Kto ošetroval Napoleonovu armádu?

Publikované : 22.08.2014 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 6622

„Zranenie na ruke sa dobre hojilo, podliatiny následkom otrasu delovej gule sa vstrebávali, koža naberala prirodzenú farbu. Doktor nechápal, prečo nie som schopný vstať. Počul moje sťažovanie na nohu, chcel ju vyšetriť a čo nevidel? Nohu zachvátila gangréna!... Zavolal štyroch sluhov, aby ma držali, uchopil skalpel, odstránil chrastu a s cieľom odstrániť zahnisané tkanivo začal hĺbiť v rane tak, ako keď sa očisťuje zhnité jablko.“ (Marbot 1999)

 

Chudák Marcellin de Marbot musel túto procedúru znášať osem ťažkých dní, dvakrát denne, pričom ešte horšie ako špáranie skalpelom, bolo víno, ktoré lekár následne do rany vlial. „Bolesť bola neznesiteľná,“ píše v memoároch mladý dôstojník „...nohu mi ale zachránili,“ dodáva tónom, ktorý je i cez stránku papiera a dve storočia o poznanie veselší. 

Zďaleka nie všetci mali také šťastie ako Marbot po bitke pri Eylau roku 1807. Pri Slavkove stratila Napoleonova armáda sedem- až osemtisíc mužov, pri spomínanej Eylau padlo pätnásťtisíc a ďalších dvadsaťtisíc bolo zranených. Pri Wagrame v 1809 sedemnásťtisíc mŕtvych a päťdesiattisíc zranených. Apokalypsa ruského ťaženia pohltila státisíce.

A predsa mohlo byť obetí oveľa, oveľa viac. Tak ako nemožno spočítať obete francúzsko-ruskej vojny v roku 1812, tak niet počtu takých, čo za svoj život ďakovali mužom, ktorých osudy, akokoľvek zaujímavé a úctyhodné, zanikajú v tieni vlastných pacientov.

 

Prebytoční civilisti

Dominique Jean Larrey, Pierre-François Percy či Alexandre-Urbain Yvan. Trojica hádam najslávnejších lekárov Francúzskeho cisárstva a okrem nich mnoho, mnoho ďalších hrdinov napoleonskej epopeje, neoháňajúcich sa šabľou a mušketou, ale ostrým skalpelom a čašou vína, čoby provizórnym anestetikom.

 

Bez strachu či rešpektu sa vrhali do bojovej vravy so snahou pomôcť raneným, a to i v časoch, keď proti ním stála ich vlastná krajina.

Znie to až neuveriteľne, no revolúcia, ktorá priniesla dlhú etapu koaličných vojen, zároveň spôsobila prakticky zánik armádnej zdravotnej služby. Lekári a ošetrovatelia boli označení za civilistov, ktorí len prekážali a keďže nebojovali, tak republike ani nepomáhali. Vrcholom všetkého bol zákaz odnášať zranených z bojového poľa! „Podľa pravidiel museli byť ambulancie vzdialené od armády a zraneným sa ukladala povinnosť ostať na bojovom poli do konca bitky. Až po tomto zdržaní mohla byť vykonaná najväčšia časť chirurgickej práce,“ píše barón Larrey o svojich začiatkoch v pozícii armádneho lekára v roku 1792.

Tí, čo vnímali svoje remeslo ako poslanie, však kruté nariadenia vlády nerešpektovali. Keď Larreyho v 1793 počas jedného z bojov upozornili, aby prestal pomáhať raneným a poslúchol republikánsky výnos, pohŕdavo odvetil: „Nechcem ani len počuť o tom absurdnom nariadení!“ a pokračoval v tom, čo považoval za svoju lekársku povinnosť. Až si ho večer po bitke predvolal generál Adam de Custine, chirurg k nemu prišiel ešte celý zablatený a krvavý. „Pán Larrey, vážne ste porušili rozkazy. Považujte sa nateraz za zatknutého,“ generál sa odmlčal a následne dodal: „...pán Larrey, v mene ľudskosti Vás menujem šéflekárom!“ (Kovařík 1999)

Hoci sa po nástupe Napoleona k moci situácia o niečo zlepšila, ešte denný rozkaz z bitky pri Slavkove 2. 12. 1805 ukladá zákaz odnášať ranených. Svedčí o tom smrť Jean-Marie Valhuberta, jediného francúzskeho generála, ktorý pri Slavkove padol. „Jeho pobočník šiel vľavo, pár krokov od neho, keď bol zrazený granátom i s koňom. Vojaci zareagovali tak, ako to mali v povahe, proti dennému rozkazu i rozkazu generála... Tých pár rýchlych sekúnd, čo ubehlo, postačovalo na to, aby šnúra dohorela. Granát vybuchol. Obrovská črepina smrteľne zranila generála Valhuberta... Vojaci vyrazili, aby mu pomohli, no chcel ich odohnať... ‚Spomeňte si,‘ kričal na nich, ‛spomeňte si na denný rozkaz!‘“ Generála napokon odniesli k chirurgom, kde nadiktoval svoj závet a Valhubertov pobočník, ktorý celú túto udalosť opísal, na záver dodáva, že generál zomrel 5. decembra v Brne.

 

Larrey a Percy  – reformátori vojenského lekárstva

Onedlho bol nielen zrušený nezmyselný výnos o neodnášaní ranených, ale rástla i kvalita materiálu a medicínskych služieb, ktoré mohli lekári poskytovať. Najväčšiu zásluhu na tomto pokroku je nutné pripísať dvom mužom. Dominiquovi Larreymu, o ktorom už čiastočne bola reč, a Pierrovi-Françoisovi Percymu.

Dominique Larrey sa narodil 6. 7. 1766 a veľký vplyv na jeho budúcnosť mal strýko, chirurg v Toulouse. Medicínu študoval v Lyone a po štúdiách sa vydal do Paríža. Pôvodne slúžil v námorníctve, službu však pre morskú chorobu zanechal. Pridal sa k lekárskej službe Rýnskej armády a stal sa profesorom chirurgie vo veľkej vojenskej nemocnici Val de Grace v Paríži. Krátko nato spoznal mladého Napoleona a ostal v jeho službách až do bitky pri Waterloo.

Pierre-François Percy (28. 10. 1756) bol synom lekára, ktorý však chcel zo syna inžiniera. Nestalo sa. Percy vyštudoval na univerzite v Besançone, pridal sa ku kráľovskej armáde, svoje miesto si udržal aj vo vojsku republiky a Napoleon z neho v roku 1806 urobil vrchného lekára Veľkej armády.

Obidvaja v priebehu celej svojej kariéry vytrvalo hľadali spôsoby možného zlepšenia ako po praktickej, tak i po teoretickej stránke. Napríklad po Slavkove dokázal Larrey presvedčil cisára, aby si mohol svoj tím ponechať, a nie ho rozpustiť, ako bývalo po vojne zvykom. Pred ďalším ťažením tak nemusel vrchný chirurg Cisárskej gardy znovu zháňať personál, čo znamenalo viac času na nutnejšie prípravy.

Po bitke pri Pruskom Eylau zas Percy pripravil prácu, ktorá dokazovala priamu úmeru medzi slabou organizáciou a počtom obetí, čím upútal aj Napoleona a ten nariadil radikálnu zmenu poskytovania chirurgickej služby.

Najväčšou inováciou, ktorá sa zrodila nezávisle na sebe v hlavách oboch mužov, boli lietajúce (tak ich nazýval Larrey), resp. mobilné (Percyho pomenovanie) ambulancie. Ako taká Larreyho lietajúca ambulancia vyzerala, je zreteľné z uvedeného nákresu. Okrem takejto obdoby pre pacientov existoval ešte druh, ktorý pripomínal delový záprah, na ktorom obkročmo sedelo osem chirurgov, osem pomocníkov a v debnách si viezli všetko potrebné náradie.

Prvýkrát boli tieto ambulances volantes – lietajúce ambulancie – použité už v roku 1793. Teda len rok po Larreyho nástupe k armáde. Spomína ich vrchný generál Rýnskej armády Alexandre de Beuharnais (prvý manžel neskoršej Napoleonovej manželky a cisárovnej Jozefíny, gilotínovaný v roku 1794).

„A nesmiem opomenúť mená... chirurga – majora Larreyho a jeho druhov s lietajúcimi ambulanciami, ktorých neúnavná starostlivosť o zranených zmenšila následky utrpenia, ktoré sú neoddeliteľné od dní víťazstva... a slúžili k zachovaniu statočnosti obrancov našej krajiny,“ píše generál v liste adresovanom Konventu. (Larrey1861)

Percy slúžiaci v tej dobe pri Moselskej armáde si zas získal priazeň generála Jeana Victora Marie Moreaua a okrem pohyblivých ambulantných vozov presvedčil veliteľa i  o potrebe vyhlásenia neutrality na obväziskách a v nemocniciach! Lekári mali ošetrovať každého bez rozdielu národnosti. Myšlienku, ktorú predložili Percy a Moreau, však rakúska generalita zamietla.

 

Víťazstvá i smrť blízkych

Povolanie vojenského lekára prinieslo odvážnym mužom mnohé veľké víťazstvá a chvíle čistého majstrovstva mysle i rúk, no zároveň dopadalo krutou ranou bezmocnosti na ramená tých, ktorí bezmedzne túžili zachraňovať životy.

„Delová guľa, vypálená na maximálny dostrel, preletela telom generála ženistov Kirgenera a otrela sa o brucho generála Duroca (Géraud Duroc, Napoleonova pravá ruka a veľkomaršal cisárskeho dvora, zabitý v bitke pri Budyšíne 1813). Jeho šaty boli spálené, značná časť kože na bruchu chýbala a niekoľko kľučiek tenkého čreva bolo roztrhnutých. Keď som konečne dorazil na miesto, kde ho uložili, dávny priateľ z egyptskej expedície ma spoznal. ‚Už na teba čakám, môj milý Larrey,‘ zvolal nešťastný generál, preukáž mi poslednú priateľskú službu. Tuším, že ani tvoje umenie na moju ranu nestačí, tak, prosím, ukonči to moje príšerné trápenie. Potom sa s tebou láskyplne navždy rozlúčim.‘ Za niekoľko málo hodín generál naposledy vydýchol. Toto stretnutie bolo jednou z najkrutejších chvíľ môjho života.“ vyznal barón Larrey vo svojich cenných pamätiach.

Duroc nebol jediný cisárovmu srdcu blízky človek, ktorého nedokázala zachrániť ani obrovská snaha lekárov. Maršal Jean-Baptiste Bessières, mimochodom vyštudovaný lekár, padol len necelý mesiac predtým a ani konzílium najväčších lekárskych odborníkov Veľkej armády nevyslobodilo najlepšieho Napoleonovho priateľa, maršala Jean Lannesa, zo smrteľných múk jeho zranenia.

„Tí páni (šéfchirurgovia) okamžite zvolali poradu, ale nezhodli sa ako pokračovať. Doktor Larrey požadoval amputáciu nohy so zlomeným jabĺčkom, iný doktor, ktorého meno som zabudol, chcel odrezať obe a napokon doktor Yvan (Napoleonov osobný lekár) sa staval proti akejkoľvek amputácií... Larrey bol šéfom armádnej zdravotnej služby, jeho názor teda prevážil, jednu nohu maršalovi amputovali,“ spomína Marbot, ktorý zažil bitku pri Aspern-Esslingu 1809 v pozícii Lannesovho pobočníka a maršal mu napokon doslova zomrel v náručí.

Treba povedať, že Larrey zvládol amputáciu ukážkovo, veď mal na ňu zhruba sto sekúnd! Dlhší úkon by pacient neprežil. S následnými hygienickými podmienkami ale takmer nebolo možné bojovať a maršal zomrel pár dní nato v dôsledku otravy krvi. Práve v otázke amputácií vznikali medzi lekármi cisárstva jedny z najväčších polemík.

Dominique Larrey, ako vidieť aj v Lannesovom prípade, patril medzi jej zástancov. Počas bitky pri Borodine 7. 12. 1812 ich v priebehu jedného dňa vykonal vyše dvesto. Operovať dokázal naozaj rýchlo. Ruku vedel amputovať za sedemnásť a nohu do sto sekúnd. Miesto používania všelijakých mastičiek zaviedol čistenie rán vodou a dokonca zostavil súbor pravidiel týkajúcich sa amputácie. Okamžitý úkon mal byť vykonaný v prípade, že bola končatina rozbitá, nachádzala sa v nej trieštivá zlomenina, väčšia časť svalu chýbala alebo krvácala artéria.

Na druhej strane Percy bol omnoho konzervatívnejší. Napriek častému nedostatku zdrojov i mnohým komplikáciám sa vždy pokúšal ranu zašiť a vypáliť. A ak už muselo dôjsť k amputácii, tvrdil, že žiadna operácia by nemala trvať dlhšie ako dvadsať sekúnd.

Lekárovi podobného zmýšľania vďačil za uzdravenie svojej nohy aj kapitán Denis Charles Parquin: „Mal som len črievice a utŕžil tak hlbokú ranu do členka, z ktorej vystriekla krv... Zranenie bolo veľmi vážnej povahy a mne hrozila amputácia, či aspoň trvalé krívanie.“ V tomto momente Parquin konštatuje, že ho zachránila len jeho búrlivá krv a mladosť. Niet pochýb, že psychický stav pacientov výrazne vplýval na liečbu, ale predsa len treba priznať veľkú zásluhu na jeho vyliečení aj lekárovi z nemocnice v Lannione. „Chirurg mi dal najprv nohu do dlahy, aby ju upevnil a uľahčil tak zrastenie nervov i svaloviny, ktoré sú obe v tejto časti tela početné a potom ju nechal zabaliť čo najtesnejšie do dvoch prestieradiel. Šesť týždňov som musel takto ležať na chrbte, bez pohybu.“ Noha bola po zložení dlahy v najlepšom možnom stave a keď skončila rehabilitácia, spočívajúca vo vylievaní krvi čerstvo zabitého dobytka na Parquinov členok, mladý dôstojník bol znova v stopercentnom stave (Parquin 2007).

Okrem rozdielu v niektorých medicínskych otázkach sa dve najväčšie osobnosti cisárskeho lekárstva odlišovali i v prístupe k pacientom. Zatiaľ čo o Larreym sa hovorilo, že mu to ide lepšie so skalpelom ako s jazykom, Percy bol aj vynikajúcim psychológom. Počas liečby dbal nielen na telesnú ale i na duševnú stránku svojich pacientov. Známe sú jeho časté a dlhé rozhovory, ktoré pomáhali raneným prísť na iné myšlienky.

 

Koniec éry, nie koniec služby

Rozličné boli aj ich životné príbehy. Snáď najpamätnejšie sa prepojili v roku 1805, keď po bitke pri Slavkove zápasili bok po boku s epidémiou týfu, ktorá vypukla v Brne. Následne sa každý vrátil do svojej funkcie a šiel svojou cestou.

Percyho kariéra armádneho lekára sa skončila v dôsledku očnej choroby už v roku 1809. Následne sa venoval administratívnej činnosti a vyučovaniu na univerzite v Paríži. Po návrate Bourbonovcov na francúzsky trón sa nevyhol problémom. Bol nútený vzdať sa svojho povolania, kým nebol v roku 1820 rehabilitovaný a zvolený za člena francúzskej Akadémie Medicíny. Aktívnej v nej pôsobil až do svojej smrti v roku 1825.

Larrey bol vrchným chirurgom Cisárskej gardy až do Waterloo. Aj na poslednom bojisku napoleonskej doby predvádzal sebe vlastnú nebojácnosť a ošetroval ranených v plnej bojovej vrave. Keď ho pri tom ďalekohľadom zbadal vojvoda Wellington, vydal rozkaz, aby do tých miest nesmerovala jediná britská guľka. Po bitke bol zajatý Prusmi, dokonca odsúdený na smrť, no vtedy do situácie zasiahol hlavný veliteľ pruských vojsk poľný maršal Blücher. Ten si Larreyho veľmi dobre pamätal, veď francúzsky chirurg kedysi zachránil maršalovmu synovi život. Lekára oslobodili a dopravili do Bruselu, kde sa zotavil zo zranení.

Aj po zvyšok svojho života pokračoval v civilnej lekárskej praxi, počas ktorej využíval voľný čas na písanie svojich prác, z ktorých sú mnohé dodnes citované a študované na lekárskych fakultách najprestížnejších univerzít západnej Európy.

Obom lekárom sa dostalo čestného miesta i v Napoleonovej poslednej vôli, ktorú spísal cisár v exile na Svätej Helene. Percymu bolo pridelených päťdesiattisíc frankov a Larreymu dokonca stotisíc, pričom za sumu ešte Napoleon dopísal: „Bol to najodvážnejší a najčestnejší muž, akého som kedy poznal.“

Dominique Larrey, šéfchirurg Cisárskej gardy, dožil svoj život v Lyone, kde 25. júla 1842 naposledy vydýchol. O jeho oddanosti službe svedčí aj fakt, že ešte predchádzajúci deň normálne ordinoval.

 

 

Oliver Zajac, študent 3. ročníka bakalárskeho študijného programu história – filozofia na Katedre histórie Filozofickej Fakulty UPJŠ v Košiciach. Zameriava sa na dejiny Francúzska, s dôrazom na obdobie Veľkej francúzskej revolúcie a vlády Napoleona I. Je tiež členom Československej napoleonskej spoločnosti.

 

 

Pramene:

Marcellin de Marbot: Paměti (prel. Jiří Kovařík). Praha 1999.

Memoir of Baron Larrey. London 1861.

Napoleonův Kavalerista. Paměti kapitána Parquina (prel. Jiří Kovařík). Praha 2007.

 

Použitá literatúra:

Baker, D./Cazalaà, J.B./Carli, P.: Larrey and Percy. A tale of two Barons. Paris 2005.

Kovařík, J.: Orlové Napoleonovy armády. Třebíč 1999.

Porter, R.: The Cambridge Illustrated History of Medicine. Cambridge 2001.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Generál, ktorému pohreb zaručil nesmrteľnosť

Generál, ktorému pohreb zaručil nesmrteľnosť

„Lamarque bol mužom slávy a činu. Miesili sa v ňom dve statočnosti tak potrebné pre úspech počas oboch režimov – cisárstva i reštaurácie. Hrdina na bojovom poli i pri rečníckom pulte. Bol výrečný, tak ako bol statočný, a muži v jeho prejavoch cítili meč.“ (Hugo 1992) celý článok

Keď vyšlo slnko nad Slavkovom

Keď vyšlo slnko nad Slavkovom

Tri armády, traja cisári a jeden z najväčších vojenských triumfov v histórii. Hoci nás od bitky pri Slavkove delia už vyše dve storočia, stále budí zaslúžený úžas u odborníkov i u laikov. celý článok

Napoleonových päť novoročných predsavzatí

Napoleonových päť novoročných predsavzatí

Narodiť sa na Korzike v 18. storočí bolo ako vstúpiť do rozprávkového sveta čarov a kúziel. Ľudové povery a obyčaje, miestni šarlatáni a čarodejnice, vždy prítomná ťažoba bájneho osudu, to všetko hralo v živote Korzičanov dôležitú úlohu. Dôležitejšiu než kdekoľvek inde na európskom kontinente. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.