Džentlmeni na Titanicu nemali šancu prežiť

Publikované : 04.09.2015 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 11798

Benjamin Guggenheim vedel, že zomrie. Napriek tomu sa zachoval ako džentlmen. Postaral sa o to, aby sa ženy dostali do záchranného člna a potom s noblesou čakal na smrť v najlepšom obleku s cigarou a pohárikom brandy. Podobné džentlmenské príbehy sú základom legendy, ktorá sprevádza potopenie lode Titanic a už viac ako sto rokov neprestáva fascinovať ľudstvo. V skutočnosti však džentlmenstvo platilo len odtiaľ-potiaľ – presnejšie, po chudobnejších pasažierov. Na ženy a deti z tretej triedy sa veľké ohľady nebrali.

 

Dopovedzme si však najskôr príbeh Benjamina Guggenheima. Ten zdedil veľký majetok po otcovi, banskom magnátovi a ďalej ho zveľaďoval. Kvôli obchodom často cestoval a okrem New Yorku mal aj byt v Paríži. Tam sa až tak džentlmensky nesprával. Kým manželku a tri dcéry nechal doma, v Paríži si našiel milenku, speváčku Léontine Aubart. On mal 46, ona 24. Na Titanicu cestovali spolu. Po náraze do ľadovca v noci zo 14. na 15. apríla 1912 pomohol Guggenheim nastúpiť Léontine a jej slúžke do záchranného člna. Slúžke pri tom povedal: Čoskoro sa opäť uvidíme. Je to len oprava. Zajtra bude Titanic pokračovať ďalej.“ Bola to milosrdná lož...

Podľa výpovede stewarda Henryho Etchesa, ktorý katastrofu prežil, Guggenheim spolu so svojím komorníkom Victorom Gigliom chodili od člna k člnu a pomáhali ženám a deťom. Kričal pritom: „Ženy majú prednosť,“ a bol veľmi nápomocný lodným dôstojníkom. Potom sa Guggenheim s Gigliom vrátili do kajuty, prezliekli sa do oblekov, na hlavu si nasadili cylindre a do klopy saka si dali ružu. Keď ich Etches znovu uvidel, opýtal sa, prečo si vyzliekli svetre a záchranné pásy. Obliekli sme si to najlepšie a sme pripravení ísť ku dnu ako džentlmeni,“ odpovedal milionár a stewardovi dal odkaz pre manželku: „Ak by sa mi niečo stalo, povedzte mojej žene v New Yorku, že som si konal povinnosť najlepšie, ako som vedel.“ Údajne tiež povedal, že „žiadna žena neostane na palube tejto lode preto, že Ben Guggenheim bol zbabelec.“ Naposledy ho spolu s komorníkom Gigliom videli, ako sedeli v kreslách pri veľkom schodisku, popíjali brandy a fajčili cigary. Steward Etches prežil, pretože ho do jedného z posledných člnov pridelili ako veslára. V New Yorku potom navštívil Guggenheimovu manželku Rosu a odovzdal jej odkaz. „Obaja zomreli ako vojaci,“ povedal o milionárovi a jeho komorníkovi. Ich telá sa nenašli.

 

Tretia trieda

Väčšina mužov sa zachovala tak džentlmensky ako Guggenheim, nie však všetci. Palubní dôstojníci museli zastreliť niekoľko mužov, ktorí sa snažili dostať do člnov. Revolvery však nemuseli použiť len nato, aby zvládli dav, ktorý sa konečne predral z kajút tretej triedy. Ozbrojiť sa museli hneď na začiatku, keď sa do prvých  člnov snažili za každú cenu dostať aj muži z prvej triedy. Známy je prípad doktora Henryho Frauenthala a jeho brata Isaaca. Tí skočili do člna, ktorý práve spúšťali na vodu. Námorníci sa poriadne nahnevali, lebo ho mohli prevrátiť a ohroziť všetkých, čo v ňom boli. Pohrozili, že ich vyhodia von, ale nakoniec ich v člne nechali. Henry Frauenthal pritom vážil okolo 120 kíl a skočil priamo na Annie Stengel, ktorá už v člne sedela. Týmto „džentlmenským“ činom jej spôsobil viaceré zranenia vrátane niekoľkých zlomených rebier.

Napriek takýmto incidentom sa väčšina žien a detí v prvej a druhej triede zachránila. Prežilo všetkých 24 detí v druhej triede a 5 zo 6 detí v prvej triede. Spomedzi 140 žien v prvej triede sa ich zachránilo 97 percent, zahynuli iba štyri. V druhej triede sa zachránilo 86 percent žien. Keď sa však pozrieme na tretiu triedu, obraz džentlmenstva sa trochu pokriví. Zachránilo sa len 46 percent žien (76 zo 168) a iba 34 percent detí (27 zo 79). Medzi mužmi tiež hrala prím najvyššia spoločenská úroveň. Z prvej triedy sa ich zachránilo 33 percent, z druhej 8 a z tretej 16 percent. Početne najvyššie straty na životoch medzi pasažiermi boli medzi mužmi z tretej triedy, zomrelo ich 387. Prevýšili ich iba straty mužov z posádky, ktorých zomrelo 693.

Tretia trieda bola od začiatku uzavretá a oddelená od ostatných. Vyžadovali si to americké imigračné predpisy. Skupiny námorníkov však po náraze na ľadovec uzavreli a zablokovali ďalšie priechody. Mužom z tretej triedy, ktorí sa snažili prebiť, námorníci tvrdili, že je to potrebné, aby sa dole udržal vzduch a Titanic tak ostal na hladine dlhšie. Väčšinu ľudí, ktorých takto uzavreli, odsúdili k záhube. V bludisku kľukatých chodieb sa ťažko orientovali a nevedeli sa z pasce dostať. Spoločnosť White Star Line neskôr tvrdila, že mnoho pasažierov tretej triedy zahynulo, pretože nevedeli po anglicky, a preto nerozumeli pokynom.

 

Pochybný hrdina

Jedným z hrdinov tej osudnej noci mal byť steward John Edward Hart. Ten pred americkou senátnou vyšetrovacou komisiou vypovedal, že podnikol dve cesty do podpalubia a osobne doviedol hore dve skupiny viac ako 50 žien a detí, ktoré naložil do dvoch člnov. Jeho svedectvu však odporujú výpovede tých, čo spúšťali člny na vodu a aj zoznam zachránených z konkrétnych člnov, ktoré Hart označil. Iné výpovede skôr naznačujú, že Hart sa v prvom rade snažil zachrániť sám a potom opis svojho konania „trochu“ prikrášlil. Jeho výpoveď pred senátnou komisiou však začala žiť svojím vlastným životom a Harta mnohí dodnes označujú za jedného z najväčších hrdinov z Titanicu. Skutočnými hrdinami však boli tí, ktorí dobrovoľne ostali na palube, aby sa iní mohli zachrániť miesto nich. Konkrétne mená často ostali neznáme, za všetkých však spomeňme aspoň hlavného strojníka Williama Bella. Ten ostal s niekoľkými kolegami a dobrovoľníkmi v nezatopených kotolniach č. 1, 2 a 3 a v príslušných strojovniach. Starali sa o to, aby elektrické generátory pracovali čo najdlhšie a dodávali prúd pre osvetlenie a pre vysielanie núdzového signálu. Svetlá tak zhasli iba niekoľko minút pred potopením. Nikto z 35 strojníkov a elektrikárov, ktorí sa o to postarali, neprežil.

 

V ľadovej vode

Posledné svedectvá o sebaobetovaní máme od tých niekoľko málo ľudí, ktorí prežili pobyt v ľadovej vode. Známym faktom je, že Titanic mal málo záchranných člnov. Loď mala maximálnu kapacitu 3327 ľudí a pri prvej plavbe bolo na palube 2224 cestujúcich a členov posádky. Do 20 člnov sa však mohlo zmestiť iba 1178 ľudí. Z rôznych dôvodov sa však zachránilo iba 710 ľudí, viaceré člny odplávali naplnené iba spolovice. Mohol za to aj nedostatočný výcvik, keď posádka nevedela s člnmi narábať. Báli sa, že keď ich budú spúšťať plne naložené, môžu sa poškodiť. Hladina však bola v tú noc pokojná a nič také nehrozilo. Keď 16 veľkých člnov odplávalo, ostalo na palube ešte vyše 1500 zúfalých ľudí. Niekoľko dôstojníkov sa pokúsilo spustiť ešte štyri menšie skladacie člny. Dva sa podarilo dostať na vodu v poriadku, vtom však Titanic začal klesať pod hladinu rýchlejšie a cez palubu sa prevalila veľká vlna, ktorá ľudí aj posledné dva člny zmietla. Jeden z člnov nemal ešte poriadne vytiahnuté skladacie bočnice a druhý sa prevrátil hore dnom. Oba sa však udržali na hladine. Na prevrátený skladací čln B sa postupne dostalo okolo 35 mužov. Obklopení boli húfom ďalších plavcov, ktorí mohli v ľadovej vode prežiť nanajvýš 15 minút. V zúfalstve mohli čln ľahko potopiť, preto sa tí, čo na ňom boli, rozhodli už nikoho naň nevziať a pomaly veslovať preč. Archibald Gracie, ktorý sa na prevrátenom člne zachránil, neskôr vyjadril veľký obdiv k tým, čo ostali vo vode: „Ani v jednom prípade som nepočul ani slovko odsúdenia od plávajúcich za to, že sme im odmietli pomôcť. Na jedno odmietnutie nám odpovedal mužný hlas silného muža: V poriadku chlapci, veľa šťastia a Boh vám žehnaj.“ Ďalších vyše 20 ľudí sa dostalo do čiastočne zatopeného skladacieho člna A. Do rána však mnoho ľudí v oboch týchto člnoch podľahlo podchladeniu. Aj Archibald Gracie si z pobytu v ľadovej vode odniesol následky, z ktorých sa už nevystrábil a o pár mesiacov, v decembri 1912, zomrel.

V zatopenom člne A prežila okrem 12 mužov aj jedna žena – Rhoda Abbott. Cestovala s dvomi dospievajúcimi synmi a hoci mala šancu dostať sa do jedného z člnov skôr, nedokázala opustiť svojich synov a ostala s nimi na palube do poslednej chvíle. Keď sa ocitla vo vode, nedokázala sa so synmi dlhšie udržať. Už sa pomaly lúčila so životom, keď ju niekto vytiahol do člna. Bola jedinou ženou, ktorá sa s Titanicom potopila a prežila. Všetky ostatné ženy, čo prežili, sa dostali do člnov ešte pred potopením lode.

 

Kastovanie aj po smrti

Napriek tomu, že v noci sa na dohľad od Titanicu nachádzal parník Californian, jeho posádka na volania o pomoc nereagovala. Stroskotancov tak z vody vylovil až parník Carpathia. Ešte predtým, ako zachránených doviezli do New Yorku, začala spoločnosť White Star Line organizovať vylovenie tiel obetí. Na túto úlohu najali štyri lode, ktoré našli spolu 328 tiel. Najviac, 306, našla posádka parníka Mackay-Bennett z Halifaxu. Kanadské zákony dovoľovali doviezť do prístavu iba telo, ktoré bolo zabalzamované a loď mala na také množstvo tiel málo balzamovacích potrieb. Preto kapitán rozhodol, že do prístavu dovezie iba telá pasažierov prvej a druhej triedy. Spolu 116 tiel cestujúcich tretej triedy pochovali naspäť do mora.

Medzi mŕtvymi, ktoré posádka lode Mackay-Bennett vylovila, bol aj Michel Navratil pochádzajúci zo Serede. Jeho dvaja malí synovia Michel Marcel a Edmond Roger prežili. Michel Marcel Navratil zomrel v roku 2001 ako 92-ročný. V čase potopenia mal necelé štyri roky, ale udalosti tej noci sa mu vryli do pamäti. „V člne bola aj dcéra amerického bankára, ktorá vzala aj svojho psa – nikto nenamietal. Na lodi boli veľké rozdiely v majetnosti ľudí a neskôr som si uvedomil, že ak by sme neboli v druhej triede, asi by sme zomreli. Ľudia, ktorí prežili, často podvádzali a boli agresívni. Tí čestní nemali šancu,“ spomínal neskôr.

Našli aj telo Johna Jacoba Astora IV, najbohatšieho pasažiera z Titanicu, ktorý s majetkom 87 miliónov dolárov vo vtedajšej mene patril k najbohatším ľuďom na svete. V prepočte na dnešný kurz je to približne 1,7 miliardy dolárov. Astor sa v roku 1909 rozviedol a pár mesiacov pred katastrofou sa ako 47-ročný oženil s 18-ročnou Madeleine. Na Titanicu sa vracali z dlhej svadobnej cesty. Madeleine bola tehotná a Astor ju naložil do záchranného člna spolu so slúžkou a zdravotnou sestrou. Jeho do člna nepustili, hoci v ňom ešte boli voľné miesta.

Vylovili aj telo Wallacea Hartleyho, kapelníka lodnej kapely, ktorá podľa legendy hrala ľuďom do poslednej chvíle. Hartley mal k telu priviazané puzdro s husľami, ktoré mu v roku 1910 darovala jeho snúbenica. Husle sa zachovali dodnes a v roku 2013 ich vydražili za 900-tisíc libier.

 

Posledná obeť

Posádku Mackay-Bennetta však najviac rozrušil nález tela približne dvojročného chlapčeka. Hoci podľa oblečenia patril tiež k cestujúcim z tretej triedy, nepochovali ho opäť v mori, ale s ostatnými obeťami v Halifaxe. Posádka lode sa zložila na pomník a rakvu pre chlapčeka, na ktorej bol jednoduchý nápis: „Naše bábo“. Na pomníku mal napísané „Neznáme dieťa“. Pretože mal svetlé vlasy, dlho sa uvažovalo, že by to mohol byť švédsky chlapček Gösta Pålsson alebo Ír Eugene Rice. Obaja boli dvojroční a svetlovlasí. V roku 2002 prišiel prvý pokus identifikovať dieťa pomocou DNA. Prvé testy ukázali, že by to mohol byť Eino Vijami Panula, 13-mesačný chlapček z Fínska. Ten cestoval s mamou a štyrmi staršími bratmi za otcom, ktorý už pracoval v USA. Nikto z nich neprežil. Pokročilejšie testy DNA však v roku 2007 potvrdili, že v Halifaxe je pochovaný Sidney Leslie Goodwin. V čase katastrofy mal 19 mesiacov a bol najmladším dieťaťom Fredericka a Augusty Goodwinovcov z anglického Melkshamu. Spolu s rodičmi a piatimi súrodencami cestoval do USA. Žil tam brat Fredericka Goodwina, ktorý mu napísal o nových pracovných možnostiach a tak sa tam celá rodina rozhodla presťahovať. Pôvodne mali ísť inou loďou, ale pre štrajk bol v prístave Southampton nedostatok uhlia. To nahromadili pre Titanic, do ktorého presunuli aj pasažierov z viacerých iných lodí, vrátane Goodwinovcov. Nikto z rodiny neprežil. Sidney bol poslednou obeťou z Titanicu, ktorú sa podarilo identifikovať, a jediným členom rodiny, ktorého telo vyzdvihli.

Väčšinu mŕtvych sa nikdy nepodarilo nájsť. O ich osude svedčia až artefakty objavené na morskom dne potom, čo sa v roku 1985 podarilo lokalizovať vrak Titanicu. Telá dávno skonzumovali morské živočíchy, ale páry topánok dodnes označujú miesto ich posledného odpočinku ako symbolické náhrobky.

Príbehy z legendami opradenej lode môžete teraz znovu prežiť aj vy. Mnohé z nich prináša výstava Titanic, ktorá potrvá v bratislavskej Inchebe až do 6. decembra. Pri vstupe dostanete lodný lístok konkrétneho pasažiera aj s niekoľkými údajmi o tom, kto to bol a s kým cestoval. Aký bol jeho osud, sa dozviete až na samom konci výstavy, kde je menný zoznam tých, čo prežili, a tých, čo zahynuli.

 

Viac informácií o výstave na www.vystavatitanic.sk

 

Mgr. Miroslav Barič, absolvent žurnalistiky a pedagogiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako redaktor zahraničných oddelení v agentúre SITA a v denníkoch Národná Obroda, Plus Jeden Deň a Nový Čas. Zaujíma sa o vojenskú techniku a o históriu druhej svetovej vojny. Publikoval aj v časopisoch Obrana a Hobby Historie.

 

 

Internetové odkazy:

a) http://www.encyclopedia-titanica.org/guggenheim-dying-sent-wife-message.html

b) http://titanicsecrets.blogspot.sk/2013/03/the-shooting-on-titanic-definitive-story.html

c) http://www.encyclopedia-titanica.org/joun-edward-hart.html

d) http://www.encyclopedia-titanica.org/rhoda-abbott.html

e) http://www.encyclopedia-titanica.org/titanic-victim/michel-navratil.html

f) http://www.livescience.com/13859-titanic-unknown-child-identification-sidney-goodwin.html

g) http://www.biography.com/people/sidney-leslie-goodwin-283632#titanic-tragedy

 

Obrazová príloha: www.encyclopedia-titanica.org, JVS GROUP

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Slečna Nepotopiteľná prežila aj koniec Titanicu

Slečna Nepotopiteľná prežila aj koniec Titanicu

Sesterské lode Olympic, Titanic a Britannic spája aj osoba Violet Jessopovej. Táto stevardka bola na palube všetkých troch parníkov pri vážnych nehodách a katastrofách, ktoré ich postihli. „Slečna Nepotopiteľná“ však všetky havárie prežila a zomrela až vo veku 83 rokov. celý článok

Olympic, Titanic a Britannic – nešťastné sestry

Olympic, Titanic a Britannic – nešťastné sestry

Hovorí sa, že história sa opakuje. V prípade Titanicu to platí trojnásobne. O jeho katastrofe počul asi každý, už menej ľudí však vie, že mal aj dve sesterské lode – Olympic a Britannic. A obe tiež zažili tragické nehody. celý článok

Svetová výstava Titanic

Svetová výstava Titanic

Na veľkolepej výstave sa návštevníci zoznámia nielen s osudmi legendárneho Titanicu a jeho pasažierov, ale taktiež s búrlivým obdobím technických objavov a spoločensko-politickou situáciou na začiatku 20. storočia. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.