Kumáni – zabudnutí nomádi?

Publikované : 18.05.2016 | Komentárov: 1 | Zobrazení: 9802

Od záveru 11. storočia dominoval v euroázijskej stepi jeden veľký nomádsky konglomerát Kumánov, ktorý výrazným spôsobom zasiahol aj do dejín Uhorského kráľovstva. Vo všeobecnom povedomí však na rozdiel od AvarovMaďarov, o ktorých som hovoril v predchádzajúcich článkoch, nerezonujú. Azda až ich kultúrni a etnickí potomkovia – Tatári – vyvolávajú v človeku asociácie, ktoré však zamieňaním tohto pojmu s Mongolmi bývajú často nesprávne.

 

Na vysvetlenie uvediem slovníček pojmov, ktorými bol tento nomádsky ľud pomenovávaný:

Kumáni – jeden z najčastejšie používaných názvov, v latinčine Cuman, po maďarsky Kun. Takto sa nazývajú takmer vo všetkých uhorských správach.

Polovci/Plavci – pojem vychádzajúci z ruštiny, odvodený od pomenovania „plavý“, či už v zmysle plavých vlasov, alebo plavých koní. Týmto pojmom sa označujú v ruskojazyčnej spisbe.

Kypčaci – turkický pojem, používaný v stredoázijských jazykoch a v perzštine. Niekedy sa ním označujú spriaznené etniká žijúce na východ od samotných Kumánov, pravdepodobne však ide len o jazykovú mutáciu. „Ulus Jochi“, ktorý bol pôvodne západnou časťou Mongolskej ríše a neskôr sa z neho vyvinula hlavne Zlatá Horda sa nazýval v prameňoch aj „Dešt-i-Kypčak“ – Kypčacká step.

Tatári – názov pre mongolských vojakov v stredovekej spisbe, ktorý sa však neskôr používal pre obyvateľov západnej časti Mongolskej ríše, v neskorších prameňoch pomenovanej Zlatá horda, ktorí pochádzali najmä z genetického fondu Kumánov.

 

Príchod

Od záveru 11. storočia si Kumáni podmaňujú celú západnú časť eurázijskej stepi, odkiaľ vyháňajú svojich predchodcov Pečenehov. Hegemónia tohto etnika pretrváva vyše storočie, ktoré je poznamenané neustálym súperením kombinovaným so spojenectvom s ruskými kniežatami na severe a s Bulharskom a Byzanciou na juhu.

Veľká zmena sa udiala po bitke pri rieke Kalka v roku 1223, keď mongolské vojská sťahujúce sa z výpravy na západ porazili po prezimovaní na Kryme spojenecké vojská Kumánov a ruských kniežat. Druhá mongolská ofenzíva v rokoch 1237 – 1238 si podrobila veľkú časť Kumánov. Ich včlenenie do Mongolskej ríše bolo aj jednou z príčin vpádu Mongolov do Uhorska. Časť Kumánov pod vedením chána Kӧtena utiekla na západ a žiadala uhorského kráľa Bela IV. o poskytnutie azylu v jeho zemi. Uhorsko bolo v tom čase poznačené súperením panovníka a šľachty, ktorá nerešpektovala kráľovskú autoritu. Belo sa chopil príležitosti a Kumánov prijal pod dvoma podmienkami: zrieknu sa svojho náboženstva a nechajú sa pokrstiť a budú lojálni len osobe kráľa. Kӧten na podmienky pristal a jeho ľud bol umiestnený v centrálnej časti Uhorska, medzi Dunajom a Tisou. Sám Kӧten bol pokrstený a pravdepodobne jeho dcéru Alžbetu vydali za kráľovho syna Štefana, neskoršieho kráľa Štefana V.

Podľa dobových správ pritiahol Kӧten so 40 000 rodinami Kumánov, číslo je však pravdepodobne dosť nadnesené. V každom prípade však do Uhorska pritiahla významná sila schopná ohroziť najmä šľachticov, nespokojných so silnejúcou autoritou kráľa. Stáda koní a dobytka, ktoré boli ich hlavnou obživou, na niektorých miestach pošliapali a požrali veľkú časť úrody a zabrali relatívne veľkú časť územia v susedstve roľníckeho obyvateľstva. Prišelci s odlišnou kultúrou, vzhľadom a náboženstvom budili strach aj v očiach obyčajných obyvateľov Uhorska, nielen vzbúreneckej šľachty. Ich podobnosť s nepriateľom, pred ktorým utekali, bola taktiež podporovaná klebetami, že vlastne neutekajú, ale slúžia ako predvoj a zvedovia mongolskej armády. Zmes prirodzeného strachu z neznámeho, podporovaná elitami hľadiacimi si svojich politických záujmov, vyvolala vlnu nevraživosti, ktorej podobnosť zo súčasnou politickou situáciou v Európe vytvára dojem opakujúcej sa histórie.

Situácia eskalovala až natoľko, že kráľ Belo sa rozhodol Kӧtena s jeho rodinou izolovať v Pešti. Tu ho v dome, ktorý mu bol pridelený v predvečer mongolskej invázie, rozvášnený dav Uhrov zavraždil so ženami i deťmi. V kronikách sa spomína, že Kumáni, ozbrojení len lukmi, v uzavretom priestore nedokázali vzdorovať presile. Keď sa túto správu dozvedeli ostatní Kumáni, rozhodli sa opustiť nehostinnú krajinu. So zbraňou v ruke, plieniac a vraždiac, opustili Uhorské kráľovstvo a prebili sa do Bulharska, kde už pravdepodobne nejaký čas žila iná skupina utekajúca pred Mongolmi.

Uhorsko tak ostalo otrasené, kráľovská pozícia opäť oslabená a armáda na obranu proti Mongolom, v ktorej Belo počítal s kumánskymi bojovníkmi, oslabená. Aj toto bol jeden z dôvodov, prečo vojská Batua a Subotaja prenikli krajinou ako horúci nôž maslom. Po odtiahnutí Mongolov si kráľ Belo stále uvedomoval výhodu umiestnenia stepných bojovníkov vo svojej krajine a Kumánov z Bulharska pozval naspäť. Krajina destabilizovaná a čiastočne vyľudnená vojnou a hladomorom potrebovala znova osídliť a kráľovská autorita taktiež stále potrebovala vojenskú oporu proti vnútorným aj vonkajším nepriateľom. Chyba, ktorou bolo umiestnenie všetkých Kumánov na jediné miesto, bola opravená ich rozptýlením po celom Uhorsku, mnoho Kumánov našlo svoje útočisko aj na území dnešného Slovenska.

 

Kumáni a Uhri

V nasledujúcich rokoch Kumáni tvorili dôležitú zložku uhorskej armády, aktívne sa zapájali do bojov kráľov Bela IV. aj Štefana V., vytvárali i podporu na rôznych stranách ich vzájomných súbojov. Azda najmarkantnejšie sa v období 60. – 70. rokov 13. storočia vyznamenali vo vojne o babenberské dedičstvo, kde sa stretli uhorské a české vojská súperiace o časť územia dnešného Rakúska. Kumáni si v týchto bojoch vyslúžili krutú povesť, rovnako ako predtým Mongoli, preto v niektorých záznamoch bývajú rozdiely medzi nimi potlačené a viaceré udalosti z tohto obdobia sú pripisované Mongolom. Hromadné nasadenie pohanských vojakov (aj keď boli oficiálne pokrstení, k reálnemu opusteniu tengriizmu – šamanizmu – nedošlo) sa určite nepáčilo najmä pápežskej stolici, a dokonca sám kráľ Belo sa musel pred pápežom obhajovať.

Zlatý vek Kumánov, ako aj vrchol sporov Uhorska a pápeža nastal za panovania Ladislava IV., známeho aj ako Ladislav Kumánsky. Stalo sa tak vďaka jeho matke, Kumánke Alžbete. Ladislav nastúpil na trón ako pätnásťročný (čomu predchádzalo päť rokov regentskej vlády jeho matky). Už od počiatku svojej krátkej vlády inklinoval viac k slobodnému dobrodružnému životu nomáda než k prísnej doktríne vtedajšej katolíckej cirkvi. Pod tlakom pápežskej kúrie bol síce Ladislav nútený prijať tzv. Kumánske zákony, proti ktorým sa v roku 1282 veľká časť Kumánov vzbúrila (a bola na jazere Hód porazená a donútená sa zákonom podriadiť), v celkovom meradle to však kráľove vzťahy s nimi nezhoršilo.

V osobnej stráži kráľa Ladislava IV. sa stretávame s pojmom „nyӧgér“ – označovala sa ním osobná kráľova družina, zložená z kumánskych, a možno aj tatárskych bojovníkov, pravdepodobne v typickej stepnej výzbroji. Títo bojovníci, o ktorých počte sa však môžeme len domnievať, boli prítomní vo viacerých Ladislavových trestných výpravách, z ktorých za najvýznamnejšiu možno označiť vyplienenie Spišskej Kapituly po potlačení povstania Spišiakov. Kumánska posádka sídlila v rokoch 1286 – 1289 na Spišskom hrade, kde sa k nim na istý čas pridal aj sám kráľ. Jeho pobyt prerušilo oznámenie, že bol pápežom exkomunikovaný, okrem iného aj pre podozrenie, že pozval do krajiny Tatárov (ktorí v tom čase plienili v Poľsku neďaleko od hraníc), aby mu pomohli v boji proti nepriateľsky naladenej šľachte. Ani po pokání sa však Ladislav nechystal zmeniť svoje zvyky a čím ďalej, tým viac sa utiekal do kumánskych táborov. Vrcholom bolo odvrhnutie jeho právoplatnej manželky a prijatie zrejme viacerých kumánskych konkubín. V roku 1290 Ladislav IV. zahynul v kumánskom tábore, podľa niektorých správ zabitý mladíkom, s ktorým mal spor o istú dievčinu, podľa iných správ bol na neho cielene pripravený atentát.

Ani po smrti kráľa Ladislava však Kumáni v uhorskej armáde ako významná sila neskončili. Nová dynastia ich stále využívala na stepný štýl boja a k ich postupnej asimilácii došlo až koncom 15. storočia, pričom bodku za ňou dalo turecké zabratie centrálneho Uhorska, kde mala väčšina Kumánov svoje sídla.

 

Ako vyzerali a žili?

Na rozdiel od etník, o ktorých som rozprával doteraz, o Kumánoch existuje veľké množstvo rozličných prameňov z rôzneho prostredia a času.

Z pričiernomorských stepí poznáme tzv. „kamenné baby“, náhrobné sochy s detailne prepracovanými odevom, zbraňami aj účesmi, mužské aj ženské. Na nich znázornená výbava nachádza náprotivky v hroboch. Typickým znakom mužov boli jeden až tri vrkoče spadajúce až na pás, kaftan prekladaný v strede a dve kruhové puklice na prsiach, tvoriace akúsi „podprsenku“. Vyzbrojení šabľou a lukom, na hlave mali buď čiapku alebo typickú prilbu s tvárovou maskou. Ženy sú zobrazené rovnako v kaftane, na krku s korálikovým náhrdelníkom, v čiapke so závojom a s účesom zo zvinutých vrkočov po boku hlavy à la princezná Leia. Z dobových správ sa dozvedáme, že ženy Kumánov dokázali jazdiť a strieľať z luku rovnako dobre ako muži, čo podporujú aj niektoré archeologické nálezy.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

V prostredí najmä severného Slovenska a Transylvánie zobrazujú maliari od začiatku 14. storočia Kumána v mýtickom boji s kráľom Ladislavom I. Legenda, ktorá už za vládnucej anjouovskej dynastie získala najväčšiu obľubu, popisuje príbeh kráľa Ladislava, ktorý v boji s Kumánmi zbadá, ako jeden z nich unáša mladú devu, ktorú sa rozbehne zachrániť a aj za jej pomoci Kumána porazí a dekapituje. Kumán je vo viacerých prípadoch zobrazený ako podľa šablóny: so špicatou čiapkou s vyhrnutou krempou na akejsi kapucni, v kaftane prekladanom nabok, strieľajúci lukom za chrbát. Pekným detailom zhodujúcim sa s kamennými babami je tulec, do ktorého sa šípy vkladali hrotmi nahor, a ktorý bol na vrchu uzatvárateľný vekom.

Prihliadnuc na možnú dezinterpretáciu a umeleckú licenciu však môžeme jednoznačne povedať, že Kumáni sa od domáceho obyvateľstva jednoznačne odlišovali ako odevom, šperkami a doplnkami, tak aj účesom, a zrejme aj úpravou tváre mužov (dlhé fúzy a brady).

Z písomných správ sa tiež dozvedáme, že sa odlišovali i celkovým spôsobom života. Uhorské obyvateľstvo bolo v 13. storočí prevažne usadené a nomádsky element Kumánov spôsoboval rozruch. Stáda koní a dobytka šliapali pri presunoch po poliach, jurty a nestály spôsob bývania znervózňovali výbercov daní a naučené návyky zo stepi sa občas prejavili a nájazd na susednú dedinu zaistil kočovníkom obživu na zimu. Aj preto boli po druhom príchode rozmiestnení nie centrálne, ale rozdrobene, najmä na neobývané plochy s nižším poľnohospodárskym potenciálom, kde si svoje zvyklosti udržali takmer dve storočia.

Téma Kumánov je na našom území až na výnimky prehliadaná. Platí to nielen pre Slovensko, ale celkovo pre prostredie bývalého Uhorského kráľovstva napriek tomu, že táto kočovnícka zložka významne zasiahla do jeho dejín. Kumáni ako vojaci v kráľovských službách aj ako obyčajní pastieri priniesli veľkú časť svojej kultúry. Slová ako „salaš“, „bača“ či „bryndza“ pochádzajú podľa niektorých lingvistov práve z ich turkického dialektu, z ktorého sa prostredníctvom samotných Kumánov, ale aj nimi ovplyvnených Valachov dostali i do slovenského jazyka. Aj preto tento článok hovorí o „zabudnutých“ nomádoch: zo všeobecného povedomia takmer vymizli, aj keď ich úloha bola až do vojny s Turkami viac než významná.

 

Mgr. Michal Holeščák vyštudoval archeológiu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, v súčasnosti pôsobí ako doktorand na Archeologickom ústave SAV v Nitre. Špecializuje sa na strelné zbrane a lukostreľbu v období stredoveku. Okrem pracovného života sa tejto téme venuje aj vo voľnom čase, dobovou rekonštrukciou života stredovekých nomádov, najmä Kumánov v Karpatskej kotline.

 

Použitá literatúra

Golebiowska-Tobiasz, A.: Inventarze grobowe a stele antropomorficzne u Plowców. Archaeologia Historica 38/1, 2013, 185 – 201.

Marek, M.: Cudzie etniká na stredovekom Slovensku. Martin 2006.

Palóczy-Horváth, A.: Pecheneg, Cumans, Iasians. Steppe people in medieval Hungary. Budapest 1989.

Plentneva, S. A.: Pechenegi, Torki i Polovtsy v južnoruskich stepach. Moskva – Leningrad 1958.

 

Obrazová príloha: autor, M. Marek, Osprey, wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Kto boli kočovní Avari?

Kto boli kočovní Avari?

Prichádzajú nečakane, na stádach koní, v očiach súčasníkov často opisovaní ako démoni z podsvetia. V kronikách zanechávajú krvavú stopu a často opäť miznú v tej istej hmle, z ktorej sa vynorili. celý článok

Tajná kronika Mongolov

Tajná kronika Mongolov

„Prapredkom Džingischána bol Šedý vlk, splodený Vysokým nebom. Jeho ženou bola Biela laň. Prišli cez Tenggis a zvolili si na kočovanie miesto pri prameni rieky Onanu pod horou Burchan-Chaldunem .....“ celý článok

Zachránila Európu smrť veľkého chána? (1. časť)

Zachránila Európu smrť veľkého chána? (1. časť)

Varovné správy o Mongoloch prichádzali už skôr, ale to, čo sa udialo v rokoch 1236 až 1243 bolo pre Európu šokujúce. Nielen rozsahom krutosti a ničenia, ale hlavne veľkosťou a dynamikou vojenských operácií, zaručujúcich im temer neporaziteľnosť. celý článok

Nestáli im ani za pohreb

Nestáli im ani za pohreb

Archeológovia raz za čas narazia na ľudské pozostatky aj tam, kde by logicky byť nemali, to značí na sídlisku. Mŕtvi majú predsa odpočívať v pokoji v hrobe, nie? celý článok

Diskusia (1)

pridať

  • #277 | Isilote | 24.05.2016 09:48

    Zaujimavy clanok. :-)

    Reagovať

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.