Koľko kráľov vládlo antickému Rímu?

Publikované : 03.03.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 6637

Podľa antickej tradície založili staroveký Rím bratia Romulus a Remus 21. apríla 753 pred Kr. Tá istá tradícia tvrdí, že od tejto udalosti vládlo nad mestom sedem kráľov až do chvíle, kým ich Rimania nevyhnali a nezaložili republiku.

Odhliadnuc od rôznych polemických diskusií, v ktorých sa objavujú názory, že v skutočnosti existovalo oveľa viac rímskych kráľov, ale menom poznáme iba posledných sedem, sa v modernej his­to­rio­grafii niekedy píše o ôsmich kráľoch. Za toho ôsmeho, nie však chronologicky posledného, sa zvykne označovať Titus Tatius, sabínsky kráľ a Romulov spo­lu­vládca.

Kaž­dý, kto absolvoval základné prednášky z dejín staroveku, určite poz­ná problém s nedostatkom žien, ktorý nastal po založení Ríma a Ro­mulus ho riešil únosom Sabíniek. Sabíni reagovali na tento čin vy­hlásením vojny a svoje ženy sa pokúsili oslobodiť. Známy je v tejto súvislosti prí­beh o dievčine menom Tarpeia, ktorá Sabínom na čele s Titom Ta­tiom vydala do rúk Kapitol. Za odmenu požadovala to, čo nosia Sa­bíni na ľavej ruke. Mala na mysli zlaté náramky, no namiesto toho ju zasypali štítmi, ktoré tiež nosili na ľavej ruke, až pod ich váhou kles­la mŕtva.

Konflikt medzi Rimanmi a Sabínmi sa skončil zmierením a následným spojením oboch bojujúcich strán, čo iniciovali unesené sabínske ženy. Počet obyvateľov Ríma sa tým zdvojnásobil a boli zriadené tri tribuy, ktorých príslušníci sa nazývali Ramnes podľa Ro­mula, Tatienses podľa Tatia a Luceres podľa Lucumona, Romulovho etruského vojenského spojenca.

 

Rovnocenní králi

Po vzájomnom zmierení vládli Romulus a Tatius nad Rímom päť rokov ako rovnocenní králi a spoločne vydávali zákony. Obaja sa v dôležitých záležitostiach radili najprv oddelene so svojimi 100 senátormi a až potom vec prerokúvali spoločne. Každý mal vlastné síd­lo, pričom Tatius býval na Kapitole na mieste, kde sa neskôr nachádzala svätyňa Junóny Monety. Antické zdroje o ich spoluvláde informujú, že Rimania i Sabíni prevzali od seba navzá­jom rôzne sviatky a obetné úkony a rovnako tak zaviedli ďalšie nové. V náboženskej sfére ustanovil Titus Tatius titiovské kňažstvo (sodales Titii) na udržanie sabín­skej bohoslužby. Vzájomné splynutie týchto dvoch kmeňov sa prejavilo nielen v náboženstve, ale aj v iných oblastiach. Napríklad vo vojenstve dal Romulus prednosť sabínskym štítom a zmenil tradičnú výzbroj a výstroj Rimanov, ktorí dovtedy nosievali argolské štíty.     

O smrti Tita Tatia máme pomerne podrobné informácie. V pia­tom roku spoločnej vlády prepadli na ceste z Laurenta do Ríma poslov, ktorí sa útočníkom rozhodli vzdorovať, ale nakoniec ich zabili. Romulus sa domnieval, že páchateľov bezprávia treba ihneď po­trestať. Tatius váhal a potrestanie ustavične odkladal, pretože útoč­níkmi boli jeho priatelia a príbuzní. Podľa prameňov to bola jediná vec, ktorá medzi nimi vyvolala rozpor, pretože v ostatnom vládol medzi nimi dokonalý súlad a podľa možnosti riešili problémy spoločne. Plutarchos (Romulus 23) o ďalšom priebehu tejto udalosti píše: „Keďže príbuzní zabitých mali dojem, že Tatius im ostal dlžný zákonné zadosťučinenie, napadli ho a zavraždili, keď v Laviniu obetoval po Romulovom boku, avšak Romula odprevadili domov, vychva­ľujúc a ospevujúc ho ako spravodlivého muža. Romulus dal preniesť Tatiovo telo do Ríma a s poctami ho pochoval blízko takzvaného Armilustria na Aventíne. O po­trestanie jeho vrahov sa však nepostaral. Niektorí autori píšu, že mesto Laurentum mu od strachu vydalo Tatiových vrahov, no on ich poslal späť s vysvetlením, že vražda bola zmytá vraždou. Tento postoj dal podnet k istým úvahám a podozreniu, že Ro­mulus vítal skutočnosť, že sa zbavil spoluvládcu. V každom prípade to neviedlo k n­ijakému otrasu v štáte ani to nezahnalo Sabínov do opozície....

V nasledujúcom období, podobne ako v prípade iných krá­ľov, odvodzovali od Tita Tatia svoj pôvod viaceré významné osobnosti, napríklad slávny M. Tullius Cicero (pozri spis De viris illustribus urbis Romae, 81). 

 

Ďalšie dôkazy

O tom, že vnímanie Tita Tatia ako ôsmeho rímskeho kráľa nie je iba výmysel moderných autorov, svedčí jeden literárny prameň zo 4. storočia po Kr., ktorý uvádza zoznam a stručnú charakteristiku ôsmich rímskych kráľov. O Tatiovi sa tam môžeme dočítať, že bol kráľom Sabínov a spolu s Romulom vládol päť rokov. Okrem toho nariadil zahádzať štítmi kňažku bohyne Vesty Tarpeiu, pretože mu údajne nechcela vyzradiť Romulove tajomstvá. Rovnako historik Livius v jednej časti Dejín od založenia Mesta, kde opisuje pri­sťahovanie Tarquinia Prisca do Ríma, píše, že tu panoval sabínsky kráľ Tatius (I, 34). Na tom by nebolo nič pozoruhodné, keďže práve Livius sa veľmi podrobne zaoberal najstaršími rímskymi dejinami a o Tatiovi zanechal viacero správ, no práve na tomto mieste ho neoznačuje za Romulovho spoluvládcu a zakladateľa Ríma ani nespomína. Na inom mieste  – v súvislosti s uchádzaním Tarquinia Prisca o kráľovskú hodnosť – zaznamenal (I, 35): „...nežiada vraj nijaké novoty a ak by sa niekto pohoršoval alebo pozastavoval nad jeho počínaním, nie je predsa prvý, ale tretí cudzinec, ktorý sa v Ríme usiluje o dosiahnutie kráľovstva; aj Tatius sa vraj stal kráľom, a to nielen ako cudzinec, ale priam ako nepriateľ. A takisto aj Numu pozvali vládnuť, hoci ani nepoznal mesto a ani sa neuchádzal o kráľovstvo.

Ďalší antickí autori, ktorí vo svojich dielach stručne opisujú legendárne počiatky Ríma a vôbec celé kráľovské obdobie, Tita Tatia príliš nespomínajú a niekedy o ňom dokonca nehovoria ani ako o spoluvládcovi (Festus, Eutropius, spis De viris illustribus urbis Romae). Mnohí z nich sa zrejme v tomto smere nechali značne ovplyvniť predchádzajúcou tradíciou. Iní sa o legendárnom období kráľovstva radšej ani nepokúšali niečo napísať a charakterizovali ho jedno­duchým konštatovaním, ako napríklad v prípade Tacita (Annales I, 1): Urbem Romam a principio reges habuere (Mesto Rím spo­čiatku ovládali králi).

Na základe uvedeného sa domnievame, že tvrdenie o vláde ôs­mich rímskych kráľov je síce v rozpore s antickou tradíciou, ale na druhej strane neodporuje skutočnosti.

 

 

PhDr. Tomáš Klokner vyštudoval históriu na FiF UK v Bratislave, kde momentálne pôsobí ako interný doktorand. Zaoberá sa dejinami rímskeho principátu, najmä sociálnymi pomermi v 2. storočí po Kr.

 

 

Použitá literatúra

Bloch, R.: The Origins of Rome. London 1960.

Carandini, A.: Die Geburt Roms. Düsseldorf/Zürich 2002.

Cornell, T. J.: The Beginnings of Rome. Italy and Rome from the Bronze Age to the Punic Wars (c. 1000 – 264 BC). New York 1995.

Livius: Hrdinské báje Ríma (výber). Prel. Etela Šimovičová. Bratislava 1978.

Plutarchos: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov I. Prel. Daniel Škoviera a Peter Kuklica. Bratislava 2008.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Mocní muži si delia štát (2. časť)

Mocní muži si delia štát (2. časť)

Caesar ako najmladší z triumvirov začal svoju politickú a vojenskú kariéru ako posledný z nich. Caesar ju však ako člen starobylej patricijskej rodiny rozvíjal dvomi smermi... celý článok

Osudové ženy kata republiky

Osudové ženy kata republiky

Posledné desaťročia Rímskej republiky boli obdobím veľkých zmien, presadzovania výnimočných jednotlivcov a bojov o moc, ktorý sa zákonite skončil pádom republiky a vytvorením novej formy vlády – cisárstva. Udalosti však nezasiahli len mužov, ale aj ženy Ríma... celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.