Labutia pieseň španielskych žoldnierov

Publikované : 27.02.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 3656

Bitka vybojovaná 19. mája 1643 pri pevnosti Rocroi v severnom Francúzsku znamenala zvrat vo vývoji tridsaťročnej vojny. Francúzsko, obklopené dŕžavami španielskych a rakúskych Habsburgovcov a čeliace priamej invázii, odolalo a dosiahlo historický triumf nad do tých čias dominujúcim vojenským modelom španielskych tercií.

Európa v čase francúzskeho vstupu do 30-ročnej vojny

Do tridsaťročnej vojny Francúzsko priamo vstúpilo až v roku 1635. V konflikte však už predtým podporovalo jednotlivé protestantské kniežatá a významne financovalo švédske angažovanie na nemeckej pôde. Dôvodov tak neskorého vystúpenia bolo niekoľko. Krajina sa pod vládou Ľudovíta XIII. Bourbonského (1610 – 1643) len postupne zotavovala z náboženských vojen, ktoré ju vnútorne rozorvali a zahraničnopoliticky vážne oslabili. Svoju úlohu zohrával aj fakt, že aspoň deklaratórne bolo Francúzsko katolíckou mocnosťou. Jeho vystúpenie na strane protestantov bolo ideologicky a politicky len veľmi ťažko zdôvodniteľné. Navyše, prečo mrhať životmi a ohroziť vojnovým strádaním krajinu, ak za peniaze odvedie „špinavú“ prácu niekto iný (Švédi)? V septembri 1634 sa však situácia zmenila. Švédsky generál Gustav Horn utrpel vážnu porážku pri bavorskom Nördlingene a postupne vyprázdnil takmer všetky pozície v Nemecku. Hrozil absolútny kolaps francúzskych záujmov v ríši. Francúzi tak nemohli ostať bokom. Ďalšie posilnenie Habsburgovcov bolo vrcholne nežiaduce.

 

Tercie – neporaziteľný vojenský stroj

Pre Francúzsko sa vojna spočiatku nevyvíjala vôbec dobre. Už v roku 1636 Španieli ohrozili samotný Paríž. Kráľovská armáda sa ocitla v defenzíve. Bojovalo sa v Pyrenejach i na východe vo Franche-Comté. Hlavným bojiskom však bolo nepochybne Flandersko na severe. Kopijník španielskeho tercia (Ferrer-Dalmau)Záujmy španielskej koruny tu od 60. rokov 16. storočia hájila takzvaná Flanderská armáda. Relatívna blízkosť francúzskej metropoly z nej robila skutočný „meč na hrdle Francúzska“. Išlo o multinárodnú stálu vojenskú silu španielskych Habsburgovcov v tzv. Španielskom Nizozemsku (dnešné Belgicko a časť severovýchodného Francúzska). Jej jadro tvorili v tom čase asi trojtisícové tercie, vojenské útvary pozostávajúce z pešiakov vyzbrojených arkebúzou, mušketou alebo kopijou. Tercie vytvárali veľké štvorcové formácie využiteľné tak v obrane, ako aj v útoku, a zvlášť odolné proti protivníkovej kavalérii. Išlo v danej epoche doslova o neporaziteľný vojenský stroj.

Dva dni pred smrťou, 12. mája 1643, sa Ľudovítovi XIII., pripútanému na lôžko, prisnil sen. Keď sa prebral, dal si zavolať princa Henriho II. de Condé, ktorému vraj povedal: „Práve sa mi snívalo, že sa váš syn, vojvoda d´Enghien, stretol s nepriateľom. Bol to ťažký a urputný boj, víťazstvo sa dlho striedavo klonilo na jednu i na druhú stranu, nakoniec ale ostalo nám a my sme ovládli bojisko.“

V tom čase sa na severe Francúzska skutočne schyľovalo k veľkej bitke. Na začiatku mája 1643 vytiahla proti Francúzsku celá Flanderská armáda pod velením guvernéra Španielskeho Nizozemska dona Francisca Melo de Braganza, grófa Assumar a markýza de Tor de Laguna, víťaza nad Francúzmi pri Honnecourte. Jej cieľom bolo ohrozenie samotného Paríža. Postup veľkej nepriateľskej armády dovnútra Francúzska, ktorého kráľ sa ocitol na prahu smrti, mal mať hlavne demonštratívny charakter. V tom najlepšom scenári sa rátalo s tým, že ohrozenie zvonku a prípadné vojenské víťazstvo prinúti Francúzsko stiahnuť sa z vojny.

Ľudovít XIII. BourbonskýInvázia mala v mysliach jeho elít znásobiť pocit neistoty, podporiť vnútropolitické pnutia a vyvolať nestabilitu ohľadom nástupníctva. Syn Ľudovíta XIII., budúci „kráľ Slnko“ Ľudovít XIV., mal totiž na jar 1643 len päť rokov. Nitky takmer absolútnej moci len nedávno spočinuli v rukách kardinála Mazarina. V prípade kráľovej smrti sa počítalo so zriadením regentskej rady na čele s kráľovnou matkou Annou Rakúskou. Melo kalkuloval so všetkými týmito okolnosťami a s ťažkosťami protivníka, a chystal sa ich využiť.

 

Pochod k Rocroi

Najkratšia a najjednoduchšia cesta na Paríž viedla údolím Sommy a oblasťou okolo mesta Arras. Od 10. apríla 1643 však bola zablokovaná tzv. Pikardskou armádou pod velením Louisa de Bourbon, vojvodu d´Enghien. Melo sa ju pokúsil vymanévrovať. K Parížu sa hodlal dostať od východu. Jeho zámer počítal s postupom popri Máse na starobylý Remeš a ďalej údolím Marny až k francúzskej metropole. Dňa 13. mája 1643 preto obľahla Flanderská armáda pevnosť Rocroi v Ardenách, prvé francúzske opevnenie na trase od Namuru. V tom čase jej posádku tvorilo len 400 mužov. Španielsky generál rátal s krátkym a rýchlym obliehaním. Disponoval asi 27-tisícovým vojskom a v priebehu niekoľkých dní navyše očakával príchod pomocného 6-tisícového zboru luxemburského správcu Johanna, baróna de Becka.

Louis de Bourbon, vojvoda d´Enghien. Neskoršia podobaLouis de Bourbon, vojvoda d´Enghien, dostával správy o pohybe nepriateľskej armády od 10. mája a bol odhodlaný zasiahnuť. Sám, v tom čase len 21-ročný prvorodený syn Henriho II., princa de Condé, už napriek mladému veku vynikol ako veľmi nadaný vojvodca. Roku 1640 sa napríklad vyznamenal pri obliehaní Arrasu. Drzosť a odhodlanie, s ktorým sa rozhodol španielskej invázii čeliť, mnohých, a nepochybne aj samotného dona Francisca de Melo, zaskočila. Vojvoda najprv zhromaždil vlastné sily. Z pozície vrchného veliteľa, pribral aj časť oddielov susednej Armée de Champagne, ktorej velil Roger de Bossost, gróf d´Espenan, a vydal sa v ústrety nepriateľovi.

 

Drzý postup mladého vojvodcu

Dňa 14. mája 1643 obdržal d´Enghien tri veľmi dôležité správy. Tá prvá ho informovala o obliehaní Rocroi, druhá o kráľovej smrti a v tej poslednej, od otca, si prečítal jeho odkaz, aby sa neodkladne vrátil do Paríža, kde sa malo rozhodovať o postoch a funkciách v nových politických pomeroch po smrti Ľudovíta XIII. Vojvoda jeho prianie nevypočul a usúdil, že to všetko počká. V depeši adresovanej prvému ministrovi Mazarinovi len stroho informoval, že sa chystá napadnúť nepriateľa. Hneď nasledujúceho dňa vyrazil. Disponoval 23-tisícovou armádou, z čoho bolo asi 7-tisíc príslušníkov kavalérie. Pred hlavnými silami vyslal 1 500-členný oddiel jazdcov pod velením Jeana de Gassion. Jeho avantgarda mala byť očami a ušami hlavnej armády. Postupovalo sa zložitým, zalesneným terénom a d´Enghien sa obával neočakávaného útoku alebo pasce.

Panoráma bitky pri Rocroi, v popredí v modrom kabáte vojvoda d´Enghien17. mája 1643 dorazila kráľovská armáda k Bossus-les-Rumigny, 20 kilometrov juhozápadne od Rocroi. Gassion vojvodovi hlásil všetko o pohyboch, rozmiestnení a sile protivníka a o postupe obliehacích prác. Do pevnosti sa mu dokonca podarilo dostať aj menší pomocný oddiel s muníciou. V ten istý deň večer sa konala vojnová rada, na ktorej sa riešila otázka ďalšieho postupu. Kým d´Enghien bol zástancom ofenzívy a okamžitej konfrontácie, starý maršal Francois de L´Hospital, jeho mentor, radil vyhnúť sa bitke a vyčkať na príhodnejšie okolnosti. Burgunďan Claude de Létouf, barón de Sirot a Henri de Saint-Nectaire, markýz de La Ferté, však podporili vrchného veliteľa. Na ďalší deň bol preto naplánovaný pochod a priblíženie k samotnému Rocroi.

Prístup k pevnosti od juhu bol relatívne komplikovaný. Spočiatku viedol husto zalesnenou oblasťou, prechádzal potom do širokej planiny na južnej strane hradieb, ktorú lemoval zľava močiar a sprava les. Vstup na spomínanú planinu ovládal terénny zlom, nazývaný Cheval-Blanc (Biely kôň), a kontrolovali ho predsunuté hliadky španielskej armády. 18. mája okolo tretej hodiny popoludní Francúzi túto pozíciu ovládli. Vojvoda d´Enghien dal následne rozkaz na rozvinutie celého vojska čelom k pevnosti. Rocroi a Flanderskú armádu pred ním mal ako na dlani.

Melo na príchod Francúzov okamžite reagoval. Otočil svoju armádu o 180 stupňov. Na blokovanie pevnosti vyčlenil len nepatrný zlomok síl a pripravoval sa na bitku. K rozhodujúcemu stretu v ten deň však už nedošlo. Obe vojská delil len necelý kilometer územia nikoho. Pred zotmením došlo ešte k výmene niekoľkých delostreleckých sálv a k výpadu francúzskeho ľavého krídla pod velením markýza de La Ferté proti španielskemu pravému krídlu. Bol však odrazený alsaským jazdectvom grófa Isenburga. K večeru poslal Melo kuriéra za barónom de Beckom so žiadosťou, aby sa pridal so svojím 6-tisícovým zborom k hlavnej armáde. Očakával ho ráno nasledujúceho dňa.

Bitka pri Rocroi (Heim)

Porážka neporaziteľných

Rozostavenie oboch armád bolo na tú dobu klasické. Pechota v strede a kavaléria na krídlach. Rozdiel spočíval len v niekoľkých, i keď vcelku podstatných detailoch. Don Francisco rozvinul svoju infantériu na strede do dvoch sledov. Prvý sled tvorili zväčša pôvodom Taliani a Španieli, v druhom boli hlavne Valóni a Nemci. Delostrelectvo pozostávajúce z 18 hlavní sa nachádzalo pred prvou líniou pechoty. Celému stredu velil gróf de Fontaine. Jazdectvo na pravom krídle podliehalo Ernstovi, grófovi Isenburg, a vľavo donovi Franciscovi, vojvodovi Albuquerque. Francúzsky stred pozostával rovnako z dvoch sledov pechoty pod velením grófa d´Espenan. Za nimi však na rozdiel od Španielov, bola ešte umiestnená zmiešaná záloha z jazdcov a pešiakov na čele s barónom de Sirot. Kavalérii na pravom krídle velil Gassion a na ľavom markýz de La Ferté. Delostrelectvo tvorené 12 hlavňami bolo umiestnené pred prvou líniou pechoty. V takomto rozostavení oddelila obe armády noc.

Mapa - Rocroi 1643Asi okolo polnoci sa do rúk francúzskych predných stráží dostal dezertér. Za náležitú odmenu prezradil viacero veľmi cenných informácií. Vojvoda d´Enghien sa od neho dozvedel, že kavaléria na španielskom ľavom krídle (Albuquerque) je oslabená, keďže hneď ráno očakáva don Francisco v tomto priestore príchod zboru baróna de Becka. Spomínaný dezertér tiež prezradil, že v lese na francúzskom pravom krídle sa skrýva oddiel asi 1 000 mušketierov, ktorých úlohou malo byť v prípade francúzskeho postupu udrieť do ich boku a tyla. Vojvoda na nič nečakal. Takmer okamžite sformoval prepadový oddiel z jazdcov a pešiakov, ktorý zveril Gassionovi a pred treťou hodinou 19. mája nič netušiacich španielskych mušketierov v spomínanom lese napadol. Prekvapenie bolo dokonalé a podľa dochovaných správ neunikol ani jeden.

Vojvoda d´Enghien sa následne postavil do čela kavalérie na pravom krídle a spolu s Gassionom napadol nepripraveného Albuquerqua. Španielska jazda pod ich tlakom so stratami ustúpila. V rovnakom čase, bolo nadránom okolo šiestej hodiny, sa rozhorel boj aj na francúzskom ľavom krídle. Alsaské jazdectvo grófa Isenburga, tu však rozprášilo francúzsku kavalériu maršala de La Ferté. Ten sa zranený ocitol v španielskom zajatí. Isenburg následne udrel do ľavého boku francúzskej pechoty na strede. Prenikol až k delám, o ktoré sa rozhorel tuhý a krvavý zápas. Načas sa mu ich podarilo ovládnuť, no francúzsky protiútok, vedený maršalom de L´Hospital, stratenú artilériu dobyl späť. Sám maršal však pri tom utŕžil strelné zranenie a bol odnesený do bezpečia. Francúzsky stred zakolísal a pod tlakom Alsasanov začal ustupovať. Prepukla panika. Mnohí odhodili zbrane a dali sa na bezhlavý útek. Jedinú záchranu v tej chvíli predstavovali zálohy pod velením baróna de Sirot. Ten stmelil unikajúcich, dodal im odvahu a vlastným príkladom strhol do protiútoku.

 Rocroi, posledná tercia (Ferrer-Dalmau)

Senzačná kapitulácia hrdých tercií

Vojvoda d´Enghien sa v tom čase nachádzal v tyle nepriateľa, kde sa ocitol po porážke a krátkom prenasledovaní ľavokrídelnej španielskej kavalérie. Rozpoznajúc vážnosť situácie na strede, okamžite vyslal Gassiona za unikajúcim Albuquerquom a sám sa postavil do čela jazdy, ktorá udrela do chrbta španielskej pechoty. Išlo o nečakaný ťah s nepredvídateľnými následkami. Druhý sled španielskeho stredu tvorený prevažne Nemcami a Valónmi bol rozrazený a mnohí z tých, ktorí nepadli, sa dali na útek. Situácia sa teraz obrátila. Sirotovi sa navyše na opačnej strane podarilo odraziť Isenburga, ktorého unavená kavaléria už nebola schopná nového útoku a takisto ustupovala. Flanderská armáda sa ocitala v kliešťach, tiesnená z dvoch strán.

Na bojisku zostali už len zvyšky Talianov a šesť stratami preriedených tercios viejos (staré tercie) – Castelvi, Garciez, Albuquerque (dvojité), Villalba a Velandia-Guzmán. Išlo o skutočnú elitu, pozostávajúcu výhradne z rodených Španielov, sčasti urodzených, chudobných hidalgos, ale aj mužov bez titulu. Tercio Villalba, Velandia a Castelvi boli v nasledujúcom zápase rozprášené a zahnané do močiara alebo do blízkeho lesa. Medzi utečencami bol aj don Francisco de Melo. Vzdorovali už len tercio Garciez a Albuquerque.

Don Francisco de MeloMedzi týmito zvyškami sa nachádzal aj veliteľ celého španielskeho stredu, 67-ročný gróf de Fontaine. Sužovala ho dna a celú bitku strávil na nosítkach. Veril, a mnohí s ním, že odpor má stále zmysel, keďže ešte nedorazil de Beckov zbor. Španieli však museli čeliť novým a opakovaným útokom. Po jednom z nich ostal gróf de Fontaine mŕtvy. V istom momente sa potom zdalo, že sa bude rokovať o kapitulácii. Keď sa však francúzski parlamentári spolu s vojvodom d´Enghien priblížili, zazneli výstrely. To Francúzov pobúrilo. Vojvoda napokon nechal prisunúť delá a rozkázal nimi páliť do španielskych štvorcov. V beznádejnej situácii a pod dojmom ďalších strát zvyšky hrdých tercií napokon kapitulovali.

Bitka tým de facto skončila. Jej výsledok znamenal senzáciu a ohromil celú Európu. Z čisto matematického hľadiska nebolo francúzske víťazstvo nijako veľké. Flanderská armáda v bitke stratila asi 7 000 mužov (polovica zajatci). Francúzi naproti tomu prišli o 2 500 – 4 000 vojakov. Význam stretu bol však hlavne politický. Umožnil Francúzsku po smrti Ľudovíta XIII. konsolidovať vnútorné pomery a pripraviť sa na ďalšie kolo zápasu s chradnúcou Iberskou ríšou, ktorý bol úspešne zavŕšený až v roku 1659 takzvaným Pyrenejským mierom.

 

Mgr. Miroslav Kuchár

Mgr. Miroslav Kuchár vyštudoval históriu na Prešovskej univerzite v Prešove. Venuje sa všeobecne dejinám vojenstva a diplomacie, s dôrazom na obdobie neskorého stredoveku a novoveku až po napoleonské vojny.

 

 

Literatúra:

de León, F. G.: The Road to Rocroi. Leiden 2009.

López, I./López, I. N.: The Spanish Tercios 1536-1704. Oxford 2012.

Kovařík, J.: Mušketýr. Třebíč 2009.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

„Civilizačná misia“ Francúzov

„Civilizačná misia“ Francúzov

Koncom 19. storočia podľahli mnohí európski intelektuáli ilúzii o tom, že európska civilizácia je najvyspelejšia na svete a biela rasa nadradená nad ostatnými. Presvedčili samých seba ako aj široké masy európskeho obyvateľstva, že majú morálne právo šíriť svoju civilizáciu mimo Európy. celý článok

Aféra pána Dreyfusa

Aféra pána Dreyfusa

Málokedy sa v dejinách štátu udeje aféra, ktorá sa nedotkne len jednotlivcov, ale zatrasie celou spoločnosťou, a rozdelí ju na dva skoro na smrť znepriatelené tábory. celý článok

Halley neobjavil len kométu

Halley neobjavil len kométu

Edmonda Halleyho pozná každý vďaka známej kométe. Málokto dnes však vie, že Halley bol slávny aj bez objavu známeho nebeského telesa. Predstavím vám sedem dôvodov, prečo je to tak. Sľubujem, že ku kométe sa vrátime na konci článku. celý článok

Absint – hon na víly

Absint – hon na víly

Absint, alkoholický nápoj predstavený vo Francúzsku v roku 1840, si vypracoval dekadentnú a násilnú reputáciu. Pre niektorých tento nápoj symbolizoval, a dodnes symbolizuje kreativitu a oslobodenie, pre iných šialenstvo a zúfalstvo. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.