Komunisti zneužívali Mníchov na vlastnú propagandu

Publikované : 01.10.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 4706

Mníchovská zrada prišla komunistickej propagande mimoriadne vhod. S Francúzskom malo Československo podpísanú spojeneckú zmluvu a za priateľa a spojenca sme považovali i Veľkú Britániu. Západ nás však zradil a podľa komunistov bolo teda nevyhnutné, aby sme sa orientovali na Východ – na Sovietsky zväz.

So Sovietskym zväzom na večné časy

 

Československo v januári 1924 podpísalo spojeneckú zmluvu s Francúzskom, podľa ktorej sa obe strany zaviazali, že si v prípade ohrozenia pomôžu. O vojenskej pomoci sa však špecificky nehovorilo a vládam bola v rozhodovaní ponechaná značná sloboda. O viac ako rok nato nasledovala Garančná zmluva, ktorá však znovu negarantovala československú bezpečnosť pred Nemeckom – akúkoľvek akciu museli schváliť všetci signatári Rýnskeho bezpečnostného paktu. A jedným z nich bolo Nemecko. Napriek tomu sa takéto garancie javili československej diplomacii ako dostatočné. Až do nástupu Hitlera k moci.

V rozbúrenej Európe 30. rokov preto Československo v roku 1935 podpísalo zmluvu so Sovietskym zväzom. Tá už celkom jasne hovorila o vojenskej pomoci v prípade útoku Nemecka. Mala však iný problém – bola viazaná na postup Francúzska. A to sa v septembri 1938 rozhodlo nechať svojho spojenca napospas nacistickej oblude. Stalin skutočne deklaroval, že Československu pomôže, aj keď nebolo jasné, ako by to urobil.

Sovietska propaganda kritizujúca MníchovPo druhej svetovej vojne sa na mnoho zmlúv „zabudlo“. Nehovorilo sa napríklad o tom, že necelý rok po podpise Mníchovskej dohody sa po podpise paktu Molotov-Ribbentrop v lete 1939 stali ZSSR a Tretia ríša spojencami. Komunistická propaganda si selektívne vyberala isté dejinné udalosti a „kreatívne“ ich interpretovala – niečo zamlčala, niečo prikrášlila, niečo zveličila a niečo si vymyslela. Mníchovská zrada bola veľmi obľúbenou témou, obzvlášť preto, že nebolo treba príliš prikrášľovať. Česi a Slováci „mníchovský diktát“ väčšinovo vnímali veľmi negatívne a citlivo. Propaganda československých komunistov sa preto rozhodla vytrieskať z „Mníchova“ toľko politického kapitálu, koľko len šlo.

 

V zajatí marxistickej interpretácie dejín

Takmer okamžite po komunistickom prevrate v roku 1948 sa stal „Mníchov“ dôležitou súčasťou straníckej propagandy – doma i v zahraničí. Hlavná línia ostala rovnaká po celé dlhé obdobie komunistickej vlády nezmenená: Francúzsko a Veľká Británia v Mníchove Československo zradili, pretože imperialisti chceli nasmerovať Hitlera na Sovietsky zväz a zničiť komunizmus. V tom im pomáhala domáca zradcovská buržoázia spolupracujúca (prípadne platená) zahraničnými kapitalistami.

Všetko to dávalo zmysel a dokonale to vystihovalo marxistickú definíciu fašizmu ako posledného štádia kapitalizmu. Kapitalisti sa totiž, keď už sa ich moc otriasala pod náporom revolučného robotníckeho hnutia, rozhodli dať moc do rúk fašistom – najotvorenejšie teroristickým, najreakčnejším, najšovinistickejším a najimperialistickejším elementom finančného kapitálu (definícia fašizmu podľa Georgiho Dimitrova, prijatá na prijatá na zjazde Kominterny v roku 1935). KSČFašizmus mal zachrániť ich moc. A keďže Sovietsky zväz predstavoval nebezpečenstvo, rozhodli sa jednoducho nasmerovať Hitlera na východ a zničiť komunizmus. Ak mu Československo stálo v ceste, muselo byť zničené tiež.

Československí komunisti pritom zdôrazňovali, že oni boli tí jediní, kto sa v roku 1938 otvorene postavil na obranu republiky, kto kritizoval vládnu politiku a chcel brániť republiku pred inváziou (nebola to pravda, brániť republiku chceli aj ďalšie strany, napríklad Gajdova Národní obec fašistická). Pomôcť mal ZSSR. Zradcovský prezident Beneš a jeho buržoázna klika, spolupracujúca s imperialistami, tomu však zabránili. To všetko mala byť „vedecky overená pravda“, ktorá dokonale zapadala do marxistického vysvetľovania dejín. Vyplývala z toho jedna dôležitá vec: Sovietsky zväz bol jediným verným spojencom Československa – ako v 30. rokoch, tak na večné časy.

 

Svet riadený z Wall street

Komunistická propaganda pritom dokázala do celého obrazu veľmi rýchlo zahrnúť i nového nepriateľa v bipolárnom svete – Spojené štáty americké. Netrvalo dlho a objavili sa novinové články s titulkami ako „Američtí imperialisté – iniciatoři Mnichova!“ alebo „Americkí imperialisti a Mníchov“, dokonca celé knihy na túto tému. Zhodou okolností napísané sovietskymi autormi a do češtiny a slovenčiny len preložené. Dikobraz z augusta 1948Za podpisom Mníchovskej dohody totiž – napriek tomu, že pri nej USA vôbec neboli – boli americké záujmy riadené z Wall street. Boli to bohatí americkí bankári, ktorých skutočným záujmom bolo zničiť Sovietsky zväz. Ako písali oficiálne stranícke noviny Pravda z 30. septembra 1958 v článku „Zmaríme plány novodobých Mníchovanov“, „ľuďom s vlastným úsudkom je však veľmi dobre známe, že rozhodujúci podiel na obnove nemeckého imperializmu a militarizmu po prvej svetovej vojne má práve americký kapitál.“

Počas vojny, ktorá sa ale vďaka hrdinskému boju sovietskeho ľudu nevyvíjala celkom tak, ako si predstavovali, museli zdržiavať otvorenie druhého frontu, aby dali nacistom dosť času na likvidáciu komunizmu. Až keď už bolo jasné, že ZSSR vo vojne vyhrá, zapojili sa. Ako však dodal Michail Semenovič Gus vo svojej knihe „Američtí imperialisté – inspirátoři mnichovské politiky“, preloženej i do češtiny, kapitalistom sa nikdy nepodarí zvíťaziť nad komunizmom, pretože stoja na zlej strane histórie.

Tieto argumenty komunistickí ideológovia ďalej rozvíjali, a predovšetkým v čase výročí podpisu Mníchovskej dohody nimi zaplavili noviny, časopisy, rádiá a neskôr i televíziu. V roku 1958 sa dokonca v Prahe konala obrovská medzinárodná konferencia, kde vedci z celého sveta potvrdili predchádzajúce závery – boli to imperialisti a domáca buržoázia, kto chcel zničiť najprv Československo a potom ZSSR. Zaujímavo doplnili vysvetlenie i traja ekonómovia, ktorí tvrdili, že kapitalizmus ako ekonomický a hospodársky systém kolaboval a vojnu potreboval, aby prežil. Hádam netreba dodávať, že konferenciu organizovala komunistická strana a hostia boli starostlivo vybraní.

Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy bolo argument Mníchovom jeden z posledných uveriteľných

Bratská pomoc zachránila ČSSR pred ďalším Mníchovom

Tridsiate výročie podpisu Mníchovskej dohody prišlo komunistickým propagandistom obzvlášť vhod. Bolo totiž len niečo málo vyše mesiaca po invázii vojsk Varšavskej zmluvy a okupácii Československa. Teda vlastne – bratskej pomoci proti kontrarevolúcii riadenej zo zahraničia. S vervou sa pustili do práce a noviny zaplavili pripomienkami podlej zrady západu, ktorý sa snažil zničiť komunizmus aj v roku 1938 a znova aj v roku 1968. Niekoľko dní boli noviny plné článkov o Mníchove. No a čo, že dookola opakovali to isté? Nejakým spôsobom predsa prítomnosť sovietskych vojsk bolo treba vysvetliť. A Mníchovská dohoda ostávala asi jediným, aspoň trochu uveriteľným argumentom.

Titulka časopisu Roháč z 26. septembra 1958Imperialisti a kapitalisti zo Západu totiž chystali v Československu kontrarevolúciu, a tej bolo treba zabrániť za každú cenu. Našťastie, vedenie komunistickej strany, poučené Mníchovom, tentokrát ZSSR o pomoc poprosilo, vojská pozvalo, a krajinu zachránilo pred ďalšou strašnou vojnou a kontrarevolúciou. „Český a slovenský ľud“ totiž podľa Pravdy z 28. septembra 1968 „vyvodil zo skúsenosti Mníchova svoje poučenie. Slobodným rozhodnutím pre socialistický spoločenský poriadok (...) rozvíja pre stále väčšiu sociálnu spravodlivosť, demokraciu a humanizmus (...) Včlenil sa pevne do zväzku spoločenstva socialistických štátov a v tomto zväzku vidí zaručenie svojej bezpečnosti pre budúcnosť.“

Nikto sa nemohol o bezpečnosť občanov krajiny postarať tak, ako sovietske tanky v uliciach československých miest. V dôsledku tejto starostlivosti o našu bezpečnosť zomrelo do konca roka 1968 108 československých občanov (29 na Slovensku) a  zranených bolo vyše 500. Do konca roka 1969 emigrovalo asi 80 000 ľudí (z toho 10 000 zo Slovenska), 10 % českých a slovenských vedcov – zväčša tých najšikovnejších. Do roku 1989 potom zomrelo v dôsledku sovietskej okupácie 402 civilistov a emigrovalo ďalších 140- až 250 000 ľudí.

V 70. rokoch už by sme v Československu hľadali skutočne presvedčených komunistov asi len ťažko. Už len veľmi málo ľudí verilo v marxisticko-leninské ideály a v budovanie vlády proletariátu. S Mníchovom to však bolo inak. V očiach mnohých Západ skutočne zradil a naša zahraničnopolitická orientácia na ZSSR ako garanta našej samostatnosti preto dávala zmysel. A komunisti to dobre vedeli. Svoje propagandistické snahy ešte zvýšili.

V roku 1970 hovoril prezident republiky Ludvík Svoboda o „poučení“ z Mníchova a druhej svetovej vojny, v ktorej nás Sovietsky zväz „zachránil“: „Už v priebehu vojny sme z toho vyvodili záver, že všetka ďalšia budúcnosť našej krajiny, jej sloboda, nezávislosť a bezpečnosť, sa musí opierať o Sovietsky zväz.“ („Nezapomínáme na hanebný mnichovský diktát“, Rudé právo, 29. 9. 1970). Film Dny zrady (1973)Využívanie Mníchova a komunistickej interpretácie sa však prejavilo napríklad i v kinematograficky pomerne kvalitnom, no ideologicky príšerne predpojatom dvojdielnom filme Dny zrady z roku 1973. V ňom sú dni tesne pred Mníchovom vykreslené presne tak, ako ich chcela a potrebovala vykresliť komunistická propaganda.

Mníchovská zrada ostala dôležitou súčasťou komunistickej propagandy po celých dlhých 40 rokov až do pádu režimu v roku 1989. Predovšetkým preto, že bola tak uveriteľná.

 

Propaganda a pravda

Ako to už býva pri komunistickej propagande zvykom, skutočnosť bola iná, než ako ju vykresľovali stranícki ideológovia a propagandisti. Okrem deklarácie, že Československu príde na pomoc, neurobil Sovietsky zväz reálne žiadne prípravy na akúkoľvek formu pomoci. Aspoň pre to teda neexistujú žiadne dôkazy. Pripomenúť treba i to, že ZSSR nemal s Československom hranicu a ani Poľsko, ani Rumunsko nechceli v žiadnom prípade dovoliť, aby na ich územie vkročila noha čo i len jedného vojaka Červenej armády. A aj keby tú hranicu mal – sovietski vojaci by v obkľúčenom Československu aj tak veľký rozdiel neurobili. Ak by chcel Sovietsky zväz skutočne efektívne pomôcť, musel zaútočiť na Nemecko. A spoločnú hranicu s Nemeckom tiež nemal. Skutočným cieľom sovietskej zahraničnej politiky v tomto období nebolo Československo, ale územia, ktoré stratilo cárske Rusko po prvej svetovej vojne a územia, ktoré nedokázala Červená armáda počas poľsko-boľševickej vojny v rokoch 1919–1921 získať späť. To sa potom odzrkadlilo neskôr pri podpise paktu Molotov-Ribbentrop vďaka ktorému získal Sovietsky zväz konečne to, čo chcel. Aj keď len na chvíľu.

Dikobraz z 25. septembra 1958O tom však už komunistická propaganda nehovorila. Zabudlo sa vlastne aj na celý pakt Molotov-Ribbentrop a celé spojenectvo medzi ZSSR a Treťou ríšou. Na Mníchov a zradu spojencov sa však pamätalo. Ešte v septembri 1988 písala Pravda o tom, že „predpoklady na expanziu na východ utvárali dlho pred Mníchovom západné veľmoci znepokojené revolučnými premenami v Rusku“ a že „Mníchov 1938 bol vlastne sprisahaním niekoľkých prúdov imperializmu proti myšlienke a koncepcii kolektívnej bezpečnosti a mieru“. Všetko v súlade s pokriveným marxisticko-leninským výkladom dejín. O nevyhnutnosti politickej orientácie na Východ, keďže Západ nás zradil, sme počúvali viac ako 40 rokov.

 

 

Mgr. Jakub Drábik, Ph.D.Mgr. Jakub Drábik, Ph.D., vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na ÚSD FF UK v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnymi štúdiami fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a dejinami normalizácie. V Spojenom kráľovstve absolvoval niekoľko študijných a výskumných pobytov, v akademickom roku 2012/2013 pôsobil na Oxford Brookes University ako Visiting Research Scholar. Momentálne pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a ako externý vyučujúci na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014) a Fašista (2017). Pre viac podrobností pozri jeho profil na academia.edu.

 

 

Použitá literatúra:

Dejmek, J.: Edvard Beneš v komunistické ideologii a historiografii po roce 1948. Nástin tendencí a problémů. In: B. Ferenčuhová a kol.: Biografia a historiografia. Slovenský, český a francúzsky pohľad. Bratislava 2012, 25 – 40.

Kuklík, J./Němeček, J./Šebek, J.: Dlouhé stíny Mnichova. Mnichovská dohoda očima signatářů a její dopady na Československo. Praha 2011.

Lvová, M.: Dvacet let o Mnichovu v naší ideologii a vědě. In.: Revue dějin socialismu IX/3, 1969, 323 – 362.

Olivová, V.: Manipulace s dějinami první republiky. Praha 1998.

Tesař, J.: Mnichovský komplex: jeho příčiny a důsledky. Praha 2014.

 

Pramene:

Dikobraz

Pravda 1958, 1968, 1988

Roháč

Rudé právo 1970

 



Tému Mníchovská dohoda na HistoryWeb.sk sponzorsky podporuje vydavateľstvo Slovart.

 

 

Robert Harris: Mníchov. Bratislava: Slovart, 2018. 342 strán, pevná väzba s prebalom. ISBN 9788055630922.

 

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, Bundesarchiv.de, Dikobraz, Roháč

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.


Tento text je prepracovanou a rozšírenou verziou článku „Propaganda o Mníchove ´38 a auguste ´68“, ktorý vyšiel v časopise Kultúrny život (príloha denníka SME) 7. 9. 2018 (s. 11).

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Ako sa z legionára stal kolaborant

Ako sa z legionára stal kolaborant

Emanuel Moravec mohol byť v učebniciach dejepisu zapísaný ako legionársky hrdina. Namiesto toho sa po Mníchove a počas vojny stal symbolom popretia všetkého, čo vo svojom živote dovtedy zastával. Skončil ako jeden z najznámejších kolaborantov s nacistami. celý článok

Mníchov využil Mussolini doma na propagandu

Mníchov využil Mussolini doma na propagandu

O úlohe Mussoliniho počas Mníchovskej krízy sa nehovorí veľa. Taliansko hralo pritom kľúčovú rolu. Duce dlho situáciu eskaloval, aby sa nakoniec zo šialeného vojnového štváča stal v očiach Talianov mužom, ktorý ich pred vojnou zachránil. celý článok

Prečo nás Briti v Mníchove zradili?

Prečo nás Briti v Mníchove zradili?

Neville Chamberlain bol, rovnako ako väčšina britskej politickej elity tej doby, neschopným a nekompetentným politikom, ktorý vôbec nepochopil, že pri rokovaniach na medzinárodnej scéne nemá oproti sebe štandardných politikov, ale obyčajných gangstrov. celý článok

V Mníchove bola na výber vojna alebo hanba

V Mníchove bola na výber vojna alebo hanba

Predstavme si situáciu, že by Mníchovská dohoda nebola 30. septembra 1938 podpísaná. Čo by sa stalo? Zaútočil by Hitler na Československo? Dokázali by sme sa ubrániť? Prišiel by nám niekto na pomoc? A vypukla by potom vôbec druhá svetová vojna v podobe, ako ju poznáme z histórie? celý článok

Robert Harris: Mníchov (ukážka)

Robert Harris: Mníchov (ukážka)

September 1938. Hitler sa rozhodol začať vojnu. Chamberlain zúfalo túži udržať mier. O tejto otázke sa rozhodne v meste, čo sa navždy zapíše do dejín vďaka dohode, ktorá nielenže viedla k rozkladu demokratického Československa, ale aj otvorila dvere Hitlerovým politickým ambíciám v Európe. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.