Maroko - červená perla Afriky

Publikované : 17.10.2016 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 3733

Maroko, červená perla Afriky, je v rámci arabského sveta skutočne jedinečnou krajinou. Vďačí za to predovšetkým relatívne veľkej vzdialenosti od centra islamu a intenzívnym kontaktom s Európou. Historický vplyv Európy, a predovšetkým Francúzska, je dodnes viditeľný.

Tangier - pôvodné hlavné mesto rímskej provincie Mauritania Tingitana

Víťazné ťaženie islamu

Vzťah Maroka s  Európou ma dlhú a intenzívnu históriu. Už v roku 46 tu Rimania zriadili provinciu Mauritania Tingitana s hlavným mestom Tingis (dnešný Tanger, Tangier, alebo Tandža). Jej územie sa postupom času rozširovalo, južné hranice sa posunuli až na líniu spájajúcu Rabat Fez a mesto Taza. Vo vnútrozemí vynikli najmä rímske mestá Salé a Volubilis, kde sa dodnes zachovalo množstvo antických pamiatok. Rímsky vplyv v Maroku bol dokonca viditeľnejší ako predchádzajúci vplyv Kartága. Miestni obyvatelia prevzali od Rimanov systém zavodňovacích zariadení, zaviedli juliánsky kalendár a miestny berberský dialekt obohatili celým radom latinských slov.

Vpád Arabov do severnej Afriky sa datuje do druhej polovice 7. storočia a ich následný postup priniesol zlom aj do dejín Maroka. Pôvodné berberské kmene takmer bez odporu a výhrad prijali islam. Keď už vláda Arabov siahala až po Atlantik, pokračovali ďalej a za vlády Umajjovcov obsadili aj Pyrenejský polostrov a postupovali až do Francúzska. Tam ich však v známej bitke medzi Tours a Poiteres zastavil Karol Martel, panovník Franskej ríše. Z islamizovaných Berberov, teda pôvodných obyvateľov Maroka, Arabi regrutovali vojsko, ktoré potom výrazne prispelo k dobývaniu Európy. Na druhej strane však boli Berberi stále považovaní za občanov druhej triedy. Nadradenosť Arabov spôsobila, že  rôzne berberské kmene začali proti arabskej nadvláde odboj. V priebehu 8. storočia sa im podarilo Arabov z väčšej časti krajiny vyhnať, i keď sa udržali v pobrežných mestách. V roku 757 vznikol na juhu krajiny prvý berberský štát.

Pôvodné berberské kmene takmer bez odporu a výhrad prijali islamV rokoch 788 až 922 bolo stredné a severné Maroko zjednotené dynastiou Idrísovcov, ktorá bola síce arabského pôvodu, ale opierala sa o berberské kmene. Zakladateľom tejto dynastie bol Mulaj Idrís ibn Abdalláh, ktorý ušiel pred prenasledovaním za svoju protivládnu činnosť na územie dnešného Maroka. Sám seba vyhlasoval za Muhammadovho proroka, získal podporu berberských kmeňov a založil nezávislú dynastiu. Jeho syn Idrís II. nechal vo Feze postaviť Karawíjovskú univerzitu a mešitu a urobil tak z mesta dôležité náboženské a kultúrne centrum.

V 10. storočí sa krajina stala súčasťou ríše Fátimovcov, ktorá mala najprv ťažisko moci v Tunisku, neskôr v Egypte. V Maroku bolo ich panstvo neustále ohrozované rivalskou dynastiou Umajjovcov zo Španielska. Keďže v 11. storočí prišlo k zrúteniu umajjovského kalifátu v Córdobe a dynastia Fátimovcov bola zaujatá svojimi záujmami v Egypte a Sýrii, Maroko sa rozdrobilo na súperiace emiráty a kmeňové zväzy. Toto trvalo až do druhej polovice 11. storočia. Dovtedy bol arabský element v krajine veľmi obmedzený, a to len na väčšie mestá, ktoré boli politicky a obchodne prepojené s ostatným arabským svetom. Usadlé vidiecke obyvateľstvo nebolo arabským vplyvom takmer dotknuté, a ešte menej sa to týkalo kočovníkov. Rovnako povrchný bol aj vplyv islamu.

 

Berberské dynastie

V druhej polovici 11. storočia vznikla koalícia berberských kmeňov západnej Sahary, ktorú ovládla dynastia  Almoravidovcov. Ovládli celú severnú Afriku od Alžírska po Senegal, a dobyli tiež Španielsko. Ich duchovným vodcom bol Abdaláh ibn Jásín, ktorý kládol dôraz predovšetkým na Korán a hadís a vyzýval na pokánie a prísnu disciplínu. Hlásal vonkajší a vnútorný džihád. Dynastiu Almoravidovcov sprevádzala atmosféra bigotnosti. Viera a kultúra upadali.

BerberiNa začiatku 12. storočia sa však proti tejto dynastii vzbúril veľký usadlý kmeň Masmúda. Toto hnutie malo náboženský charakter, boje viedol reformátor Ibn Tumárt. Išlo mu o boj za očistu islamu  a najmä o prísnejší monoteizmus (arabsky tawhíd). Z tohto hnutia neskôr vznikla dynastia Almohadovcov, ktorej meno je odvodené z arabského al-Muwáhidún, čo znamená stúpenci tawhídu. Almohadovci stáli v ostrom protiklade k Almoravidovcom a odmietali pohanské berberské zvyky.

Boj Almohadovcov proti dynastii Almoravidov trval skoro 30 rokov, nakoniec však boli Almoravidovci porazení. Po prvý raz v celej histórii bola zjednotená severná Afrika pod nadvládou domácej dynastie, s hlavným ťažiskom v Maroku. Dynastia Almohadovcov bola dobre organizovaná. Rozdelenie štátu na provincie umožňovalo výkonnejšiu správu, udržiavané cesty prispeli k rozvoju obchodu i miest a zmeranie pôdy položilo základy stabilnej finančnej politiky. Bohatá bola aj stavebná činnosť, rozvíjala sa veda a umenie. Ríša udržiavala aktívne obchodné styky s Európou, ale aj s krajinami Afriky.

Tor del OroObdobie vlády dynastie Almohadovcov charakterizoval na jednej strane liberálny duch, na druhej strane náboženská neznášanlivosť. V roku 1170 si za hlavné mesto zvolili španielsku Sevillu. V meste dali vybudovať dva architektonické skvosty, a to Tor del Oro a Giraldu, ktorej minaret neskôr kresťania prestavali na zvonicu. Na ich dvore žili aj také osobnosti ako Ibn Rušd a Ibn Tufajl – významní filozofi arabského sveta. Zároveň sa však za ich vlády pálili nepohodlné knihy. Toto hnutie malo výrazne berberský charakter, a to nielen jazykovo. Do štátnej správy sa zaviedli aj niektoré typicky berberské inštitúcie, ako kmeňové rady a zhromaždenia.

Almohadovci, hľadajúci podporu, pozvali do krajiny arabské kmene. Tie cestou do Maroka spustošili časť Tuniska a Alžírska a v Maroku sa usídlili v najúrodnejších častiach krajiny. Získali tiež výrazne privilegované postavenie. Od 12. storočia potom nastal intenzívny proces arabizácie Berberov aj na vidieku, ktorý viedol v mnohých kmeňoch k celkovému poarabšteniu. Začiatkom 13. storočia začala moc tejto dynastie upadať v dôsledku nielen vnútorných sporov, ale aj porážok v Španielsku. Od ríše tak odpadlo Tunisko a väčšia časť Alžírska, a tiež posledný arabský štát v Španielsku, Granada. Panstvo Almohadovcov sa tak obmedzilo už len na samotné Maroko.

Najväčší územný rozmach zaznamenala ríša Almohadovcov približne v roku 1212Almohadovci sa nakoniec neudržali ani v Maroku. V roku 1269 ich vystriedala iná berberská dynastia, dynastia Marínovcov. Ich panovanie tvorí po stránke civilizačnej a kultúrnej najslávnejšiu epochu dejín Maroka. Krajina sa vďaka nim stala dedičom andalúzskej kultúry. Počas panovania Marínovcov došlo k opätovnému pokusu o predchádzajúcu jednotu maghrebskej ríše a k snahe znova k nej pripojiť aj Španielsko. Úspešne sa im to podarilo v 14. storočí, no len na istý čas. V tom čase patrilo Maroko k najsilnejším štátom Stredomoria. Do krajiny neustále prichádzali Arabi zo Španielska, ktorí odtiaľ utekali pred kresťanskou expanziou. V ďalšom storočí však nastal postupný úpadok, ktorý bol spôsobený antagonizmom medzi usadlíkmi a kočovníkmi, feudálnym útlakom a v neposlednom rade dynastickými spormi.

 

354 rokov vojny

V ďalšom období marockých dejín sa zintenzívnili styky s Európu. Súviselo to predovšetkým s dobývaním Maroka zo strany Portugalska. Tieto dve krajiny majú spoločnú históriu, ktorá pramení v roku 1415, keď sa Portugalci pokúsili dobyť Ceutu. Portugalci bojovali s Marokom až  do  roku 1769, keď bolo Marocké kráľovstvo vojensky okupované.  Celkom to bolo 354 rokov neustálej vojny medzi Marokom a Portugalskom, pretože prítomnosť Portugalcov v krajine nebola nikdy akceptovaná. Nakoniec však boli Portugalci nútení sa stiahnuť.

Dobývanie Maroka ŠpanielmiBohatstvo krajiny stále lákalo mocnosti Európy, ale žiadny z francúzskych, holandských a španielskych pokusov o ovládnutie niektorého z prístavov nebol úspešný. Len Španielsku sa v 16. storočí podarilo dobyť prístavy Ceuta a Melilla. Tie patria Španielsku dodnes. Obchodné styky s krajinami Európy sa úspešne rozvíjali, ale k celkovému povzneseniu krajiny neprispeli, čo bolo spôsobené feudálnym poriadkom a despotickou vládou. Osemnáste storočie bolo plné palácových prevratov, vzbúr kmeňov a povstaní nespokojných a utláčaných roľníkov. Aj keď zmluvy s európskymi štátmi prinášali zisk sultánovej pokladnici, na druhej strane tento príliv priemyselného tovaru podryl základy miestnej remeselnej výroby a Európania sa zmocnili monopolu na zahraničný obchod. Tento ekonomický prienik spôsobil v ďalšom storočí vlnu xenofóbie, pod ktorej tlakom marocká vláda obmedzila prístup Európanov do vnútrozemia, no neprišlo k obmedzeniu prílevu ich tovarov. Krajina sa na dlhý čas uzavrela vonkajším vplyvom a prešla k svojmu tradičnému spôsobu života.

 

Rozdelenie

V roku 1777 bolo Maroko prvou krajinou sveta, ktorá formálne uznala samostatnosť USA ako nezávislého štátu. Nemožno zabudnúť ani na fakt, že krajina nebola nikdy súčasťou Osmanskej ríše. V čase raného 19. storočia získavali okolité štáty, formálne podriadené Osmanskej ríši, teda Tripolis, Tunisko a Alžírsko, postupne nezávislosť na Istanbule, no Maroko už v tom období bolo nezávislou monarchiou.

List Georgea Washingtona Mohammedovi ben Abdallahovi z roku 1787Roku 1844 vtrhli do krajiny Francúzi a o dvadsať rokov neskôr bola podpísaná zmluva medzi Francúzskom a Španielskom o rozdelení sfér vplyvu v Maroku. V roku 1905 a 1911 nastali takzvané marocké krízy. Išlo o konflikt medzi Francúzskom a Nemeckom o vplyv v Maroku. Aby sa dospelo k riešeniu prvej marockej krízy, 7. apríla 1906 sa konala konferencia v Algecirase, kde bola podpísaná dohoda medzi Nemeckom, Francúzskom a ďalšími európskymi mocnosťami.

Druhá marocká kríza vypukla v roku 1911, keď do prístavu Agadir priplával nemecký delový čln. Nemecko pociťovalo v Maroku ohrozenie svojich hospodárskych záujmov hlavne potom, čo sa Francúzsko rozhodlo využiť občiansku vojnu v Maroku a vyslalo doň, samozrejme na žiadosť sultána Abd al-Háfiza, vojenskú expedíciu, ktorá obsadila hlavné mesto Fez.  Tá zabezpečila tamojšiu vládu a ochránila životy občanov Francúzska, ktorí žili v Maroku. Nemecko proti tomu protestovalo, pretože boli porušené uznesenia z konferencie z roku 1906. Žiadalo časť Maroka alebo náhradu v inej koloniálnej časti.

V roku 1911 do prístavu Agadir priplával nemecký delový čln PantherTvrdý postoj Veľkej Británie ako odpoveď na priplávanie delového člna Panther z Nemecka prinútil Nemcov k ústupu. 4. novembra 1911 bola podpísaná francúzsko-nemecká dohoda, ktorá uznala francúzsky protektorát nad Marokom, za čo Nemecko dostalo dve oblasti francúzskeho Konga. Druhá marocká kríza zanechala v Nemecku, ale aj vo Francúzsku silné nacionalistické resentimenty. V roku 1912 bolo Maroko rozdelené na francúzsky protektorát – Francúzske Maroko a španielsky protektorát – Španielske Maroko. Mesto Tanger na severe a jeho okolie sa stali medzinárodným demilitarizovaným pásmom.

 

Mgr. Silvia Tančinová

 

Mgr. Silvia Tančinová je absolventkou odboru politológia Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. V priebehu štúdia absolvovala viacero študijných pobytov. Problematike vzťahov Marockého kráľovstva a Európskej únie sa venovala vo svojej bakalárskej práci.

 

 

 

Použitá literatúra:

Drozdíková, J.: Lexikón islámu. Bratislava 2005.

Filip, J.: Maroko. Praha 1981.

Hourani, A. H.: Dějiny arabského světa: od 7. století po současnost. Praha 2010.

Krupa, V.: Geopolitické špecifiká regiónov sveta : Afrika a Ázia. Bratislava 1999.

Reid, R. J.: Dějiny moderní Afriky od roku 1800 po současnost. Praha 2011.

 

Internetové zdroje:

Abrantes Ratchet, J. M.: Portuguese presence in Morocco. [cit. 2014-02-28]. Dostupné z: http://www.marrocos.com/morocco/portuguese-presence-morocco-1/

Baskerville, B.: Spain´s Enclaves of North Africa: The Territories of Ceuta and Melilla Lie Within Morocco. [cit. 2014-02-28].
Dostupné z: http://geography.about.com/od/spainmaps/a/The-SpanishEnclaves-Of-North-Africa.htm

Elalamy, M. H.: Why Morocco Matters To The U.S. [cit. 2014-03-02]. Dostupné z: http://www.forbes.com/sites/kerryadolan/2013/11/21/why-morocco-matters-to-the-u-s/

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Námorné bitky, ktoré zmenili dejiny

Námorné bitky, ktoré zmenili dejiny

Kto vládne moriam, vládne svetu. Zdá sa vám toto tvrdenie prehnané? Moria tvoria väčšinu povrchu našej planéty, takže z tohto hľadiska to zaiste až také prehnané nie je. Ale nielen preto je to tak. celý článok

Zenoví majstri boli v učení prísni a neúprosní

Zenoví majstri boli v učení prísni a neúprosní

Buddhistické učenie je bohatý systém myšlienok, textov a interpretácií. Je to smer, ktorý môže byť zároveň filozofiou, spiritualitou, etikou, psychológiou a umením, a v žiadnom z týchto aspektov si nemusí odporovať. celý článok

Keby to len Kristus videl...

Keby to len Kristus videl...

Čo je protestantizmus? V čom sa líši od katolicizmu? Dá sa vôbec definovať? Je vskutku veľmi zložité nájsť dobrú definíciu, aby nebola príliš plytká. celý článok

Prečo viažu Japonci laná na stromy?

Prečo viažu Japonci laná na stromy?

V Japonsku existuje niekoľko náboženských tradícií, ktoré v priebehu dejín spolunažívali bok po boku a inak to nie je ani dnes. Japonskú religiozitu primárne definujú dominantné náboženské smery, akými sú šintó a buddhizmus, sekundárne tu pôsobia tiež konfucianizmus a taoizmus. V článku by som chcel celý článok

Aké je náboženstvo Japoncov?

Aké je náboženstvo Japoncov?

Mohli by sme si myslieť, že život moderných Japoncov už nie je spätý s náboženstvom. Opak je však pravdou. Starí i mladí Japonci aj v bežné dni navštevujú svätyne či chrámy, kde prosia božstvá a buddhov o pomoc a ochranu. Na aké božstvá sa to však obracajú? celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.