Katari – najväčší heretici?

Publikované : 12.12.2012 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 11199

Katari patrili medzi najvýznamnejšie a najväčšie heretické skupiny 12. storočia. Sú tiež označovaní za jednu z najtajuplnejších a najfascinujúcejších kacírskych skupín v stredoveku a dodnes sú predmetom živého záujmu nielen historikov a religionistov, ale aj laickej verejnosti, ktorú priťahujú najmä rôzne legendy viažuce sa k tejto skupine.

 

Pojmom katari bolo označovaných niekoľko siekt v rôznych obdobiach. Väčšinou išlo o stredoveké dualistické sekty, ktoré verili v dva princípy – dobrý a zlý. Pojem katar je však pre tieto sekty cudzie pomenovanie, ktoré oni sami nepoužívali. Medzi sebou sa oslovovali ako dobrí kresťania / dobré kresťanky“ či dobrí muži / dobré ženy“.

Čo však pojem katar znamená? Okolo roku 1200 Alain z Lille napísal, že slovo katar pochádza z Ketzer, nemeckého pomenovania kacírstva, ale môže byť odvodené aj od Kater (kocúr), jednej z podôb Lucifera. Alain z Lille ponúkol ešte ďalšie dve možnosti, a to: katari, teda oddávajúci sa nerestiam, sú nazývaní od catha, čo je výtok, alebo od casti (čistí), pretože sa považujú za čistých a spravodlivých.

 

Pôvod kacírov

V stredoveku prevládala myšlienka, že katari pochádzali od manichejcov – ranostredovekej sekty, ktorej príslušníkom bol istý čas aj sv. Augustín. Samotní katari sa však prehlasovali za priamych potomkov Kristových apoštolov.

Počiatky katarskej viery ostávajú zahmlené. Hodnoverné správy o heretikoch, ktorých môžeme označiť ako katarov, pochádzajú až z druhej polovice 12. storočia.

Katarská heréza v období svojho pôsobenia výrazne zasiahla Francúzsko, odkiaľ sa rozšírila aj do severných provincií Španielska, Talianska a čiastočne aj do Nemecka. Vo Francúzsku to bol najmä juh krajiny a v Taliansku Lombardsko, ktorá bola katarmi vnímaná ako zem zasľúbená.

Hlavnou baštou katarstva v západnej Európe bolo už spomínané južné Francúzsko. Katarská heréza sa odtiaľto začína vytrácať až po roku 1244, po dobytí hradu Montségur oddielmi krížovej výpravy. 16. marca 1244 bolo po obsadení hradu upálených vyše dvesto katarov. Po tejto udalosti dochádza k postupnému zániku herézy vo Francúzsku.

Pokiaľ ide o Taliansko, v roku 1265 nastúpil na trón Neapolského a Sicílskeho kráľovstva Karol z Anjou, brat Ľudovíta IX. Svätého. Tím sa posilnila kapetovská podpora pápeža v Taliansku. To bol začiatok konca katarov v Taliansku.

Málo významné bolo katarské hnutie v Nemecku a v Anglicku.

 

Princíp kacírskej viery

Väčšina autorov považuje za základnú črtu katarskej viery dualizmus, t. j. vieru v existenciu dvoch princípov, dobrého a zlého, z ktorých prvý stvoril neviditeľný a duchovný vesmír, k čomu patria aj duše uväznené v ľudskom tele, kým druhý bol tvorcom materiálneho sveta. Dokonalú rovnosť medzi obidvoma princípmi hlásali absolútni dualisti. Umiernení dualisti chápali dobrý princíp ako večný a najvyšší, pričom zlý princíp mu bol podriadený a bol jeho výtvorom.

Ako už bolo spomenuté, katari verili, že Boh nestvoril viditeľné, a preto sa telo a krv nedostanú do kráľovstva Božieho, a že tvorcom viditeľného sveta je Satan. Veriaci tvrdili, že katolícky krst vodou nezaisťuje spásu, a teda neplatí, rovnako ako manželstvo. Odmietnutie manželstva a sexuality je všeobecne charakteristické pre katarskú vieru. Sexualita podľa katarov predstavovala časť Satanovho stvorenia. Napriek tomuto silnému odmietaniu sa museli dokonalí (katarské duchovenstvo) vyrovnať s tým, že väčšina veriacich naďalej žila v manželstve a nemienila tento stav zmeniť. Pristúpili teda k akémusi kompromisu – keď už manželstvo má byť, tak nech je také, aby podporovalo katarskú vieru.

Medzi heretickými vieroučnými postulátmi nachádzame aj tvrdenia, že hostia nie je telo Kristovo a nenastane zmŕtvychvstanie (premena). K základným znakom viery patrilo aj odmietanie mäsa. Katari zavrhli všetky cirkevné sviatosti a uznávali len tzv. consolamentum.

Consolamentum predstavovalo krst vkladaním rúk, teda krst „ohňom a duchom“, ako ho označovali samotní katari. Význam consolamenta spočíval vo viere, že Boh nemohol vo svojej nekonečnej dobrote nechať duše bez nádeje vo vyhnanstve v cudzom materiálnom svete, aby tam trpeli v moci zlého Boha, a preto im zoslal svojho syna, aby ich poučil o prostriedkoch spásy. Tieto prostriedky boli dvojaké: predbežné prebudenie duše posolstvom z evanjelia a consolamentum – sviatočné gesto duchovného krstu vložením rúk, ktoré malo udeliť spásu každej duši. Každá duša, ktorej bolo udelené consolamentum, skončila so svojím bolestným prevteľovaním z jedného telesného väzenia do druhého a oslobodená od zla sa dostala naspäť do svojej nebeskej vlasti. V ten deň, kedy sa posledná duša dostane do kráľovstva Božieho, má nastať koniec času a viditeľného sveta. Consolamentum mohli udeľovať len tí, ktorí ho už prijali. Medzi veriacimi sa tak vytvorilo duchovenstvo s kňazskou funkciou – dokonalí. Tí mali dodržiavať predpísané pravidlá, medzi ktoré patrilo zrieknutie sa sexuálneho života, zákaz požívania mäsa, mliečnych výrobkov, vajec a tučných potravín, okrem oleja a rýb. Každý mesiac dokonalý z nejakej komunity alebo oblasti zvolal zhromaždenie, apparellamentum, kde všetci verejne vyznávali svoje hriechy. Táto spoveď však bola vyhradená len pre menšie priestupky. Pre verejné vyznanie neboli určené hriechy týkajúce sa porušenia kódexu abstinencie. Keď dokonalý porušil kódex, prišiel o consolamentum a bol opäť vydaný do Satanovho sveta.

Sviatosť consolamenta mohla byť udelená aj umierajúcemu, ale len v prípade, že bol ešte pri vedomí a bol schopný vysloviť obradné slová. Celkovo môžeme toto požehnanie označiť za akýsi ekvivalent k poslednému pomazaniu. S týmto zvykom úzko súvisí endura, t. j. absolútny pôst o chlebe a vode alebo len o vode, ktorý dodržiavali práve tí veriaci, ktorí prijali consolamentum na smrteľnej posteli. Tento prísny pôst mal urýchliť príchod smrti. Mnohí veriaci pôst prísne dodržiavali. Z prameňov sa dozvedáme o prípade ženy menom na Roqua (slovo na, skr. domina, označovalo ženy, ktoré zdedili dom patriaci ich vlastnému rodu, alebo si dom vybudovali, alebo zdedili po zosnulom manželovi), ktorej chceli jej opatrovníčky na smrteľnej posteli dať hovädzí vývar, ale „nemohli jej otvoriť ústa. Rovnako, keď jej chceli otvoriť ústa, aby jej dali napiť, zatvorila ústa ešte pevnejšie a v tomto stave ostala dva dni a dve noci a na tretiu noc umrela v čase svitania.“ Často však prichádzalo k porušeniu endury. Gauzia Clerguová odmietla splniť enduru, potom čo jej chorá dcéra Esclarmonta dostala požehnanie. Gauzia prehlásila, že hneď ako si jej dcéra vypýta niečo na jedenie alebo na pitie, tak jej to neodmietne.

Zdokumentovaný je aj prípad Sybily Petri. Keď jej jednoročná dcérka Jakuba ochorela, požiadala Sybila spolu s manželom dokonalého Prada Taverniiho, aby dievčatko požehnal. Tavernarii Jakubu požehnal aj napriek tomu, že sa deti nesmeli požehnávať, pretože nemali rozvinuté chápanie dobra, a poučil rodičov o endure. Sybila však dievčatko nadojčila. Ako neskôr uviedla pred inkvizičným súdom, nemohla sa dívať na to, ako jej dieťa umiera. Malá Jakuba prežila ešte rok.

Consolamentum teda zaisťovalo spásu duše, a tým únik zo Satanovho sveta a návrat do nebeskej vlasti. Mnohokrát si však veriaci chceli túto spásu poistiť a uchýlili sa okrem katarského požehnania na smrteľnej posteli aj ku katolíckemu poslednému pomazaniu. U Raymondy Buscailhovej sa pri smrteľnej posteli vystriedal dobrý muž aj farár, pekne jeden po druhom. Faktom je, že udelenie consolamenta na smrteľnej posteli bolo medzi veriacimi veľmi obľúbené, lebo tak mali zaistenú spásu bez toho, aby dlhé roky museli žiť v odriekaní. Stávalo sa aj to, že sa chorý vyliečil, no svojho požehnania sa vzdal, pretože pravidlá, podľa ktorých mal žiť, sa mu zdali príliš prísne.

Ako sme uviedli, consolamentum zaisťovalo veriacim spásu a dokonalým zase obživu. Tí za požehnanie obvykle dostávali bohatú odmenu. Ceny nachádzame rôzne – od 20 do 200 solidov. V jednom prípade museli príbuzní predať mulicu, aby mohli dokonalému zaplatiť.

Jedinou modlitbou dobrých mužov bol Otčenáš, ktorý odriekavali vo dne v noci v presne stanovených hodinách. Mohli ho však odriekavať len dobrí muži a dobré ženy, teda tí, ktorí prijali consolamentum. Pretože verili, že jedine oni ako dediči apoštolov smú odriekavať modlitbu, ktorú ľudí naučil Kristus. Veriaci mohli len žiadať od svojich duchovných, aby sa za nich modlili.

 

Dokonalí

Dokonalí (dobrí muži, resp. dobré ženy), predstavovali katarské duchovenstvo, ktorého hlavnou úlohou bolo zaistenie spásy veriacich. Okrem toho mali za úlohu kázať a, samozrejme, získavať nových veriacich. Sami seba prezentovali ako nasledovníkov apoštolského života.

Koncom 13. storočia patrili k najznámejším a najvplyvnejším dobrým mužom bratia Petrus a Guillelmus Auteriiovci, obidvaja vážení notári z mesta Ax. V roku 1295 odišli do Lombardska a nechali sa vysvätiť za dokonalých. Následne sa vrátili späť do vlasti, kde vysvätili ďalších dokonalých, ktorí rozšírili rady heretických kazateľov. Bratia Auteriiovci vysvätili spolu štrnásť dokonalých. V roku 1310 bol  však Petrus Auterii uväznený, neskôr nasledoval jeho brat a ďalší dokonalí. Všetci boli upálení.

Život dokonalých prebiehal v prísnej askéze. A práve tento striktný asketický život, ktorého cieľom bolo nasledovať Ježiša Krista a apoštolov, silno pôsobil na veriacich. Tí ich vnímali ako „jediných ľudí, ktorí kráčajú po cestách spravodlivosti a pravdy, tak ako apoštoli. Neklamú. Neberú druhým majetok. Aj keby na svojej ceste našli zlato, nezdvihli by ho, pokiaľ by im ho niekto nedaroval. Človek lepšie dosiahne spásu vo viere ľudí zvaných kacíri ako v akejkoľvek inej viere”. Dokonalí žili z darov od veriacich, no mnohí si museli svoje živobytie zabezpečiť prácou vlastných rúk, napr. Pradas Tavernii bol krajčír, Bélibaste zase košikár.

 

Prísne pravidlá?

Uviedli sme, že život dokonalých sa riadil prísnymi pravidlami v náboženskej sfére a aj v oblasti každodenného života. Prevažná väčšina dokonalých tieto pravidlá dodržiavala, no našli sa aj výnimky. Napríklad Guillelmus Bélibaste, ktorého za jeho pobytu v Katalánsku sprevádzala veriaca Ramunda Martini. Mať pri sebe takúto sprievodkyňu bolo výhodné: nielenže sa postarala dokonalému o domácnosť, ale navonok mohli vystupovať ako manželský pár, čím sa dokonalý vyhol akémukoľvek podozreniu zo strany katolíckeho okolia. Ak dokonalý so svojou sprievodkyňou ostávali na jednom mieste, spali v oddelených posteliach. Ak však boli na cestách, tvrdili, že sú manželia a aj keď ležali v jednej posteli, ostávali oblečení. Bélibaste však s najväčšou pravdepodobnosťou nevyužíval len tieto výhody svojej sprievodkyne. Jedného dňa totiž prišiel za svojim priateľom pastierom Petrom Maurym  a presviedčal ho, aby sa oženil. Rovno mu ponúkol aj vhodnú manželku – svoju sprievodkyňu Ramundu Martini. Peter sa najprv vykrúcal, no nakoniec sa podvolil a so svadbou súhlasil. Svadba sa uskutočnila rýchlo, oddávajúcim bol Bélibaste. Peter svoje manželstvo večer po svadbe aj úspešne zavŕšil, no už na druhý deň nastali problémy. Bélibaste bol namiesto svojej obvyklej veselej nálady deprimovaný a dokonca sa rozhodol tri dni a tri noci držať pôst. Po troch dňoch opäť prišiel za Petrom a navrhol mu, aby bolo manželstvo zrušené. Peter nedokázal Bélibastemu nič odoprieť, a tak aj s týmto návrhom súhlasil. Manželstvo sa teda zrušilo a všetko sa vrátilo do starých koľají.

No o pár mesiacov priviedla Ramunda na svet dieťa. Bol to potomok Mauryho alebo Bélibasteho? Pravdepodobnejším sa javí, že šťastným otcom bol práve „dokonalý” a Mauryho jednoducho využil, aby si v očiach veriacich udržal povesť askétu. O tom, že Bélibaste nežil v celibáte, svedčí ešte jedna výpoveď. Blanca Martini, Ramundina sestra, vypovedala, že istý čas bývala spoločne so sestrou aj s Bélibastem v Prades. Jedného dňa nečakane vošla do izby, kde spali Ramonda a Bélibaste. Našla ich oboch v posteli a Bélibaste kľačal na kolenách, ako by práve obcoval s Ramondou alebo ako by s tým práve skončil. Keď ju dokonalý uvidel, zakričal na ňu: „Ty mrcha jedna, narušila si skutok cirkvi svätej!“

Na druhej strane však Bélibastemu treba uznať, že prísne dodržiaval zákaz požívania mäsa. Len čo sa mäsa dotkol, trikrát si umyl ruky predtým, než začal niečo piť či jesť. Dokonalý Filip de Alayrac, keď pobýval chvíľu s pastiermi na salaši, nielenže nejedol mäso, ale aj víno pil len z vlastného pohára. Pastierske poháre odmietol z dôvodu, že boli pošpinené kontaktom s ústami pastierov, ktoré sú zase pošpinené kontaktom s mäsom.

Napriek „čiernym ovciam“  predstavovalo učenie katarov pre mnohých ľudí to pravé náboženstvo a dobrých ľudí vnímali ako tých, ktorí kráčajú po ceste Kristovej. V čase, keď katolícky klérus upadal, objavili sa kňazi vedúci prísny asketický život zaručujúci spásu pre každého. Prevažná väčšina veriacich sa s najväčšou pravdepodobnosťou nezaujímala alebo skôr nerozumela teologickému dosahu katarskej viery na katolicizmus, ktorá vlastne popierala Kristovo človečenstvo, a teda aj zmŕtvychvstanie, a tým, že sa vyhlásila za Kristovu nasledovníčku, vzala právoplatnosť rímskej cirkvi. Mnohí z veriacich si dokonca spravili akýsi kompilát z katarskej a katolíckej viery, pričom poriadne nerozumeli ani jednému učeniu.

Rímska cirkev nemohla dopustiť, aby jej učenie a právoplatnosť boli spochybňované, a tak do boja proti kacírom nasadila inkvizíciu a križiacku výpravu. Následkom toho bola katarská heréza postupne zničená a dnes o nej nachádzame už len záznamy v historických prameňoch a legendy šíriace sa medzi ľuďmi.

 

Mgr. Lenka Košťalová vyštudovala históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa najmä stredovekými dejinami. Počas štúdia pracovala v Múzeu židovskej kultúry a po ukončení štúdia v Mestskom múzeu v Bratislave. Momentálne sa dejinami zaoberá už len vo voľnom čase, pričom aj naďalej sa zaujíma o témy, ktorým sa venovala už v priebehu štúdia − o vieru v stredoveku a jej prejavy v každodennom živote.

 

Použitá literatúra

Bejick, U.: Die Katharerinnen. Häresieverdächtige Frauen im mittelalterlichen Süd-

Frankreich. Freiburg – Basel – Wien 1993.Brenonová, A.: Kataři. Život a smrt jedné křesťanské církve. Brno 2001.

Duvernoy, J. (ed.): Le manuscrit 609 de la bibliothéque municipale de Toulouse,

Text dostupný  na internete: http://jean.duvernoy.free.fr/text/pdf/ms609_a.pdf.

Ladurie, E. Le R.: Montaillou, okcitánska vesnice v letech 1294 – 1324. Praha 2005.

Lambert, M.: Středověká hereze. Praha 2000.

Zbíral, D.: Největší hereze. Dualismus, učenecká vyprávění o katarství a budování

křesťanské Evropy. Praha 2007.

 

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.sk

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Blanka Kastílska zachránila kráľovstvo

Blanka Kastílska zachránila kráľovstvo

Blanka Kastílska dva razy vládla francúzskemu kráľovstvu (najprv v mene neplnoletého syna a neskôr počas jeho neprítomnosti) a vždy ríšu ochránila, či už pred odbojnou šľachtou, alebo pred útokmi anglického kráľa. Jej súčasníci jej pripisovali „mužskú odvahu v ženskom tele“. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.