jej ústredným činiteľom a ostal dodnes – právom – aj jej symbolom. Nakoniec, je to práve vďaka nemu, prečo si tento rok 31. októbra pripomíname toto päťsté výročie. Kresťanstvo, Európa, a vôbec celý svet už neboli po týchto udalostiach rovnakým miestom. Príbeh Lutherovho života sprevádza niekoľko mylných predstáv.

 

Lutherovo pozadie

Luther sa narodil v roku 1483 v nemeckom Eislebene a v roku 1501 nastúpil na univerzitu v Erfurte. Bola to v poradí tretia nemecká univerzita, založená v roku 1392 (po predchodcoch v Heidelbergu a v Kolíne). V roku 1505 zažil pri búrke dramatický zásah blesku vo svojej blízkosti a v úzkosti zo strachu vtedy sľúbil svätej Anne, že sa stane mníchom. Svoje štúdium na humanisticky zameranej univerzite po tomto zážitku neopustil, ale presedlal na teológiu. V roku 1507 ho vysvätili za kňaza. V roku 1511 prišiel Luther vyučovať biblistiku na univerzitu vo Wittenbergu a túto pozíciu zastával až do svojej smrti v roku 1546.

Lutherova teológia je vnímaná ako revolučná, ale v počiatkoch nebola až taká explozívna, ako by sa mohlo zdať. Preto dátum 31. 10. 1517 netreba považovať za doslova ozajstný, ale skôr za symbolický začiatok protestantskej revolúcie. A ak aj niečo v tento deň vybuchlo, nálož bola pripravovaná vnútri cirkvi už dlhší čas. Cirkev už pred Lutherom zažívala rôzne rozdeľujúce udalosti, ako bolo napríklad tzv. avignonské zajatie pápežov (1309 – 1376) či viacero súčasne existujúcich pápežov (1378 – 1417). Následné rozpory ohľadom konciliarizmu (hnutie priznávajúce najvyššiu cirkevnú autoritu koncilom) a rôzne teologické názory vnútri cirkvi podčiarkujú fakt, že cirkev nebola vôbec jednoliata. Rozbuška preto jednoznačne siaha aj do storočí pred Lutherovým škrtnutím zápalkou. Ako presnejšie súvisí tento historický kontext s našou hlavnou postavou?

Pätnáste storočie možno opísať ako veľkú teologickú anarchiu. Inými slovami, v cirkvi existovali rôzne teologické názory („školy“), ako aj veľké nejasnosti v tom, čo presne cirkev oficiálne učí, čo je povolené teologicky zastávať, a čo už je za hranicami pravovernej náuky. Ak by sme žili v tej dobe, zvlášť ako laici by sme nemali žiadnu šancu rozoznať individuálne názory katolíckych teológov a povoleného katolíckeho učenia. Ako sme spomenuli, Luther študoval v Erfurte, pod nesmierne fundovanými (samozrejme katolíckymi) teológmi. Na mnohých nemeckých univerzitách sa vtedy uchytil teologický smer zvaný via moderna, ktorý sa dal zhrnúť do princípu: „Boh neodmietne svoju milosť tým, ktorí robia to, čo sa len dá“ (facientibus quod in se est Deus non denegat gratiam). Tento smer by ste našli zakorenený aj na škole v Erfurte a Lutherovi sa veľmi pozdával. Bol tu však problém: nebol oficiálnou náukou katolíckej cirkvi.

 

Postupná radikalizácia

Protestantská reformácia a Lutherova transformácia sa však neodohrali len v jeden deň. V rokoch 1513 – 1520 sa Lutherovo zmýšľanie postupne menilo na formu, ktorá sa čím ďalej, tým viac odďaľovala od katolíckej náuky. Postupne opúšťal náuku o spáse tak, ako ju prezentovala via moderna. Prestal veriť, že človek si môže Božiu milosť zaslúžiť svojim úsilím. V tomto období sa intenzívne venoval tomu, čo nazývame ospravedlnenie (Rechtfertigung, justification), alebo v tomto gramaticky presnejšie ospravodlivenie, to jest procesu, ako sa človek vo svojej hriešnosti môže stať spravodlivým pred Bohom. Dokáže to človek sám? To určite nie – každý vedel, že toto je už dávno odmietnutá heréza (pelagianizmus). Musí sa človek najprv sám posnažiť, aby mu Boh neodmietol svoju milosť? Luther mal na to sčasti novú odpoveď: nie. Pred Bohom sme ospravodlivení (spravení spravodlivými) len cez našu vieru. Nielenže netreba našu snahu, pretože tá je zbytočná. Tá je navyše údajne proti Božiemu slovu a podmieňovali by sme ňou účinnosť Kristovho kríža. Božia spravodlivosť je dostupná tu a teraz a je pre každého úplne zadarmo. Stačí „len viera” – odtiaľ pochádza latinský názov tejto náuky sola fide. Aspoň tak tvrdil Luther.

Vyššie som napísal, že jeho odpoveď bola len „sčasti nová“, pretože podobné uvažovanie nachádzame aj u Augustína takmer tisíc rokov pred ním. Líšili sa však zásadne v dvoch veciach. Pre Augustína bolo ospravodlivenie vnútornou a reálnou premenou jednotlivca. Pre Luthera však človek ostal paradoxne hriešny a spravodlivý zároveň (simul iustus et peccator). Zastával totiž názor, že človek aj po ľútosti a prijatí Krista ostáva vo svojej podstate hriešny, hoci ho Boh vo svojej milosti vyhlási za spravodlivého. Nie je takéto ospravodlivenie teda úplne nezaslúžené? Presne tak, povedal by Luther. Podstatou milosti je totiž práve táto nezaslúžená priazeň. Čakal ho však ešte väčší problém: akú úlohu hrá v tomto všetkom cirkev, kňazi a cirkevné sviatosti? Postupne prišiel na to, že nepodstatnú. Spása v jeho chápaní sa nedeje skrze Krista cez sprostredkujúce cirkevné sviatosti, ale priamo na rovine Boh a jednotlivec. O to menej sa potrebuje veriaci utiekať k Márii, svätcom či k iným pobožnostiam a slávnostiam.

Ak by mal toto byť ten základný a správny teologický kameň, akú vieroučnú budovu možno na ňom postaviť po zrúcaní tej katolíckej? Toto bola dobrá otázka aj pre samotného Luthera, ktorý počas ďalších rokov skúmal a zápasil s týmito implikáciami. Všeobecne sa napríklad tvrdí, že Luther vo svojich tézach odmietol predaj odpustkov. Ako o chvíľu uvidíme, nie je to celkom správne vyjadrenie.

Súčasné bádanie Lutherovho teologického pozadia však zdôrazňuje kontinuitu s jeho katolíckymi predchodcami, zvlášť s Augustínom a s Bernardom z Clairvaux. Luther za svoje zdroje veľakrát považoval „Bibliu a Augustína“, čo bola jeho obľúbená fráza. Arbitrárnosť tohto októbrového dátumu je vidno aj v tom, že Luther už v septembri 1517 (v diele Dišputácie proti scholastickej teológii) napísal 97 téz proti vieroučným názorom teológa Gabriela Biela o spáse, a jeho slávnejších 95 téz proti odpustkom spísal až o pár mesiacov.

 

Luther a odpustky

Mal to byť len ďalší obyčajný deň a ďalšia typická, čisto univerzitná debata. Luther 31. októbra pred 500 rokmi  ohlásil svoje prianie uskutočniť dišputáciu o jeho 95 tézach o odpustkoch, ktoré v latinčine pribil na dvere wittenberského kostola (aj keď niektorí historici toto pribitie spochybňujú). Tento akt si nemusíme predstavovať ako čosi neprístojné a revolučné a ani Luthera ako nasrdeného rebela, ktorý tak chcel pošliapať autoritu katolíckej cirkvi. Pripomeňme si, že odpustky podľa katolíckej náuky nie sú o odpustení hriechov, ale tzv. časných trestov, ktorými netrestá Boh, ale samotná povaha hriechu. Ako vraví súčasný katechizmus: „Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny.“ Ak by ste sa však stavili, že aspoň 95 percent ľudí si nikdy neprečítalo Lutherových 95 téz, určite by ste vyhrali. Takto môže čakať veľa ľudí pár prekvapivých zistení.

V prvom rade Luther nežiadal ani celkové zrušenie odpustkov, ani ich predaj, ale dôkladnú zmenu ich chápania v radoch veriacich. V období ich zverejnenia je z nich navyše vidieť, že sa obáva, ako sú ozajstné dobré skutky podceňované, a nie nadceňované (väčšinou je to vnímané práve naopak). Stačí sa pozrieť na to, čo napísal napríklad v tézach č. 41 – 44:

(41) Pápežské odpustky musia byť hlásané opatrne, a to tak, aby si ľudia mylne nemysleli, že sú dôležitejšie než iné skutky lásky.

(42) Je potrebné učiť kresťanov, že pápež netvrdí, že kupovanie odpustkov môže byť akokoľvek porovnateľné so skutkami milosrdenstva.

(43) Je potrebné učiť kresťanov, že ten, kto dáva peniaze chudobným, alebo ich požičia núdznym, tak koná lepší skutok než ten, kto kupuje odpustky.

(44) Pretože láska rastie skutkami lásky, človek sa nimi stáva lepší. Človek sa však nelepší cez odpustky; len sa nimi zbavuje trestov.

Okrem toho, že v tomto období ešte nevolá po odstránení odpustkov, nemá tu ani problém s existenciou očistca (vidno v mnohých tézach) či s modlitbami príhovoru (26, 28), a dokonca preklína tých, ktorí „hlásajú proti pravde o učení pápežských odpustkov“ (71).

Dôvodov, prečo spísal takýto zoznam, je viacero. Pohoršil ho napríklad pobyt v Ríme či spovedanie ľudí, kde sa dozvedal o ich mylnom chápaní odpustkov. Posledným klincom, ktorý viedol k pribitiu jeho téz na dvere, však bolo vehementné ohlasovanie odpustkov v jeho blízkom okolí mníchom Johannom Tetzelom, ktorý by sa azda neurazil, ak by sme ho nazvali marketingovým odborníkom na predaj odpustkov. Sám Luther v týchto tézach cituje jeho veršík, ktorý údajne Tetzel zložil: „Keď minca v pokladničke zazvučí, duša z očistca ihneď vyskočí“ (27, 28). Tieto peniaze mali navyše ísť na stavbu Baziliky sv. Petra v Ríme. Luther v týchto tézach teda neodmietol pápežskú autoritu či iné cirkevné náuky. Koniec-koncov boli len o odpustkoch. Podobne neodmietol ani súvisiacu náuku o očistci, aspoň nie približne do roku 1530. Zdá sa teda, že ani samotné odpustky neboli pre neho veľký problém, skôr  ním bola ich komercializácia a dezinterpretácia.

 

Radikalizácia 

Spád udalostí spôsobila odpoveď, ktorú dostal od cirkevných predstaviteľov. Pápežský dominikánsky teológ Silvestro Mazzolini reagoval na jeho 95 téz, vďaka tomu sa Luther začal zamýšľať, či jeho cirkev nie je predsa len omylná. Podobný efekt mali na neho aj stretnutia s kardinálom Kajetánom. Ten, hoci najprv sympatizoval s istými Lutherovými výhradami voči odpustkom, nasledujúci rok už začal používať konfrontačný tón a žiadal, aby sa Luther podriadil pápežskej autorite. On medzitým vydal v roku 1518 dielo Resolutiones (Vysvetlenia dišputy o moci odpustkov) kde detailne objasnil svojich 95 téz. Táto práca bola teologicky „v strede“ medzi pravovernou náukou a novým chápaním kľúčových kresťanských učení.

Situácia sa vyhrotila radikalizáciou Lutherových myšlienok. Dovtedy sa celá záležitosť riešila skôr za zatvorenými dvermi, ale v roku 1519 sa Luther zúčastnil verejnej debaty s humanistom Johannom Eckom. Eckova rétorická šikovnosť zahnala Luthera do argumentačného kúta a augustiniánsky mních bol tak nútený verejne vyvodiť implikácie vyplývajúce zo svojho učenia. Uznal, že nielen pápež, ale ani cirkevné koncily nemajú žiadnu vieroučnú autoritu. Mnohí jeho zástancovia mohli dovtedy vidieť Luthera ako konciliaristu, teda prívrženca cirkevnej autority prítomnej v konciloch. Jediná autorita mala spočívať v Biblii, a to bez interpretačnej pečiatky od akýchkoľvek pápežov, biskupov či cirkevnej tradície. V roku 1520 hrozila Lutherovi exkomunikácia, s hrozbou upálenia miestnym panovníkom. Luther dostal 60 dní na odvolanie svojich názorov. Namiesto toho ako odpoveď publikoval v tom istom roku svoje tri slávne spisy, ktoré definitívne vytvorili priepasť nielen medzi dovtedy umierneným Lutherom z roku 1517 a jeho neskoršou vyhrotenou verziou, ale hlavne medzi ním a cirkevnou náukou. Luther následne ako „správny“ protestant pápežskú bulu na protest spálil. Tento akt bol revolučnejší, ako jeho pribitie odpustkov na bránu.

Na rozdiel od iných dátumov, napríklad vraždy Franza Ferdinanda či zhodenia atómových bômb, svet bol po pribití téz proti odpustkom na ďalší deň ešte celkom rovnaký. Postupne sa však začal meniť a dôsledky sa zďaleka nezastavili len pri teológii. Protestantizmus odvtedy nadobudol mnoho podôb a aktívne sa podieľal na vývoji histórie, kultúry, spoločnosti, umenia a vedy. Paleontológ Steven Jay Gould raz povedal, že ak by sme prehrali pásku života na začiatok a opätovne ju pustili, vzniknuté životné formy by vyzerali úplne inak. Možno by sa podobné dalo tvrdiť o opätovnom spustení dňa 31. 10. 1517. Istotu však máme v tom, že reformačné udalosti ovplyvnili svet oveľa väčšmi ako tie halloweenske s rovnakým dátumom.

 

Andrej Zeman, MA, MSc. vyštudoval religionistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Získal magisterské tituly z biblistiky na University of London, a z histórie a filozofie vedy a náboženstva na University of Edinburgh. Dlhoročne spolupracuje na archeologických projektoch v Izraeli. Zameriava sa na obdobie druhého chrámu, historického Ježiša, rané kresťanstvo, históriu vedy a biblickej interpretácie, ako aj na dialóg a konflikty vedy a náboženstva.

 

Použitá literatúra

Baiton, R.: Luther: Život a dielo reformátora. Bratislava 2017.

Hillerbrand, H. J.: The Division of Christendom: Christianity in the Sixteenth Century. Louisville 2007.

Kittelson, James. Reformátor Luther. Trnava 2016.

McGrath, A.: Christianity's Dangerous Idea : The Protestant Revolution - A History from the Sixteenth Century to the Twenty-First. New York 2007.

MacCulloch, D.: A History of Christianity : The First Three Thousand Years. London 2009.

McGrath, A.: The Intellectual Origins of the European Reformation. Wiley-Blackwell 2003.

Schilling, H.: Martin Luther: Rebel v prevratných časoch. Brno 2017.

Scott, H. (ed.): The Oxford Handbook of Early Modern European History, 1350 – 1750.  Volume I – Peoples and Place. Oxford 2015.

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Kto pomohol vytvoriť Spojené štáty?

Kto pomohol vytvoriť Spojené štáty?

Dodnes sa často tvrdí, že vo vojne o nezávislosť porazili mocné britské impérium obyčajní americkí domobranci a vlastenci. Prvú iskru bojov naozaj zapálila domobrana, ale už onedlho miestna rebélia prerástla do svetového konfliktu. celý článok

Aké boli spomienky Slováka v Napoleonovej armáde?

Aké boli spomienky Slováka v Napoleonovej armáde?

„Keď sme nemohli prejsť cez most, s husármi z nášho regimentu sme chceli preplávať rieku. Nebolo nám to však možné. Vo vode som dostal ranu, koňa podo mnou zabilo a dostal som sa do rúk nepriateľom. Tretieho mája 1809 vzali ma do zajatia, z ktorého som sa vyslobodil až štrnásteho mája 1814.“ celý článok

Opitý garbiar záhadne zmizol v nočnom Dunaji

Opitý garbiar záhadne zmizol v nočnom Dunaji

In vino veritas, in aqua sanitas. Vo víne je pravda, vo vode je zdravie. Tento citát nemusí tak celkom platiť, najmä keď sa spojí nadmerná konzumácia vína s tečúcou vodou. A práve o tom je tento článok, ktorý vychádza z archívnych dokumentov uložených v Archíve mesta Bratislavy. Zároveň je aj mierny celý článok

Ako sa Darwin nestal farárom a zmenil náš svet

Ako sa Darwin nestal farárom a zmenil náš svet

Rovnako ako Mikuláš Koperník a Galileo Galilei otriasli predstavami o polohe Zeme vo vesmíre, Isaac Newton chápaním Zeme a nebeskej oblohy, tak aj Charles Darwin zalomcoval zaužívanými teóriami o vývoji zvierat a rastlín. celý článok

Napoleonov pád sa začal pri Bailéne

Napoleonov pád sa začal pri Bailéne

Joseph Bonaparte bol v nezávideniahodnej situácii. Vstupoval do hlavného mesta krajiny, v ktorej bol kráľom i klaunom zároveň, a možno v kútiku duše veril, že bratova neporaziteľná armáda dokáže situáciu stabilizovať a Španieli si na kráľa José I. navyknú. To však ešte netušil, že onedlho dostane sp celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.