Jiří Padevět: Svastika predáva

Publikované : 09.12.2016 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 9371

O zverstvách, ktorých sú ľudia schopní, o krvavých územiach, o tom, čo robí knihu zaujímavou a ktoré sa predávajú najlepšie, sme sa porozprávali s jedným z najzaujímavejších vydavateľov kníh v Československu, Jiřím Padevětom.

 Jiří Padevět

HistoryWeb.sk: Ako sa absolvent Strednej priemyselnej školy zememeračskej dostane k povolaniu kníhkupca, neskôr šéfa Vydavateľstva Academia a úspešného autora kníh?

Jiří Padevět: Šlo to, samozrejme, postupne, už na strednej škole sme vydávali časopis, takmer „ilegálny“, šírený v náklade niekoľkých kusov. Už tam som sa zaujímal o literatúru a písanie. Kto na strednej škole nepísal básne, alebo aspoň krátke poviedky, však? Potom som študoval na Pedagogickej fakulte, ktorú som však nedokončil, a vzhľadom  na to, že v roku 1988 sa nedalo existovať bez pečiatky od zamestnávateľa v občianskom preukaze, išiel som tam, kde som si myslel, že ma to bude najviac baviť – a to boli antikvariáty. V tom čase však bolo v pražských antikvariátoch všade plno, takže som nastúpil do vydavateľstva Československý spisovateľ, ktoré malo pomerne honosnú budovu kníhkupectva, jednu z mála v tom období. Tam som začal svoju kníhkupeckú kariéru.

 

HW: Odtiaľ to už bola hladká cesta až k riaditeľovi?

JP: Nie, určite nebola hladká. Nakrátko som svoju kariéru prerušil „najčestnejšou povinnosťou mladého muža“, vojenskou službou. Po návrate z vojny už ale bolo všetko inak, bolo po novembri 1989. Ja som ďalej pokračoval ako kníhkupec, potom som sa stal vedúcim kníhkupectva a až potom som nastúpil do Vydavateľstva Academia. Tam som mal na starosti budovanie nových predajní, predovšetkým tej na Václavskom námestí. Potom som sa postupom času stal zástupcom riaditeľky, až nakoniec riaditeľom. Nie je v tom žiaden dramatický príbeh, bola to evolúcia, žiadna revolúcia.

 

HW: Čo si myslíte ako úspešný vydavateľ, sú knihy stále na ústupe, alebo, naopak, opäť nabrali „nový dych“?

Nakladatelství AcademiaJP: Ja si myslím, že neplatí ani jedno. S knihami je to vlastne stále rovnaké. To „geto“ čitateľov, teda ľudí, ktorí naozaj čítajú a bez čítania nemôžu existovať, je vlastne stále približne rovnako veľké. To, že si človek kúpi knihu, však ešte neznamená, že ju skonzumuje, čiže prečíta. Myslím si, že veľa publikácií sa predá len preto, že človek si v danú chvíľu myslí, že tú knihu bude čítať. Nakoniec ju ale nikdy čítať nebude. Problém nie je v tom, že by ubúdalo čitateľov, tých je podľa mňa stále konštantné množstvo. Problém je skôr v tom, že ubúda počet ľudí, pre ktorých je kniha zaujímavá ako tovar, predmet nákupu. Predaje ale nejdú dramaticky dole, i keď sú, samozrejme, slabšie a silnejšie roky. Je to predovšetkým o tom, čo vychádza. Bestsellery to všetko dokážu strašne pohnúť k zeleným číslam. Určite si ale nemyslím, že by kniha ako taká bola na ústupe.

 

HW: Internetové predajne vidia rozmach v predaji kníh, na druhej strane mnohí vydavatelia, na Slovensku, hlavne tí menší, sa neustále sťažujú, že s knihami je to horšie a horšie...

JP: Samozrejme, e-shopy predaju kníh nesmierne pomáhajú, na druhej strane však likvidujú kamenné kníhkupectvá. Dnes to totiž funguje tak, aspoň teda v Čechách v menších mestách, že človek príde do kníhkupectva, knihu si „omacá“, pozrie sa do nej, kúsok si prečíta a vráti ju do regálu. Potom príde domov a objedná si ju na e-shope so zľavou 20 – 30 %.

 

HW: Na Slovensku malé kamenné obchody likvidujú často i veľké obchodné centrá...

JP: Áno, sú mestá, ako napríklad Ostrava, kde veľké nákupné centrum likviduje malé kamenné kníhkupectvá v meste. Potom sú ale mestá, napríklad Jičín, kde kamenné kníhkupectvá likviduje práve ten e-shop. V Jičíne veľké obchodné centrum nie je, a asi ani nikdy nebude. V Tescu majú maximálne jeden regál s knihami, takže ten zákazník sa príde do kníhkupectva pozrieť, vybrať si a objedná si to doma v pokoji v e-shope. Funguje to ako vzorkovnica.

Průvodce protektorátní Prahou

HW: Podľa niektorých analýz bestsellery až tak tržby nerobia, skôr je dôležité široké spektrum ponúkaných kníh.

JP: To bude zrejme trochu pravda, zvlášť u veľkých kníhkupcov, ktorí to široké spektrum môžu ponúknuť. V každom prípade bestseller tržby vždy tiahne. Je to jedna, možno dve knihy mesačne, niekedy tri. Výnimočne, keď sa to podarí, je ich päť. Tie urobia, povedzme, tretinu mesačnej tržby. A to je strašne veľa.

 

HW: Je rozdiel, v akom čase v roku sa vydá kniha? Je napríklad lepšie vydať knihu tak, aby bola na trhu pred Vianocami?

JP: Ono to bude skôr tým, že väčšina vydavateľov to tam smeruje. V období september až december vyjde najviac bestsellerov, pretože všetci logicky predpokladajú, že sa budú knihy najviac predávať.

 

HW: Kniha je teda stále výborný darček.

JP: Kniha je, a asi ešte pekne dlho bude absolútne úžasný vianočný darček. Jednak je tam široký výber, jednak kniha nie je drahá. A to napriek tomu, že všetci frfleme, že knihy sú drahé. V porovnaní s iným tovarom nie sú. Navyše nejaká kniha sa dá skutočne vybrať pre  každého. Nemusíte rozmýšľať, či kúpite dieťaťu hračku, manželke kabelku alebo šperky, proste kúpite knihu. A kúpite ich všetky a pre každého na jednom mieste. Zaberie Vám to hodinu času. Inak by ste darčeky zháňali dva dni. A výsledok by bol možno horší než s knihami.

 

HW: Vydavateľstvo Academia je okrem iného známe vydávaním historických kníh, oplatia sa dnes vôbec vydávať? Nemáte pocit, že záujem o dejiny je slabší?

JP: V Čechách je na knižnom trhu historická, respektíve populárno-náučná historická literatúra jedným z najväčších segmentov. Čo je zaujímavé, zákazníci sú predovšetkým muži. Nechcem ženy uraziť, ale ich skôr zaujímajú iné segmenty trhu, napríklad beletria. Historická literatúra, predovšetkým tá týkajúca sa 20. storočia, nedávnej histórie a potom ešte zvlášť história vojen, to je vyložene mužské čítanie.

 

HW: A je teda stále žiadaná?

JP: Áno, je stále žiadaná. Keď vyjde päťdesiata kniha, ktorá bude mať na obale Erwina Rommela, aj tak sa bude predávať.

 Hitler a svastika stále priťahujú

HW: I z našej skúsenosti na HistoryWeb.sk nám vychádza, že „Hitler stále predáva“...

JP: Ja si dokonca myslím, ale, samozrejme, nemám to podporené žiadnou štúdiou, len vlastnou dlhoročnou a prakticky každodennou skúsenosťou, že svastika je najpoužívanejší symbol na obálkach kníh v Českej republike. Bezpochyby.

 

HW: Nadviažme na túto tému otázkou, ktorá už čiastočne bola zodpovedaná – ktoré historické témy sú najžiadanejšie?

JP: Druhá svetová vojna všeobecne, u nás aj rok 1938, momentálne v súvislosti s filmom i knihy o operácii Anthropoid. Teraz ich vyjde a vyšlo asi päť rôznych titulov, i keď je každá svojím spôsobom iná. Potom možno trochu problematika roku 1968, ale to už je téma skôr pre znalcov. Tu je populárnych prác menej, vychádzajú vyložene odborné monografie. Neviem ani, čím to je, ale relatívne veľkou témou v Čechách sa teraz stáva problematika protinacistického odboja. Pred rokom 1989 to bol len Fučík a partizáni, nikto iný. Po roku 1989 to boli zas len Traja králi a parašutisti z Británie, a nikto iný. Teraz sme, myslím, konečne vo fáze, keď sa o odboji začína hovoriť, písať a uvažovať komplexne.

 

HW: Čo staršie dejiny?

JP: Z nich určite stredovek, možno čiastočne baroko, ale tam už to u čitateľa predpokladá väčšiu znalosť problematiky, a to už má málokto. Predsa len, keď sa pozrieme na televíziu, každý druhý dokument je o druhej svetovej vojne. Veľa ľudí má preto pocit, že tomu rozumie. Tým sa vrátim k otázke o záujme o historické knižky. Keď sa napríklad pozriete do českej politiky, každý druhý politik používa historické prirovnania. Žiadny nepoužije prirovnanie z chémie alebo z fyziky. A to je možno i dôvod, prečo sa tie historické knihy dobre predávajú. Väčšina ľudí si myslí, že tomu rozumie. Aj keď to tak, samozrejme, nie je, dokážu to skonzumovať. Knihu o analytickej chémii si kúpi skutočne len človek, ktorý analytickú chémiu robí. Históriu si kúpi ktokoľvek, od lekára po smetiara.

 

HW: Máme trochu pocit, že na Slovensku sú ešte pomerne populárne témy Vikingovia a Slovania. Je to tak aj v Čechách?

JP: Tí Vikingovia, to je trochu zvláštne, ale zrejme to zasa súvisí s tým „chlapstvom“. U nás sú to skôr husitské vojny, čo bude zrejme niečo podobné, takí „stredoeurópski Vikingovia“. (Smiech.)

Pod tíhou historie


HW: Čo prvá svetová vojna, predovšetkým v súvislosti s jej „storočnicou“, ktorá je ešte stále v kurze?

JP: Tá skutočne išla hore v súvislosti s výročím. Dalo by sa povedať, že predtým bolo, dajme tomu, zo 100 predaných kníh o prvej polovici 20. storočia 95 o druhej svetovej a 5 o prvej svetovej vojne. Tým výročím sa to ale strašne oživilo a pomer sa zmenil v prospech prvej svetovej. Venoval sa tomu rozhlas, televízia a pribudlo aj kníh. U nás ale predovšetkým problematika légií, ten kult légií u nás stále žije.

 

HW: To trochu funguje i u nás, množstvo ľudí si dáva robiť rodokmene a takmer v každej rodine koluje legenda o niekom, kto bol legionár, alebo ak nie legionár, tak šľachtic.

JP: Ideálne teda jeden dedko legionár, jeden šľachtic! (Smiech.)

 

HW: Teraz vyšlo v Čechách veľa kníh i ku Karolovi IV.

JP: Áno, zviezlo sa to s tým výročím. Uňho si ale nie som celkom istý predajnosťou. Karol IV. vyhral aj tú úplne absurdnú súťaž o najväčšieho Čecha. Taká tá „karolovská“ vlna trochu na trhu je, ale nemyslím si, že každý, kto si kúpi monografiu o Karlovi IV., si ju skutočne aj prečíta a jeho záujem o túto epochu bude ďalej pokračovať.

 

HW: Dokážete povedať, či existuje rozdiel medzi slovenským a českým knižným trhom s historickou literatúrou?

JP: Ja si myslím, že žiadny výrazný rozdiel nie je. Samozrejme, na Slovensku je veľký záujem o slovenský štát, u vás vyšlo o tejto problematike neskutočné množstvo kníh. V Čechách vyšli možno tri. Napriek tomu, že je to podľa mňa veľmi zaujímavá téma.

 

Kolaps a regenerace: Cesty civilizací a kulturHW: Prejdime k autorom. Ktorí autori historickej literatúry vedia podľa Vás najlepšie písať popularizačné knihy? V Čechách sa relatívne dobre darí napríklad dvojici Bárta – Kovář. Ich Kolaps a regenerace boli väčšmi odborne ladené, ale Civilizace a dějiny a ďalšie pokračovania už boli skôr populárne.

JP: Pre Kolaps a regenerace robíme dotlač dodnes. A stále sa predáva lepšie než tá druhá. Napriek tomu, že je bezpochyby komplikovanejšie napísaná a ťažšie spracovateľná. Ale ja si myslím, že ide práve o jednu z tých kníh, ktoré si viac ľudí kúpi, než reálne prečíta. Krásny ďalší príklad takejto publikácie je Zánik Západu Oswalda Spenglera. Budúci rok budeme robiť ďalšie vydanie, predali sme ho snáď 3 500 výtlačkov. Je to ohromne ťažká kniha. Povedzte mi, kto z tých tri a pol tisíca ľudí ju reálne čítal.

 

HW: My.. (smiech)

JP: Áno, tak to sme traja (smiech), ale dokopy nás je možno desať. Je to ale „sexy“ titul, je dobré to mať v knižnici. Alebo keď Vás niekto vidí, že si to nesiete do kaviarne.

 

HW: U nás vyšla Samovražda Západu od Kocha a tá sa zas tak dobre nepredáva, pritom je to tiež „sexy“ titul. A je to tenšia kniha a spracovateľnejšia...

JP: U Spenglera totiž funguje ten vlastne nesprávny „pach“ nacizmu. Veľa ľudí ho považuje za „protonacistu“, čo je, samozrejme, nezmysel, podobne ako u Nietzscheho. Ale pri predaji to funguje.

 

HW: Vráťme sa k predajnosti Kolapsu a regenerace. V čom tkvie vysoká predajnosť tejto knihy?  

JP: Okrem toho, že je to zaujímavý titul a dobrá kniha, došlo aj k veci, ktorú ma každý vydavateľ hrozne rád – autori sa starajú o propagáciu knihy. Chodia dobrovoľne do televízie, do rádia, neustále tú knihu niekam nosia a ukazujú. Taký autor, to je pre vydavateľa dar z nebies.

 Prof. Miroslav Bárta a prof. Martin Kovář v roku 2013

HW: Navyše Bárta i Kovář sú známi autori...

JP: Presne tak. Miroslav Bárta je špičkový egyptológ, neustále je v televízii. Martin Kovář sa medzičasom stal prorektorom Univerzity Karlovy, vystupuje v televízii a podobne. Sú to ľudia, ktorých je neustále vidieť.

 

HW: Čosi podobné sa stalo i Vám ako autorovi.

JP: Áno, často ma pozývajú na besedy, robím rozhovory. Ako napríklad teraz. (Smiech.)

 

HW: Vráťme sa k popularizátorom..

JP: No...  zaplať pánboh za Miroslava Bártu a Martina Kovářa. Našťastie nie sú sami, ale práve v tej historickej literatúre veľa dobrých popularizátorov nie je. U nás sa dosť drží taký ten nemecký štýl písania. Že teda téma je strašne zaujímavá, ale v knihe je viac poznámok pod čiarou než textu samotného a je to napísané sucho. Ten príbeh trpí na úkor faktov. Samozrejme, ako monografia to hodnotu má, ale znova, je to pre 20 – 30 ľudí z „fachu“. Aby niekto napísal historickú fresku a zároveň to bolo fakticky správne... tak o nikom takom z českých autorov neviem.

 

HW: To chýba aj na Slovensku...

JP: Áno, taký ten štýl veľkých anglosaských autorov, ako Timothy Snyder, Paul Johnson. To u nás nikto poriadne nevie. Sú to príbehy, ale je to historicky správne. Pritom to má nápad a prináša to čosi nové.

 

Timothy SnyderHW: Knihu ktorého historika alebo archeológa by ste radi v budúcnosti vydali? Máte nejaký vydavateľský sen?

JP: Môj sen je už, žiaľ, nesplniteľný, pretože už vychádza inde a je to Timothy Snyder, ktorého ja považujem za absolútnu špičku. Verím ale, že ešte napíše ďalšie knihy. Strašne rád vydávam tiež Zimbarda, s ktorým zdieľam pohľad na civilizáciu. Ale myslím, že sny si v poslednom čase plním priebežne – tie vydavateľské aj tie životné.

 

HW: Vy nie ste len riaditeľom Vydavateľstva Academia, ale i úspešným autorom kníh, ktoré sa dobre predávajú, a zároveň ich vo svojich recenziách chvália i poprední odborníci. Vaša posledná kniha Krvavé léto vyšla relatívne nedávno. Venujete sa v nej divokému odsunu českých a moravských Nemcov po máji 1945. Predtým ste sa v Krvavom finále venovali zverstvám páchaným nemeckou brannou mocou opúšťajúcou Čechy ku koncu vojny. Prečo tieto témy? Čím Vás zaujali? Máte pocit, že také niečo v českej historiografii chýba?

JP: Chýba to ako téma, ale to nie je ten hlavný dôvod. Predovšetkým mám pocit, že chýba, a to nielen v českej historiografii, geografický rozmer. Historici majú tendenciu udalosti fixovať v čase, a nie v mieste. Preto som zvolil formát sprievodcov. Tie udalosti sa niekde stali, na mnohých miestach sú dodnes stopy po udalostiach, ktoré sa tam odohrali. Na rôznych miestach zahynuli tisíce ľudí, na ktorých si dnes nikto nespomenie, ktorí mnohokrát nemajú ani hrob, a ak majú hrob, tak masový a bezmenný.

 

Krvavé fináleHW: Snažíte sa teda ľudom pripomenúť, čoho sú schopní?

JP: Znie to asi pateticky, ale to je hlavný dôvod, prečo sa týmto témam venujem a prečo takýmto spôsobom. Hlavným dôvodom je pripomenúť dobu, ktorú si dnes nedokážeme ani predstaviť. Pred chvíľou som spomínal, že druhá svetová vojna sa stále číta, stále sa vydávajú knihy, som však presvedčený o tom, že nikto z nás si nedokáže predstaviť, ako to vyzeralo. Zvlášť koniec vojny, čo to bolo za príšernú hrôzu, ako sa zaobchádzalo s väzňami v transportoch smrti, ako sa potom zaobchádzalo s Nemcami, ktorí boli odsunutí. Je to rovnaký príbeh, menia sa len aktéri. Spomínali sme Timothyho Snydera. Pracujem s fenoménom krvavých území, s ktorým prišiel on, teda území, kde sa striedajú štáty, kde štátna moc v istom časovom úseku nefunguje a nevykonáva ochranu svojich občanov. Alebo je štátna moc naviazaná na nejakého diktátora  a to spôsobuje ohromné utrpenie.

 

HW: Patrí územie Československa medzi krvavé územia?

JP: Myslím si, že krvavé územia sú fenomén, ktorý za istých okolností môže nastať kdekoľvek. Som presvedčený o tom, že práve medzi marcom a augustom 1945 sa takéto územie vytvorilo v priestore dnešnej Českej republiky. Na území, kde žilo osem miliónov ľudí, z toho tri milióny mali byť niekam vyhostené, k tomu je tam milión vojakov Schörnerovej armády [Schörner bol maršal Wehrmachtu, veliaci na konci vojny jednotkám na území dnešných Čiech, známy svojou extrémnou brutalitou – pozn. Historyweb.sk], ďalej bizarné jednotky poľských odbojárov, ktorí utekajú pred Stalinom, cez Vlasovove jednotky až po zvyšky Hlinkovej gardy, ktorá cez Čechy ustupovala na západ, a zvyšky maďarskej armády a Rumunov. To je až neuveriteľná situácia, ktorú vlastne nikto, ani ja, komplexne nikdy nepopísal.

 

HW: A po vojne divoký odsun Nemcov...

JP: Tzv. divoký odsun, ktorý vlastne vôbec nebol divoký – žiaľ, z väčšej časti bol organizovaný štátom – ten nie je nič iné. To je len ďalšia kapitola tohto strašného príbehu, ktorý trval viac ako pol roka.

 

Krvavé létoHW: Prečo vzniklo v Československu v tom pol roku krvavé územie?

JP: Na hraniciach mocností často vznikajú vákuá. Väčšinou na krátku chvíľu a to zrejme stačí. V Československu sa to stalo. Teda, skôr v Čechách, Slovensko bolo niečo iné. Po odchode nacistickej moci vzniklo mocenské vákuum. Tá, i keď bola beštiálna, fungovala v rámci nejakej zákonnosti. A kým sa moci chopil československý štát, tak sa dialo, čo sa dialo.

 

HW: Pri písaní týchto kníh ste prešli množstvo hrôzostrašného archívneho materiálu, fotografií, výpovedí, záznamov. Malo to na Vás nejaký vplyv? Nie ste sklamaný z toho, čoho sú ľudia schopní?

JP: Ja som si ani predtým v zásade nerobil o ľudstve žiadne ilúzie. Myslím si, že v podstate sme krvilačné beštie a len to, že nás stráži štát, že existuje nejaký zákonný rámec, že ctíme nejaké normy a že máme dobré podmienky  pre život, nás núti správať sa dobre. Ale len čo štát prestane fungovať a podmienky pre život sa výrazne zhoršia, prestaneme sa správať dobre. Čím budú horšie podmienky pre život, tým horšie sa budeme správať.

 

HW: Boli ste teda pripravený na najhoršie? Nemáte po zhliadnutí všetkého toho fotografického materiálu zlé sny?

JP: Áno, v podstate som bol pripravený na najhoršie. To po prvé, a po druhé nočné mory nemám, naopak. Ak niečo takéto študujete, musíte sa na to pozrieť opačne – ja sa mám teraz strašne dobre. Nikto ma nechce zabiť, nemusím nikam ísť vo vagóne pre dobytok, nikto po mne nestrieľa, mám kde bývať, mám čo jesť, neprší na mňa. A to stačí.

 

Jakub Drábik a Jiří Padevět v Bratislave, 2016HW: Vaša posledná kniha Krvavé léto Čechov nevykresľuje práve v najlepšom svetle. Nezačali Vás kolegovia alebo bežní ľudia po jej napísaní odsudzovať? Nedostávate nenávistné emaily pre „očierňovanie“ českého národa?

JP: Zatiaľ nie, ale určite prídu. Nemyslím si ale, že by som obviňoval Čechov ako takých, alebo akýkoľvek národ. Vo všetkých tých knihách opisujem konkrétne udalosti, konkrétnych páchateľov a konkrétne obete. Nikdy negeneralizujem, vždy je to konkrétny páchateľ. To, že sa niekoľko desiatok, možno stoviek Čechov správalo ako zvery, neznamená, že sú takí všetci Česi. Skôr je smutné, že v týchto chvíľach sa väčšina ľudí na zločiny len pozerá a nič proti nim neurobí. To dáva podľa mňa civilizácii väčší varovný signál než samotní páchatelia. Percento deviantov a sadistov je v každej spoločnosti. Na krvavých územiach len majú príležitosť sa prejaviť.

 

HW: Máte nejaký príklad tejto ľahostajnosti?

JP: Našiel som napríklad fotku, ktorá je súčasťou Krvavého léta, na ktorej je pražské Náměstí republiky. Na fotke niečo zreteľne horí. Nie je to síce vidieť, ale je to človek. Námestie je plné ľudí, dav niekoľkých tisícov ľudí. Na druhej strane fotky je ručne napísaná veta, ktorá o dobe podľa mňa veľa hovorí: „Opékání gestapáka na Náměstí republiky. To nikomu nedávejte, nesmělo se fotit.“ Česi boli beštie, chovali sa tak. Ale iné národy by sa v rovnakej situácii chovali úplne rovnako. Nehádžme na to národnostné hľadisko, nie sú Česi horší, alebo Slováci horší, alebo Nemci horší. Všetci sme rovnakí. Zvlášť v priestore strednej Európy, kde zdieľame spoločnú kultúru.

 

HW: Ďakujeme za rozhovor.

JP: Ja ďakujem.

 

Za HistoryWeb.sk sa s Jiřím Padevětom zhovárali Jakub Drábik a Branislav Kovár.

 

Jiří Padevět na udeľovaní ceny Český patriot v januári 2016

Jiří Padevět sa narodil v Prahe v roku 1966 a dnes pracuje ako riaditeľ Vydavateľstva Academia. Pod jeho vedením získalo vydavateľstvo viacero cien a on sám je nielen úspešný riaditeľ, ale aj úspešný spisovateľ a historik. Je autorom viacerých historických kníh a prác, v roku 2014 získal za knihu Průvodce protektorátní Prahou prestížnu cenu Magnesia litera, a tiež cenu za Slovník roku 2013. Medzi jeho najznámejšie práce patria okrem spomenutého Průvodce (2013) predovšetkým Krvavé finále : Jaro 1945 v českých zemích (2015), Anthropoid (spolu s Pavlom Šmejkalom, 2016) alebo Krvavé léto 1945 : Poválečné násilí v českých zemích (2016) a množstvo ďalších.

 

 

Obrazová príloha: academia.cz, wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Pohľad z Moskvy nie len na naše dejiny

Pohľad z Moskvy nie len na naše dejiny

Na minulosť, dejepisectvo, a na to ako je to v súčasnom Rusku s nostalgiou po Stalinovi sme sa pýtali nestorky ruskej historickej vedy Valentiny Vladimirovny Marjiny, ktorá našla zaľúbenie i profesionálnu špecializáciu v československej a obzvlášť slovenskej histórii. celý článok

Chcete pitvať? Kúpte si mŕtvolu od kata

Chcete pitvať? Kúpte si mŕtvolu od kata

Krv má v ľudskej histórii od nepamäti osobité postavenie. Pravdepodobne už v praveku si ľudia všimli, že keď človek stráca krv, z jeho tela odchádza život. Krv ako symbol života sa tak stávala súčasťou liečiteľstva, náboženských a okultných obradov. celý článok

Praví Slováci z genetického hľadiska neexistujú

Praví Slováci z genetického hľadiska neexistujú

Genetika je veľmi širokou disciplínou s mnohými špecializovanými oblasťami, ale aj atraktívnymi zákutiami. Americké kriminálne seriály, spájanie hollywoodskych hviezd s genetickými vyšetreniami či túžba poznať svojich predkov popularizujú genetiku čoraz viac aj medzi laickou verejnosťou. celý článok

Keď technológie nestačia

Keď technológie nestačia

Hrozby moderného sveta spoločnosť nezvládne len pomocou technológii – myslí si predseda Slovenskej historickej spoločnosti Dušan Kováč. Spoločnosť musí rozumieť tomu, čo sa deje v ľudských hlavách i ako sa formujú spoločenské vzťahy. A na to potrebuje humanitné a spoločenské vedy. celý článok

Dejiny, migranti a stredovek

Dejiny, migranti a stredovek

Stredovek nikdy nebol temnou dobou, ale skôr laboratóriom súčasnosti. Ako spolu súvisia Karel Čapek a utečenci? Zažívame nové sťahovanie národov? A majú ísť „povaľači z kaviarní” do polí a tovární? O tom všetkom sme sa zhovárali s doc. Janom Stejskalom. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.