Keď budhisti tiahnu do vojny

Publikované : 05.12.2017 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 3954

„Jedného dňa po konci hodiny angličtiny, ktorú učím budhistických novicov v kláštore, za mnou prišiel mladý mních. Pritom si odhrnul časť róby, pod ktorou mal pištoľ Smith & Wesson. Neskôr som sa dozvedel, že išlo o tzv. vojenského mnícha – jedného z mnohých vojakov v prestrojení, ktorí sú plne vysvätení a rozmiestnení v kláštoroch po celom Thajsku. Podľa týchto mníchov mier vyžaduje militantnosť“ (Jerryson 2010).

 

Medzi najrozšírenejšie mýty o náboženstvách v slovenskej spoločnosti patrí myšlienka, že budhizmus znamená mier a bez výnimky vylučuje akékoľvek násilie. Ľudia si myslia, že budhisti nikdy v dejinách nekonali násilne a neviedli vojny. Znie to nesmierne naivne a zjednodušujúco, ale so železnou pravidelnosťou sa táto predstava vracia v súkromných aj verejných diskusiách. Korene tohto mýtu môžeme hľadať v akomsi „východnom spirituálnom optimizme“. Svetový parlament náboženstiev už v roku 1893 začal šíriť myšlienku, že budhizmus je „iba filozofia“. Neskôr sa populárny a westernizovaný zen budhizmus stal navyše aj akýmsi exotickým príveskom hnutia hippies a beatnickej generácie v USA, ktorým dodal instantný balíček meditačných praktík, a protikonzumným a protimilitantným náladám pridal spirituálny rozmer.

K pravdivému zobrazovaniu budhizmu ako plnohodnotného náboženstva, tak ako ho poznajú obyvatelia východnej a juhovýchodnej Ázie, neprospeli ani západné médiá, ktoré sprostredkovali našincom len filtrovaný prístup cez niekoľkých spisovateľov a mysliteľov, z ktorých najznámejší je súčasný dalajláma. Títo myslitelia prezentujú prevažne sofistikované, filozofické a mystické aspekty budhizmu. Prezentácia sa vyhýba ďalším aspektom, akým je napríklad „ľudová spiritualita“ plná ezoteriky, mágie a povier, alebo vynechávajú prepojenie budhizmu, nacionalizmu, štátnej moci a násilia. To je čiastočne pochopiteľné – pri prezentácii duchovnej tradície je pointou prezentovať jej základné princípy, nie rôzne partikulárne otázky. Tak však nastáva odtrhnutie princípov od reality. A realita komplikuje život každému systému, ktorý má v sebe ľudí.

Tento text sa nesnaží o očierňovanie ktorejkoľvek budhistickej komunity či tradície, a už vôbec nebudem tvrdiť, že budhizmus je násilná tradícia. Mnohé základné princípy budhizmu násilie jasne odsudzujú. Zároveň sa však všetky dobré princípy či každý hodnotový systém musia vysporiadať s bežnou pozemskou realitou. Posvätné texty tvoria zvyčajne menšiu časť tradície ovplyvňujúcej na správanie ľudí, ktorí sa k nej hlásia. Pozemskou realitou je aj nespravodlivosť, vojna a násilie, a ani budhizmus neprišiel s riešením, ako sa postaviť k problémom len nenásilným spôsobom.

Verím, že službu týmto urobím aj budhistickej komunite , ak vyvrátim niektoré mýty o ich náboženstve. Ako píše Michael Jerryson (2010) vo svojej eseji: „Mýtus o budhizme ako o úplne mierumilovnom náboženstve ignoruje diverzitu a spôsoby rozhodovania budhistov – a fakt, že sú ochotní ísť veľmi ďaleko pri obrane svojho náboženstva, či už v podobe puškami ozbrojených mníchov, alebo sebaupaľujúcich sa demonštrantov.“

 

Bojoví mnísi v ére Sengoku

„Existujú tri veci, nad ktorými nemám žiadnu moc: 1. kocky, 2. tok rieky Gamo, 3. bojovní mnísi z hory Hiei“ (cisár Go-Širakawa, rok 1170).

Bojovný mních, resp. vojak, ktorý je zároveň mníchom, nie je v budhistickej tradícii nič výnimočné. Zvlášť mahájánové tradície, ako Zen, Ničiren, Šin alebo Tendai, vyprodukovali veľké množstvo prívržencov, ktorí pestovali bojové umenia alebo vojenské remeslo a boli zároveň mníchmi.

Ako príklad nám poslúžia slávni japonskí bojovní mnísi (jap. Sóhei – 僧兵) z obdobia feudálneho Japonska. Sengoku-džidai, resp. obdobie bojujúcich štátov (1467 – 1603) bolo jeden a pol storočia trvajúce obdobie sporov, potýčok, separatistických tendencií (často spustených zemetrasením a následným hladomorom) a obchodných aj územných vojen medzi desiatkami klanov, ktoré vzišli z rozpadu šógunátu Ašikaga. Boje skončili po opätovnom zjednotení Japonska klanom Tokugawa.

Japonsko zjednotili traja veľkí muži japonskej histórie – Oda Nobunaga, Tojotomi Hidejoši a Tokugawa Iejasu. Pre nás je dôležitý prvý zo zmienených mužov, keďže bol v začiatkoch triumvirátu najvýznamnejší, viedol klan Oda, práve on ovládol sídlo cisára v Kjóto a začal proces zjednocovania. Jednou z najväčších prekážok na ceste k zjednoteniu sa stali Ikkó-ikki, bojovní mnísi a ich spojenci, vyznávajúci budhistickú školu Pravej čistej zeme, ktorá rozhodne nemala problém s militantnými interpretáciami budhizmu. Ikkó-ikki boli voľne usporiadaným nábožensko-politickým hnutím s populistickými tendenciami. Oda Nobunaga mal problém s ich nezávislosťou, s ochotou spájať sa s jeho nepriateľmi a vojensky a politicky ich podporovať, s neochotou platiť dane napriek značným ziskom. Mnísi narúšali obchod, a to aj tým, že stavali svoje kláštorné pevnosti na strategických miestach, kontrolujúc tak významné dopravné tepny krajiny vrátane väčšiny ciest do Kjóta (ktoré príležitostne plienili). A nezanedbateľná bola aj ich vojenská sila, ktorú si Oda Nobunaga vyskúšal na vlastnej koži, keď obľahol horskú kláštornú pevnosť Išijama Hongandži, reagujúc tak na spojenectvo tamojších mníchov s klanom Mijoši, ktorý ho napadol.

30 000 samurajov pod jeho vedením pevnosť obkľúčilo a postupovalo proti opevneniam. Pôda bola však rozmočená z predošlých dažďov a mnohé kone aj pešiaci uviazli alebo sa poranili na hlinených džbánoch a nádobách, ktoré mnísi do pôdy zakopali ako nášľapné nástrahy. Keď sa útok spomalil a vojaci sa snažili vyviaznuť z bahna, do ktorého ich sťahovalo ich ťažké brnenie a výbava, 3 000 mníchov ozbrojených arkebúzami vyrazilo z pevnosti, pustilo sa do Nobunagových samurajov a rozohnalo ich. Nobunaga obliehal mníchov ďalších 11 rokov (najdlhšie obliehanie v japonskej histórii), kým obliehanie neukončil, lebo ho napadli spojené klany Azai a Asakura spolu s bojovnými mníchmi z kláštora Enriakudži na hore Hiei.

História Sengoku éry je fascinujúca a v téme by sa dalo ešte dlho pokračovať, pointou však bolo ukázať, že militantní budhistickí mnísi hrali vo feudálnom Japonsku významnú úlohu ako politická, ekonomická aj vojenská sila. Rozhodne sa neštítili násilia a intríg, keď chceli zlikvidovať svojich oponentov. Aj vojenské remeslo ovládali bravúrne. Oda Nobunaga a jeho nástupca nakoniec hnutie Ikkó-ikki zlomili, hoci im to trvalo dlhé roky a Ikkó-ikki sa časom premenili na Nobunagovu nočnú moru, prekazili nejeden jeho plán, podarilo sa im dokonca dobyť aj pevnosť jeho mladšieho brata, ktorý následne spáchal seppukku, a zabiť aspoň troch ďalších jeho rodinných príslušníkov.

Zvyšky Ikkó-ikki Nobunagovi následne pomáhali v bojoch proti bojovným mníchom z iných budhistických siekt (často napr. Ničiren, Tendai a Rinzai), a niektorí sprevádzali japonskú armádu aj pri jej neslávnej invázii do Kórey v rokoch 1592 – 1598. Tam narazili na svoje kórejské náprotivky – bojovných mníchov kórejskej verzie budhizmu Čistej zeme a Zenu, ktorí, používajúc gerilovú taktiku, prepadávali japonské zásobovacie transporty a hliadky. Občas sa pospájali s ďalšími kórejskými partizánmi, aby boli schopní konfrontovať väčšie oddiely samurajov a obsadiť aj menšie mesto.

 

Budhisticko-moslimské násilie v Barme (Mjanmarsku) od roku 1962 do súčasnosti

„Skutočne, zabíjať ľudí v mene náboženstva je nemysliteľné a smutné. Dnes to robia dokonca aj budhisti v Barme... Budhistickí mnísi ... ničia moslimské mešity a zabíjajú moslimské rodiny. Naozaj veľmi smutné“ (Tändzin Gjamccho, 14. dalajláma, 7. mája 2013 na University of Maryland; podľa Simpson 2013).

„Môžete byť plní vľúdnosti a lásky, ale nemôžete spať vedľa besného psa. ... Označujem ich za rušiteľov poriadku, pretože sú rušiteľmi poriadku. Som hrdý, keď ma volajú radikálnym Budhistom. ... Ak budeme slabí, naša zem sa stane moslimskou“ (Budhistický mních Ašin Wirathu; podľa Fuller 2013).

V roku 1988 došlo v Barme k prevratu, ktorý rozpustil vládnucu socialistickú stranu sovietskeho typu, ktorá sa rovnako chopila moci prevratom a vládla od roku 1962. Shaw Muang pomocou armády uchopil moc a nastolil vojenskú vládu Štátnej rady obnovy práva a poriadku (SLORC). Noví vládcovia sa chceli vymedziť voči socialistom a komunistom, preto vytvorili identitu svojej krajiny na základe nacionalistickej verzie barmského budhizmu. Súčasťou programu podpory barmského nacionalistického budhizmu bol tlak (neraz násilný za pomoci štátneho bezpečnostného aparátu) na socialistov a komunistov, ale aj na kresťanské kmene (Kachinovia) a na moslimskú menšinu (Rohingovia), aby konvertovali na budhizmus. Mnohí budhistickí mnísi protestovali proti tejto praxi, ale mnohí podporili snahu SLORC-u asimilovať menšiny a potlačiť socialistické a komunistické dedičstvo Barmy a pomohli dodať legitimitu junte. Podpora zo strany mníchov siahala od pomoci režimu v podobe kázaní pre obyvateľstvo cez prijatie postov v štátnom aparáte až po založenie a vedenie vlastných polovojenských organizácií. Jednou z nich je Demokratická karenská budhistická armáda (DKBA), vedená mníchom U Thuzanom, čítajúca okolo 5 000 bojovníkov, ktorí bojujú s podporou armády proti karenským, prevažne kresťanským povstalcom na juhu krajiny.

V roku 2010 sa junta vzdala moci, ale budhistický nacionalizmus medzitým zapustil hlboké korene a armáda ostáva mocnou politickou silou. Príbeh barmského budhistického nacionalizmu začala registrovať aj široká svetová verejnosť po rakhinských nepokojoch v roku 2012, a zvlášť po 20. júni 2013, keď aj britské noviny The Times označili budhistického mnícha Ašina Wirathu za „tvár budhistického teroru“.

Wirathu je najznámejšou postavou tzv. Hnutia 969, ktoré sa podľa vlastných slov snaží chrániť Barmu a budhistickú identitu pred moslimami. Tí sa podľa Hnutia 969 snažia Barmu ovládnuť – politicky, ekonomicky (napr. dampingovými cenami v taxislužbách a rikšách), skupovaním pôdy vlastnenej budhistami, alebo tým, že majú viac detí ako budhisti. Hnutie vyzýva na boj proti moslimom a na bojkot ich obchodov. Svojim členom odporúča podporu obchodov, ktoré sa označia nálepkou Hnutia 969.

Wirathove kázne kolujú po barmskom vidieku na letákoch, CD-čkách a DVD-čkách. V Rakhine, federálnom štáte Barmy na hraniciach s Bangladéšom s najväčšou moslimskou menšinou, nie je výnimočné sadnúť si do reštaurácie označenej nálepkou 969, v ktorej sa nonstop prehráva Wirathova kázeň. V nej sú moslimovia často označení ako najnebezpečnejší jed, akému kedy budhizmus v Barme čelil. Kázeň môže znieť depresívne, ale podporuje odhodlanie hnutia. V refréne jednej z piesní z produkcie hnutia sa spieva, že každý správny budhista, ktorý miluje Barmu, musí okolo nej vystavať plot z vlastných kostí proti moslimom. Aby barmskí budhisti nepodporovali moslimský „demografický džihád“, snaží sa Hnutie 969 presadiť zákon zakazujúci budhistickým ženám uzavrieť manželstvo s moslimskými mužmi. Zatiaľ neúspešne. Úspešne však participovali na protestoch v roku 2010, ktoré nasledovali, keď nová vláda ponúkla Rohingom volebné právo. Po nátlaku budhistických skupín vláda ponuku stiahla.

Ašin Wirathu je opátom kláštora Maesojin, v ktorom reziduje asi 2 500 mníchov. V rámci prepúšťania politických a náboženských väzňov po odstúpení vojenskej vlády v roku 2010 bol prepustený z väzenia, kde sedel za podnecovanie násilia. Stal sa opátom, začal cestovať po krajine a kázať. Jeho kázne sa venovali rôznym spoločenským problémom, politickému útlaku, policajnému násiliu, ale stále väčšmi sa zameriavali proti barmskej moslimskej menšine – Rohingom. Považuje sa za hlavného ideológa a legitimizátora nepokojov v Rakhine v rokoch 2012 – 2013. Nepokoje sa dokonca rozšírili mimo krajiny, keď si začali vybavovať účty barmské budhistické a moslimské diaspóry v Indonézii, v Malajzii a v Indii. Počas nepokojov bolo podľa konzervatívnych odhadov umučených a zabitých viac ako 300 ľudí na oboch stranách, prevažne moslimov. 140 000 Rohingov muselo utiecť zo svojich domovov alebo z utečeneckých táborov, v ktorých žili. Budhistickí mnísi, mnohí z Hnutia 969, boli často na čele lynčujúcich davov a skupín podpaľačov s mečom alebo s puškou v ruke.

Podľa Sandu Waru, hlavy jednej z mníšskych škôl v Rangúne, je mníšska obec v Barme rozdelená na polovicu medzi radikálov ako Wirathu a umiernených, ktorí násilie odsudzujú. Wirathova pozícia teda rozhodne nie je okrajová ani menšinová. Keď ho časopis The Times v júni 2013 označil za tvár budhistického teroru, barmská vláda zakázala dané číslo Times-ov v krajine vytlačiť a v Rangúne stovky mníchov pochodovali na jeho podporu, držiac transparenty, ktoré hlásali, že Wirathu nie je terorista, ale ochranca rasy, jazyka a náboženstva.

V súčasnosti utečenecká kríza spustená ďalšou vlnou vyháňania a zabíjania Rohingov, predovšetkým na barmsko-bangladéšskej hranici, naberá nové obrátky. Barmskí moslimovia neostávajú svojim sokom nič dlžní, a pomoc im prisľúbila už aj Al-Káida. Ďalší krutý príbeh sa začína...

Viac o fenoméne  násilia v budhizme si môžete prečítať v rozhovore s Dr. Milošom Hubinom.

 

Mgr. Pavol Kosnáč, MSt., študoval religionistiku na Univerzite Komenského, politickú a právnu filozofiu v Kolégiu Antona Neuwirtha a religionistiku a filozofiu vedy na Oxfordskej univerzite. Štyri roky strávil praxou v mnohých  výskumných a humanitárnych inštitúciách v Európe a Ázii, najdlhšie sa zdržiaval v Iraku. V súčasnosti pracuje na svojom doktoráte na Katedre politológie Masarykovej univerzity v Brne. Zameriava sa na výskum nových náboženských hnutí, implicitnej religiozity a vzťahu ideových systémov, násilia a vojenských konfliktov.

 

Použitá literatúra

Fink, Ch.: Living Silence: Burma under Military Rule. Bangkok 2001.

Fuller, T.: Extremism Rises Among Myanmar Buddhists, New York Times, 20.6.2013

Henthorn, W. E.: A History of Korea, New York 1971.

Turnbill, S., Japanese Warrior Monks AD 949–1603, Oxford 2003.

"Sengoku period". Encyclopedia of Japan. Tokyo: Shogakukan. 2012.

 

Internetové odkazy:

a) http://religiondispatches.org/monks-with-guns-discovering-buddhist-violence/

b) https://aeon.co/essays/buddhism-can-be-as-violent-as-any-other-religion

c) http://www.oocities.org/azuchiwind/monks.htm

d) http://www.huffingtonpost.com/2013/05/07/dalai-lama-decries-buddhist-attacks-on-muslims-in-myanmar_n_3231140.html?ncid=edlinkusaolp00000003

e) http://ucdp.uu.se/#actor/785, http://ucdp.uu.se/#country/775

f) https://www.economist.com/news/asia/21582321-fuelled-dangerous-brew-faith-ethnicity-and-politics-tit-tat-conflict-escalating

 

Obrazová príloha: Osprey Publishing, Thuppahi's Blog, Times, karennews.org

EDIT (8.12.2017): V texte používame termíny Budha, budhisti, budhistický, čo sú kodifikované tvary podľa slovníka slovenského jazyka, de facto ale nie sú správne. Etymologicky znamená Buddha podľa sanskritu (a je to bežne nekodifikovaný slovenský tvar) čosi ako prebudený, vedomý, inteligentný, múdry, ten ktorý vie, zatiaľ čo Budha je označenie pre planétu Merkúr. Za upozornenie na tento problém ďakujeme prof. Martinovi Slobodníkovi.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Apológia násilia v budhizme

Apológia násilia v budhizme

Existuje množstvo interpretácií v rámci budhistických tradícií, ktoré vysvetľujú, ospravedlňujú či schvaľujú použitie násilia za istých podmienok. celý článok

Keď akademici tiahnu do vojny

Keď akademici tiahnu do vojny

Prepojenie akadémie a vojenstva nie je nič nové. Jedny z najväčších pokrokov v mechanike, chémii a v rade iných prírodných vied vyvstali vyslovene z vedeckej práce na objednávku armády či boli armádou aspoň sponzorované. celý článok

Ako Budha dosiahol oslobodenie

Ako Budha dosiahol oslobodenie

Neexistuje žiadny text, ktorý by obsahoval úplný opis života historického Budhu Gautamu. Texty o živote Siddhártu Gautamu sú založené takmer výhradne na prameňoch v jazyku pálí – hlavne Pálijský kánon, ktorý vznikol približne v 1. storočí pred n. l. na Srí Lanke. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.