Horiaca Smyrna, spálené grécke sny

Publikované : 06.03.2016 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 7635

„Grécke kráľovstvo nie je Gréckom, ale iba jeho časťou, najmenšou a najchudobnejšou. Grékom nie je iba ten, kto žije v tomto kráľovstve, ale tiež ten, čo žije v mestách Jannina, Thessaloniki, Serres, Drinopol, Konštantínopol, Trapezunt, na Kréte či na ostrove Somos alebo v ktorejkoľvek inej časti, ktorá je historicky grécka, alebo ktokoľvek, kto je gréckeho rodu... sú dve veľké centrá helénstva – Atény a Konštantínopol. Atény sú iba hlavným mestom kráľovstva, Konštantínopol je veľké hlavné mesto.“ Takto vyjadril myšlienku „Veľkého Grécka“ Ioannis Kolettis pred národným zhromaždením v roku 1844. V rokoch 1919 – 1922 mali Gréci naplnenie tejto vízie skutočne na dosah.

 

Krajina dvoch kontinentov a piatich morí

Grécky premiér Eleftherios VenizelosVäčšina balkánskych národov žijúcich na území Osmanskej ríše snívala o vytvorení národného štátu na etnickom základe. Gréci neboli výnimkou. Na území Turecka Gréci obývali prevažne teritóriá v okolí Istanbulu (vrátane mesta samotného), západné oblasti Malej Ázie a Trácie, čiastočne i  čiernomorské pobrežie Malej Ázie. To bolo územie, ktoré chceli získať. Celkovo sa podľa sčítania v rokoch 1903 – 1906 ku grécko-ortodoxnému vyznaniu hlásilo 2,8 milióna obyvateľov (i časť albánskeho a slovanského obyvateľstva). Po balkánskych vojnách ich počet síce klesol, Gréci však formulovali svoje nároky neskromne: chceli vytvoriť krajinu „dvoch kontinentov a piatich morí“.

Grécky premiér Venizelos dostal šancu prezentovať grécke návrhy po prvej svetovej vojne na Parížskej mierovej konferencii 3. a 4. februára 1919. Najviac zarezonovali u Britov, ktorí mali s Grékmi svoje plány. Premýšľali o tom, že Grécko by mohlo zaplniť mocenské vákuum po likvidácii osmanskej moci nad Bosporom a Dardanelami. Grécka delegácia na konferencii veľmi prezieravo a takticky nepožadovala Istanbul ani Cyprus (v roku 1914 anektovaný Veľkou Britániou) a zamerala sa na získanie Trácie, Epiru, Dodekanézskych ostrovov a Smyrny (dnes Izmir) s okolím. Na území, ktoré si grécka diplomacia v Malej Ázii žiadala, žilo 1 188 359 Grékov a „iba“ 1 042 050 moslimských Turkov.

Idea „Veľkého Grécka“, „Megali Idea“Pre britské a grécke plány však nemali pochopenie ostatné veľmoci. Proti sa postavilo najmä Taliansko, ktoré malo v oblasti samo širokospektrálne záujmy. Taliani sa odvolávali na staršie zmluvy, podľa ktorých mali nárok na juhozápadnú časť Malej Ázie. Situácia sa vyhrotila, keď talianske plavidlá vplávali do prístavu v Smyrne. Venizelos musel konať veľmi rýchlo a na obhájenie svojich záujmov použil i argument o „pripravovanom“ tureckom povstaní v Smyrne, ktoré by ohrozilo tamojších Grékov. Taliansko-grécky spor sa ale pomerne rýchlo vyriešil dohodou medzi premiérmi oboch krajín 20. júla 1919. Taliansko podľa dohody uznalo grécke nároky na Dodekanézske ostrovy  (okrem Rodosu), Smyrnu a okolie, na oplátku Grécko uznalo Taliansku pobrežný pás medzi mestami Kuşadası a Mersin. Gréci dostali navyše na konferencii súhlas na okupáciu Smyrny.

 

Invázia

Grécka invázia sa začala 13. mája 1919, keď zo solúnskeho prístavu vyplávala flotila prevážajúca grécke divízie o sile 13 000 mužov. Vylodenie a začiatok následnej okupácie za podpory britskej armády sa datujú na 15. mája. Podľa New York Times bola grécka invázia v meste prijímaná s obrovským entuziazmom. Obsadzovanie začala 1. grécka pešia divízia za podpory pluku gardistov z 38. regimentu jednotiek známych ako Evzones  – ľahká horská pechota.  Turecká posádka (2 pluky 56. divízie) pod vedením Nadir Pašu nemala pre takýto scenár inštrukcie a tak zostala v kasárňach. Za nevyjasnených okolností sa v okolí kasární odohrala potýčka a po zúrivej gréckej paľbe padli v priebehu polhodiny i kasárne. Časť zajatcov bola za prítomnosti spojeneckých dôstojníkov zmasakrovaná (300 – 400 mužov). Napätie sa naďalej stupňovalo a obeťou protitureckých pogromov bolo 200 000 tureckých občanov vrátane ranených či zaistených.

Grécke obyvateľstvo Smyrny víta gréckych vojakov 15. mája 1919Počet okupačných dohodových vojakov sa postupne zvýšil na 170 520. Najviac z nich tvorili práve grécke jednotky – takmer 65 000 mužov. Voči postupu spojeneckých armád, no hlavne proti gréckym ambíciám sa začal formovať odpor. Vodcom sa nemohol stať nik iný ako generál Mustafa Kemal (1881 – 1938), mimochodom rodák z gréckeho Solúnu. S jeho príchodom do mesta Samsun 19. mája 1919 sa spája i začiatok oslobodeneckej vojny, ktorú viedol s heslom doposiaľ často proklamovaným balkánskymi národmi v boji proti Osmanom: „Buď nezávislosť, alebo smrť (tur. ya istiklal ya ölüm.). Prvá fáza grécko-tureckej vojny sa začala.

 

Gradácia konfliktu

Príchod gréckeho korunného princa do SmyrnyZvolanie národného zhromaždenia do Ankary i silnejúci turecký odpor zvýraznili obavy veľmocí, že pripravovanú mierovú zmluvu bude potrebné presadiť silou. Za týchto okolností preto veľmoci prijali ponuku Venizelosa na ďalšiu grécku operáciu v Malej Ázii. Na základe tohto poverenia začala grécka armáda pod vedením generála Leonidasa Paraskevopoulosa v júni roku 1920 letnú ofenzívu proti silám kemalistov. Grécka ofenzíva smerom k Burse predstavuje začiatok druhej fázy vojny. Nepripravenosť tureckých jednotiek znamenala prenikavé grécke víťazstvo a výrazné rozšírenie okupačnej zóny v Malej Ázii (posun o 200 km).

Toto úspešné grécke vojenské ťaženie primälo osmanskú vládu prijať podmienky a podpísať mierovú zmluvu v Sévres 10. augusta 1920. Zmluva priniesla Grécku splnenie väčšiny prezentovaných nárokov: pripojenie celej východnej Trácie vrátane Edirne, polostrova Gelibolu (starší názov Gallipoli), európskeho brehu Marmarského mora a Dodekanézskych ostrovov okrem Rodosu. Smyrna získala zvláštny status. Mustafa Kemal Atatürk, zakladateľ a prvý prezident Tureckej republikyHoci oficiálne zostávala súčasťou Osmanskej ríše, jej obyvatelia mali priznanú samosprávu a po piatich rokoch mal plebiscit určiť, kam bude mesto definitívne patriť. Platnosť sévreskej mierovej zmluvy však bola do značnej miery limitovaná spormi medzi veľmocami i polarizáciou tureckých síl. Navyše nebola nikdy ratifikovaná ani gréckou, ani tureckou stranou. Mustafa Kemal viedol mimoriadne agilnú zahraničnú politiku, ktorej cieľom bolo anulovanie diktátu veľmocí a nadviazanie spojenectva s boľševickou Moskvou (oficiálne bola zmluva o priateľstve a bratstve uzatvorená v marci roku 1921).

V októbri 1920 začala grécka armáda ďalší postup smerom dovnútra Anatólie. Medzičasom sa zmenila vláda: Venizelosa nahradil po novembrových voľbách Dmitrios Rallis. Po zmanipulovanom a polooficiálnom referende sa navyše na grécky trón vrátil pronemecký a antidohodový kráľ Konštantín I. Grécke ťaženie v Turecku však podporovala aj nová vláda, aj nový kráľ. Niekdajší veliteľ generálneho štábu Ioannis Metaxas (budúci grécky premiér) sa postavil na odpor proti plánom na ďalšiu ofenzívu do vnútrozemia. Konštantín ho však nepočúval a koncom roka dal rozkaz na obnovenie ťaženia proti kemalistom. Začala sa tretia etapa grécko-tureckej vojny.

Zákopová vojna v grécko-tureckej vojne

 

Turecké víťazstvo na Sakaryi

Kráľ Konštantín I.Prvým výraznejším stretom tejto fázy bola bitka známa ako prvá bitka pri İnönü (9. – 10. 1. 1921), kde Grékov viedol v pozícii hlavného veliteľa už nový generál Anastasios Papoulas (1859 – 1935). Napriek nižšiemu stavu početnosti armády nasadenej do bitky priniesol tento stret víťazstvo Turkom. Gréci utrpeli výrazné straty, keď turecký veliteľ Mustafa İsmet Paša podnikol riskantný ťah: keď začali Gréci ustupovať, zaútočil so svojou záložnou formáciou na grécky pozemný tábor neďaleko Gedizu a rozprášil ho. Grécke ťaženie smerom na Ankaru, sídlo kemalistov, sa nevyvíjalo dobre. Nacionalistická zaslepenosť nového režimu a kráľa im zabránila vidieť veci reálne. Nedokázali postrehnúť, že situácia na bojisku sa začína obracať v prospech Turkov.

Gréci však už nemali na výber. Prišli o britskú podporu a mier mohli dosiahnuť len úplným víťazstvom alebo totálnou porážkou Veľkej myšlienky. V tejto atmosfére otvorili v júli roku 1921 ďalšiu ofenzívu smerom k Ankare. Papoulas Anastasios, veliteľ gréckej armádyGréckym jednotkám sa podarilo prelomiť turecké obranné línie pri Eskişehire a priblížiť s k Ankare na 80 kilometrov. Zaujali pozície na rieke Sakarya. Práve táto rieka bola svedkom jednej z najdôležitejších bitiek grécko-tureckej vojny. V priebehu 16 dní boja na prelome augusta a septembra pri nej prišlo o život 18 tisíc Grékov a 13 tisíc Turkov. Velenie tureckej armády prevzal už 4. augusta Mustafa Kemal, ktorý úspešne zastavil grécku ofenzívu a dosiahol taktické víťazstvo. Zaujímavo okomentoval výsledok bitky turecký literárny kritik İsmail Habip Sevük, ktorý povedal: „...ústup, ktorý začal vo Viedni roku 1683, sa zastavil o 238 rokov neskôr.“ Po bitke však neostala otrasená len grécka morálka. Dlhá vojna absolútne vyčerpala grécku ekonomiku. Napriek všetkému sa vedúci predstavitelia gréckeho štátu na čele s kráľom Konštantínom úmyslu pokračovať v začatom dobrodružstve nevzdali.

Grécka litografia znázorňujúca bitku o Sangarios (23.8.-13.9.1921)

 

Horiaca Smyrna, spálené grécke sny

Nasledujúce obdobie prelomu rokov 1921/22 znamenalo fázu príprav na rozhodujúce stretnutie síl. V máji roku 1922 Kemal odmietol návrh Grékov na prímerie. Konštantín I. reagoval mimoriadne svojsky, keď vydal generálovi Papoulasovi rozkaz na obsadenie Istanbulu. Generál následne rezignoval. I veľmoci grécku požiadavku na vstup do hlavného mesta Osmanskej ríše rázne odmietli. Svoju šancu na preskupenie vojsk a nadýchnutie využili Gréci na jar roku 1922 mimoriadne neefektívne. Naopak Turci, v tejto chvíli už ťažiaci aj z materiálnej a početnej prevahy, začali 8. augusta 1922 veľkú ofenzívu. Kemalove vojská prelomili grécke pozície pri strategickom železničnom uzle Afyon Karahisar (známe aj ako bitka pri Dumlupınare, 26. – 30. august 1922). Nasledoval masívny grécky ústup do Smyrny. Bolo však jasné, že ani toto mesto neudržia. Zvyšky zdecimovanej armády boli postupne parníkmi evakuované na ostrovy Chios a Lesbos. Posledné grécke oddiely opustili Smyrnu pod dohľadom veľmocí 8. septembra 1922.

Turecké jednotky vchádzajú do SmyrnyDefinitívne sa grécka okupácia mesta skončila 9. septembra 1922, keď doň vstúpil Mustafa Kemal. Po príchode tureckej armády nastala medzi obyvateľmi a utečencami z vnútrozemia panika a strach o vlastné životy. Turecké jednotky boli nemilosrdné. Spustilo sa vraždenie, znásilňovanie a rabovanie. Jednou z obetí násilností bol metropolitný biskup Chrysostomos Kalafatis, ktorý bol v roku 1992 uznaný za mučeníka a svätého gréckou pravoslávnou cirkvou. Rozvášnený dav biskupovi vytrhal bradu, vylúpol oči, odrezal uši i nos. Dielo skazy dovŕšili požiare, ktoré boli zámerne založené v gréckej a arménskej štvrti 13. septembra.

Horiaca SmyrnaDesiatky tisíc ľudí sa v zmätku snažili uniknúť ohňu, smrti a tureckému zajatiu na lodiach aj na improvizovaných plavidlách. Bilancia krvavých septembrových udalostí roka 1922 v Smyrne bola strašidelná. Okolo 50 000 kresťanských Grékov a Arménov našlo vtedy v tomto meste svoju smrť (niektoré zdroje uvádzajú počet obetí až do 100 tisíc). Celkovo bolo z mesta evakuovaných 150 až 200 tisíc Grékov. Zánik gréckej a arménskej časti mesta symbolizoval neodvratný krach sna Grékov o „krajine dvoch kontinentov a piatich morí“. Prímerie bolo podpísané 11. októbra 1922 v meste Mudanya. Následné rokovania na konferencii vo švajčiarskom Lausanne revidovali mierovú zmluvu zo Sévres. Znamenali diplomatický triumf Turecka a grécku katastrofu. Obete masakru v Smyrne, september 1922V dôsledku novej mierovej zmluvy podpísanej 24. júla 1923 prišlo Grécko (znovu zastupované Venizelosom) o Smyrnu s okolím i o východnú Tráciu s mestom Edirne. Súčasťou zmluvy bola i výmena ortodoxného a moslimského obyvateľstva medzi oboma krajinami (400 tisíc moslimov a okolo 1,2 mil. Grékov). Obyvatelia, ktorých sa nariadenie týkalo, si mohli so sebou vziať iba hnuteľný majetok, nehnuteľnosti boli zabavené. Jednou z najznámejších postáv, ktoré priamo zasiahol grécko-turecký konflikt, bol grécky lodiar a milionár Aristoteles Onassis. Po násilnostiach v jeho rodisku (Smyrne) prišiel spoločne s rodinou o majetok a bol nútený mesto opustiť.

Idea „Veľkého Grécka“, „Megali Idea“, ožila v rokoch 1919 až 1922 po viacerých obdobiach útlmu. Jej naplnenie mali Gréci na dosah. Kolotoč dejín sa však roztočil iným smerom.

 

 

Mgr. Maroš Melichárek, Ph.D.Mgr. Maroš Melichárek, PhD., je absolventom doktorandského štúdia v odbore všeobecné dejiny na Katedre novovekých a najnovších všeobecných dejín Inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Zaoberá sa európskymi dejinami 19. a 20. storočia a problematikou nacionalizmu na Balkáne so zreteľom na Juhosláviu (1918 – 1991), Srbsko a Kosovo. Je autorom mnohých odborných štúdií, recenzií i popularizačných článkov. Zúčastnil sa viacerých prestížnych zahraničných konferencií a je členom International Napoleonic Society (INS) a Royal Historical Society. Momentálne pôsobí na Katedre histórie FF UPJŠ v Košiciach. Pre viac informácií pozri jeho profil na academia.edu alebo researchgate.net.

 

 

Použitá literatúra:

Clogg, R.: A Concise History of Greece. Cambridge 2002.

Hradečný, P.: Dějiny Řecka. Praha 2007.

Hradečný, P.: Řekové a Turci: nepřátelé nebo spojenci? Praha 2000.

Novák, P.: Československá diplomacie a řecko-turecká válka 1920 – 1922. In: Moderní dějiny. Sborník k dějinám 19. a 20. století15, Praha 2007,  183 – 220.

Novák, P.: Řekové v Osmanské říši a v Turecku v letech 1912 – 1922. In: Parrésia. Revue pro východní křesťanství II/III, Praha 2008/2009, 277 – 322.

Novák, P.: Turecký národní hrdina Mustafa Kemal Atatürk. In: Fakta a svědectví. Praha 2009,  10 – 13.

Milton, G.: Paradise Lost: Smyrna 1922 : The Destruction of Islam's City of Tolerance. London 2008.

Meško, M.: Maloázijská katastrofa v roku 1922. Historická Revue XXV/1, 2014,  48 – 53.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Churchill a mimozemšťania

Churchill a mimozemšťania

Winston Churchill sa preslávil nielen ako politik, ale aj ako spisovateľ. Dokázal s neuveriteľným odhodlaním stáť zoči-voči smrteľnej hrozbe fašistického Nemecka a byť jedným z hlavných strojcov jeho porážky, ale aj uprieť svoj zrak do najvzdialenejších hlbín vesmíru. celý článok

Za Osvienčim hrozila slovenskému občanovi smrť

Za Osvienčim hrozila slovenskému občanovi smrť

Doteraz sa len odhadovalo, že v koncentračnom tábore Osvienčim slúžilo spolu okolo 8 000 esesákov. Najnovšia a najúplnejšia databáza, ktorú zostavil poľský Inštitút pamäti národa (IPN) obsahuje spolu 8 502 mien. celý článok

Carl Sagan a jeho vesmír

Carl Sagan a jeho vesmír

„Miliardy a miliardy hviezd,“ „Výnimočné tvrdenia si vyžadujú výnimočné dôkazy,“ „Vesmír je všetko, čo bolo, všetko, čo je, a všetko, čo bude,“ „Bledá modrá bodka“. celý článok

Príbeh jednej vojnovej básne

Príbeh jednej vojnovej básne

Pred 75 rokmi zahynul anglo-americký stíhací pilot v službách kanadského letectva. Jeho smrť v tom čase nevyvolala žiadnu veľkú pozornosť. celý článok

Hitler a nacistické Vianoce

Hitler a nacistické Vianoce

Vianočný stromček ozdobený ligotavými svastikami, deti v uniformách Hitlerjugend pečúce vianočné koláče v tvare symbolov SS a celá rodina spievajúca rasistické piesne pri svetle sviečok vyrobených v koncentračných táboroch. Vianoce v Tretej ríši. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.