Keď súdruhovia vraždia súdruhov

Publikované : 20.12.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 5745

,,Nebyl jsem nikdy spiklencem, členem Slánského protistátního centra, nikdy velezrádcem, nikdy špionem, nikdy zavázaným agentem západních nebo cizích rozvědek. Přeji Vám mnoho štěstí a zdraví a dlouhý život. Nechť československý lid přejde za Vašeho moudrého vedení ke komunismu. A jestli si ve Vašem bohatém a úspěšném životě vzpomenete, že někde v Praze leží pohřběn člověk, který svůj konec sám zavinil, ale nikdy nezradil stranu, stát a Sovětský svaz, pak tento dopis splnil svůj úkol (Kaplan 2009).“

 

Tieto slová napísal krátko pred svojou popravou niekdajší vedúci zahraničného oddelenia denníka Rudé právo André Simone (vlastným menom Otto Katz) prezidentovi ČSR a predsedovi KSČ Klementovi Gottwaldovi, podobne ako niekoľko ďalších bývalých vysokých komunistických funkcionárov zaradených do Protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánskym a čakajúcich na výkon trestu smrti. Jediný, kto posledné hodiny svojho života nevyužil na napísanie listu rodine alebo prezidentovi, bol práve Rudolf Slánský, najbližší Gottwaldov spolupracovník, jeho pravá ruka a v neposlednom rade aj priateľ. Pre všetkých odsúdených bol komunizmus, komunistická strana i vernosť Sovietskemu zväzu zmyslom ich života a ideálom komunizmu verili ešte aj vo chvíli, keď im kat nasadzoval na krk povraz.

Stalo sa tak v skorých raných hodinách 3. decembra 1952 a od popravy jedenástich vysokých komunistických funkcionárov, medzi ktorými bol napríklad aj slovenský ľavicový intelektuál a minister zahraničných vecí ČSR Vladimír Clementis, uplynulo v decembri presne 65 rokov. Traja zvyšní „bývalí súdruhovia“ boli odsúdení ,,iba“ na doživotie a tento masaker vo vlastných radoch prežili. Išlo o najväčší politický proces so straníckymi špičkami v krajinách východného bloku. Dodnes si mnohí kladú otázku, prečo? Keďže ČSR i zvyšné krajiny východného bloku boli satelitmi Sovietskeho zväzu, odpoveď treba hľadať v moskovskom Kremli.

 

Mráz prichádza z Kremľa

Stalin, ktorého tyranská vláda sa vyznačovala prvkami orientálneho despotizmu, považoval politické procesy a justičné vraždy za najlepší prostriedok na upevnenie absolútnej moci a na odstránenie skutočných alebo iba potenciálnych nepriateľov. Druhá polovica 30. rokov 20. storočia bola toho jasným dôkazom. Najznámejšími produktmi Stalinovho veľkého teroru, prezentovanými aj pred západnou verejnosťou, boli moskovské procesy, v ktorých bola odsúdená na smrť a následne popravená elita boľševickej strany. Stačí spomenúť blízkych Leninových spolupracovníkov Leva Kameneva (vlastným menom Leo Rozenfeld, rus. Лeo Розенфельд), Grigorija Zinovieva (Hirsch Apfelbaum), Karla Radeka (Karol Sobelsohn) či Nikolaja Bucharina. Každodenné zatýkanie a popravy vytvorili takú atmosféru strachu a podozrievania v celej sovietskej spoločnosti, že sa sovietsky vládca skutočne nemusel obávať o svoju moc.

Podobnú taktiku sa Stalin rozhodol využiť aj pár rokov po skončení druhej svetovej vojny, keď začínalo byť jasné, že sa vzťahy so západom nezadržateľne zhoršujú a pomaly začína prepukať studená vojna. Sovietsky diktátor si preto potreboval upevniť absolútnu moc aj vo svojich satelitoch, v čom ho ešte utvrdila roztržka s juhoslovanským vodcom Josipom Brozom Titom v polovici roku 1948. K tomu treba pripočítať aj Stalinovu až paranoidnú podozrievavosť a politické procesy s vedúcimi komunistami sa znovu začali používať podľa osvedčeného vzoru.

Na zameranie procesov vplývali do veľkej miery zahranično-politické faktory. Najprv sa hľadali „buržoázni nacionalisti“, keďže takto označili Sovieti Tita. V tomto duchu potom prebehli procesy aj v niektorých krajinách východného bloku. Buržoázno-nacionalistické pozadie mal mať i hlavný politický proces v ČSR, avšak dlho sa nemohla nájsť reprezentatívna postava, ktorá by stála na čele sprisahania. Slovenskí komunisti okolo Husáka a Novomeského boli pre Sovietov príliš bezvýznamní a dostatočne veľkou rybou nebol ani Vladimír Clementis, i keď zastával funkciu ministra zahraničných vecí a bol zaťažený hriechmi z minulosti.

Na prípravu monsterprocesu v ČSR mal zásadný vplyv najmä proces v susednom Maďarsku s bývalým ministrom vnútra i zahraničných vecí Lászlóm Rajkom na jeseň 1949. Maďarský komunistický vodca Matyás Rákosi následne začal tlačiť na Gottwalda, aby sa československí súdruhovia a bezpečnostné orgány konečne rozhýbali a začali konať. Veď vyšetrovanie Rajka jasne ukázalo, že centrum medzinárodného protisovietskeho sprisahania by sa malo nachádzať v ČSR. Samozrejme, Rákosi vyvíjal nátlak v koordinácii s Moskvou a nebol vo východnom bloku sám. Nakoniec Gottwald i Slánský, ktorí sa sprvu bránili príchodu sovietskych poradcov a odmietali pripustiť, že by v radoch KSČ mohlo existovať nejaké sprisahanecké centrum, ustúpili a sovietskych poradcov pozvali. Ich úloha bola jasná: odhaliť československého Rajka. Ako tak hľadali a snažili sa vybrať z desiatok zatknutých komunistov, náhle sa zmenila zahranično-politická situácia, a to dosť zásadne.

 

List Velkému metaři

Sovietsky zväz, ktorý mal sprvu veľmi dobré vzťahy s Izraelom, sa so židovským štátom ostro rozišiel a témou dňa už neboli buržoázni nacionalisti, ale sionisti. Pri moskovských procesoch som zámerne napísal aj pôvodné mená zavraždených funkcionárov. Okrem Bucharina boli totiž všetci židovského pôvodu a procesy s nimi mali jasný antisemitský charakter. K tomuto zameraniu sa Stalin vrátil aj v prípade ČSR a sovietski poradcovia v ŠtB dostali príkaz zamerať sa pri hľadaní na komunistov židovského pôvodu, čo nebolo až také zložité, pretože ich v KSČ bolo veľa.

Konštrukcia veľkého sprisahania sa mohla začať. Bolo už len potrebné obsadiť niekoho do hlavnej úlohy, priradiť k nemu niekoľko ďalších vysokopostavených funkcionárov a najlepšie takých, ktorí pôsobili na Západe. Ďalej vymyslieť dobrý a bombastický scenár obrovského medzinárodného sprisahania, presvedčiť obžalovaných, aby sa ho naučili, a nakoniec to celé pred verejnosťou zrežírovať.

Sovietski poradcovia už poznali metódy, akými sa tieto ciele dajú dosiahnuť a za hlavu sprisahania si vyhliadli generálneho tajomníka KSČ a najbližšieho Gottwaldovho spolupracovníka Rudolfa Slánskeho. Mal židovský pôvod, tak čo viac si mohli želať. V noci 23. novembra 1951 bol bývalý druhý muž KSČ zatknutý a stal sa z neho väzeň číslo 2359/865. Bezprostrednou zámienkou na jeho zaistenie sa stal list Velkému metaři. Pravdepodobne ho vypracovala československá spravodajská služba v exile a jej agenti chceli Slánskeho v liste presvedčiť, aby emigroval na Západ, čo by predstavovalo pre západné spravodajské služby veľký úspech a mohlo tiež spôsobiť destabilizáciu v ČSR.

List sa však veľmi rýchlo dostal do rúk ŠtB, keďže jeho kuriér bol dvojitým agentom, a následne putoval do Moskvy, kde usúdili, že je adresovaný práve Slánskemu. Lepšia zámienka na jeho zatknutie sa sovietskym bezpečnostným orgánom ani nemohla dostať do rúk. Prirodzene, Rudolf Slánský na žiadnu emigráciu nepomýšľal a so spravodajskou službou na Západe kontakty nemal. List Velkému metaři však jeho zatknutie urýchlil. Stalin poslal do Prahy člena Politbyra sovietskej komunistickej strany Anastása Mikojana, aby tlmočil Gottwaldovi odkaz, že Slánský musí byť okamžite zatknutý, pretože hrozí jeho útek na Západ. Gottwald sa sprvu zdráhal. Mikojan preto odišiel telefonovať Stalinovi a keď sa vrátil, oznámil prezidentovi ČSR, že súdruh Stalin znovu dôrazne žiada Slánskeho zatknutie, lebo inak za jeho prípadný útek ponesie zodpovednosť sám Gottwald.

Boli to veľmi jasné a adresné slová, po ktorých alkoholom i vlastným strachom zničený predseda KSČ ustúpil. Rudolfa Slánskeho zatkli vo vlastnom dome, keď sa vrátil z oslavy u premiéra Antonína Zápotockého, a tým sa začala jeho rok trvajúca kalvária plná nekonečných výsluchov a psychického teroru zo strany vyšetrovateľov. Postupne k nemu priradili trinásť ďalších spoluobžalovaných a z nich vytvorili Protištátne sprisahanecké centrum na čele s Rudolfom Slánskym. Niektorí z nich boli najprv buržoázni nacionalisti, aby sa následne pre potreby monsterprocesu stali sionistami. Režiséri celej hry im menili obsadenie i scenár za pochodu, podľa potreby.

 

Metódy na „spracovanie“ zatknutých

A mali z koho vyberať. Veď už začiatkom roka 1951 nastalo rozsiahle zatýkanie straníckych funkcionárov v Čechách i na Slovensku. Metódy, aké sa používali na ,,spracovanie“ zatknutých, sú dnes pomerne známe, ale pre istotu si ich zopakujme: dlhé, niekoľkohodinové či až niekoľkodňové výsluchy, pri ktorých museli stáť, neustále celodenné pochodovanie po cele, prerušovanie spánku každých desať minút, zima, hlad, bitie. V konečnom dôsledku ich však zlomilo až poznanie, že priznanie od nich žiada sama strana, že svojím priznaním jej robia veľkú politickú službu, že tá im aj tak nepomôže, pretože ich zatratila a jediné, čo oni pre stranu ešte môžu urobiť, je priznanie. To znamenalo naučiť sa vopred pripravený text, podpísať protokoly a usvedčovať samých seba i ostatných z najťažších zločinov.

Obsadenie procesu so Slánskym a spol. sa nakoniec ustálilo v tomto zložení: Rudolf Slánský (generálny tajomník KSČ), Bedřich Geminder (vedúci medzinárodného oddelenia sekretariátu ÚV KSČ), Ludvík Frejka (prednosta národohospodárskeho odboru kancelárie prezidenta republiky), Josef Frank (zástupca generálneho tajomníka), Vladimír Clementis (minister zahraničných vecí), Bedřich Reicin (námestník ministra národnej obrany), Karel Šváb (námestník ministra národnej bezpečnosti), Arthur London (námestník ministra zahraničných vecí), Vavro Hajdu (námestník ministra zahraničných vecí), Eugen Löbl (námestník ministra zahraničného obchodu), Rudolf Margolius (námestník ministra zahraničného obchodu), Otto Fischl (námestník ministra financií), Otto Šling (vedúci tajomník krajského výboru KSČ v Brne) a André Simone (redaktor Rudého práva). Z nich malo jedenásť židovský pôvod, viacerí strávili dlhé roky v západnej Európe, pôsobili v Kominterne či boli priamo napojení na NKVD a plnili na Západe rôzne spravodajské úlohy.

 

Volanie po krvi

Prokurátor Josef Urválek všetkých žaloval pre trestné činy velezrady, vyzvedačstva, sabotáže a vojenskej zrady a boli postavení pred Štátny súd v Prahe. Jeho senátu predsedal Jaroslav Novák. Všetci zainteresovaní dobre vedeli, že ide o vopred pripravené divadlo. Celý priebeh procesu i výšku trestov navyše dopredu schválilo predsedníctvo ÚV KSČ pod Gottwaldovým vedením, ako i to, že v prípade odvolania, bude veľmi rýchlo zamietnuté. Obžalovaní sa naučili naspamäť svoje výpovede, ktoré pred procesom nahovorili na magnetofónové pásky – pre prípad, že by sa priamo pred súdom nedržali pôvodného scenára. Ak by sa tak stalo, pustili by do živého rozhlasového vysielania dopredu pripravený záznam, a nie prenos zo súdnej siene.

Proces so Slánskym a spol. pozorne sledovali státisíce občanov po celej republike a Štátnemu súdu i komunistickému vedeniu chodili tisíce rezolúcií žiadajúcich najprísnejší trest pre všetkých obžalovaných. Drvivá väčšina občanov verila vo vinu obžalovaných, respektíve časť z nich sa tak tvárila a zo strachu sa bála vyjadriť svoj skutočný názor. Ako povedal český historik Karel Kaplan, v krajine nastalo sfanatizované volanie po krvi.

Proces sa začal 20. novembra 1952 a skončil sa o týždeň neskôr vynesením rozsudkov. Všetci obžalovaní pred súdom splnili úlohu, ktorú od nich žiadala strana, a disciplinovane odrecitovali naučené protokoly. A aby pri tom aj dobre vyzerali, pred procesom ich vykrmovali jedlom, aby nabrali na váhe a opaľovali horským slnkom, aby nepôsobili tak zničene. Niektorých z nich sa zriekla vlastná rodina, iným rodinu uväznili, čo bol napríklad prípad Josefy Slánskej alebo Lídy Clementisovej.

Slánský, Geminder, Frejka, Frank, Clementis, Reicin, Šváb, Margolius, Fischl, Šling a Simone boli odsúdení na trest smrti. London, Löbl a Hajdu na doživotie. Všetci odsúdení na smrť okrem Slánskeho požiadali prezidenta Gottwalda o milosť, ale ten im nevyhovel a žiadosti zamietol. Skoro ráno 3. decembra 1952 boli všetci jedenásti popravení obesením v priebehu dvoch hodín a 35 minút. Rudolfa Slánskeho obesili o 5:45 hod. Jeho posledné slová boli: ,,Mám to, co jsem si zasloužil.“

Odsúdeným na smrť povolili krátko pred popravou návštevy príbuzných. Lída Clementisová ešte aj v tejto chvíli musela hrať divadlo pred svojím manželom, keďže ju priviezli priamo z väzenskej cely, o čom Clementis nemal ani tušenia. Nesmela to však dať nijakým spôsobom najavo. Po poslednej návšteve jej ešte napísal list, aby raz od neho pozdravovala socialistickú Európu. V podobnom duchu písali aj ostatní odsúdení. Ani s povrazom na krku nestratili vieru v stranu, v Sovietsky zväz a komunizmus. Ich rodná strana však nespravila ani to, aby ich s pietou pochovali, ako o tom písal vo svojom liste Gottwaldovi André Simone. Ich telá odviezli po poprave do krematória, kde boli spálené, následne príslušníci ŠtB popol nasypali do vriec a niekde za Prahou ho rozhádzali na zamrznutú cestu.

 

PhDr. Tomáš Černák, PhD., absolvoval odbor história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a interné doktorandské štúdium na Historickom ústave SAV, kde bol témou jeho dizertačnej práce politický vývoj na Slovensku po februári 1948. Vo svojom výskume sa zaoberá aj dejinami KSS a jej vedúcich predstaviteľov, osobnosťou Gustáva Husáka, cirkevnými a kultúrnymi dejinami, taktiež športovou históriou a vôbec dejinami 20. storočia. Je autorom monografie Husák : Mladé roky Gustáva Husáka 1913 – 1938, spoluautorom knihy Husák : V odboji a SNP 1938 – 1945, ďalej autorom či spoluautorom viacerých kníh z dejín slovenského futbalu (napr. Zlatý Belehrad 1976, Peter Dubovský, Šááááááňo Vencel, Karol Jokl, Michal Vičan, Koloman Gögh, Pamätnica Bratislavského futbalového zväzu). Publikoval tiež desiatky vedeckých štúdií a popularizačných článkov.

 

Použitá literatúra

Kaplan, K.: Zpráva o zavraždění generálního tajemníka. Praha 1992.

Kaplan, K.: Kronika komunistického Československa. Klement Gottwald a Rudolf Slánský. Brno  2009.

Löbl, E.: Svedectvo o procese s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánskym. Bratislava 1968.

London, A.:  Doznání. Praha 1969.

 

Obrazová príloha: www.alamany.com, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Na trest smrti ho odsúdili fašisti aj komunisti

Na trest smrti ho odsúdili fašisti aj komunisti

Po februári 1948 si komunistická strana úplne prisvojila Slovenské národné povstanie. Viacerých ideologicky nevhodných povstaleckých bojovníkov po vykonštruovaných obvineniach dokonca fyzicky zlikvidovali, alebo na dlhé roky uvrhli do žalára. V tom lepšom prípade ich čakalo iba úplné zabudnutie. celý článok

Petro Šelest vinil z invázie Brežneva

Petro Šelest vinil z invázie Brežneva

Spomienky a denníkové záznamy jedného z členov najvyššieho sovietskeho vedenia a prvého tajomníka ÚV Komunistickej strany Ukrajiny Petra Šelesta ponúkajú zaujímavý, hoci subjektívny a osobnými animozitami výrazne ovplyvnený pohľad do zákulisia kremeľskej „kuchyne“. celý článok

Dokumenty o okupácii roku 1968 nie sú len v Moskve

Dokumenty o okupácii roku 1968 nie sú len v Moskve

Dokumenty štátneho archívu Bezpečnostnej služby Ukrajiny v Kyjeve svedčia o efektívnosti a dôkladnosti vtedajšej sovietskej tajnej služby, a tiež o tom, že aj na regionálnej úrovni boli cezhraničné kontakty funkcionárov ministerstva vnútra a komunistickej strany veľmi čulé. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.