Lietadlová loď, ktorú si potopili vlastní

Publikované : 12.07.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 1800

Nepodarilo sa to nepriateľom v dvoch vojnách, ani hurikánom a tajfúnom. Nakoniec svoju lietadlovú loď USS Oriskany zničilo samotné americké námorníctvo. Ale nie je zničiť ako zničiť. Plavidlo síce potopili, ale len preto, aby sa z neho stal najväčší umelý útes na svete.

 

USS Oriskany sa 17. mája 2006 stala prvou loďou, z ktorej námorníctvo vytvorilo nový domov pre morskú faunu a flóru, a tiež lákavú destináciu pre potápačov. Kolos známy ako „Mighty O“ potopilo 250 kg plastickej trhaviny C4. Rozmiestnili ju na 22 miestach v podpalubí. Podľa výpočtov mal celý proces trvať štyri až päť hodín. Oriskany sa však potopila za 37 minút. „Akoby vedela, že jej čas nadišiel,” povedal Larry Matthews, jeden zo stoviek veteránov, ktorí na lodi slúžili a ktorí sa s ňou prišli v ten deň rozlúčiť.

Oriskany zmizla pod hladinu kormou napred. Kýl dosadol na dno v hĺbke 65 metrov. Letová paluba je 43 metrov hlboko a môžu ju dosiahnuť iba skúsení potápači so špeciálnou zmesou vo fľašiach. Vrchol mostíka je 21 metrov pod hladinou.

Oriskany odpočíva 43 km od pobrežia Floridy. Oblasť s rozlohou 77 štvorcových míľ vybralo námorníctvo ako budúci cintorín lodí. Pred potopením z nej museli odstrániť všetky neupevnené časti (napr. jedna kotva teraz tvorí pamätník v mestečku Oriskany v štáte New York), odstrániť všetky zvyšky paliva či nahromadený starý náter. Celkové náklady na potopenie si vyžiadali 20 miliónov dolárov.

 

Najpočetnejšia trieda

Lietadlová loď CV-34 Oriskany patrí do triedy Essex. Niekedy ju radia aj do triedy Ticonderoga, inokedy tvorí samostatnú triedu Oriskany. Základná konštrukcia však vychádza z Essexu. V rokoch druhej svetovej vojny ich objednali 32. Postavili alebo začali stavať dvadsaťšesť. Dve z nich nedokončili, objednávku na šesť ďalších zrušili. Aj tak je to najrozsiahlejšia trieda veľkých lietadlových lodí na svete.

Kýl Oriskany položili 1. mája 1943, na vodu ju spustili 13. októbra 1945. Loď bola hotová na 85 percent, ale po skončení druhej svetovej vojny ju nebolo treba a tak sa práce zastavili. Definitívne ju dokončili a do služby zaradili až 25. septembra 1950 – nová vojna v Kórei bola totiž v plnom prúde!

Loď pomenovali podľa dediny v štáte New York, kde sa 6. augusta 1777 odohrala jedna z najkrvavejších bitiek vojny za nezávislosť. Pri dĺžke 270 metrov mala Oriskany výtlak 27 000 ton (plný 35 000 ton). Po dokončení niesla deväťdesiat lietadiel.

Prvú operačnú plavbu absolvovala v Stredozemnom mori. Po návrate išla opäť do dokov, kde jej upravili mostík a zosilnili palubu, aby z nej mohli operovať aj ťažšie prúdové stroje. Počet nesených lietadiel klesol na osemdesiat.

Od septembra 1952 do mája 1953 pôsobila pri kórejských brehoch. Bola to jej tretia operačná a prvá bojová plavba. Lietadlá z jej paluby útočili najmä na severokórejské zásobovacie trasy. Zhodili pritom 4 600 ton bômb. Jej stíhači zostrelili dva MiG-15.

Po návrate z Kórey si Oriskany zahrala vo filme The Bridges at Toko-Ri s Williamom Holdenom a s Grace Kelly v hlavných úlohách.

Nasledovali ďalšie tri operačné plavby v Pacifiku. V októbri 1958 ju dočasne vyradili zo služby a nasledoval pobyt v dokoch, odkiaľ vyšla prakticky nová loď. Pribudla ďalšia šikmá letová paluba, prova dostala nový tvar. Staré hydraulické katapulty nahradili výkonnejšie parné. Prestavbou prešli aj vnútorné priestory plavidla. Znovu sa znížil počet lietadiel, do hangárov sa ich teraz zmestilo sedemdesiat. Oriskany opäť zaradili do služby 7. mája 1959.

Začala sa vojna vo Vietname. Od apríla 1965 do marca 1973 absolvovala Oriskany sedem bojových plavieb v juhovýchodnej Ázii. Letci operujúci z paluby lode utrpeli vysoké straty. Vyžiadalo si ich intenzívne nasadenie v oblastiach so silnou protilietadlovou obranou. Stíhači však vo vzdušných bojoch zvýšili skóre plavidla, keď zostrelili po jednom MiG-17 a MiG-21.

Na poslednej operačnej plavbe bola Oriskany od septembra 1975 do marca 1976. V tom čase bola poslednou loďou triedy Essex v službe. Po návrate aj ona uvoľnila miesto novším a väčším nosičom lietadiel. V septembri 1976 ju preradili do rezervy. Zo zoznamu flotily ju definitívne vyškrtli v júli 1989.

 

Vysoké straty

Počas dvadsaťšesťročnej aktívnej kariéry USS Oriskany prišlo o život 148 členov posádky – 30 námorníkov a 118 príslušníkov leteckého personálu. Najhorším dňom bol 26. október 1966, keď sa pri neopatrnom zaobchádzaní vznietila padáková svetlica v prednom muničnom sklade. Oheň sa rýchlo rozšíril, začali vybuchovať aj uložené 127 mm rakety Zuni. Kým sa plamene podarilo uhasiť, vyhorelo päť palúb na prove. O život prišlo 44 ľudí – 18 námorníkov a 26 letcov.

Najmä strata skúsených pilotov bola veľmi citeľná. Mnohých ďalších totiž zostrelili nad Vietnamom a lietadlová loď zrazu zostala bez letcov. Z iných nosičov museli prísť na Oriskany dobrovoľníci. Jedným z nich bol aj súčasný senátor John McCain, ktorý na Oriskany prišiel z lietadlovej lode USS Forrestal. Presne rok po požiari 26. októbra 1967 zostrelila jeho A-4 Skyhawk protilietadlová raketa. McCain strávil päť a pol roka v zajatí.

 

Vojna v Kórei

Už nasadenie v Kórei ukázalo, aká nebezpečná je práca námorných pilotov. Protilietadlové delostrelectvo dostalo deväť lietadiel z Oriskany. Piatich pilotov sa podarilo zachrániť, traja padli a jeden skončil v zajatí. Ďalší traja letci zomreli pri nehodách.

Príležitosť na vzdušný boj mali stíhači z Oriskany iba raz – a dokonale ju využili. K operačnému zväzu TF 77 sa 18. novembra 1952 priblížilo sedem stíhačiek MiG-15. Vo vzduchu práve hliadkovala štvorica F9F-5 Panther. Naviedli ich proti MiG-om, veliteľ hliadky kapitán Elwood však začal mať problémy s palivovou pumpou. Musel sa otočiť k návratu na loď v sprievode svojho čísla. Proti MiG-om tak ostali iba dva Panthery. Pilotovali ich nadporučíci Royce Williams a David Rowlands. Na strane útočníkov bola nielen početná, ale aj kvalitatívna výhoda. MiG-y boli výkonnejšie a lepšie vyzbrojené, ale štatistiky súboje nevyhrávajú. Obaja americkí stíhači vyradili po jednom protivníkovi. Williamsov Panther však tiež utŕžil zásahy a Rowlands zas vystrieľal všetku muníciu. Obaja sa preto snažili ukryť v oblakoch pod nimi. Práve keď do nich smerovali, vyletel z mrakov opačným smerom nadporučík John Middleton. Keď eskortoval Elwooda do bezpečnej vzdialenosti, vrátil sa na pomoc. Keď Middleton zasiahol tretieho súpera a na scénu sa blížila ďalšia hliadka Pantherov, ostatné MiG-y sa radšej odpútali z boja.

Všetky Panthery pristáli v poriadku na Oriskany. Williams po rokoch vo svojich spomienkach uvádzal, že zasiahol a zostrelil štyri MiG-y. Oficiálne však Williamsovi a Middletonovi uznali každému po jednom zostrele, Rowlandsovi poškodenie MiG-u.

Krátko pred stretnutím zachytili rádiový povel k útoku v ruštine. MiG-y boli bez označenia a prileteli smerom od Vladivostoku. Podľa všetkého to boli sovietski, a nie kórejskí alebo čínski piloti. Pravdepodobne chceli otestovať reakcie schopnosť a spôsob obrany amerického zväzu lietadlových lodí.

 

Ďalšie súboje s MiG-mi

Ďalšiu príležitosť na vzdušné súboje mali stíhači z Oriskany až o štrnásť rokov neskôr. Tentoraz sedlali výkonné stroje F-8 Crusader. Tieto stíhačky si z Vietnamu odniesli celkom lichotivé skóre. Spolu zvíťazili nad štyrmi MiG-21 a štrnástimi MiG-17, ďalšie tri sedemnástky zostrelili pravdepodobne. Severovietnamské stíhačky dostali iba štyri Crusadery.

Letci z Oriskany sa ocitli na oboch stranách tejto tabuľky. Jeden zo zostrelených Crusaderov pilotoval podplukovník Rick Bellinger. Počas druhej svetovej vojny slúžil ako pilot armádneho bombardéra. Po vojne prestúpil k námorníctvu. V boji nad Hanojom ho 14. júla 1966 jeden MiG-17 zasiahol kanónmi. Bellinger mal poškodený systém na doplňovanie paliva počas letu. Keď mu došlo palivo, musel použiť vystreľovacie sedadlo. Z mora ho vytiahol vrtuľník.

Bellingerovi sa 9. októbra 1966 podarilo vyrovnať skóre. Štyri Crusadery vtedy sprevádzali útočnú skupinu, keď sa k nej priblížili nové severovietnamské nadzvukové stíhačky MiG-21. Bellinger na jednu z nich vypálil dve rakety Sidewinder a MiG sa porúčal do ryžového poľa.

Pamätný vzdušný boj sa odohral 14. decembra 1967. Pred hlavným náletom mali dva A-4E vyradiť severovietnamské radary. Jeden z nich sprevádzal major Richard Schaffert v kokpite F-8C. Hlavná útočná skupina unikla pozornosti severovietnamských stíhačiek. Na osamotený Skyhawk v sprievode jedného Crusadera sa však zamerali hneď štyri MiG-17. Schafferta sprevádzala smola od začiatku. Pri predletovej kontrole zistili, že jedna raketa je chybná  a tak odštartoval iba s tromi Sidewindermi. Prvej rakete, ktorú odpálil, zlyhala rozbuška, ďalšie dve sa odklonili od cieľa pri divokých manévroch. Schaffert však mal ešte štyri 20 mm kanóny. Predtým v pilotnej škole bol streleckým inštruktorom a tak dobre vedel, ako ich použiť. Na vzdialenosť 450 m dostal jeden MiG do zameriavača s miernym predstihom, stisol spúšť a... z každého kanónu vyšla iba jedna rana! Pri predchádzajúcom prudkom manévrovaní sa mu zbrane zasekli.

Našťastie ani jeho súperom sa smola nevyhýbala. Odpálili naňho štyri rakety K-13 (Atoll), ale tiež minuli. Traja sa postupne odpútali, ostal iba jeden, s ktorým Schaffert predvádzal doslova vysokú školu pilotáže. Keď už toho mal dosť, v tom pravom okamihu sa spustil strmhlav so zapnutou forsážou až tesne k zemi. MiG už nestihol zareagovať a nedokázal ho sledovať.

Celý súboj trval viac ako 10 minút, čo je pri rýchlosti prúdových stíhačiek celá večnosť. Nestal sa však najdlhším vzdušným bojom vietnamskej vojny, a dokonca ani toho dňa.

Keď Schaffert unikal, na scénu sa vrátili stíhači, ktorí predtým odprevadili hlavnú útočnú skupinu. Medzi roztrúsenými MiG-mi a Crusadermi vypukla divoká mela. Kapitán Richard Wyman sa zavesil za jeden MiG-17. Pätnásť minút sa naháňali vo výške vrcholcov stromov, keď ho nakoniec zasiahol Sidewinderom. Aj Schaffert aj Wyman neskôr zložili svojim protivníkom poklonu ako veľmi udatným a schopným pilotom.

Omnoho horším protivníkom boli protilietadlové rakety a kanóny všetkých ráží. Ako jeden príklad za všetky môže poslúžiť 11. operačná plavba (3. bojová túra vo Vietname) od 16. júna 1967 do 31. januára 1968. Air wing 16 operujúci z paluby Oriskany vykonal v tomto období 9 552 bojových letov. Nevrátilo sa z nich 39 lietadiel, 27 letcov zahynulo. Každý štvrtý pilot zomrel alebo padol do zajatia.

Za pozornosť stojí posledná misia lietadla z Oriskany vo Vietname, ktorú 27. januára 1973 vykonal podplukovník Denis R. Weichman. Bol to jeho 625. bojový let – žiadny námorný pilot ich vo Vietname neodlietal viac.

 

Služba na lietadlovej lodi

O službe na palube Oriskany exkluzívne pre HistoryWeb.sk porozprával jeden z námorníkov, ktorí na nej slúžili. Larry Matthews dnes spravuje stránku o lodi a organizuje stretnutia bývalých členov jej posádky.

Keď sa začala vojna vo Vietname, mal Larry Matthews iba 13 rokov. Podobne ako mnohí ďalší Američania si myslel, že konflikt sa čoskoro skončí. Komunisti dostanú rýchlo na frak, veď Amerika vždy vyhrala.

O sedem rokov neskôr však bol koniec stále v nedohľadne a Larry dostal povolávací rozkaz. „Nastala veľká zmena. Od ofenzívy Tet bola väčšina Američanov presvedčená, že nemôžeme vyhrať, kým krajinu kompletne neobsadíme. A to nechceli ani občania, ani politici. Ľudia tiež mali pocit (a celkom oprávnený), že juhovietnamská vláda je riadne skorumpovaná. V čase, keď som tam bol (1971 až 1973) si to všetci chceli len odkrútiť a dostať sa odtiaľ,“ hovorí Larry.

„Keď sa v januári 1973 podpísalo prímerie, bol som z toho rovnako nadšený ako všetci ostatní. Naše štyri lietadlové lode sa slávnostne zhromaždili v Tonkinskom zálive. Ešte pár dní predtým by to bol perfektný cieľ pre MiG-y...,“ spomína Larry. „Žiaľ, prímerie nevydržalo a sever na jar 1975 okupoval juh. Bol to veľmi smutný deň pre všetkých ľudí, ktorí majú radi slobodu.“

 

Samí suchozemci

Nábor námorníkov sa neriadil žiadnymi špeciálnymi pravidlami. Väčšina z odvedencov boli suchozemci, ktorí s plavbou po mori nemali žiadne skúsenosti. „Po desiatich týždňoch základného výcviku nám však všetko doslova vtĺkli do hláv. Ďalšie technické podrobnosti sme sa naučili v námorných školách alebo na lodiach. Ja som išiel do kurzu radistov v San Diegu,“ vraví Larry.

Po prevelení na Oriskany bol ako štábny poddôstojník k dispozícii kapitánovi Johnovi C. Barrowovi. „Bol to ozajstný gentleman. Keď som rozprával s bývalými spolunámorníkmi, nikto o ňom nemohol povedať zlého slova. Viedol nás svojimi schopnosťami a dôstojnosťou, a nie vďaka strachu a vyhrážkam, ako iní dôstojníci,“ hovorí Larry o svojom kapitánovi.

Okrem administratívnej práce sa podieľal aj na vysielaní lodného rádia KRIS. Na palube Oriskany slúžil 13 mesiacov.

Oriskany patrila k najvyužívanejším lietadlovým lodiam vo Vietname. Vysoké straty jej pilotov sa často pripisujú aj mimoriadne agresívnemu spôsobu vedenia boja. A čo na to hovorí Larry? „Piloti boli agresívni najmä preto, lebo boli veľmi dobre vycvičení presne na takýto džob. Chcelo to naozaj poriadne silné nervy lietať doprostred všetkých tých protilietadlových rakiet a kanónov! Myslím si, že morálka bola vysoká aj napriek stratám. Posádka si dobre konala svoju prácu, pretože to bola pre ňu v prvom rade vec hrdosti. Dokonca aj tí, ktorí nepodporovali našu vojenskú prítomnosť vo Vietname, robili všetko pre svojich spolunámorníkov a pre našich pilotov.“

 

Plávajúce mesto

O lietadlových lodiach sa zvykne hovoriť ako o plávajúcich mestách. Larry však život na Oriskany prirovnáva rovno k životu vo veľkomeste – aj napriek nízkemu počtu „obyvateľov“ (3 500 členov posádky). Máte čas iba na prácu, jedlo a spánok. K dispozícii máte rozhlas, televíziu a dokonca aj letisko!

Larry prišiel na Oriskany v auguste 1972 krátko po kolízii s USS Nitro. Celá loď o tom ešte hovorila. Stalo sa to, keď obe lode plávali vedľa seba a Oriskany preberala muníciu. Nitro sa však chybou svojej posádky dostala príliš blízko. Výsledkom bolo poškodenie výťahu na pravoboku lietadlovej lode. V novembri 1972 Oriskany odpadla jedna lodná skrutka a musela odplávať do Jokosuky, kde ju nahradili.

Na dva týždne v Japonsku má Larry dodnes vynikajúce spomienky – precestoval krížom-krážom ostrov Honšú. Po odplávaní z Jokosuky však prišla jediná silná búrka, ktorú na mori zažil. „Kývalo to aj s veľkou lietadlovou loďou. Museli ste sa poriadne držať, aby vás to neobúchalo a nezranili ste sa. Môžem si len predstavovať, aké to bolo na našich malých sprievodných torpédoborcoch. Nanešťastie v Japonsku sme pribrali asi sto nováčikov, ktorí nikdy predtým neboli na mori. Dostali morskú nemoc a z toho smradu bolo zle aj nám ostatným. Toto naozaj nie je príjemná spomienka, ale nikdy na to nezabudnem.“

Na záver spomeňme zaujímavú štatistiku, ktorú má Larry tiež uverejnenú na svojej stránke. Týka sa poslednej, siedmej bojovej plavby vo Vietname (celkovo pätnástej operačnej) od júna 1972 do februára 1973. Okrem bežných vojenských údajov, ako je 8 057 bojových letov, tam uvádza aj počet prípadov pohlavných chorôb – 1 459. A to je vyše 40 percent posádky.

 

 

Mgr. Miroslav Barič, absolvent žurnalistiky a pedagogiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako redaktor zahraničných oddelení v agentúre SITA a v denníkoch Národná Obroda, Plus Jeden Deň a Nový Čas. Zaujíma sa o vojenskú techniku a o históriu druhej svetovej vojny. Publikoval aj v časopisoch Obrana a Hobby Historie

 

 

Internetové odkazy:

a) http://ffhiker.tripod.com/index-2.html

b) http://www.navy.mil/navydata/ships/carriers/histories/cv34-oriskany/cv34-oriskany.html

c) http://www.navsource.org/archives/02/34.htm

d) http://ussoriskanydiver.com/services/uss-oriskany/

e) http://homelandmagazine.com/?p=1994

f) https://www.washingtonpost.com/news/checkpoint/wp/2015/11/24/the-last-time-a-russian-jet-was-shot-down-by-a-nato-jet-was-in-1952/?utm_term=.fd9c0f770fb8

g) http://www.crusader.gaetanmarie.com/articles/goebel/part2.htm

h) https://theaviationist.com/2014/11/05/how-to-survive-in-a-dogfight-alone-against-six-migs-the-lesson-learned-from-richard-schaffert-dogfight/

 

Obrazová príloha: US Navy


Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Evakuácia z Dunkerque zachránila Spojencom vojnu

Evakuácia z Dunkerque zachránila Spojencom vojnu

Pláže boli posiate mŕtvymi mužmi a koňmi tak, že nebolo možné po nich nestúpať. Neustále nálety nemeckej Luftwaffe urobili z každej sekundy života vojakov zúfalý boj o prežitie. Evakuácia Spojencov z Dunkerqueu bola kľúčovým momentom druhej svetovej vojny. celý článok

Boh, rodina, otčina

Boh, rodina, otčina

Plánovaný koncert kontroverzného chorvátskeho rockera Marka Perkovića „Thompsona“ v slovinskom Maribore rozpútal vlnu nevôle. Mohlo by sa zdať, že časový odstup od skončenia občianskej vojny, ktorá zasiahla celú Juhosláviu, nenávisť medzi jednotlivými národmi pochoval. Nie je to ale celkom tak... celý článok

Peklo z nebies: bombardovanie Drážďan

Peklo z nebies: bombardovanie Drážďan

Utorok 13. februára 1945. V Drážďanoch je ideálne jarné počasie. O 21:51 večer sa v meste rozoznejú sirény ohlasujúce letecký poplach. Pätnásť minút po desiatej sa rozpúta peklo. celý článok

Najlepší strelec z nočného bombardéra

Najlepší strelec z nočného bombardéra

Na zozname jeho zostrelov sú tri Junkersy Ju 88, dva Messerschmitty Bf 109, jeden Bf 110, Me 210 a Focke-Wulf Fw 190. Toto skóre dosiahol najúspešnejší palubný strelec britského bombardovacieho letectva v druhej svetovej vojne – Wallace McIntosh. Osem víťazstiev by mu mohlo závidieť aj mnoho stíhací celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.