Jeden z mnohých – príbeh Jozefa Trojana

Publikované : 10.09.2015 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 3853

Po skončení druhej svetovej vojny sa v obnovenom Československu odohral celý rad významných zmien v mnohých oblastiach života. Niektoré boli menšie, iné väčšie. Domnievam sa, že nebudem ďaleko od pravdy, ak napíšem, že asi najrazantnejšou zmenou v prvých povojnových rokoch bol „víťazný február“, keď sa k moci dostali predstavitelia komunistickej strany. Myslím si, že udalosti, ktoré nasledovali po Februári 1948 sú pomerne známe. V tomto krátkom článku by som chcel poukázať na jeden konkrétny jav, ktorý sprevádzal upevňovanie moci komunizmu – politické procesy. Medzi asi najznámejšie obete procesov patria Viliam Žingor, Rudolf Slánský či Milada Horáková. No treba podotknúť, že obeťami boli aj v dnešnej dobe menej známe osobnosti. Jednou z nich je aj Jozef Trojan.

 

O koho vlastne ide? Jozef Trojan bol podnikateľ, odbojový organizátor partizánskeho hnutia na hornej Nitre, pomerne zámožný človek, príslušník občianskeho, nekomunistického odboja a obeť politických procesov s partizánmi.

Narodil sa 25. 3. 1906 v Horních Heřmanicích, okres Ústí nad Orlicí, do roľníckej rodiny. Dá sa povedať, že jeho hospodársky talent sa formoval od detstva, absolvoval aj hospodársku školu vo Velkém Meziřičí. Vojenčinu si odslúžil na Slovensku – v Prešove – a po jej skončení sa zamestnal ako hospodársky adjunkt na majetkoch premonštrátov. Odtiaľto nastúpil do podniku, ktorý ho ovplyvnil azda najviac – do firmy Baťa v Zlíne. Tu sa prejavili jeho kvality a po troch mesiacoch už pôsobil ako účtovník podniku. Potom sa stal správcom istého Baťovho pobočného závodu a správca Baťovho statku pri Prahe. Od konca roku 1938 žil na Slovensku v Šimonovanoch, dnes časť mesta Partizánske, kde pôsobil ako správca Baťovho veľkostatku. Bol vedúcim pracovníkom Baťovho koncernu –  ako vynikajúci organizátor mal statok zmodernizovať, zaviesť továrenskú výrobu vo väčšom meradle a vybudovať aj jeho hospodárske zázemie. Mestečko Baťovany teda začalo rásť.

 

Druhá svetová vojna

Trojan bol pôvodom Čech, ale bol pre oblasť, Baťove závody a správne fungovanie výroby dôležitý, a tak nebol odsunutý, dostal výnimku na pobyt na Slovensku. V pozícii správcu veľkostatku a ako pomerne významná osoba sa už od roku 1939 dostával do kontaktu s budúcimi odbojármi, príslušníkmi spravodajskej skupiny Hela, ktorá sa orientovala na československú vládu v Londýne. Až do oslobodenia totiž nebol členom komunistickej strany, neorientoval sa na Moskvu.

Odboju jeho pozícia tiež prišla vhod – ako obchodník bol v kontakte so zahraničím, čo bolo užitočné pre odovzdávanie a prijímanie informácií cez rôzne spravodajské bunky – napríklad v Turecku. Taktiež boli zásielky pre Baťu využívané na pašovanie materiálu, napríklad vysielačiek v zásielkach koží. Trojanova skupina tiež tajne vyhotovovala mapy Slovenska aj Protektorátu, časti Poľska, Maďarska a Rumunska pre potreby spojeneckých kartografov, potvrdenia o slovenskom občianstve, nevyplnené doklady (pasy) a podobne. Trojan bol pomerne zámožný človek, mohol finančne, materiálovo a vďaka svojej pozícii a kontaktom (bol v kontakte ako s predstaviteľmi vládnej moci, tak aj nemeckej ríše, s niektorými ako priateľ, iných mal podplatiť) aj organizačne podporovať ilegálnych pracovníkov – čo aj využíval a zásoboval najmä tábor Albína Grznára materiálom aj informáciami.

Aj keď bol činný v protifašistickom hnutí, spočiatku sa nedostal do jeho vedúcich funkcií. Komunistický odboj s ním jednoducho nerátal. V januári 1944 sa zúčastnil menšieho stretnutia odbojových organizátorov na samote Betlehem nad Jerichovom s Pavlom Alexandrovičom Baranovom, kapitánom Červenej armády, ktorý ušiel z koncentračného tábora a v apríli 1944 sa zúčastnil stretnutia ilegálnych pracovníkov na čistinke pod Chlnkom, kde mal Baranov prejav a Grznár hovoril o prípravách povstania v regióne.

 

Slovenské národné povstanie

V prvých dňoch po vypuknutí Povstania sa Trojan dostal na čelo partizánskej skupiny „Pavel“. Názov jednotky bol zvolený na počesť spomenutého P. A. Baranova, ktorý bol zatknutý ešte pred začiatkom Povstania, 29. 5. 1944 počas cesty vlakom. Aj keď som spomínal, že s Trojanom komunisti ako vedúca sila partizánskeho hnutia nerátali – Trojan sám komunista nebol – potrebovali na čele oddielov schopných a rešpektovaných ľudí s dobrými organizačnými schopnosťami. Partizánska skupina „Pavel“ bola zložená prevažne z pracovníkov Baťových závodov. Skupina vznikla 30. 8. 1944. Robotníci, ktorí prichádzali do práce vlakom, boli zastavení odbojármi a vyzvaní, aby šli na miesto vyzbrojovania a pripojili sa k povstaniu. Za niekoľko hodín sa tu malo vyzbrojiť do 2000 ľudí (v skutočnosti pravdepodobne menej), ktorí sa členili na jednotky po 40 alebo 80 ľudí, a hneď im aj boli určení velitelia z radov záložných aj aktívnych poddôstojníkov aj dôstojníkov. Po príchode vojakov z trnavskej posádky sa jednotky doplnili a dodatočne vyzbrojili. Jednotka tak mala vojensko-partizánsky ráz a začala sa označovať partizánska skupina „Pavel“. Za veliteľa vymenovali Jozefa Trojana a za komisára Albína Grznára.

Prvé boje brigády „Pavel“ sa uskutočnili pri Čakajovciach a Mýtnej Novej Vsi. V oboch prípadoch skupina nebola schopná odolávať lepšie vyzbrojeným a organizovaným jednotkám Kampfgruppe Schill. Medzi jej prvé väčšie boje ale jednoznačne patrila obrana Baťovian, kde sa podieľali predovšetkým na obrane prístupov k mestečku v smere od Brodzian, čiže držali hlavne ľavé krídlo lemované výšinami. Po dobytí Baťovian prešiel oddiel „Pavel“ po ústupe k Necpalom pri Prievidzi, kde sa dostal pod velenie inej partizánskej brigády a po presune sa podieľal na operáciách v okolí Žarnovice a obce Kľak.Neskôr bola skupina začlenená ako 3. prápor k 2. československej paradesantnej brigáde, údajne najkvalitnejšej vojenskej jednotke Povstania. Keďže sa situácia zhoršovala, musel prápor pod Trojanovým vedením ustúpiť až do oblasti Starých hôr pod Donovalmi.

V noci z 27. na 28. októbra vydal generál Viest rozkaz na skončenie organizovaného odporu voči Nemcom. Trojan teda prápor rozpustil, pričom zdôraznil potrebu návratu do lesov pri Baťovanoch. Aj tento krok mu neskôr priniesol problémy. Prápor sa rozdelil na 3 skupiny. Prvé dve sa časom spojili s Červenou armádou, tretia – pod Trojanovým velením – sa 26. novembra 1944vrátila k Baťovanom. Trojan sa na samote Hlboké pri Koľačne podujal na znovuzorganizovanie brigády „Pavel“, ktorá sa premenovala na Hornonitriansky prápor. Myslím, že je namieste napísať, že skupina „Pavel“ pravdepodobne patrila k jedným z najlepších partizánskych jednotiek.

Pod týmto názvom sa zúčastnila bojov v okolí Žarnovice, Novej Bane, ale operovala aj v okolí Baťovian. V januári a februári 1945 pôsobila jednotka „Pavel“ na čele s Trojanom ako 3. prápor Nitrianskej partizánskej brigády a v zostave brigády sa zúčastnila prelomu frontu na Hrone. Po prekročení Hrona bol jeho prápor začlenený do zostavy 2. ukrajinského frontu maršala Malinovského. Vo februári 1945, pri pokuse o odrazenie nemeckého protiútoku medzi Kozmálovcami a Hronským Beňadikom, bol Trojan ranený do nohy a odsunutý do nemocnice.

 

Povojnové obdobie

Po vojne bol Trojan rešpektovaný bývalý partizán, veliteľ, pracovník celoslovenského partizánskeho výboru, a tiež obdržal viaceré vyznamenania. Stal sa generálnym riaditeľom Baťových závodov na Slovensku, vstúpil do KSS a začal sa angažovať aj vo vodách politiky. Od  októbra 1945 do 16. 5. 1946 bol členom Dočasného národného zhromaždenia a onedlho bol zvolený za poslanca Ústavodarného národného zhromaždenia. Neskôr sa stal aj generálnym riaditeľom gumárenského a kožiarskeho priemyslu na Slovensku. Stále si rozširoval kontakty, stretával sa s významnými predstaviteľmi povojnového politického života – so Širokým, Noskom, Ďurišom, Bašťovanským...

Zachoval si ale svoj zvyk usporadúvať rôzne bujaré oslavy, napr. poľovačky sprevádzané alkoholom. Za vojny, pravda, boli hosťami predstavitelia vtedajšieho režimu, Slováci i Nemci (bol napríklad v kontakte s prednostom ÚŠB Jozefom Beňuškom) a oslavami chcel Trojan zakryť svoje kontakty s odbojom a získať informácie. Po vojne opačne – hosťami boli tiež predstavitelia politickej moci, ale pre zmenu potreboval zakryť svoje kontakty s bývalým režimom, i keď sa im nedalo vyhnúť (bol predsa vysokým hospodárskym činiteľom Slovenského štátu!) a často priniesli cenné informácie. Tak či onak, Trojanove veľké možnosti a osobné styky začali vyvolávať vo viacerých kruhoch závisť, a pod týmto úspešným človekom sa pomaly začínal lámať konár.

Ešte v septembri 1945 údajne vznikol spor ohľadom názvu Hornonitrianska partizánska brigáda. Vtedy sa totiž Trojanovi partizáni stretli a zraz bývalej jednotky sa nazýval „Zraz 1. Hornonitrianskej partizánskej brigády kpt. J. Trojana“, čím vznikli spory medzi Františkom Hagarom – skutočným veliteľom Hornonitrianskej partizánskej brigády – a Trojanom. Trojanovci ale zo svojho stanoviska odmietli ustúpiť a spor ohľadom názvu sa tiahol štyri roky až do roku 1949, keď po premenovaní Baťovian na Partizánske na výročie prechodu Hrona Trojanovou jednotkou 13. 2. 1949 začala skutočným príslušníkom 1. Hornonitrianskej partizánskej brigády dochádzať trpezlivosť.Hagara podal písomnú námietku a názov s konečnou platnosťou zostal jeho bývalej jednotke.

V očiach vládnucej moci mu po Februári 1948 neprilepšilo iste ani to, že bol držiteľom vysokého vojenského vyznamenania, ktoré dostal od juhoslovanského maršala Josipa B. Tita. Čoskoro sa začali po Baťovanoch šíriť rôzne reči, ľudia sa začali Trojanovi vyhýbať a začínalo byť zrejmé, že ohľadom jeho osoby nie je všetko v poriadku. Trojana dokonca varoval osobne Vladimír Clementis, ktorý mu dôrazne odporučil, aby čo najskôr zobral seba, manželku, deti a odišiel napríklad do Viedne, pretože vraj hrozilo jeho zatknutie. Trojan odmietol, presvedčený o tom, že nič zlé predsa neurobil. Priblížili sa osudné Vianoce 1949. Trojana pozvali na slávnosť položenia základného kameňa Stalinovho pomníka v Prahe na Letnej. Po slávnosti sa stretol so sekretárom strany Rudolfom Slánským, pričom zo stretnutia odchádzal veľmi rozčúlený. V noci z 21. na 22. decembra si pre Trojana prišli do hotelovej izby muži, ktorí ho odviedli do väznice v Ruzyni.

Trojan bol oficiálne zatknutý a obvinený z vlastizrady. ŠtB sa snažila dokázať, že Trojan bol za vojny agentom ÚŠB (Ústrednej štátnej bezpečnosti), aj keď ním nebol napriek tomu, že mal kontakty s niektorými členmi ÚŠB. Bol v styku s Ferdinandom Beňuškom, bratom prednostu ÚŠB Jozefa Beňušku, s ktorým sa tiež stretával. Svoju známosť využíval na svoju ochranu, ale aj na „orodovanie“ v prospech zaistených osôb. Dokonca sa od neho dozvedel o chystanom zatknutí odbojárov A. Grznára a K. Ivanku, varoval ich a včas ušli. Ani táto činnosť mu ale nepomohla.

Rovnako ho obvinili z „titoizmu“, protištátnych kontaktov s Belehradom. V tomto ohľade mu priťažilo to, že u Baťu po vojne pracovalo mnoho Juhoslovanov, a tých často navštevovali pracovníci konzulátu. Prirodzene, stretávali sa aj s Trojanom. Trojan navyše dostal od Tita aj vyznamenanie!

Príprava procesu s Trojanom trvala dlho, pretože povahu jeho domnelých skutkov ŠtB nevedela na nič priamo „našiť“. Nemohli ho obviniť z buržoázneho nacionalizmu, pretože mal český pôvod, boj proti „titovcom“ postupne ochaboval. Skrachovala aj pripravená koncepcia „slovenského povstania“ pod vedením bývalých partizánskych veliteľov, na čele ktorého mal byť Karol Šmidke. Tak Trojana obvinili zo sabotáží. Režim ale chcel pre Trojana trest smrti, preto museli nájsť skutok, ktorý by tento trest zaručil.

ŠtB teda prišla s obvinením z návodu na vraždu. Skoro po vojne bolo totiž pri Baťovanoch objavených päť tiel a vrahmi mali byť muži z Trojanovho oddielu. ŠtB uviedla, že zavraždení mali byť svedkami Trojanovej kolaborácie a jeden zo strelcov (P. Lupták) tvrdil, že strieľali na Trojanov povel (pravdepodobne to uviedol s cieľom zachrániť sa). Trojan však tento rozkaz mohol len ťažko operatívne vydať, pretože v čase spáchania skutku bol v Košiciach, kde si liečil zranenie. Jeden zo svedkov v nemocnici uviedol, že Lupták sa s Trojanom predtým stretol, ale Trojan mal Luptákovi dôrazne prikázať, aby prípadných kolaborantov v Baťovanoch len zadržali a čakali na riadny súd. Potom čo sa Trojan uzdravil a dostavil sa do Baťových závodov (kde Lupták tiež pracoval), mal podľa iného svedka Luptákovi v kancelárii vynadať, ako mohlo vôbec k vraždám dôjsť. Lupták sa mal krátko nato stretnúť s veliteľom milícií Pavlom Lukačkom (neskôr tiež obvineným z tej istej vraždy) a dohodnúť sa, že ak proti nim Trojan niečo podnikne, udajú ho a vinu zvedú naňho.

Roku 1953 bol Jozef Trojan odsúdený na trest smrti, a ešte v tom istom roku, 29. decembra, bol aj popravený. Pre úplnosť treba uviesť, že Trojan bol v roku 1969 súdom v Bratislave oslobodený spod obžaloby z trestného činu návodu na vraždu. Rozhodnutie súdu však napadol prokurátor, a tak nevošlo do platnosti. Opätovné pokusy o očistenie Trojanovho mena, aj po páde režimu, boli tiež neúspešné. Prečo v roku 1969 napadol rozsudok prokurátor? A prečo neboli ani ďalšie snahy úspešné? Ktovie...

 

 

Mgr. Ondrej Godál, absolvent magisterského štúdia odboru história na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a člen Klubu priateľov Vojenského historického múzea v Piešťanoch. Aktuálne pracuje v Tribečskom múzeu v Topoľčanoch. Zameriava sa na dejiny vojenstva, výskum vývoja zbraní, zbroje a obrnenej techniky. Taktiež sa venuje obdobiu prvej a druhej svetovej vojny so špecializáciou na Slovenské národné povstanie.

 

 

Použitá literatúra

Hozák, J.: Horná Nitra v boji za slobodu. Martin 1989.

Jablonický, J.: Z ilegality do povstania. Kapitoly z občianskeho odboja. Banská Bystrica 2009.

Jablonický, J.: Povstanie bez legiend. Bratislava 1990.

 

Internetové odkazy:

a) www.mestysbudisov.cz/e_download.php?file=data/editor/66cs_161.pdf&original=pr201303.pdf

b) https://www.youtube.com/watch?v=4ZyaNSOxgiY

c) https://www.youtube.com/watch?v=Qd958Yl9S3g

d) https://www.youtube.com/watch?v=UUZtfbUXaSw

e) http://www.zitava.sk/historia-pozitavia/zem%C4%BEanky-pod-ve%C4%BEkym-inovcom

f) http://www.totalita.cz/seznamy/popravy.php

 

Obrazová príloha: fotoarchív Tribečského múzea, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Dokumenty o okupácii roku 1968 nie sú len v Moskve

Dokumenty o okupácii roku 1968 nie sú len v Moskve

Dokumenty štátneho archívu Bezpečnostnej služby Ukrajiny v Kyjeve svedčia o efektívnosti a dôkladnosti vtedajšej sovietskej tajnej služby, a tiež o tom, že aj na regionálnej úrovni boli cezhraničné kontakty funkcionárov ministerstva vnútra a komunistickej strany veľmi čulé. celý článok

Moskva chystala inváziu do ČSR už v máji 1968

Moskva chystala inváziu do ČSR už v máji 1968

Začiatkom mája 1968 si ešte Česi a Slováci užívali uvoľnenie Pražskej jari a chystali oslavy konca druhej svetovej vojny. V pozadí sa však odohrával nekompromisný politický boj. Moskva chystala ozbrojenú intervenciu... celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.