Krásna Izabela intrigovala proti kráľovi

Publikované : 05.10.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 827

Izabela bola manželkou anglického kráľa, neskôr sa vydala za mladšieho šľachtica. Táto „stredoveká Helena“ svojimi činmi nielen na poli lásky pobúrila vtedajší svet.

 

Izabela z Angoulême (1186/1188 – 1246) bola dcérou Aymera Taillefera, grófa z Angoulême, a Alice z Courtenay (jej brat Peter II. bol latinský cisár). Ako jediné preživšie dieťa zdedila v roku 1202 grófstvo Angoulême. Už jej súčasníci ospevovali jej krásu, niekedy je nazývaná stredovekou Helenou. Bola zasnúbená s Hugom IX. z Lusignanu, grófom z La Marche. Keď ju (vtedy asi 12-ročnú) však počas pobytu na hrade Lusignan spoznal anglický kráľ Ján Bezzemok, okamžite sa do nej zamiloval a trval na tom, že sa musí vydať za neho. Izabelin otec neprotestoval proti novému zaťovi, ale Huga z Lusignanu o zmene nikto neinformoval. 24. augusta 1200 boli zosobášení v Angoulême a 8. októbra bola Izabela vo Westminsterskom opátstve korunovaná na kráľovnú.

Nielen Hugo z Lusignanu, ale aj Jánovi kontinentálni vazali boli pobúrení týmto porušením feudálnych pravidiel. Hugo sa odvolal k Filipovi II. Augustovi, ten pozval v roku 1201 Jána a Izabelu do Paríža, aby sprostredkoval zmierenie. Vyjednávania neuspeli a Filip pomstil urážku svojho vazala (táto zámienka mu prišla vhod) konfiškáciou všetkých Jánových francúzskych dŕžav.

V roku 1207 Izabela porodila syna Henricha (III.). Okrem neho sa neskôr narodil aj syn Richard a dcéry Jana, Izabela a Eleonóra. Ešte pred synovou korunováciou (1216) anglickí baróni kráľovnú dôrazne požiadali, aby opustila kráľovstvo. Zobrala so sebou najstaršiu dcéru Janu, ktorá bola zasnúbená so synom jej pôvodného nápadníka Hugom z Lusignanu.

 

Druhý sobáš

Na jar 1220 sa vydala za syna svojho niekdajšieho snúbenca Huga X. z Lusignanu: „Kráľovná sa vydala do Poitou a prišla do svojho rodného mesta Angoulême, ktoré bolo jej dedičstvom, prijala úctu kraja a odvtedy bola paňou Angoumois; vydala svoju dcéru za vojvodu z Lusignanu, syna Huga Hnedého, grófa z La Marche, aby ju podporoval; potom toto manželstvo zrušila a vydala sa za neho sama, o čom sa veľa hovorilo.“ Keďže sa však vydala bez súhlasu kráľovskej rady, bolo jej skonfiškované vdovské léno a prestali jej vyplácať apanáž. Izabela zareagovala vyhrážkami, že si u seba nechá dcéru Janu, ktorá sa mala vydať za škótskeho kráľa Alexandra II. Rada s ňou začala vyjednávať a nakoniec jej pridelila majetky v Devone, príjmy z Aylesbury na obdobie štyroch rokov a ročnú apanáž 3000 libier. V druhom manželstve porodila Izabela ďalších deväť detí.

Napriek tomu, že druhým sobášom sa stala grófkou z La Marche, Izabela sa stále cítila ako kráľovná a požadovala, aby sa k nej všetci tak aj správali. Na korunováciu Ľudovíta IX. manželia neprišli, Izabela huckala Huga proti francúzskej korune a podporovala jeho spojenectvo s Pierreom Mauclercom.

Mladší brat Ľudovíta IX. (Svätého) Alfonz z Poitiers sa po dosiahnutí plnoletosti ujal svojho dedičstva (1241) – Poitou a Auvergne. Na oslave Izabelu obidve francúzske kráľovné (kráľovná matka Blanka Kastílska a Margaréta z Provence) ignorovali. Navyše pre ňu nepripravili žiadne sedadlo, takže musela stáť, rovnako ako ostatné nižšie postavené šľachtičné. Cítila sa byť urazená a zareagovala búrlivo, podľa správy špeha kráľovnej Blanky nechala vyhádzať všetko zariadenie hradu Lusignan vrátane zariadenia kaplnky. Hugo z Lusignanu poukázal na to, že sa nemusí namáhať takýmto spôsobom plieniť hrad Lusignan, aby si zariadila hrad Angoulême: kúpil by jej dokonca ešte viac vecí, aby mohla zariadiť sídlo svojho otca. Láskyplný spôsob, akým jej manžel predložil námietku, Izabelu ešte viac rozzúril: „Preč s Vami. Choďte mi z očí, najnaničhodnejší zo všetkých ľudí! Ste odporný chlap, poškvrna celého ľudu, Vy, ktorý so všetkou úctou privítal tých, ktorí vtrhli do Vášho léna! Už Vás nechcem vidieť, nikdy viac!“ Nečakajúc na poznámku manžela neschopného slova, prikázala povozníkovi vyraziť a odišla do Angoulême, kde sa zavrela na hrade. Hugo za ňou prišiel až o dva dni, ale Izabelini vojaci ho nevpustili do hradu. Po trojdňovom čakaní ho konečne prijala so slovami: „Ste zbabelec! Nevideli ste v Poitiers, ako ma nechali čakať tri dni k veľkému zadosťučineniu kráľa a kráľovnej? Že než som vstúpila do komnaty, kde sedel kráľ, nenechal ma vyvolať a neponúkol mi miesto vedľa seba! A to zo zlomyseľnosti, aby ma ponížili pred ostatnými ľuďmi! Stála som tam ako obyčajná slúžka. Ani pri príchode, ani pri odchode nepovstali. Nevideli ste, aké pohŕdanie mi prejavili? Viac k tomu nechcem povedať, bolesť a hanba mi v tom bránia viac ako ten podlý spôsob, ktorým mi odňali môj majetok. Táto bolesť a hnev ma zabijú, ak Boh nedovolí, že to oľutujú a budú tým trpieť. Stratia svoje majetky alebo to budem ja, kto všetko stratí a zomriem od žiaľu!“ Otrasený Hugo dokázal len mrmlať: „Pani, prikážte! Urobím všetko, čo je v mojej moci; to predsa viete.“„Ak to neurobíte, nebudete mať po mojom boku nikdy pokoj; už nikdy Vás neuvidím! (Pernoud 1993)“ Prisahal poslušnosť, urobiť všetko, čo bude chcieť a postupne bol znovu nastolený mier medzi obomi manželmi. Hugo sa znovu pridal k sprisahancom proti francúzskemu kráľovi. Manželia sa síce dostavili na Alfonzov vianočný dvor, ale nezložili mu hold a Izabela ho dokonca označila za uzurpátora. Následne opustili Poitiers.

 

Vzbura proti francúzskemu kráľovi

Hugo z La Marche odcestoval do Anglicka: „Vyrazil na more, preplavil ho a dal kráľovi Henrichovi vedieť, že francúzsky kráľ mu chce odobrať jeho léno a neprávom a bezdôvodne ho pripraviť o jeho dŕžavy.“ Dňa 28. februára 1242 anglický kráľ Henrich zhromaždil svojich barónov a spolu s nimi sa rozhodol využiť ponúkanú príležitosť na znovuzískanie stratených území Normandie, Poitou a Anjou a znovu rozšíriť ríšu Plantagenetovcov na kontinente. Tentoraz podnikol rozsiahlejšie prípravy. Hugo z La Marche ho uistil, že len čo vstúpi na francúzsku pôdu, dostane toľko podpory, koľko bude chcieť, pretože Poitoučania si nič neželajú viac, ako ho mať opäť za lénneho pána. Napriek tomu naverboval žoldnierov z Nemecka, Dánska a Nórska, potom ako obyčajne zvolal k sebe barónov, a keďže jeho flotila mala vhodný vietor, pristál 20. mája 1242 v Royaune, ktorý patril k jeho majetkom v Guyenne.

Na brehu ho očakávala jeho matka Izabela. „Milý syn,“ pozdravila ho a nežne ho pobozkala, „máte naozaj dobrú povahu, že sa ponáhľate na pomoc Vašej matke, s ktorou synovia Blanky zo Španielska hrajú nepeknú hru a šliapu po nej. Ale Boh chce, že sa nestane, ako si myslia (Pernoud 1993)!“. Ľudovít však nečakal, kým sa Henrich III. vylodí, vyrazil mu s vojskom naproti a cestou dobýjal hrady spurných šľachticov. Po prehratej bitke pri Taillebourgu sa Henrich preplavil späť do Anglicka.

Izabela bola známa svojou zúrivosťou a svojhlavosťou, rovnako ako jej manžel svojou slabosťou. Hugo a Izabela boli nútení požiadať Ľudovíta o milosť a zložiť lénnu prísahu. Rok po bitke pri Taillebourgu rozdelili svoj majetok medzi deti; potom Izabela vstúpila do kláštora Fontevrault. Nech Izabelu primälo odísť do kláštora čokoľvek, ukončila svoje dni vo Fontevrault. V roku 1246 tam skončil jej pohnutý život a dodnes sa tam nachádza jej ležiaca nádherná drevená socha neďaleko od náhrobku Eleonóry Akvitánskej. Jej manžel Hugo z La Marche po jej smrti vyrazil na krížovú výpravu a zomrel ako hrdina pred Damiettou.

 

Mgr. Terézia Vangľová vyštudovala odbor archeológia na UKF v Nitre, pracuje v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Vo voľnom čase sa zaujíma o históriu, predovšetkým francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.

 

Použitá literatúra

Pernoud, R.: Herrscherin der bewegten Zeit. Mníchov 1993.

Jacques Le Goff: Svatý Ludvík. Praha 2012.

 

Internetové odkazy:

a) https://www.historyofroyalwomen.com/isabella-of-angouleme/isabella-angouleme-queen-england/

Obrazová príloha: wikipedia.com

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Blanka Kastílska zachránila kráľovstvo

Blanka Kastílska zachránila kráľovstvo

Blanka Kastílska dva razy vládla francúzskemu kráľovstvu (najprv v mene neplnoletého syna a neskôr počas jeho neprítomnosti) a vždy ríšu ochránila, či už pred odbojnou šľachtou, alebo pred útokmi anglického kráľa. Jej súčasníci jej pripisovali „mužskú odvahu v ženskom tele“. celý článok

Debakel na Níle

Debakel na Níle

V polovici 13. storočia vyrazil francúzsky kráľ Ľudovít IX. (neskôr známy pod prídomkom Svätý) na svoju prvú križiacku výpravu. Hnaný neskrývanou zbožnosťou, zmyslom pre povinnosť, ale i mocenskými ambíciami, stavil všetko na jednu kartu. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.