Ľudovít Štúr v ohrození života a zdravia

Publikované : 10.02.2016 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 2885

V bytí človeka môže nastať situácia, keď sa jeho život či zdravie ocitnú v ohrození. Zrekapitulujme si takéto situácie, ich dôvody i dôsledky v živote nášho zrejme najznámejšieho národovca – Ľudovíta Štúra.

 

Liečba vínom

Prvé písomne doložené vážne ohrozenie Štúrovho života sa odohralo v roku 1828, v čase jeho štúdia na gymnáziu v Rábe (Györ), kde býval na študentskom „priváte“ so spolužiakom a rodákom z Uhrovca. Štúr dostal silnú horúčku, blúznil a po záchvate spolubývajúceho poprosil – o víno. Ten sa obliekol, zobral veľký maľovaný krčah na vodu a vyrazil do pivnice domáceho, kde natočil víno. „Ľudovít, priložiac k ústam smädným krčah, napil sa hodne, načo zaspal a spal tri týždne s pretŕhaním sa zo sna krikom: ‚Janko, daj mi vína!‘“ Spolubývajúci sa o Štúra príkladne staral. Hoci ich profesor po absenciách Štúra navštívil a zavolal lekára, ktorý predpísal „batérie“ liekov – Štúr nechal lieky vyliať a úspešne pokračovali vo „vínnej kúre“.

V roku 1838 oslavovali zvlášť maďarskí študenti výročie nedávnej študentskej vzbury. Pretože slovanskí študenti sa osláv odmietli zúčastniť, čo maďarská strana pripisovala Štúrovmu vplyvu a protimaďarskej ideológii, hrozilo mu nebezpečenstvo bitky. Šírili sa chýry, „že ho kameňom v noci, keď študovať bude ... dokaličia“. Slovenskí a srbskí študenti preto vo dne v noci strážili dom, kde býval, a dokonca ho sprevádzali aj na prechádzkach.

V tomto čase sa nadmiera práce a štúdia silne prejavila na Štúrovom zdravotnom stave. Po prázdninovom návrate do Uhrovca sa jeho rodičia zhrozili – bol iba kosť a koža. Mal odísť na štúdiá do nemeckých krajín, no jeho matka sa vážne obávala, že sa odtiaľ už živý nevráti. Aj nemeckí profesori pobadali jeho stav: „tvár inteligentná, no zbedovaná trudovinami, priezračitá nevinnosťou, no utrápená bojmi duchovnými, hruď široká, no sedaním dnu stlačená!“ Po poradách s lekármi mu odporučili dodržiavanie zdravej miery pri štúdiu, no najmä „pravidelné gymnastikovanie“, šerm, jazdu na koni, časté prechádzky a cestovanie. Okrem toho si Štúr obľúbil i streľbu z pištole na terč. Úspešne sa zotavil a spomínané úkony sa stali aj neskôr jeho obľúbenou kratochvíľou.

Štúra tiež silne zasiahlo, keď sa musel rozlúčiť s jedným zo svojich snov – pevne sa usadiť na Katedre reči a literatúry českoslovanskej a získať tu post profesora. Zákaz prednášania, odtrhnutie od mládeže a jeho vynútený odchod z katedry v roku 1844 ho znovu dostali do stavu ohrozujúceho zdravie: „Tri dni ani z bytu nevychodil, zrazený, skormútený, temer cele bez jedla zostával.“ Dokázal to však prekonať a venoval sa ďalším projektom. Jedným z nich boli aj Slovenskje národňje novini. Po dlhom boji (od 1841) konečne získal povolenie a išiel začiatkom roku 1845 aj s Hurbanom po licenciu do Viedne. Na spiatočnej ceste sa museli na člnku previezť cez rozbúrený Dunaj – Štúr pevne veril, že sa mu nič nestane práve v okamihu, keď už mal povolenie pri sebe.

 

„Tŕň v oku“

V roku 1848 po vystúpeniach na uhorskom sneme bol Štúr tŕňom v oku maďarským radikálom. Uskutočnilo sa viacero stretov s týmito ľuďmi s charakteristikou: „...pod kepeňom ukryté bodáky a surovo fanatický výraz na tvári, ako i huhlavé reči.“ Od potýčky ho 13. marca zachránili bratislavskí mešťania. Štúrovi študenti v tomto čase vypočuli náhodne rozhovor Lajosa Kossutha s ďalším poslancom snemu: „Treba ulapiť Hodžu, Štúra a Hurbana a bude po Slovákoch.“ Štúr z Bratislavy neutiekol, začiatkom apríla si iba odskočil na porady Slovanov vo Viedni, 11. apríla 1848 navštívil aj slávnostné podpisovanie „marcových zákonov“ v Primaciálnom paláci a až potom odcestoval do Prahy. Odtiaľ neskôr docestoval cez Krakov do Liptovského Mikuláša. V Národních novinách si 7. mája mohol prečítať hrozivú, no zrejme neoverenú správu: „Maďaři přislíbili 200 dukátů tomu, kdo zabije Ljud. Štúra.“

Keď sa 11. mája 1848 po vyhlásení Žiadostí slovenského národa vracal z Liptovského Mikuláša do Bratislavy, stal sa obeťou prenasledovania uhorských orgánov. Pri prievoze v Žiline ho 24. mája spoznali (a následne udali), no umožnili mu pokračovať v ceste. Prenasledovatelia ho hľadali na nesprávnom mieste a Štúr zatiaľ prešiel až k Trenčínu. Uchýlil sa do Zemianskeho Podhradia k bratovi Samuelovi a Gustávovi Ostrolúckemu. Znovu ho spoznali, no hlavný slúžny ho odmietol stíhať. Pokračoval k bratovi Karolovi do Modry. Navečer 28. mája sa ho tu maďarská garda snažila zadržať, no Štúr unikol. Na cestu si vzal čapicu a dvojhlavňovú pištoľ. Horár Veštík ho v noci previedol cez Malé Karpaty do Jablonového, kde našiel útočisko u farára Jána Galbavého. Ten ho ukryl v záhradnom domčeku a po náhodnej návšteve sa okrem iného dozvedel: „Už toho vychýreného Štúra lapili, a nielen lapili v Štiavnici, ale aj hneď štatariálne ako buriča obesili.“ Písali to totiž viaceré maďarské a nemecké noviny. Galbavý robil Štúrovi krytie a doviezol ho k hraničnému prechodu a k mostu cez Moravu. Mladý pohraničník na moste sa venoval skôr peknej dievčine, ktorá tam v to ráno vešala bielizeň. Štúr sa šťastne dostal na Moravu a vlakom odcestoval do Prahy.

V Prahe sa v júni 1848 konal Slovanský zjazd, ktorý sa skončil predčasne, v dôsledku vypuknutia pražského povstania po provokáciách generála Alfréda Windischgrätza. Štúr s priateľmi tiež bojovali na barikádach. Skupina študentov zajala jednotku vojakov a u ich veliteľa našli zoznam účastníkov zjazdu a miesta ich ubytovania. Týchto ľudí mali zaistiť. Po porážke povstania Štúr i Hurban utiekli do Záhrebu. Keď sa Štúr s Hurbanom zhruba o rok stretli s Windischgrätzom, povedal im, že ak by ich bol býval v Prahe chytil, bol by ich dal obesiť.

Zo Záhrebu do Viedne sa Štúr vracal s priateľmi v dobrej nálade dostavníkom. Uháňajúce kone sa na tejto ceste v jednom momente prudko zastavili pred spustenou závorou mýtnej búdky. Obklopovali ju kopce, na obzore bola červená žiara, ozýval sa hukot, poplašné zvonenie i streľba. Ozbrojený Štúr vtedy vyskočil z voza so slovami: „Tak biedne nevydám napospas svoj život!“ Cestujúci však v okolí nikoho nenašli a nakoniec sa dozvedeli, že huriavk bol spôsobený zháňaním koní za kopcami. Planý poplach však dobre vystihoval paranoju možného nebezpečenstva v revolučných časoch.

 

Revolúcia

Za revolúcie Štúr (čiastočne) vymenil pero za šabľu a z intelektuála sa stala štýlová postava bojovníka – „na bielom koni, s pištoľami na boku a s opásanou šabľou ozbrojeného, na klobúku okrúhlom, čiernom, biele pero“. Slovenská dobrovoľnícka výprava v septembri 1848 dávala mnoho možností na ohrozenie Štúrovho života, zásadný problém sa predsa ukázal aj po jej skončení a po stiahnutí sa na Moravu. Cisárski dôstojníci sa domnievali, že ide o vzbúrencov z Uhorska a niektorých zo zboru v Strážnici po odovzdaní zbraní dorúbali šabľami. Štúr sa medzi nimi našťastie nenachádzal. Jeho skupinu dočasne internovali v Uherskom Hradišti. Bezprostredne po stroskotaní výpravy hrozilo jej vedeniu aj v „revolučnom kraji“ zajatie Slovákmi s judášskymi úmyslami. Po dlhšom pobyte vo Viedni Štúr mesto 7. októbra opustil pre protislovanské nálady po vypuknutí ďalšej revolučnej vlny.

Pri ďalšej, tzv. zimnej dobrovoľníckej výprave sa Štúr a Hurban s dobrovoľníkmi ako súčasťou cisárskych vojsk znovu dostali do nebezpečných situácií. Po bitke pri Budatíne sa šírili fámy: „Štúr, že bol zastrelený a Hurban že leží ťažko poranený...“ Nakoniec sa Štúr s Hurbanom dostali až do Košíc, kde sa stretli s Jonášom Záborským. Mesto bolo silne sfanatizované „maďarónmi proti cisárskym“. Záborský, ktorému „vlastenci“ už predtým hrozili prebodnutím, sa odvážil navštíviť Štúra až okolo polnoci. Neskôr sa dozvedel, že miestni kupci plánovali atentát na Štúra a Hurbana, ale nakoniec nenašli na takýto čin dostatok guráže.

Štúrova záľuba v poľovačkách, či skôr v prechádzkach oživených lovom, sa mu nakoniec stala osudnou. Dňa 22. decembra 1855 neodolal ponuke dvoch chlapcov, ktorí mu mali nadháňať zver. Na pomedzí chotára Modry a Budmeríc sa Štúr nešťastne pošmykol pri preskakovaní priekopy. Puška sa mu zviezla z pleca k nohe, nenatiahnutý kohút (nie spúšť!) pri náraze odpálil zápalku a vyšiel výstrel. „Stalo sa to za jedno mihnutie oka.“ Štúr vôbec nepočul výstrel, čo možno pripisovať šoku z náhleho pádu, a čiastočne ho stlmil kabát. Keď sa neúspešne pokúsil vstať, myslel si, že si iba vytkol alebo zlomil nohu. Až keď videl opálený odev a krv, zistil, že sa postrelil. Následné liečenie dávalo iba virtuálnu nádej, keď sa rana na povrchu uzavrela. Štúr viackrát silne krvácal a bol oslabený. Pri pokuse natiahnuť poranenú nohu došlo k ďalšiemu krvácaniu a večer 12. januára 1856 Štúr zomrel.

V ohrození sa však viackrát ocitol aj Štúrov život pre ideu národa. Propagoval totiž myšlienku bezženstva, aby sa slovenský intelektuál mohol plne venovať národnej práci. Zrada tejto idey pre neho znamenala „smrť pre národ“. Keď odchádzal do Sobotišťa na Hurbanovu svadbu, vyjadril sa, že mu ide na pohreb! Podobne tvrdé slová napísal v liste Ctibohovi Zochovi už o svadbe Sama Chalupku: „Sam. Chaloupkovi po všeslávii zazvonili; mne již docházejí pohřební verše. Vzornou tuto horlivost, lichotící žena zakopala. Pokoj jeho prachu!“ Sám sa svojmu morálnemu imperatívu nespreneveril. Do pokušenia ho síce dostala istá slečna Wilhelmína, podrobnosti však chýbajú. Najlepšie je zdokumentovaná jeho romanca s Máriou Pospíšilovou. Dcéra známeho českého vlastenca ho opatrovala, keď si na návšteve v ich dome v Hradci Králové zlomil ruku. Štúr toto vzplanutie ukončil decentne básňou Rozžehnání. Spomenúť možno ešte flirt s Bohuslavou Rajskou počas jej pobytu v Bratislave. Keď jej na slávnostnej prechádzke ponúkol rameno, Rajská sa zdráhala a spomenula jeho zranenie z Hradca. Štúr „žartovne poznamenal, že mu [Rajská] ruku celkom vyhojí...“. Ťažko povedať, či mohlo ísť o dvojzmyselnú komunikáciu s odkazmi na predchádzajúci „vzťah“, alebo iba o vtipnú konverzáciu. Rajská v každom prípade napísala: „Stála som vedľa Štúra, majúc položenú ruku na jeho ramene a v tom okamžiku boli sme jeden cit, jeden obraz. ‚Oh, prečo nás musíte tak chytro opustiť?‘ šepkal.“ Preťažko sa lúčili. Ich korešpondencia však vykazuje iba vzájomné okúzlenie – láskou k národu.

Vzťah k Adele Ostrolúckej ponúka iba málo konkrétnych vodidiel. Vieme, že Štúr ju v 50-tych rokoch doučoval slovenčinu, zachovalo sa pár stručných odkazov v korešpondencii. Štúra sa istotne dotkla jej predčasná smrť („...srdce moje, už aj tak na všetky strany rozkrvácané odchodom svojím mocne ranila“), venoval jej (podobne ako svojim zosnulým príbuzným) elegickú báseň. Hoci dobové stavovské konvencie takémuto vzťahu nemohli byť naklonené, je otázne, do akej miery tu mohla zohrať úlohu rodinná politika alebo emócie dlhodobo chorej dievčiny k fešnému učiteľovi. Nezostáva teda než veriť Hurbanovi, najbližšiemu priateľovi Štúra: „Napokon zarezala sa mu do srdca Adela Ostrolucká, ale i tá láska, najbližšia cieľa (!), ostala pre chudáka len platonickou.“ Žiadne z týchto vzplanutí teda neohrozilo Štúrovo predsavzatie obete pre národ – „On doniesol ovocie v ideáloch, a nie v synoch a dcérach!“

Život každého človeka denne prináša paradoxy. Ľudovíta Štúra neskolilo ochorenie, nedorazilo prepracovanie, kamene ani nože neprajníkov, neutopil sa v Dunaji, unikol šibenici či zastreleniu za revolúcie 1848/1849, atentátnici sa stiahli. Nezahynul ani morálne (pre národ) kvôli žene. Smrť ho predsa dohonila predčasne, v okamihu, keď kohút pušky rozbil kapsľu a ozval sa nepočuteľný výstrel.

 

 

PhDr. Peter Podolan, PhD., pôsobí na Katedre slovenských dejín FiF UK. Zaoberá sa obdobím prvej polovice 19. storočia s dôrazom na problematiku formovania moderných národov a na historiografiu.

 

 

Použité citácie: Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi. Rozpomienky, zprávy a svedectvá. Bratislava 1955.

 

Použitá literatúra

Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi. Rozpomienky, zprávy a svedectvá. Bratislava 1955.
Hučko, J.: Život a dielo Ľudovíta Štúra. Martin 1984.

Sojková, Z.: Skvitne ešte život. Kniha o Ľudovítovi Štúrovi. Martin 2006.

Obrazová príloha: www.wikipedia.org, G. Kieselbach, G. Szalay, V. Kraicová, archív STV

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Kto bol Ľudovít Štúr?

Kto bol Ľudovít Štúr?

Meno Ľudovíta Štúra je všetkým Slovákom dobre známe. Učíme sa o ňom v školách. Jeho podoba už dokonca predstavuje akúsi ikonu. Obľúbená bola zvlášť na päťstokorunáčke. Tento rok si 28. októbra pripomenieme okrúhle výročie 200 rokov od jeho narodenia. celý článok

Štúrovci a ženy

Štúrovci a ženy

Aký mali národní buditelia vzťah k ženám? V rámci Roka Ľudovíta Štúra, ktorý sa začal v januári 2015 pri príležitosti 200. výročia jeho narodenia, pripravilo SNM – Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre výstavu pod názvom Ženy v národnoemancipačnom hnutí 19. storočia a štúrovci. celý článok

Osudové peripetie Aničky Jurkovičovej

Osudové peripetie Aničky Jurkovičovej

Anička – táto zdrobnená podoba odsúva do pozadia pôvodné meno Anna. Súvisí to aj s romantickým príbehom lásky, ktorý napísala Anna Lacková-Zora, a s jeho populárnym televíznym spracovaním. Život Anny Jurkovičovej, neskôr Hurbanovej, však nebol iba prechádzkou ružovým sadom. celý článok

Smrť Ludevítova

Smrť Ludevítova

Dňa 12. januára 1856 zomrel Ľudovít Štúr. Pokojne skonal, „po velkých bolestech a mnohém krvácení“ . Životom vyplnil štyridsať rokov, dva mesiace a štrnásť dní. celý článok

Užhorodská únia a gréckokatolíci v Hornom Uhorsku

Užhorodská únia a gréckokatolíci v Hornom Uhorsku

24. apríla 1646 sa na zámku Drugetovcov v Užhorode stretlo 63 pravoslávnych kňazov a jágerský rímskokatolícky biskup. Cieľom ich stretnutia bolo obnovenie plného cirkevného spoločenstva medzi pravoslávnou a rímskokatolíckou cirkvou. Výsledkom bol zrod gréckokatolíckej cirkvi v Hornom Uhorsku. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.