Eleonóra – kráľovná, ktorá sa búrila

Publikované : 06.05.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 6907

Eleonóra Akvitánska bola už svojimi súčasníkmi vnímaná ako kontroverzná osobnosť – ako mocichtivá, škandalózna žena, ktorá sa neštítila ničoho.

 

Eleonóra (asi 1124 – 1204) bola najstaršou dcérou akvitánskeho a gaskonského vojvodu a grófa z Poitiers Viliama X. a Eleonóry (Aenor) z Châtelleraultu. Keďže jediný Viliamov syn Viliam Aigret zomrel vo veku štyroch rokov, stala sa dedičkou Akvitánie. Toto územie bolo v tom čase popri Francúzsku a Anglicku tretím najväčším územím západnej Európy (španielsky polostrov vtedy tvorili rozdrobené kresťanské a moslimské kráľovstvá).

Po otcovej náhlej smrti počas púte do Santiaga de Compostela (1137) sa viacerí šľachtici pokúšali oženiť s Eleonórou a získať tak obrovské územia (okrem Akvitánie aj gaskonské vojvodstvo). Opát Suger, poradca francúzskeho kráľa Ľudovíta VI., zasiahol a dohodol jej sobáš s následníkom trónu Ľudovítom (VII.). Už niekoľko dní po svadbe jej svokor Ľudovít VI. zomrel a Eleonóra sa stala kráľovnou. Podľa kronikárov ju Ľudovít VII. „miloval vrúcne až skoro detinsky“. Bol veľmi pobožný „skôr mních, než kráľ“, čo možno bolo dôvodom splodenia len dvoch dcér až po dlhých rokoch manželstva. Už od počiatku Eleonóra ovplyvňovala manželovu politiku, presvedčila ho napr.  na uskutočnenie výpravy proti Toulouse (tradičný akvitánsky nepriateľ).

 

Nezhody

V roku 1147 ju vzal Ľudovít so sebou na krížovú výpravu, k vojsku sa pridali aj jej vazali. Už v priebehu cesty údajne dochádzalo medzi manželmi k sporom. V Antiochii sa Eleonóra stretla so strýkom Raimondom, ktorého pramene opisujú ako elegantného, štedrého a udatného. Ich časté a dôverné rozhovory vzbudili v kráľovi podozrenie (niektorí kronikári ju priamo obviňovali z nevery). Keď chcel kráľ odísť do Jeruzalema, odmietla, hrozila rozvodom a nakoniec ju musel odviesť násilím. Do Európy sa vracali po mori. Kráľovninu loď zajali Byzantínci, ale sicílske loďstvo ju dokázalo oslobodiť. V Itálii sa manželia stretli s pápežom Eugenom III., ktorý sa snažil uzmieriť ich nezhody. V nasledujúcom roku sa narodila druhá dcéra Alix. Napriek tomu sa manželia chceli rozísť. Po smrti vplyvného opáta Sugera, ktorý s anulovaním manželstva nesúhlasil, sa manželia na rozvode predsa len dohodli (1152). Oficiálny dôvodom rozchodu bolo blízke príbuzenstvo. Eleonóra si nechala všetky zdedené majetky, dcéry však zostali u otca. Cestou do Akvitánie sa ju pokúsil uniesť a donútiť k sobášu Teobald V. z Blois a neskôr aj Geoffroy VI. z Anjou. Obidvom úspešne unikla.

Len dva mesiace po rozvode sa vydala za Henricha z Anjou, normandského vojvodu, grófa z Anjou a z Maine. Pre „verejnosť“ to bolo príliš skoro a okamžite sa začali šíriť povesti, že mali pomer ešte počas manželstva s Ľudovítom VII. Ich spoločné územie malo väčšiu rozlohu ako celé francúzske kráľovstvo a obkolesovalo ho zo západu a juhozápadu. Ľudovít vyhlásil, že keďže Henrichovi ako svojmu vazalovi nepovolil sobáš, dopustil sa Henrich porušenia feudálneho práva. Henrich bol označený za vzbúrenca a jeho majetok mal byť skonfiškovaný, k tomu však nikdy nedošlo. V roku 1156 zložil Henrich Ľudovítovi vazalský sľub za svoje kontinentálne dŕžavy na francúzskom území. V roku 1158 dohodli v Gisors zásnuby svojich detí Henricha Anglického a Margaréty Francúzskej.

V roku 1154 zomrel anglický kráľ Štefan z Blois a podľa jeho poslednej vôle sa stal jeho následníkom Henrich (II.) Plantagenet z Anjou. Eleonóra sa tak stala anglickou kráľovnou. Manželia neustále cestovali medzi ostrovným a kontinentálnym panstvom. Ak Henrich vydával nariadenie v Akvitánii, potreboval k nemu Eleonórin súhlas.

Eleonóra porodila počas manželstva s Henrichom osem detí (tým dokázala, že neschopnosť splodiť syna v prvom manželstve nebola na jej strane) – päť synov (Viliam, Henrich, Richard, Geoffrey, Ján) a tri dcéry (Matilda, Eleonóra a Jana). Ako synovia dospievali, túžili po väčšej samostatnosti a moci. Henrich síce dal svojho najstaršieho syna Henricha korunovať anglickým kráľom, ale neposkytol mu žiadnu skutočnú moc.

Druhorodený syn Richard (Levie srdce) mal zdediť matkine dŕžavy. V roku 1171 vykonala Eleonóra s Richardom cestu po Akvitánii a v nasledujúcom roku dostal ako léno vojvodstvo Poitou. Henrich to však vnímal len ako symbolické gesto a nehodlal sa vzdať svojej moci. Synovia sa rozhodli vzbúriť proti otcovi a Eleonóra ich v tom podporila. Došlo k bojom na kontinentálnych územiach. V roku 1173 sa Henrichovi podarilo Eleonóru zajať, dal ju uväzniť na hrade Chinon a neskôr ju previezol do Salisbury. Synovia sa mu museli podriadiť v septembri 1174. Po desiatich rokoch uzavreli manželia prímerie a Vianoce roku 1184 strávila Eleonóra na dvore. Henrich však až do svojej smrti nedopustil, aby sa Eleonóra dostala na slobodu.

 

Richard I. Levie srdce – obľúbený syn

Po Henrichovej smrti zostala v Anglicku a pripravovala korunováciu svojho obľúbeného syna Richarda (Levie srdce). Počas Richardovej neprítomnosti síce nebola menovaná regentkou, ale mala nemalý vplyv na regentskú radu. Dohodla Richardov sobáš s Berengariou Navarrskou, ktorú osobne priviedla do Messiny za Richardom. Keď bol Richard pri návrate z križiackej výpravy zajatý rakúskym vojvodom, postarala sa o vyjednávania s rímsko-nemeckým cisárom a o vyzbieranie sumy potrebnej na výkupné, ktorú osobne priniesla na cisársky dvor. Napísala tiež pápežovi Celestínovi III. list, v ktorom žiadala, aby sa postavil za jej syna, ktorý bol v čase zajatia križiakom a ako taký mal byť chránený cirkvou. Podpísala ho ako „Eleonóra, z Božieho hnevu kráľovná Anglicka“. Po Richardovom návrate sa utiahla do kláštora Fontevrault. Richard bol pri obliehaní hradu Châlus zranený a následne zomrel v jej náruči (1189). Krátko nato zomrela pri pôrode aj jej najmladšia dcéra Jana.

Eleonóra sa naďalej starala o rodinné záujmy, zabezpečila sobáš svojej vnučky Blanky Kastílskej s francúzskym princom Ľudovítom VIII. V roku 1202 sa musela ukryť pred svojím vnukom Arturom Bretónskym na hrade Mirebeau. Anglický kráľ Ján Bezzemok ju oslobodil, zajal Artura a neskôr ho zabil, alebo ho nechal zabiť. Eleonóra zomrela na jar 1204 a bola pochovaná vedľa manžela a syna Richarda v kláštore Fontevrault.

Eleonóra sa spája s dvorskou, s kurtoáznou kultúrou. Pojem kurtoázia zahŕňa súbor postojov tvoriacich dvorskú etiku, ktorá sa od prvej tretiny 12. storočia presadzovala v aristokratických kruhoch. Jej starý otec Viliam IX. Akvitánsky je označovaný za pôvodcu dvorskej lásky. Na Eleonórinom dvore žil po istý čas napríklad Bernard de Ventadour. André le Chapelain, žijúci na dvore Márie z Champagne, písal o Eleonóriných „rozsudkoch lásky“, tie však pravdepodobne neboli reálne.

 

Mgr. Terézia Vangľová, vyštudovala odbor archeológia na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, pracuje v Archeologickom ústave SAV v Nitre. Vo voľnom čase sa zaujíma o históriu, predovšetkým o francúzske a anglické dejiny. Okrem toho je členkou historickej skupiny Psohlavci, ktorá sa venuje rekonštrukcii života Kumánov v Uhorsku.

 

Použitá literatúra

Aurell, M.: Aliénora Akvitánská. In: J. Le Goff (vyd.): Muži a ženy středověku. Praha 2013, 179 – 183.

Duby, G.: Vznešené paní z 12. století. I. Praha 1997.

Flori, J.: Eleonora Akvitánská. Vzpurná královna. Praha 2014.

Le Goff, J. (vyd.): Muži a ženy středověku. Praha 2013.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Aké boli osudy dcér spurnej kráľovnej?

Aké boli osudy dcér spurnej kráľovnej?

Eleonóra Akvitánska je jednou z najpozoruhodnejších žien stredoveku. Jej dcéry však boli tiež osobnosti so zaujímavými osudmi, hoci o nich pramene nehovoria tak podrobne ako o ich matke (a hoci neviedli taký „škandalózny“ život ako ona). celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.