Hodžovi sa nepodarilo Československo ubrániť

Publikované : 22.08.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 6113

Prvý slovenský premiér Československa až do septembra 1938 veril, že sa mu podarí uchrániť krajinu pred konfliktom. Snažil sa nájsť kompromis ako so slovenskými autonomistami, tak s nemeckou menšinou. Nepodarilo sa mu to však.

Milan Hodža

Milan Hodža patrí medzi najznámejšie slovenské osobnosti moderných dejín. Novinár, ale aj politik, ktorý sa zaujímal o veci verejné ešte počas existencie rakúsko-uhorskej monarchie. Aktívne komunikoval nielen s následníkom trónu Františkom Ferdinandom d´Este, ale aj s českými intelektuálmi v Luhačoviciach. Za prvej Československej republiky pôsobil na rozličných postoch vo vláde. Tou najvýznamnejšou bola pozícia premiéra, ktorú zastával od volieb v roku 1935 až do prijatia Mníchovskej dohody, ktorá viedla k pádu jeho vlády. Čím sa však Hodža ako premiér zaoberal? Vnímal zhoršujúcu sa situáciu v strednej Európe a narastajúci tlak nacistického Nemecka?

 

Premiér

Hodža na fotografii v knihe R. W. Seton-Watsona Racial problems in Hungary z roku 1908, s. 253Milan Hodža pôsobil ako československý premiér v období, ktoré bolo v čase existencie prvej Československej republiky politicky jedným z najzložitejších. Do svojej funkcie nastúpil 5. novembra 1935. Jeho menovanie však nebolo bezproblémové – vládu musela akceptovať celá vtedajšia koalícia. Potencionálny premiér musel presvedčiť o tom, že prekoná preferovanie agrárnej strany a jej vízií a bude mať na „mysli“ celý štát a jeho záujmy. Hodža, ktorý bol hlavným reprezentantom agrárnej strany, prisľúbil, že sa ako premiér bude venovať aj potrebám priemyslu a sociálneho prostredia. Ďalšou zmenou, ktorá komplikovala situáciu, bola výmena prezidenta. Od vzniku republiky až do roku 1935 bol prezidentom Tomáš Garrigue Masaryk. Toho nahradil Edvard Beneš, Hodžov protivník hlavne v otázkach smerovania československej zahraničnej politiky.

Spory, ktoré títo dvaja muži v 20. rokoch 20. storočia mali, dočasne prekonali, a Hodža nakoniec podporil Benešovu kandidatúru na Masarykovho nástupcu. Po zvolení Beneša prezidentom viedol Milan Hodža dočasne aj ministerstvo zahraničných vecí – dostal teda pozíciu, o ktorú mal záujem takpovediac od vzniku republiky. Hodža nebol na poli medzinárodnej politiky žiadnym nováčikom. Ešte pred prvou svetovou vojnou patril k inšpirátorom užšej slovensko-rumunsko-juhoslovanskej spolupráce a po vzniku Československa sa stal československým delegátom v Budapešti, kde viedol rokovania s maďarskými politikmi. Nie je preto prekvapujúce, že dočasnú správu ministerstva zahraničných vecí využil aj na propagáciu svojho stredoeurópskeho plánu.

Podstatou plánu bolo pomocou hospodárskeho a politického zbližovania postupne spájať členské štáty Malej dohody, Rakúsko a Maďarsko. Cieľom bolo, aby mali tieto štáty pevnejšiu pozíciu voči silnejším štátom v ich okolí, teda Nemecku, Sovietskemu zväzu, ale aj Taliansku. Hodža si uvedomoval zložitosť svojho plánu a nevôľu, ktorú vyvolá v okolitých silnejších krajinách. Dúfal však, že pre Nemecko bude táto aktivita zaujímavá v tom, že zmenšovala vplyv Sovietskeho zväzu na stredoeurópske záležitosti. Nemecká diplomacia však odmietala akýkoľvek plán integrácie strednej Európy. Na Hodžov plán nazerali diplomati v Berlíne s podozrením, keďže značne preceňovali jeho dosah, ako aj výsledky. Pre Adolfa Hitlera bola Hodžova integračná aktivita jedným z impulzov k urýchleniu príprav na hegemoniálny prenik Nemecka do strednej Európy.

 

Snaha o nemožný kompromis

Stranícka vlajka HSĽSHodža sa však nevenoval len zahraničnej politike. V priebehu svojho premiérskeho obdobia sa snažil komunikovať aj s najsilnejšou stranou na Slovensku – Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou (HSĽS). Hodža chcel HSĽS priviesť späť do vlády. V tomto postupe sa zhodol aj s Edvardom Benešom, ktorý rokoval s Andrejom Hlinkom ešte pred svojím zvolením za prezidenta. Plán kooperácie s HSĽS však narážal na strnulosť časti predstaviteľov českého politického tábora, ktorí sa obávali dôsledkov autonómie Slovenska pre samotný región, ako aj pre Československo. Zaujímavé je, že Hodža, napriek tomu, že sa snažil s HSĽS spolupracovať, zároveň odmietal ich víziu slovenskej autonómie. Hoci išlo o najsilnejšiu politickú stranu na Slovensku, Hodža ju nepokladal za jedinú hovorkyňu slovenských požiadaviek. Tento postup je pochopiteľný, pretože HSĽS bola síce najsilnejšia, ale nikdy nezískala väčšinovú podporu slovenských obyvateľov.

Hodža sa spoliehal na to, že potreby praktickej politiky otupia radikalizmus HSĽS. Rokovania s politikmi z radov HSĽS sa snažil previesť na konkrétne požiadavky ohľadom správy slovenského územia. Jeho snaha však nebola úspešná. Počas rokovaní sa nepodarilo nájsť kompromis medzi požiadavkami HSĽS a premiérovou ponukou. Ani tento neúspech však Hodžu neodradil. Naďalej sa snažil byť aktívnym nielen v celoštátnom, ale aj v slovenskom politickom živote.

Národnostné zloženie 1. ČSR (oranžová Čechoslováci, modrá Nemci, zelená Maďari, ružová Rusíni)

Hodža si evidentne uvedomoval, že Československo, podobne ako pred ním Uhorsko, bolo mnohonárodnostný štát. Aj preto sa jeho vláda začala väčšmi venovať národnostnej politike. Súviselo to aj s politickým vývojom, či už  zahraničnej, alebo domácej politiky. Počas Hodžovej vlády sa pristúpilo k príprave autonómie Podkarpatskej Rusi, ktorá bola prisľúbená ústavou. Menšiny mali podľa Hodžu prevziať väčšiu zodpovednosť za stav a vývoj československého štátu. Hodža tým myslel hlavne nemeckú menšinu, s ktorej predstaviteľmi  komunikoval. Najsilnejšej nemeckej strane – Sudetendeutsche Partei pod vedením Konrada Henleina – však nedôveroval. Uvedomoval si, že Henlein ašpiruje na iné ciele, ako sa podieľať na správe Československej republiky. Hodža ako premiér preto spolupracoval vo vláde s inými nemeckým stranami (agrárnou, živnostenskou, ale aj kresťansko-sociálnou).

 

Nová národnostná politika

Milan HodžaMilan Hodža, napriek zhoršujúcej sa medzinárodnej politickej situácii v druhej polovici tridsiatych rokov, stále veril, že sa mu podarí uchrániť Československo pred konfliktom.  Jeden z náznakov, že sa mu to podariť nemusí, prišiel 20. februára 1938. V ten deň sa Adolf Hitler vo svojom prejave na ríšskom sneme oficiálne po prvý raz vyjadril o desiatich miliónoch Nemcov žijúcich v susedných štátoch a žiadal pre nich práva na národné sebaurčenie, pripomínajúc jeden z bodov amerického prezidenta Wilsona z čias prvej svetovej vojny. Hitler, pochopiteľne, hovoril o Rakúsku a Československu. Najprv sa však zameral na vyriešenie rakúskej otázky, pričom ubezpečoval československých predstaviteľov o svojich mierumilovných úmysloch.

Praha zostala voči hroziacemu anšlusu susedného štátu viac-menej pasívna a podobne ako Francúzsko alebo Veľká Británia sa nepokúsila Hitlerove plány zastaviť. O postoji politických československých politických špičiek hovorí aj skutočnosť, že keď mal rakúsky kancelár Schusnigg záujem stretnúť sa s Milanom Hodžom pred stretnutím s Adolfom Hitlerom, nebolo to možné. Československý premiér bol totiž v tom čase na dovolenke. Vnímanie situácie sa zmenilo po anšluse Rakúska 12. marca 1938. V parlamentnom prejave z 28. marca, ktorý bol prenášaný rozhlasom a adresovaný Berlínu, ako aj nemeckej menšine v Československu, Hodža vyhlásil že nastáva nové obdobie československej menšinovej politiky.

Hitler vyhlasuje Anschluss 15. marca 1938 vo ViedniZačala sa pripravovať spoločná nová zákonná úprava, tzv. národnostný štatút. Predpokladom tejto úpravy mala byť „naša štátnosť, naša ústava, žiadne odnárodňovanie – nielen Nemcov, Maďarov, Rusov, Poliakov, ale ani Čechov a Slovákov“.  V otázke národnostných menšín prejavil Hodža ochotu k ústupkom až na maximum toho, čo mu umožňovala platná ústava. Zároveň však mal záujem aj o to, aby sa nezhoršilo postavenie Čechov a Slovákov žijúcich na území s početnou prevahou menšín. S ohľadom na neskorší vývoj je zaujímavé, že svoju podporu Československej republike vyjadril aj Jozef Tiso, ktorý uviedol, že HSĽS „stojí na stanovisku osobitosti slovenského národa, celistvosti československé štátu a Československú republiku pokladá za štát, v ktorom sa plne môže uplatniť individualita slovenského národa“.  

 

Na ceste k pohrome

Konrad Henlein v septembri 1938Snaha zastaviť radikalizáciu predstaviteľov národnostných menšín však prišla neskoro. Už parlamentné voľby v roku 1935 ukázali, že väčšina Nemcov žijúcich v Československu nasleduje Konráda Henleina a odkláňa sa od aktivistických strán (rozumej strán, ktoré spolupracovali s československými stranami). Anšlus Rakúska nemecké obyvateľstvo ešte viac zradikalizoval a Konrád Henlein vyzval všetkých Nemcov, aby vstúpili do Sudetendeutsche Partei. Veľa z nich tak skutočne urobilo a medzi 22. až 24. marcom 1938 dokonca niektoré nemecké strany – agrárna, živnostenská, ako aj kresťansko-sociálna – vystúpili i z vládnej koalície a zlúčili sa so Sudetonemeckou stranou. 

Na túto situáciu musel zareagovať aj premiér. Prvé informačné rozhovory medzi Hodžom a Henleinom sa začali už 1. apríla. Následne sa na postupe dohodol aj prezident Beneš s vládou. Tá vypracovala základné smernice o zdokonalení menšinového zákonodarstva v ČSR, tzv. národnostného štatútu, a uvažovala o jeho predložení na rokovanie parlamentu. Vláda a prezident boli pripravení s Henleinovou stranou rokovať a v mnohom jej ustúpiť. Najproblematickejšou témou bola právna subjektivita menšín a uzavreté národné územie.  Odporovali totiž občianskemu charakteru demokracie v Československu. Príslušníci menšín mali totiž svoje práva ako občania, nie ako uzavreté národné spoločenstvá.

Walter Runciman, 1. vikomnt Runciman z Doxfordu (1870 - 1949)Situáciu skomplikovala aj správa o koncentrácii jednotiek Wehrmachtu na hraniciach. Československá vláda vyhlásila čiastočnú mobilizáciu. Toto rozhodnutie môžeme dnes pokladať za kontraproduktívne: je možné, že posilnilo odhodlanie domáceho obyvateľstva, no zároveň tak ukázalo protivníkovi postup československej mobilizácie, a tiež skomplikovalo vzťahy s potencionálnymi zahraničnými spojencami. Na dôvažok, v júli Sudetonemecká strana odmietla národnostný štatút. Komplikovanú situáciu sa pokúsil riešiť aj britský premiér Neville Chamberlain vyslaním misie pod vedením lorda Runcimana, ktorú v podstate československým predstaviteľom vnútil.  

Situácia však ďalej eskalovala. Na norimberskom zjazde NSDAP 12. septembra 1938 predniesol Adolf Hitler útočný prejav proti Československu. Opätovne ho obviňoval z tyranského útlaku Nemcov a dovolával sa práva národov na sebaurčenie. Hitlerova taktika bola nakoniec úspešná. Napriek všeobecnej mobilizácii československej armády bola prijatá Mníchovská dohoda. Tá okrem odstúpenia územia znamenala aj koniec vlády Milana Hodžu a s ním aj zánik prvej Československej republiky. Milan Hodža sa po páde vlády, ktorej bol premiérom, neprestal angažovať v československej politike – napríklad predstavitelia agrárnikov, ktorí v Žiline rokovali s HSĽS, s ním svoj postup konzultovali. Aj na ňom teda leží časť zodpovednosti za postup agrárnej strany pri podriadení sa HSĽS počas slovenskej autonómie. 

V jeseni 1938 sa Hodža rozhodol odísť do exilu. Po vypuknutí druhej svetovej vojny patril medzi jedného z konkurentov Edvarda Beneša na vedúcu osobnosť československého odboja. Po porážke Francúzska v júni 1940 však bola jeho pozícia oslabená a postupne sa stiahol z odbojových kruhov. V roku 1941 sa presťahoval do Spojených štátov amerických. Tam spolupracoval s krajanským hnutím a taktiež na svojom pláne federácie v strednej Európe. Milan Hodža sa oslobodenia krajiny, s ktorou bola spätá drvivá väčšina jeho života a politickej kariéry, nedožil. Umrel v júni 1944 v Spojených štátoch amerických.  

 

 

Mgr. Martin PoschMgr. Martin Posch vyštudoval históriu a v roku 2015 získal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave titul magister. V súčasnosti je interným doktorandom na Oddelení novších dejín v Historickom ústave SAV, v. v. i. Vo svojom výskume sa zaoberá výsadkami na okupované územie Československa za druhej svetovej vojny a činnosťou západných spravodajských služieb na danom území. Počas štúdia absolvoval výskumné pobyty na Univerzite Karlovej v Prahe a na Kingston University v Londýne.

 

 

Použitá literatúra:

Bystrický, V.: Milan Hodža – problémy zahraničnej politiky a medzinárodného vývoja v rokoch 1918-1938. In: V. Goněc (ed.): Milan Hodža ako aktér medzinárodných vzťahov. Bratislava 2015, 51 – 76.

Bystrický, V.: Milan Hodža a československé vzťahy koncom 30. rokov. In: M. Pekník (ed.): Milan Hodža štátnik a politik. Bratislava 2002, 271 – 284.

Dejmek, J.: Milan Hodža a československá zahraniční politika ve třicátých letech (1935-1938). In: M. Pekník (ed.): Milan Hodža štátnik a politik. Bratislava 2002,  245 – 262.

Ferenčuhová, B./Zemko, M. (ed.): Slovensko v 20 storočí : V medzivojnovom Československu 1918-1939. Bratislava 2012.

Kvaček, R.: Milan Hodža ako premiér. In: M. Pekník (ed.): Milan Hodža štátnik a politik. Bratislava 2002, 235 – 244.

 

Článok vznikol v rámci projektu Storočie.sk

Realizované s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky v rámci dotačného programu medzinárodné vzťahy a zahraničná politika SR - strategická komunikácia.

MZV SR

 

 

 

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, R. W. Seton-Watson: Racial problems in Hungary (1908), s. 253

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť. 

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Krajčír Biľak sa stal symbolom zrady a kolaborácie

Krajčír Biľak sa stal symbolom zrady a kolaborácie

Vasiľ Biľak je dnes vnímaný ako jedna z najnegatívnejších postáv slovenských a českých dejín. Ako sa z vyučeného krajčíra z chudobnej rodiny z severovýchodného Slovenska stal vrcholný predstaviteľ komunistického režimu a jeden zo symbolov normalizácie? celý článok

Dubček bol chvíľu najpopulárnejším mužom krajiny

Dubček bol chvíľu najpopulárnejším mužom krajiny

Alexander Dubček je asi najznámejšou slovenskou historickou osobnosťou v Európe i vo svete. Aj viac ako 25 rokov od smrti stále budí rešpekt a úctu. Zároveň však okolo jeho osobnosti vzniklo množstvo legiend. Aký bol v skutočnosti? celý článok

Husák zohral pri prevrate roku 1948 kľúčovú úlohu

Husák zohral pri prevrate roku 1948 kľúčovú úlohu

Husák bol jediným vrcholovým politikom, ktorý stál súčasne pri zrode i pri páde bývalého režimu. A hoci bol jeho podiel na februárovom prevrate v roku 1948 takmer porovnateľný s Gottwaldovým, spoločnosť má tendenciu spájať ho najmä s obdobím po roku 1968. celý článok

Jozef Lettrich musel zo svojej vlasti ujsť

Jozef Lettrich musel zo svojej vlasti ujsť

Vo februári 1948 sa Jozef Lettrich rozhodol po dvojročnej kampani proti jeho osobe a Demokratickej strane emigrovať. Za týmto rýchlym vývojom udalostí stál aj jeho niekdajší priateľ zo študentských spolkov, s ktorým ho spájala aj odbojárska minulosť, Gustáv Husák. celý článok

Keď Tiso deportoval židov

Keď Tiso deportoval židov

Jozef Tiso, jedna z najtragickejších postáv našich dejín, dodnes vyvoláva kontroverzie. Deportácie z roku 1938 poukazujú na skutočnosť, že nie vždy konal pod nátlakom, ale, naopak, sám inicioval nehumánne postupy voči vlastným spoluobčanom. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.