Lode objaviteľov

Publikované : 22.10.2012 | Komentárov: 2 | Zobrazení: 14780

Jedného dňa nadíde čas, keď Ókeanos zlomí okovy prírody a Téthys odhalí nové svety a Thúlé už nebude poslednou z krajín.“ (Seneca, Medea)

 

Žiadny z veľkých objavov, vďaka ktorým sme spoznali a preskúmali našu planétu, by nenastal bez vhodného dopravného prostriedku. Vo veľkej väčšine prípadov bola tým dopravným prostriedkom loď. Je to celkom prirodzené, pretože vyše sedemdesiat percent povrchu Zeme tvoria moria a oceány. Predstavme si teraz bližšie niektoré z týchto objaviteľských lodí. Potom si bezpochyby uvedomíme, akú obrovskú odvahu museli mať námorníci a cestovatelia, ktorí sa na tak vratkých plavidlách vydávali do neznámych vôd a za známe obzory, v ústrety nielen veľkému dobrodružstvu, ale nezriedka i vlastnej smrti.

 

Okolo Afriky – fenická obchodná loď (okolo r. 600 pred n. l.)

Dodnes je sporné, či sa jedna z prvých významných objaviteľských ciest vôbec uskutočnila. Nepoznáme o nej žiadne podrobnosti a nezachovali sa nám ani žiadne dobové pramene, napríklad v podobe oslavných nápisov v chrámoch. Je to pomerne prekvapujúce, pretože ak sa táto cesta skutočne odohrala, bola by to prelomová udalosť v nazeraní starých Egypťanov na zemepisné usporiadanie sveta. Jedinú správu nám o nej o 150 rokov neskôr zanechal grécky historik Hérodotos, ktorý jej však sám celkom neveril. Pritom ale práve jeho zmienka o tom, že lode mali pri oboplávaní „Líbye“ (t.j. Afriky) slnko po pravej ruke, dodáva správe na vierohodnosti. Na južnej pologuli je totiž slnko na severnej strane – pri svojom smere plavby (z Červeného mora smerom na juh k Mysu dobrej nádeje a potom späť na sever k Herkulovým stĺpom, t. j. k Gibraltáru) ho teda Feničania mali „po pravej ruke“. To si však Hérodotos samozrejme nemohol overiť, a preto tomu neveril. Podľa gréckeho otca dejepisu trvala cesta, na ktorú sa Feničania podujali na žiadosť faraóna Neka II. (610 – 595 pred n. l.), tri roky. Každú jeseň si na mieste, kde pristáli, osiali kúsok zeme. Keď obilie dozrelo, zožali ho a vybavení čerstvými zásobami pokračovali ďalej v ceste. Pri celkovej dĺžke cesty (asi 13 500 námorných míľ, 1 nám. míľa = 1852 m), pri využití priaznivých vetrov a morských prúdov a pri dvoch dlhších zastaveniach na vypestovanie obilia by to znamenalo denný priemer približne 50 námorných míľ. Tým sa dostávame k samotným fenickým lodiam, ktoré túto, na svoju dobu fantastickú cestu, absolvovali. Ak zoberieme do úvahy, že priemerná rýchlosť týchto lodí bola asi 5 uzlov (1 uzol = 1 nám. míľa/hod.), je pri zohľadnení všetkých ostatných činiteľov (prírodné podmienky, spomenutý neobvyklý spôsob zásobovania, čas na nevyhnutné opravy lodí atď.) veľmi pravdepodobné, že sa takáto cesta naozaj mohla uskutočniť.

Ako teda fenické lode vyzerali? Pretože nemáme iné relevantné informácie, môžeme sa iba dohadovať, že Feničania použili svoje typické obchodné lode (pozri obrázok). Pokiaľ možno v staroveku nejaké národy označiť vyslovene za námornícke, patrili by k nim práve Feničania. Ich námorná expanzia začala v 12. stor. pred n. l., ale ich obchodné lode brázdili vody Stredozemného mora už prinajmenšom osem storočí predtým. Feničania ako prví na svete dali svojim lodiam kýl a rebrá. Fenické lode sa stavali z cédrového dreva a mali pre Stredomorie typickú hladkú karvelovú obšívku. Pozoruhodným poznávacím znakom fenických lodí bola vyrezávaná konská hlava na prednom väze a rybí chvost na opačnom konci. Neexistuje pre to žiadne príhodné mytologické vysvetlenie, preto sa predpokladá, že tieto ozdoby mali pripodobniť význam lodí na mori významu koní na súši − mali byť prostriedkom na prekonávanie veľkých vzdialeností. Typické fenické obchodné lode tohto obdobia dosahovali dĺžku okolo 30 m, šírku 10 m a ponor 2 m. Ich trupy boli vďaka kýlu – dlhému štvorhrannému trámu tiahnucemu sa po celej dĺžke lode, a na neho nadväzujúcej sústave rebier pevnejšie, ako napríklad konštrukčne staršie staroegyptské lode. Mali krytú palubu a na jednom sťažni niesli jednu veľkú plachtu. Na vrcholku nízkeho sťažňa upraveného pre sklápanie bol pozorovací kôš. Dalo sa doň vystúpiť po lane vybavenom uzlami alebo krátkymi drevenými priečkami. Veslá sa používali iba pri manévrovaní v prístavoch a v ústiach riek, resp. pri bezvetrí.

Hérodotos neuvádza žiadne počty, nespomína dokonca ani meno veliteľa tejto flotily. Po svojom návrate z dlhej, nebezpečnej a strastiplnej cesty nečakalo účastníkov výpravy v Egypte žiadne slávnostné uvítanie. Bolo to preto, že plavba nepriniesla žiadny obchodný potenciál, ako to bolo napríklad v prípade známej výpravy z obdobia vlády kráľovnej Hatšepsut (1490 – 1468 pred n. l.) do krajiny Punt?

Alebo preto, že jej iniciátor – faraón Neko II., zomrel skôr, ako sa výprava vrátila do Egypta? Vo svojej štvrtej Knihe dejín, hneď za opisom oboplávania Afriky Feničanmi, spomína Hérodotos ďalší podobný pokus. Podnikli ho Peržania a na rozdiel od Feničanov sa vydali opačným smerom, t. j. od Herkulových stĺpov smerom na juh. Avšak Sataspés z rodu Achajmenovcov, veliteľ perzskej flotily, sa zľakol dlhej plavby do pustých končín a bez úspechu sa vrátil domov. Pretože touto plavbou mal odčiniť svoj prehrešok z minulosti (znásilnenie), kráľ Xerxes mu bez milosti potvrdil pôvodný trest a dal ho naraziť na kôl. Ako vidno, ak sa Feničanom v egyptských službách oboplávanie afrického kontinentu naozaj podarilo, bol to fenomenálny výkon a zopakovať ho dokázali až Portugalci o vyše dvetisíc rokov neskôr.

 

 

K brehom Ameriky − Santa Maria, Niña a Pinta (rok 1492)

Feničania boli mimoriadne schopní námorníci, čo dokazujú aj iné ich známe námorné a navigačné výkony (určite dosiahli napr. Azory), a tak sa prirodzene stali aj vhodnými adeptmi pre rôznorodé špekulácie o tom, že sa plavili až do Ameriky. Neexistujú však pre to žiadne dôkazy. Brehy Severnej Ameriky okolo r. 1000 určite dosiahli vikingskí moreplavci pod vedením Leifa Erikssona, dokonca tu založili aj osadu. Škandinávci navštevovali Ameriku opakovane, ich príbehy sú zaznamenané v severských ságach a potvrdzujú ich aj archeologické nálezy. Prvá známa európska prítomnosť v Novom svete sa však nestala trvalou a krajina Vinland, ako ju Severania nazvali, sa čoskoro presunula z historickej reality do fantázie ság.

Bohatou fantáziou oplýval o takmer 500 rokov neskôr aj sebavedomý Janovčan v španielskych službách známy pod menom Krištof Kolumbus (1451 – 1506). Ten, bezpochyby i na základe vypočutých príbehov o starých Vikingoch, ktoré ho nemohli minúť pri jeho návšteve Islandu v roku 1477 (časťou bádateľov ale spochybňovanej), koncom roka 1492 (znovu)objavil americký kontinent pre Európanov a začal tak nový vek v dejinách ľudstva – hoci sám až do svojej smrti veril, že doplával do Ázie. Na tejto, pravdepodobne najslávnejšej objaviteľskej plavbe v histórii, ho sprevádzali tri lode, ktoré sa stali nesmrteľnými. Ich mená boli Santa Maria, Niña a Pinta.

Vlajkovou loďou malej Kolumbovej flotily, ktorá v piatok 3. augusta 1492 vyplávala z juhošpanielskeho prístavu Palos, bola karaka Santa Maria. Sám Kolumbus ju nazýval jednoducho „la nao“, čo znamená proste loď. Tento názov sa používal pre veľké plavidlá vybavené plachtami. Santa Maria bola podľa všeobecne prijímaného názoru karaka, čo koniec koncov podporujú aj vlastné Kolumbove údaje, priamy doklad o tom však nemáme. Celkom určite vieme, že Kolumbova vlajková loď niesla na hlavnom sťažni hlavnú a košovú plachtu, na prednom sťažni ďalšiu rahnovú plachtu, pod čeleňom čeleňovú rahnovú plachtu a na zadnom sťažni latinskú plachtu. Navyše sa ešte pri priaznivom vetre vzadu vztyčoval člnový sťažeň s plachtou. Táto takeláž (oplachtenie a lanovie) zodpovedá dobovým vyobrazeniam karák. Karaky boli typické obchodné a príležitostne i vojnové lode svojej doby. Boli to trojsťažňové plachetnice s vysokými bokmi, širokým trupom, vzadu zaoblené a so šikmo stúpajúcou viacposchodovou a hranato ukončenou nadstavbou (kde boli aj delá), vpredu s dlhou a vysokou trojuholníkovitou nadstavbou. Pomer celkovej dĺžky k dĺžke kýlu a šírke bol obvykle 1 : 2 : 3. Santa Maria, ktorej pôvodný názov bol La Gallega a jej celé meno znelo La Santa María de la Inmaculada Concepción (Svätá Mária nepoškvrneného počatia), bola postavená okolo roku 1480, mala celkovú dĺžku asi 30 metrov (na čiare ponoru 22 – 24 m) a šírku asi 8 metrov. Pri výtlaku zhruba 200 ton mala ponor niečo vyše 2 metre. Jej nosnosť bola asi 120 ton. Ako výzbroj niesla 4 bombardy kalibru 90 mm a niekoľko menších kanónov (kolubrín). Jej posádku tvorilo 40 mužov.

Niña a Pinta boli zase predstaviteľkami ďalších typických a obľúbených objaviteľských lodí tohto obdobia – karavel. Boli menšie, štíhlejšie, mali malý ponor a nízke trupy. Aj preto boli rýchlejšie a obratnejšie ako väčšia Santa Maria. Na troch sťažňoch niesli pôvodne latinské (trojuholníkovité) oplachtenie (tzv. karavela latina), obidve však boli − Pinta ešte pred vyplávaním z Palosu, Niña pri zastávke na Kanárskych ostrovoch − prestavané na rahnové (tzv. karavela redonda). Rahnové oplachtenie bolo totiž pre diaľkové oceánske plavby v oblasti stálych vetrov výhodnejšie ako latinské. Obe Kolumbove karavely mali výtlak približne 100 ton, boli asi 20 metrov dlhé, 6 metrov široké a ponor mali necelé 2 metre. Niña (špan. „Dievča“, pôv. meno lode bolo Santa Clara) i Pinta („Maľovaná“) mali zhruba dvadsaťčlenné posádky.

12. októbra 1492, po vyše dvoch mesiacoch plavby a na samom pokraji vzbury posádok, dosiahli Kolumbove lode konečne brehy nového kontinentu. Kolumbus so svojimi kapitánmi a s ďalšími členmi výpravy vystúpil na breh ostrova Guanahani (niektorý z ostrovov dnešných Bahám) a s celou parádou formálne prehlásil novoobjavenú zem za vlastníctvo španielskych katolíckych veličenstiev Ferdinanda a Izabely. Celú ceremóniu so záujmom pozoroval hlúčik domorodých obyvateľov a v tej chvíli si pravdepodobne ani sám Kolumbus neuvedomoval, aký veľký historický zlom a aké ďalekosiahle následky táto udalosť prinesie. Ktovie, ako by prebiehal ďalší vývoj, keby zamierili na sever a dorazili tak k vlastnej americkej pevnine? Španieli však pokračovali v pátraní po bájnych pokladoch Ázie smerom na juh a objavili iba ďalší, hoci veľký ostrov − Kubu. V noci z 24. na 25. decembra však Kolumbus pri haitskom pobreží stratil svoju vlajkovú loď. Santa Maria, iba s jedným plavčíkom na palube, za pokojnej noci za záhadných okolností narazila na plytčinu a tak vážne sa poškodila, že ju už nebolo možné opraviť. 16. januára 1493 preto vyplávala Niña (Pinta sa ešte predtým od výpravy svojvoľne oddelila, krátko nato sa však obidve lode opäť zišli) na spiatočnú cestu do Španielska. Časť posádky musel Kolumbus nechať na ostrove (keď sa o rok s nasledujúcou výpravou vrátil, s hrôzou zistil, že všetkých pobili Haiťania). 15. marca, po 224 dňoch, ktoré navždy zmenili svet, vplával Kolumbus na palube svojej maličkej karavely späť do paloského prístavu.

Ľudia sa vydávali na objaviteľské plavby už od dávnych čias. Celé týždne, mesiace, ba i roky sa plavili na malých drevených plavidlách, poháňaných silou rúk a v tom lepšom prípade aj silou vetra, do neznámych končín. Objavovali nové cesty a nové územia a rozširovali svoje poznatky o našom svete. Niektorí z nich sa vrátili a stali sa slávnymi, niektorí upadli do zabudnutia a niektorí sa nevrátili nikdy. História pozná veľa takýchto tragických osudov. Na všetkých cestách boli odvážnym objaviteľom vernými druhmi lode. Buď ich šťastne priviezli naspäť domov, alebo sa pre nich aspoň stali dôstojným hrobom v rozľahlých priestoroch a v hlbinách svetových morí a oceánov.

 

 

Roman Mocpajchel študoval odbory archeológia a história na FiF UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskou históriou, zvlášť dejinami námorných vojen. Na túto tému publikoval už niekoľko článkov v časopise Historická revue.

 

Použitá literatúra

Barker, F./Ross-Macdonald, M./Castlereagh, D.: Začiatky hľadania. Bratislava 1981.

Guláš, Š.:  Plachetnice. Praha 1995.

Hérodotos: Dějiny. Praha 1972.

Hynek, V./Klučina, P.: Válečné lodě 1. Lodě veslové a plachetní do roku 1860. Praha 1985.

Jürgens, H. P.: Všechny lodě plují k břehům. Dobrodružství objevů. Praha 1981.

Pleiner, R.: Minilexikon k dějinám lodí a námořní plavby. Praha 1994.

 

Internetové zdroje:

a)      http://www.vesmir.cz/clanek/prvni-obepluti-afriky

Obrazová príloha: www.wikipedia.org, phoenicia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Po stopách znovu nájdených

Po stopách znovu nájdených

Jarný deň sa chýlil k svojmu záveru, keď sa na sýtooranžovom obzore blysla bronzová faléra vlajkovej žrde XXI. légie, zvanej „Dravá“. Do zbrázdenej krajiny vstúpili tiene ôsmich mužov, ktorých tmavé siluety, zahalené do potrhaných plášťov, prezrádzali dlhú a úmornú púť. celý článok

Bojová loď, ktorá zmenila moria

Bojová loď, ktorá zmenila moria

Rozvoj vedy a techniky v druhej polovici 19. storočia sa zákonite odzrkadlil v súvekom vojenskom arzenáli. V priebehu necelého storočia vystriedali parné turbíny plachetnice a namiesto drevených korábov brázdili vlny oceánov opancierované lode. celý článok

Záhada stratených kolonistov

Záhada stratených kolonistov

Historické záhady patria k tomu povestnému koreniu, ktoré robí dejiny príťažlivými. Medzi takéto udalosti patrí aj záhada stratenej kolónie v severnej Amerike, kde bez stopy zmizlo vyše sto ľudí. celý článok

Diskusia (2)

pridať

  • #18 | Armin | 22.10.2012 18:38

    Informačne bohatý a zároveň "ľahkým perom" (teda čítavo) napísaný príspevok. Trochu mi však chýbala zmienka o grécko-rímskych plavidlách a azda aj o lodiach Vikingov, keď už sú v článku (hoci len stručne) spomínaní... Ale po obsahovej a faktografickej stránke je príspevok na vysokej úrovni! :-)

    Reagovať
    • #19 | Roman | 22.10.2012 20:56 (odpoveď na #18)

      Ďakujem za reakciu i za pochvalu :-) Čo sa týka absencie ďalších "objaviteľských" typov lodí - bezpochyby ku nim patria aj grécke, resp. rímske plavidlá a takisto vikingské, ale okrem nich aj množtvo ďalších: napr. arabské lode, čínske lode, či lode slávnych bádateľov z neskorších období (napr. J. Cooka, J.F. de la Pérouse, alebo R. Amundsena). Ten výber by bol teda veľmi široký a vo výsledku aj zrejme príliš zdĺhavý ;-) Prišlo mi preto lepšie sústrediť sa iba na tento pár vytipovaných, aj vzhľadom k hlavnej téme tohto mesiaca. Na tie ostatné možno príde rad pri nejakej inej príležitosti a koniec-koncov, súčasťou článku je aj zoznam odporúčanej a použitej literatúry, kde sa dajú informácie z neho rozšíriť...

      Reagovať

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.