Diablovi spojenci. Hitlerov pakt so Stalinom

Publikované : 24.04.2015 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 4455

Diablovi spojenci. Hitlerov pakt so Stalinom 1939-1941

 

Život po smrti

 

Nacisticko-sovietsky pakt bol nepochybne hanbou pre oboch signatárov, ktorí sa to následne zo všetkých síl snažili nejakým spôsobom vysvetliť. Tretieho októbra 1941 sa v Berlíne ozval Hitler. Jeho armády sa v tej chvíli pripravovali na záverečný nápor na Moskvu. Červená armáda bola v rozvrate a Hitler sa už videl ako víťaz nad Stalinom. O Rusku hovoril ako o „našej Indii“. V ten večer prehovoril v obrovskom Športovom paláci. Bez poznámok. Jeho prejav k zhromaždeným masám vysielali naživo v rozhlase. „Dvadsiateho druhého júna,“ vyhlásil, „sa začala najväčšia bitka v histórii sveta... Všetko ide podľa plánu.“ Nemecké jednotky, pokračoval, „sú tisíc kilometrov za hranicou. Sme východne od Smolenska, sme pred Leningradom a pri Čiernom mori. Sme pred Krymom a Rusi nie sú na Rýne... Do zajatia sme zobrali asi dva a pol milióna Rusov. Počet ukoristených diel v našich rukách je asi 22-tisíc. Počet zničených tankov je vyše 18-tisíc. Počet zničených a zostrelených lietadiel je vyše 14,5-tisíc. Za našou frontovou líniou je ruské územie, ktoré je dvakrát väčšie ako nemecká ríša... a štyrikrát väčšie ako Anglicko.“

„Nepriateľ je už na kolenách,“ ubezpečoval svoje publikum, „a už sa nikdy znovu nepostaví.“

Tieto okolnosti vytvárali vhodnú príležitosť na úvahu o rozhodnutí uzavrieť pakt so Stalinom. Bolo to ťažké, priznal Hitler, „bol to najtrpkejší triumf nad mojimi pocitmi.“ No došlo k zrade.

„Vy najlepšie viete, ako čestne sme plnili svoje povinnosti. Ani v našej tlači, ani na našich mítingoch jediný raz nezaznelo slovo Rusko. Ani jediné slovo o boľševizme. Žiaľ, druhá strana neplnila svoje záväzky od samého začiatku. Táto situácia vyústila do zrady, ktorá najprv zničila celú severovýchodnú Európu. Vy viete najlepšie, čo to znamená mlčky sa pozerať na dusenie fínskeho národa, čo pre nás znamenala aj porážka pobaltských štátov.“

V súkromní bol Hitler ešte otvorenejší. V liste Mussolinimu v predvečer operácie Barbarossa vyložil svoje strategické odôvodnenie v pozadí nadchádzajúceho útoku a vysvetlil, prečo ukončil „pokrytecké divadlo“ s Kremľom.„Partnerstvo so Sovietskym zväzom... ma často veľmi dráždilo,“ napísal. „Pretože tak či onak mi to pripadalo ako zrada na samej mojej podstate, na mojich konceptoch a na mojich predchádzajúcich povinnostiach. Som šťastný, že už nemusím podstupovať tento psychický zápas.“ Z toho vyplývalo, že pre Hitlera bol nacisticko-sovietsky pakt odpornou strategickou nevyhnutnosťou, ktorú mu vnútili plány západu obkľúčiť Nemecko. Stalinova následná zrada, vyhlásil, znamenala jeho nevyhnutný zánik.

Sovietska interpretácia bola, prirodzene, dosť odlišná. Ako sme videli, keď Stalin hovoril krátko po nemeckej invázii k sovietskemu ľudu, pakt obhajoval v tom zmysle, že to nebola chyba a že Sovietsky zväz nemohol odmietnuť Hitlerov návrh. Ba čo viac, Stalin vyhlásil, že ZSSR si tým zaistil osemnásť mesiacov mieru, počas ktorých získal „príležitosť“ na prezbrojenie. Toto vysvetlenie, ktoré Stalin formuloval v roku 1941 takmer nevdojak, sa rýchlo stalo dominujúcim argumentom.

V priebehu nasledujúcich mesiacov a rokov sa pakt vytratil z pozornosti, zatlačený do úzadia najnaliehavejšími dennými starosťami najnákladnejšieho a najsmrteľnejšieho konfliktu, aký svet dovtedy poznal. Až po vojne sa naň znovu upriamila pozornosť. Koncom roku 1945 sa pakt a jeho následky dostali na pretras počas norimberského medzinárodného vojenského tribunálu s preživšími nacistickými vodcami. Žalobcovia v Norimbergu si veľmi dobre uvedomovali, že súčasťou obrany obžalovaných bude odvolávanie sa na princíp tu quoque – „aj ty si to urobil“. Bola to neprijateľná obrana – nepochybne patrila skôr na ihrisko než do súdnej siene –, no aj tak disponovala potenciálom zničiť Sovietov, ktorých územná expanzia v intenciách paktu porušovala mnoho princípov, ktoré sa západní spojenci snažili aplikovať na konanie Nemcov.

Ako predvídal jeden z poradcov britského ministerstva zahraničných vecí, dalo sa predpokladať, že obžalovaní nacisti sa budú snažiť „premiešať čo najviac špinavej ruskej bielizne so svojou vlastnou.“ Pretože si spojeneckí žalobcovia z tohto dôvodu neželali zdiskreditovať svojho sovietskeho spojenca, položka na samom vrchu „zoznamu bielizne na vypratie“ – teda nacistico-sovietsky pakt – sa počas úvodných rečí spomínala veľmi zriedka.

Okrem toho aj sovietsky tím žalobcov sa zúfalo snažil upratať pakt – a predovšetkým prekliaty „tajný protokol“ – ako potenciálny dôkaz. Typickým príkladom v tomto zmysle bola výmena názorov 21. mája 1946, keď sa obhajca Rudolfa Hessa pokúsil nastoliť otázku protokolu, čo vyvolalo protest hlavného sovietskeho žalobcu generála Romana Rudenka, ktorý zvýšeným hlasom vyhlásil, že „my tu skúmame zločiny hlavných nemeckých vojnových zločincov a nie zahraničnú politiku iných štátov.“ No v každom prípade, pokračoval Rudenko, je protokol „sfalšovaným dokumentom“, ktorý aj tak nemá žiadnu hodnotu. Ale aj otázka samotného paktu bola pre Moskvu rovnako citlivá. Sovietsky sudca Ion Nikitčenko ho označil za „irelevantný“ a „číru propagandu“. No sovietsky tím v Norimbergu najväčšmi rozčúlilo, keď ktosi naznačil, akokoľvek nepriamo, že Stalina mohli pri podpise Nemci oklamať alebo zavádzať. Naopak, tvrdili Sovieti, ZSSR si plne uvedomoval zákerné zámery Nemecka od samého začiatku. Stalin nepochybne uprednostňoval obvinenie z cynizmu, než z dôverčivosti.

Túto nechutnosť tromflo iba úsilie sovietskych žalobcov, priradiť katynský masaker k nacistickým obvineniam s tým, že toto vraždenie „je jedným z najdôležitejších zločinov, za ktorý sú hlavní vojnoví zločinci zodpovední.“ Sovieti celkom v duchu „bábkových procesov“ so svojimi politickými nepriateľmi požadovali, aby tribunál prijal ich vyšetrovanie bez námietok a následne predvolali bulharského patológa, ktorý tvrdil, že forenzné dôkazy naznačujú, že k masakrom došlo na jeseň 1941, teda v dobe, keď bola oblasť pod nemeckou kontrolou. Ku cti britským i americkým sudcom slúži, že toto obvinenie odmietli, ale ani Sovieti nedokázali presvedčivo dokázať zločin ktorémukoľvek z obžalovaných, ktorí stáli pred tribunálom.

Po krátkom a dosť nesúrodom pretriasaní paktu pred norimberským tribunálom si Stalinovi propagandisti a žalobcovia mohli blahoželať k tomu, že sa im úspešne podarilo znížiť škody na najnižšiu mieru. Avšak americká publikácia z roku 1948 nazvaná Nacisticko-sovietske vzťahy 1939 – 1941 do istej miery otriasla ich sebaistotou. Knihu vydalo americké ministerstvo zahraničných vecí a obsahovala prepisy tisícok dokumentov, zhabaných z nemeckých zdrojov na konci vojny, vrátane korešpondencie, diskusií a rokovaní, ako aj textov obchodných dohôd, ďalej textu paktu samotného i tajného protokolu. Po prvý raz sa takto vzťah medzi Moskvou a Berlínom dostal z tieňa na svetlo verejného záujmu.

Sovietska odpoveď bola rýchla. O rok neskôr sa objavil pamflet Falšovatelia histórie, ktorý obhajoval moskovskú verziu. Jeho text redigoval a nazval provokatívnym titulom sám Stalin. Následne ho rozvinuli v sérii článkov v denníku Pravda a preložili a rozdistribuovali do celého sveta. To bolo pozoruhodné, pretože to bolo po prvý raz od roku 1941, čo sa v Sovietskom zväze vôbec nejakým spôsobom zmienili o pakte s Nemeckom. Šlo nepochybne o viacvýznamový materiál. V tej dobe sa začalo vyhrocovať napätie blížiacej sa studenej vojny a pamflet Falšovatelia histórie sa už niesol v duchu boja proti nepriateľom Sovietskeho zväzu, útočiac na západ za jeho vlastnú neschopnosť zastaviť nemeckú agresiu pred rokom 1939 a kritizujúc Američanov za „skreslený obraz udalostí... s cieľom ohovoriť Sovietsky zväz“. Pamflet dokonca obvinil bezmocných Fínov, že v zimnej vojne roku 1940 boli „v spolčení s hitlerovcami.“ Dokonca post facto Stalina ospravedlňoval za podpísanie paktu. Všetko zapríčinila západniarska perfídnosť: túžba prechovávaná v Paríži a v Londýne zblížiť sa s Hitlerom a obrátiť ho smerom na východ, ako aj želanie „miliardárov“ vo Washingtone profitovať z následného požiaru.V auguste 1939,“ tvrdilo sa v pamflete, „nemal Sovietsky zväz ani na okamih žiadne pochybnosti, že Hitler skôr či neskôr zaútočí.“ A ďalej sa tam písalo:

„Z tohto dôvodu bolo prvoradou úlohou sovietskej vlády vytvoriť „východný“ front proti Hitlerovej agresii, vybudovať obrannú líniu pozdĺž západných hraníc Bieloruskej a Ukrajinskej republiky a tým postaviť bariéru s cieľom zabrániť nehatenému postupu nemeckých jednotiek na východ.“

V mene tejto úlohy, pokračoval pamflet, bolo nevyhnutné, aby sovietske vojská vstúpili na územie východného Poľska a došlo k podpisu „dohôd o vzájomnej spolupráci“ s pobaltskými štátmi: „Takýmto spôsobom boli položené základy východného frontu.“ Moskva tým nepochybne chcela svetu oznámiť, že Stalinova motivácia pre podpísanie paktu s Hitlerom bola čisto obranná.

No aj keď sa týmto ukotvila moskovská línia vysvetľovania nacisticko-sovietskeho paktu, sovietski historici sa tejto témy napriek tomu neodvážili ani dotknúť. Až v 60. rokoch dochádza k zmene. Moskva bola pobúrená neutíchajúcou „falzifikáciou“ vojny zo strany západu a tak spustila propagandistickú kampaň s cieľom vytrhnúť spomínanie na II. svetovú vojnu z rúk svojich ideologických nepriateľov. Túto kampaň označil istý prominentný komentátor za „jeden z najtrúfalejších podnikov sovietskej propagandistickej mašinérie, ako udusiť realitu.“ Ale práve vďaka tejto snahe sa začalo znovu o nacisticko-sovietskom pakte diskutovať, čo bolo dovtedy tabu. Vďaka tomu sa v nových sovietskych historických prácach zo 60. rokov objavuje o pakte niekoľko analytických strán, aj keď podľa očakávania s vynechaniami, výhovorkami a ospravedlňovaním. Napríklad sa v nich tvrdilo, že Stalin prijal Hitlerov návrh až ako poslednú možnosť – lebo inak by bola vojna s Nemeckom nevyhnutná – a že súhlas s paktom priniesol pre ZSSR mnoho výhod.

Boli to analýzy, ktoré lojálne papagájoval dokonca aj sám Chruščov, ktorého denunciácia Stalina v roku 1956 rezonovala po celom svete. Aj vo svojich spomienkach mnoho desaťročí po vojne stál pevne na svojom presvedčení: „Nemohli sme klamať samých seba. Vedeli sme, že napokon budeme zatiahnutí do vojny, hoci si myslím, že Stalin dúfal v to, že Angličania a Francúzi Hitlera vyčerpajú... prví.“ Z tohto paktu, napísal Chruščov, Sovietsky zväz „profitoval.“ Bolo to ako gambit v šachu: „keby sme neurobili tento ťah, vojna by sa začala skôr, väčšmi na náš úkor. A dával nám aj odklad.“

S tým sa zhoduje aj vždy lojálny boľševik Molotov. O niekoľko rokov neskôr po prvý raz odmietol názor, že Stalin Hitlerovi veril. „Stalin a taká naivita? Nie. Stalin to celé prekukol. Stalin aby veril Hitlerovi? Veď on neveril ani vlastným ľuďom! Že Hitler oklamal Stalina? Veď výsledkom toho je, že sa Hitler otrávil a Stalin sa stal pánom polovice sveta!“ Keď Molotov vysvetľoval pakt, povedal: „Museli sme oddialiť nemeckú agresiu, preto sme sa pokúsili s nimi rokovať na obchodnej úrovni – export – import.“ „Stalin, povedal Molotov, „chcel oddialiť vojnu aspoň o pol roka, ak nie dlhšie.“

V tomto zmysle teda došlo v Sovietskom zväze k posunu v povojnovej interpretácii nacisticko-sovietskeho paktu: šlo o dohodu, ktorá bola Stalinovi vnútená okolnosťami. Je však dôležité, že sa Stalin nedal obalamutiť Hitlerovými lichôtkami a podarilo sa mu oddialiť nezvratný nacistický útok a tým zachrániť ZSSR pred oveľa horším osudom. Prirodzene, osud miliónov Sovietmi prenasledovaných, zavraždených a deportovaných ľudí z bývalého východného Poľska, z pobaltských štátov a Besarábie nesmel tento ružový naratív spochybniť. Tieto územia jednotky Červenej armády znovu dobyli v rokoch 1944 až 1945 a boli spoľahlivo privinuté na sovietske prsia, a to i napriek snahe „nacionalistov“ a „teroristov“, ktorí nakrátko narušili Pax Sovietica v prvom povojnovom desaťročí. Podobne boli limitovaní aj regionálni historici a novinári. Pakt sa stal znovu tabu, zavrela sa nad ním voda, zmizol z dohľadu a i tá najminimálnejšia zmienka sa nesmela odchýliť od striktnej línie, nadiktovanej z Moskvy.

Prirodzene, vrcholným tabu bol tajný protokol. Aj keď originálny dokument bol pravdepodobne zničený cez vojnu v Berlíne, Američanom sa koncom vojny dostal do rúk mikrofilm, na ktorom bol text zaznamenaný. Nepriamo o ňom padla zmienka v Norimbergu a po prvý raz bol zverejnený v roku 1948. Pretože však neexistoval originál – a teda ani hanebný protokol –, Sovietsky zväz oficiálne jeho existenciu popieral. Kópiu, ktorá kolovala na západe, bez váhania označoval za falzifikát, ohováranie Sovietskeho zväzu a teda ďalšie „falšovanie histórie.“

Keď sa v roku 1983 Molotova pýtali na „tajnú dohodu“, podpísanú s Nemcami v roku 1939, horlivo tvrdil, že ide o nepravdivé podozrenie. „V žiadnom prípade,“ povedal. „Teda neexistovala?“ zopakoval novinár svoju otázku. „Neexistovala. Nie, to je absurdné.“ No novinár sa nedal odradiť. „Určite sa o tom nedá hovoriť?“ A Molotov odpovedal:

„Samozrejme, žiadne tajomstvo tu nie je. Podľa mňa ide o zámerné klebety s cieľom poškodiť moju povesť. Nie, nie, je to úplne jasná vec. Nemohla existovať žiadna tajná dohoda. Bol som pri tom veľmi blízko, vlastne som bol v tom zaangažovaný. Môžem vás ubezpečiť, že ide bezpochyby o výmysel.“

Molotov bol nepochybne „blízko“ k tajnému protokolu, veď ho vlastne sám podpísal. S týmto popieraním šiel v roku 1986 až do hrobu.

 

 

Roger Moorhouse: Diablovi spojenci. Hitlerov pakt so Stalinom 1939 – 1941. Bratislava : Premedia 2015.  432 strán, pevná väzba s prebalom. ISBN 978-80-8159-212-6.

 

 

 

Obrazová príloha: Premedia, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Prečo padla Hradba západu?

Prečo padla Hradba západu?

Stopäťdesiat rokov trvajúci tieň osmanského polmesiaca nad naším územím dosiahol svoj vrchol v roku 1663. Vtedy totiž padla do rúk Turkov supermoderná pevnosť a mesto Nové Zámky (Újvár). celý článok

Aký bol Alexander Dubček?

Aký bol Alexander Dubček?

Alexander Dubček. Meno už asi navždy symbolizujúce udalosti roka 1968 a personifikujúce pojem socializmus s ľudskou tvárou. Jeden z najznámejších Slovákov vo svete, ktorý sa už za svojho života stal legendou a táto legenda ho sprevádza a pravdepodobne i bude sprevádzať aj v ďalších desaťročiach po j celý článok

Čo čítať o dejinách Československa 1918 – 1938?

Čo čítať o dejinách Československa 1918 – 1938?

Československo by tento rok oslávilo 100 rokov svojej existencie. HistoryWeb.sk sa preto opýtal piatich popredných českých a slovenských odborníkov na to, aké knihy by našim čitateľom odporučili k dejinám 1. ČSR, 1918 – 1938. Pozrite si ich výber. celý článok

Kam doplávali starovekí moreplavci?

Kam doplávali starovekí moreplavci?

Túžba objavovať a poznávať ďaleké miesta sprevádzala ľudstvo od nepamäti. Muži a ženy sa často vrhali na dobrodružné a nebezpečné výpravy do ďalekých a neznámych krajín. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.