Komu vďačíme za broskyne a kurence?

Publikované : 05.04.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 12841

Stredovek, predovšetkým ten raný, je často považovaný za obdobie stagnácie či úpadku. Aj keď je pravdou, že v storočiach po rozpade rímskej moci došlo v západnej a strednej Európe k politickej destabilizácii, k populačnému prepadu a k úpadku mestskej kultúry, zároveň platí, že migrácia populácií, otvorenie nových obchodných ciest a zušľachtenie predtým nekultivovanej krajiny viedli k rozmachu poľnohospodárstva, ktorému vďačíme za to, ako vyzerá európska kultúra stravovania dnes.


Histórii je čoraz viac nápomocná genetikaVďaka výskumom archeobotanikov a archeozoológov vieme, kedy dorazili dnes používané domestikované plodiny a plemená do Európy a ako sa tu ďalej šírili.  „Paleoprírodovedci“ skúmajú pozostatky zvierat a rastlín nájdené pri archeologických vykopávkach a z nich rekonštruujú, kedy a kde boli jednotlivé druhy domestikované, ako sa z pôvodných lokalít šírili a kedy sa z exotických kuriozít, vyskytujúcich sa iba na panovníckych dvoroch, stávala bežná  súčasť jedálnička širších vrstiev. Niekedy sa vedci pri svojom výskume môžu oprieť o písomné pramene, ale stále častejšie je im nápomocná genetika, ktorá dokáže odhaliť, kedy sa po prvý raz v populácii istého druhu objavila významná mutácia zodpovedná za to, že sa plody stali šťavnatejšími či otužilejšími, alebo že plemená zvierat získali užitočné vlastnosti. Ako dokladajú tri nedávne výskumy, dajú sa takéto mutácie, ak sa objavili v priebehu posledných dvoch tisícročí, niekedy spojiť so známymi historickými udalosťami.

 

Kurence mali menej mäsa a vajec

Začnime dvoma výskumami týkajúcimi sa genómu kurčaťa, ktorá sa realizovali v rokoch 2014 a 2016. Tie ukázali, že kurence, ako ich poznáme dnes, sa vyvinuli zhruba pred 500 – 1100 rokmi, teda v stredoveku. Asi pred 1100 rokmi došlo v populácii domestikovaných kurčiat k rozšíreniu génu TSHR, zodpovedného za to, že sliepky znášajú vajíčka po celý rok, a za to, že sú tučné. Tento gén sa nenachádza u divokého predka moderných kurčiat – kury bankivskej, ktorá žije v lesoch juhovýchodnej Ázie a je podstatne štíhlejšia ako naše kurence, nehovoriac o tom, že vajíčka znáša iba raz za rok. Hoci gén TSHR mali niektoré kurčatá už v 3. storočí pred n. l., zhruba pred 1100 rokmi došlo k jeho rapídnemu rozšíreniu v populácii hydiny v Británii, čo napovedá, že tu v 10. storočí začali ľudia dávať prednosť chovu kurčiat, ktoré tento gén mali. Nová genetická variácia sa do 15. storočia rozšírila po celej Európe.

Prefíkaní mnísi a laici si za bravčovinu a hovädzinu našli náhradu a začali šľachtiť kurčatáVýskumníci dali zmenu v 10. storočí do súvislosti so zavádzaním nových regulácií súvisiacich s konzumáciou mäsa v kresťanskej spoločnosti. Reforma náboženského a politického života v Británii, iniciovaná v tom čase pápežmi, viedla totiž k silnejšiemu príklonu k životu podľa rehole svätého Benedikta. Tá zakazovala konzumáciu mäsa štvornožcov. Prefíkaní mnísi a laici si za bravčovinu a hovädzinu našli dvojnohú náhradu a začali šľachtiť kurčatá, ktoré boli najtučnejšie a mali najviac vajec, teda tie, ktoré mali gén TSHR.

Môže znieť prekvapivo, že starovekí Gréci a Rimania si nevšimli zjavnú výhodu mäsitých kurčiat znášajúcich vajcia po celý rok. Musíme si ale uvedomiť, že kurence nedorazili do Európy ako zdroj bielkovín, ale ako okrasné vtáctvo, podobne ako pávy (schválne, koho z vás by napadlo pravidelne konzumovať omeletu z vajec pávov?) a ich najstaršie využitie bolo na kohútie zápasy. Hoci kuracina a omelety sa na jedálničku bohatých Rimanov nachádzali, po väčšinu obdobia staroveku boli kurčatá symbolom luxusu a výsadou tých najbohatších, ktorí ich šľachtili pre ich farebné perie a bojové schopnosti. Rímsky cisár Honorius dokonca neslávne vstúpil do dejín tým, že nazval svojho obľúbeného kohúta Rím. Keď mu jeden z jeho sluhov – slovami „Rím padol“ – chcel oznámiť, že Rím padol do rúk Ostrogótov (išlo o vyplienenie mesta v roku 410 n. l.), vydesil sa, že jeho najlepší kohút uhynul (pád Večného mesta ním údajne po vysvetlení natoľko nezalomcoval).

 

Vikinské „vylepšenie“ koní

Kone boli dôležitou súčasťou stredovekého vojenstva (Maľba: J. Fouquet z Tours, Veľká francúzska kronika)Iný výskum z roku 2016 ukázal, že do raného stredoveku musíme umiestniť aj vzostup genetickej variácie zodpovednej za pohodlné cestovanie na konskom chrbte. Schopnosť koní kráčať rýchlo bez toho, aby pohadzovali chrbtom a robili tak jazdu nepohodlnou (tzv. ambling), súvisí s mutáciou génu DMRT3, ktorý je zodpovedný za koordináciu končatín. Medzinárodný tím vedcov, medzi ktorými je aj slovenský archeológ Matej Ruttkay, ukázal, že pôvod tejto mutácie možno vysledovať do druhej polovice 9. storočia, pričom sa po prvý raz objavila u koní z územia Anglicka. V priebehu nasledujúcich dvoch storočí sa rozšírila na Island, kde je schopnosť kráčať bez prehýbania chrbta, v islandčine označovaná ako tölt, v populácii koní stále prítomná. Z Anglicka a Islandu sa táto výhodná mutácia dostala i do zbytku Európy a neskôr do celého sveta.

Za jej šírením zrejme stoja Vikingovia, ktorí dorazili k brehom Anglicka po prvý raz v 8. storočí ako plienitelia a od druhej polovice 9. storočia aj ako dobyvatelia, ktorí si podmanili miestne obyvateľstvo. Práve tí si museli po prvý raz všimnúť, že na niektorých miestnych koňoch sa dalo cestovať pohodlnejšie než na plemenách, ktoré im boli dosiaľ známe, a začali ich krížiť s koňmi na Islande. Úspešné výpravy Severanov do Európy viedli k tomu, že sa kone, ktoré mali túto pre stredovekých bojovníkov užitočnú vlastnosť, stali známe, a dokonca vysoko cenené, a ich genetická mutácia sa rozšírila.

 

Broskyne sa stali odolnejšie vďaka stredovekým mníchom

Karol VeľkýStredoveké (a staroveké) experimenty sa netýkali iba plemien zvierat, ale aj plodín. Ako príklad môžu poslúžiť broskyne pôvodom z Číny, kde boli domestikované pravdepodobne už v 6. tisícročí pred n. l. Tieto prabroskyne vyzerali a chutili podstatne inak ako moderné broskyne. Podobali sa skôr na čerešne než na broskyne, mali tvrdú šupku a kyslú chuť. Navyše rástli v subtropickom pásme a neboli teda dostatočne odolné voči zime. Z Činy sa broskyne rozšírili najprv do Perzie, odkiaľ sa po dobytí Perzskej ríše Alexandrom Veľkým v 3. storočí pred n. l. dostali na západ.

Prví európski šľachtitelia broskýň boli Gréci aj Rimania (ktorí ich volali persica, teda perzské ovocie). Veľkou prekážkou pri ich ďalšom šírení sa ukázali byť klimatické rozdiely medzi Stredomorím a zvyškom Európy. Mohlo sa celkom dobre stať, že broskyne by zostali stredomorskou plodinou, podobne ako granátové jablká, pomaranče alebo olivy. To sa zmenilo niekedy v ranom stredoveku, ako to dokladajú najstaršie nálezy skamenených kôstok v severnejších častiach kontinentu. Americký historik Noah Blan sa domnieva, že za tento vývoj môžeme vďačiť franskému cisárovi Karolovi Veľkému (748 – 814), ktorý považoval zušľachtenie krajiny, vrátane zakladanie ovocných sadov, za svoju úlohu, čoby Bohom vyvoleného vládcu západného sveta. Možno práve na jeho podnet sa broskyne začínajú objavovať v záhradách karolínskych kláštorov (jednu možno nájsť napríklad aj na slávnej mape Kláštora sv. Havla z 9. storočia) aj v karolínskej korešpondencií.

„Po poslíčkovi som ti poslal s týmto listom aj broskyne, ako som ti prisľúbil,“ píše v svojom liste z 9. storočia Lupus, opát kláštora vo Ferriéres svojmu priateľovi Odovi, opátovi z kláštora Corbie, „pokiaľ ich zjedol, ako sa obávam, alebo bude tvrdiť, že mu ich niekto ukradol, postaraj sa o to, aby ti vydal aspoň kôstky (ledaže zjedol aj tie!), aby ste sa jedného dňa mohli [vo vašom kláštore] z broskýň tešiť aj vy.“ (MGH Ep. 4, s. 96) Kôstky broskýň boli v tomto období medzi mníchmi zjavne významným artiklom.

Tieto pramene naznačujú, že kláštory v ranom stredoveku mohli slúžiť nielen ako centrá vzdelanosti a písomníctva, ale tiež ako akési primitívne chovné a šľachtiace stanice. Každý mal svoju záhradu, ktorá slúžila nielen na dopestovanie ovocia a zeleniny pre kláštorný stôl, ale aj na zlepšovanie štiepiacich techník a na experimentovanie s rôznymi odrodami. V prípade broskýň dokladá úspešnosť stredovekých mníchov fakt, že broskyne sa od tohto obdobia postupne stali bežnou súčasťou ovocných sadov a záhrad a my ich dnes považujeme za typické európske ovocie.

 

Aj iné ovocie a zelenina

Broskyne neboli jediným ovocím, o ktorom dnes vieme, že sa v Európe rozšírilo počas stredoveku alebo v stredoveku aspoň došlo k vzniku významných odrôd, ktoré nahradili staršie plodiny známe Grékom a Rimanom. Melóny boli napríklad známe už starovekým Egypťanom ako kyslá zelenina, ktorú zavárali. Sladký variant, ktorý dnes Výroba hodvábu pochádza z Čínypovažujeme za ovocie, vznikol vďaka genetickej mutácii v ranom stredoveku v strednej Ázii a odtiaľ sa rozšíril do Európy. Špenát a citróny dorazili do Európy vďaka dobytiu Španielska moslimami v 10. alebo 11. storočí. Karfiol doniesli do Európy pravdepodobne tiež moslimovia najneskôr v 12. storočí. Moruše pochádzajúce z Číny pestovali Rimania ako okrasný strom. Ich poľnohospodárske využitie a následné rozšírenie v súvislosti s produkciou hodvábu začalo v Európe až vo vrcholnom stredoveku. Baklažán, ktorého meno je odvodené z perzského badamdžán a pochádza z Indie, sa stal súčasťou európskeho jedálnička v 15. storočí vďaka osmanským výbojom. Ale to sa už blížime k dobe amerických objavov a s nimi k zavádzaniu plodín ako zemiaky, paradajky alebo kukurica, ktoré patria do inej kapitoly dejín.

 

Starovekí a stredovekí genetickí inžinieri

Za šľachtenie broskýň vďačíme Karolovi VeľkémuPoznatky, ktoré nám sprostredkúva výskum genetickej histórie rôznych zdomácnených plodín a zvierat, nám ponúkajú fascinujúci pohľad na to, čo môžeme označiť ako tiché dejiny. Protagonistami týchto dejín nie sú typickí „hluční“ aktéri histórie – králi, cisári, pápeži a iní mocní potentáti, ktorí ovplyvňovali politický chod dejín, vyhlasovali jeden druhému vojnu, bojovali o moc a zanechali po sebe nafúknutý obraz v kronikách, listinách a prostredníctvom monumentov.

Dejiny kureniec, koní a broskýň sú predovšetkým dejinami obyčajných ľudí, ktorých mená sa nám nedochovali a ktorých osudy nepoznáme, ale ktorí svojou každodennou prácou a všedným životom zanechali v priebehu mnohých generácií genetickú stopu, ktorú dnes vďaka najmodernejším technológiám vieme prečítať. Hladní anglickí mnísi sa podpísali na genóme moderných kureniec, Vikingovia na genóme koní, a karolínski opáti, ako Lupus z Ferriéres, na odrodách broskýň, ktoré dnes pestujeme v našich sadoch. Čím hlbšie sa ponoríme do dejín rôznych plodín a zvierat, tým väčšia je šanca, že objavíme tiché kapitoly z ľudských dejín, o ktorých sme predtým netušili.

 

Mgr. Evina Steinová, PhD.

 

Mgr. Evina Steinová, PhD., vyštudovala latinský jazyk na Masarykovej univerzite v Brne a medievistiku na Utrecht University v Holandsku. Na Kráľovskej holandskej akadémii vied (Koninklijke Nederlandse Akademie van Wetenschappen) dokončila doktorát o vedeckých komunitách v ranom stredoveku. Okrem HistoryWeb-u prispieva do viacerých blogov venujúcich sa histórii.

 

 

Použitá literatúra

Livarda, A.: New Temptations? Olive, cherry and mulberry in Roman and medieval Europe. In: Baker, S./Allen M./Middle, S./Poole, K. (eds.): Food and Drink in Archaeology I. London 2008, 73 – 83.

 

Internetové odkazy: 

a)     http://www.sciencemag.org/news/2016/08/mutation-made-it-easier-ride-horses-evolved-more-1000-years-ago

b)     http://smbe-2016.p.asnevents.com.au/days/2016-07-05/abstract/35247

c)     http://www.cell.com/current-biology/fulltext/S0960-9822(16)30752-7

d)     http://www.pnas.org/content/111/17/6184.full.pdf

e)     https://ethnoecologie.revues.org/714

f)      https://jameskennedymonash.files.wordpress.com/2014/07/artificial-natural-peach2.png

g)     http://www.localhistories.org/vegetables.html

h)     http://www.medievalists.net/2014/05/chickens-looked-different-middle-ages/

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Nestáli im ani za pohreb

Nestáli im ani za pohreb

Archeológovia raz za čas narazia na ľudské pozostatky aj tam, kde by logicky byť nemali, to značí na sídlisku. Mŕtvi majú predsa odpočívať v pokoji v hrobe, nie? celý článok

V stredoveku pochovávali deti do hrncov

V stredoveku pochovávali deti do hrncov

Smrť dieťaťa musela byť v každom období ľudskej histórie bolestnou stratou. Dnes sa s ňou už, vďaka pokročilej medicíne, stretávame čoraz menej, no nebolo to tak dávno, keď sa dospelosti nedožila takmer polovica detí. celý článok

Moslimskí Lipkovia bojovali za kresťanov

Moslimskí Lipkovia bojovali za kresťanov

Na pohraničí dnešného Poľska, Litvy a Bieloruska sídli síce nepočetná, ale kultúrne výrazne vyhranená menšina Tatárov, zvaných Lipkovia. Príslušníci tohto etnika sa hlásia k sunnitskému islamu, čo je v danej geografickej polohe absolútne nezvyčajné, no pre miestnych úplne normálne. celý článok

Ako si starí Bulhari hľadali novú vlasť?

Ako si starí Bulhari hľadali novú vlasť?

Vieme, že už od počiatkov písaných dejín si viaceré skupiny kmeňov uvedomovali spoločnú, resp. príbuznú identitu. Svedčí o tom fakt, že hovorili vzájomne zrozumiteľnými dialektmi, vychádzajúcimi zo spoločného protojazyka, a zdieľali rovnakú či podobnú mytológiu. Platí to aj pre etnogenézu Bulharov. celý článok

Púť normanského žoldniera

Púť normanského žoldniera

V priebehu 11. storočia boli normanskí žoldnieri jednými z najvyhľadávanejších a najoceňovanejších bojovníkov v Európe. Niektorí sa časom stali tak známymi, že sa ich mená a činy zachovali opísané v dobových prameňoch. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.