Debakel na Níle

Publikované : 30.10.2016 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 7501

V polovici 13. storočia vyrazil francúzsky kráľ Ľudovít IX. (neskôr známy pod prídomkom Svätý) na svoju prvú križiacku výpravu. Hnaný neskrývanou zbožnosťou, zmyslom pre povinnosť, ale i mocenskými ambíciami, stavil všetko na jednu kartu. Útok na Ajjúbovcami ovládaný Egypt mal raz a navždy vyriešiť bezpečnosť zvyškov franského panstva v Levante. Veľké ambície sa však rozplynuli v žiare egyptského slnka, na brehu Nílu pri al-Mansure.

 

Volanie kríža

V auguste roku 1244 stratili križiaci po 15 rokoch natrvalo Jeruzalem. Jeho dobyvatelia, Chorezmijci v službách egyptského sultána as-Sáliha Ajjúba, zabili v meste každého Franka, na ktorého narazili. Došlo k znesväteniu posvätných miest kresťanstva. V polovici októbra 1244 sa potom s egyptsko-chorezmijským vojskom stretli blízko Gazy križiaci z Akkonu. Nasledujúca bitka pri La Forbie (Hirbíja) znamenala ďalšiu vážnu porážku Frankov. Do roku 1247 prišli križiaci o ďalšie oblasti v južnej Palestíne, pričom zvlášť citeľná bola strata prístavu Askalon. Porážky vážne ohrozili existenciu zvyškov latinského panstva v Zámorí.

Chorý Ľudovít IX. príjma v decembri 1244 kríž

Správy o pohromách na Blízkom východe dorazili do Európy v priebehu jesene 1244. Aj keď spočiatku zapôsobili veľmi silne a vyvolali vlnu zbožnosti, prejavov kajúcnosti a neskrývaného rozhorčenia nad stratou Jeruzalema, medzinárodnopolitická situácia žiadnej rýchlej reakcii na udalosti nepriala. Jedinou krajinou schopnou efektívne zareagovať na žiadosti o pomoc bolo Francúzsko mladého kráľa Ľudovíta IX.

Ľudovít však na začiatku decembra roku 1244 vážne ochorel (zrejme úplavica) a ocitol sa na prahu smrti. Jeho následné uzdravenie, vnímané v tom čase ako Boží zásah a zázrak, sa vraj stalo prvotnou príčinou kráľovho rozhodnutia vydať sa na križiacku výpravu.

 

Prípravy

Socha Ľudovíta IX. na bazilike Sacré-CoeurOd rozhodnutia vydať sa na výpravu  k jej samotnej realizácii však viedla veľmi dlhá cesta. Dôležité bolo v prvom rade získanie dostatočnej podpory medzi najvplyvnejšími veľmožmi v kráľovstve. Ľudovít sa obrátil najprv na svojich troch mladších bratov Róberta, Karola a Alfonza, ktorí vládli v Artois, Anjou a Main. K presvedčeniu ďalších významných barónov  mu pomáhala aj ideologická ofenzíva cirkvi, spojená s kázaním kríža po vystavení križiackej buly pápežom na začiatku roku 1245.

Náborové akcie pre výpravu do Svätej zeme boli primárne zamerané na oblasť kráľovskej domény, Burgundsko, Lotrinsko a územie medzi Másou a Rýnom. Išlo teda hlavne o francúzsky podnik. To však, samozrejme, neznamená, že sa doň nezapojili aj menšie oddiely križiakov z iných častí kresťanskej Európy. Spomedzi francúzskych veľmožov spomeňme napríklad burgundského vojvodu Huga IV., flanderského grófa Viliama II., toulouského grófa Raimonda, Huga z Lusignanu či bretónskeho vojvodu Petera Maulcerca. Na výpravu sa vydalo i množstvo duchovných, biskupov, remeselníkov, predstaviteľov mestských elít či majetných sedliakov.

Dôležitou stránkou príprav bolo aj materiálne zabezpečenie celej expedície. Reforma správy a významné rozšírenie kráľovskej domény v prvej polovici 13. storočia viedli k výraznému zvýšeniu príjmov panovníka. Zdrojom peňazí sa stali aj konfiškácie židovského majetku, osobitná cirkevná daň, almužny, finančné náhrady za sľub ísť na výpravu, a tiež špeciálna daň vyrubená kráľovským mestám. Odhaduje sa, že celkové výdavky na výpravu dosiahli až 1,5 milióna tourských libier. Táto suma až šesťnásobne presahovala kráľovské celoročné príjmy.

Flotila Ľudovíta IX. na ceste do EgyptaOsobitnou kapitolou príprav bolo zabezpečenie transportu do Svätej zeme. Jeho podmienkou bola dostatočne veľká a akcieschopná flotila lodí. Väčšinou išlo o prenajaté plavidlá, ktoré kráľovi za úhradu poskytli dopravcovia z Janova a z Marseille. Po takmer dva a pol roku príprav Ľudovít IX. napokon opustil Paríž a 25. augusta 1248 vyplával so svojou flotilou a asi 10 000-ovým vojskom z Aigues Mortes do Svätej zeme. V polovici septembra dorazil do Limassolu na Cypre.

 

Egypt či Palestína?

Hlavnou mocenskou a ekonomickou základňou ajjúbovských sultánov bol Egypt. V radoch križiakov preto už pred odchodom z Európy panovalo presvedčenie, že nie je možné zachovať existenciu a bezpečnosť latinského panstva v zámorí, pokiaľ nedôjde k jeho neutralizácii alebo k priamemu ovládnutiu. Egypt tak v ich plánoch vystupoval ako primárny cieľ celej kruciáty.

Obdobie od septembra 1248 do mája 1249 strávili križiaci na Cypre. Ten sa stal ich hlavnou základňou a zhromaždiskom skupín postupne prichádzajúcich z Európy. Relatívne dlhé obdobie vyčkávania však viedlo k všeobecnému poklesu morálky a k výraznému stenčeniu zásob. Ajjúbovci mali navyše čas prehliadnuť cieľ celej výpravy a posilniť vlastnú obranu.

Mapa Egypta a Palestíny s najdôležitešími lokalitami výpravyJedným z dôvodov zdĺhavých príprav a vyčkávania na Cypre bolo i to, že Ľudovít si neprial zopakovanie neúspechu 5. križiackej výpravy z rokov 1217 – 1221, ktorá takisto cielila na Egypt. V kruhoch okolo kráľa sa počas zimy na prelome rokov 1248 – 1249 objavili aj návrhy na využitie mongolskej pomoci v zápase s Ajjúbovcami. Mongoli v tom čase prenikali do severnej Sýrie. Išlo však o mimoriadne naivný plán. Kočovníci z východu totiž medzi kresťanmi a moslimami nerobili žiadny rozdiel. Pre nich to boli prípadní budúci poddaní, nie však spojenci.

V polovici mája 1249 napokon spojená križiacka flotila vyplávala z Cypru. Na palubách lodí sa tiesnilo viac ako 15 000 mužov, z čoho bolo asi 2500 elitných rytierov a až asi 5000 strelcov z kuší. Napriek dlhému vyčkávaniu nebola výprava kompletná. Mnohé oddiely boli stále ešte na ceste – napríklad skupina 200 rytierov vedených Viliamom z Longespeé, bratrancom anglického kráľa Henricha III. Navyše flotilu plaviacu sa k egyptským brehom zasiahla na mori silná búrka, ktorá ju rozohnala. Mnohé lode sa oddelili a museli sa pred nepriazňou počasia uchýliť do sýrskych prístavov. Viacerí považovali takýto začiatok za zlé znamenie.

 

Od Damietty k al-Mansure

Obliehanie DamiettyPrvotným cieľom na egyptskej pôde sa stal prístav Damietta, situovaný v delte Nílu a právom považovaný za kľúč k Egyptu. Križiacka flotila k nemu dorazila až 4. júna 1249. Deň nato, hneď za svitania, došlo k vylodeniu na pobreží blízko mesta. Sultán as-Sálih Ajjúb zanechal v prístave silnú posádku pod velením Fachr ad-Dína. Zjavne sa chystal na dlhú obranu. To, čo sa stalo po prvých výpadoch križiakov, preto bolo pre mnohých absolútne nepochopiteľné. Moslimovia mesto v panike vyprázdnili a navyše zanechali na mieste všetky zásoby. Správa o páde Damietty do rúk križiakov otriasla celým Egyptom a vyvolala nepokoje v Káhire. Sultána zastihla na juh od Damietty v mestečku al-Mansura, pri ktorom táboril s hlavnou armádou. V tom čase bol už vážne chorý a zomieral zrejme na tuberkulózu. Na jeho veľké prekvapenie však križiaci nevyrazili okamžite na juh a  do neskorej jesene ostali v Damiette. Ľudovít sa v tej chvíli necítil dostatočne silný, čakal na posily a svoju úlohu zohrala aj obava z každoročných záplav.

Medzi vedúcimi osobnosťami výpravy sa následne rozhorel spor o cieli ďalšieho postupu. Kým väčšina barónov presadzovala bližšiu a dosiahnuteľnejšiu Alexandriu, kráľ a jeho brat Róbert z Artois chceli zaútočiť na Káhiru, centrum politickej moci sultanátu. Ľudovít aj z titulu vlastnej autority napokon presadil svoje.

Dňa 20. novembra 1249 vyrazil s vojskom z Damietty. V prístave zanechal silnú posádku, a tiež manželku Margarétu z Provence, v tom čase v piatom mesiaci tehotenstva. Ľudovít zrejme rátal so zrútením ajjúbovského režimu po smrti sultána, o ktorého chorobe už križiaci vedeli. Koncom novembra 1249 sultán v tábore pri al-Mansure skutočne zomrel. Sultánova vdova Šadžar ad-Durr sa prostredníctvom vrchného veliteľa Fachr ad-Dína nakrátko chopila vlády. O svoj podiel na moci sa prihlásili aj mameluci, čoraz vplyvnejší príslušníci osobného gardového oddielu (askar) zosnulého sultána. V hre o trón bol aj syn a dedič as-Sáliha Ajjúba, al-Muazzam Túránšáh. V tom čase bol v severnom Iraku a cesta do al-Mansury mu trvala tri mesiace.Bitka pri al-Mansure

Koncom decembra 1249 dorazili križiaci k egyptskému táboru pri al-Mansure. Delilo ich od neho len rameno nílskeho kanálu Bahra as-Saghír. Nasledujúcich šesť týždňov vyplnilo vzájomné ostreľovanie a výpady. Snaha o prekročenie kanálu skončila pre križiakov neúspechom a celé ťaženie sa ocitlo akoby v slepej uličke.

 

Porážka   

Ľudovít si prešľapovanie na mieste, ktoré vyčerpávalo jeho obmedzené zdroje, nemohol dovoliť. Potreboval rýchle víťazstvo. To sa priblížilo po zrade egyptských zbehov, ktorí ukázali kresťanom brod cez kanál nižšie po prúde. Za svitania 8. februára 1250 križiaci zaútočili.

Zatiaľ čo časť síl ostala v tábore, aby lákala pozornosť nepriateľa, mal sa kráľ s hlavnými silami pokúsiť o obchvat moslimského tábora cez brod. Predsunutý voj na čele s Róbertom z Artois, posilnený o templárov, johanitov a Angličanov pod velením Viliama z Longespeé, sa úspešne dostal cez rameno Nílu a vytvoril predmostie. Nevyčkal však na hlavné sily na čele s kráľom a bezhlavo zaútočil na nepriateľský tábor. Tento útok zastihol moslimov nepripravených. Bol pri ňom zabitý ich hlavný veliteľ Fachr ad-Dín.

Štylizovaná podoba mamelukaKrižiaci pokračovali v prenasledovaní rozprášeného nepriateľa až k bránam mesta al-Mansura. V kľukatých uličkách sa však ťažko vyzbrojení rytieri dostali do nevýhody. Došlo k masakre. Oddiel Róberta z Artois bol rozdrvený a on sám padol. Medzitým sa na druhý breh dostal aj kráľ s hlavnými silami. Musel však čeliť protiútoku moslimov, ktorým sa vrátila sebadôvera. Bitka trvala celý deň. Do večera križiaci ovládli bojisko. Moslimovia však ostali neporazení a vcelku organizovane ustúpili pod ochranu múrov al-Mansury. Cesta na Káhiru ostala zablokovaná.

Koncom februára 1250 dorazil k egyptskému vojsku po dlhej ceste nový sultán Túránšáh. Spoločný nepriateľ nakrátko zažehnal hrozbu občianskej vojny a moslimov zjednotil. V priebehu niekoľkých nasledujúcich týždňov sultánova kavaléria úplne odrezala križiakov od Damietty. V ich tábore dochádzali zásoby, šírili sa choroby (úplavica) a vši. Došlo k všeobecnému poklesu morálky a narastali pochybnosti o zmysle celého podniku.

Večer 5. apríla 1250 po porade s preživšími vodcami výpravy vydal Ľudovít IX. rozkaz na ústup k Damiette. Kráľ sa fatalisticky odovzdal do vôle Božej. S podlomeným zdravím (úplavica) viedol zvyšky svojej armády na sever k pobrežiu, vystavený neustálym útokom mamelukov.

V priebehu dvoch nasledujúcich dní došlo k definitívnemu rozkladu križiackeho vojska. Ľudovít s menším oddielom sa 6. apríla 1250 v Šaramse vzdal moslimom. Kráľ a jeho sprievod boli v reťaziach odvedení do al-Mansury. Podmienkou jeho vydania bolo zaplatenie výkupného v hodnote 400 000 tourských libier, kapitulácia Damietty, a tiež výmena zajatcov. Kráľovná Margaréta z Provence s pomocou Janovčanov a Pisáncov sumu zabezpečila.

Vražda Túránšáha, vpravo zajatý Ľudovít IX.Začiatkom mája 1250 presunul Túránšáh svoj tábor aj so zajatcami na sever, bližšie k Damiette, aby prijal kapituláciu mesta. Dňa 5. mája 1250 zorganizovali mameluci na sultána atentát a pred očami kresťanských zajatcov ho zavraždili, vyrezali mu srdce a telo hodili do Nílu. Moc prevzala Šadžar ad-Durr, vdova as-Sáliha Ajjúba. Nový režim potvrdil dohodu s kresťanmi. Deň nato bola Damietta vydaná do rúk moslimov. Tí po zaplatení výkupného prepustili kráľa a preživších veľmožov.

Krátko nato opustil Ľudovít IX. so zvyškami svojej armády Egypt a vyplával k Akkonu, kde pristál 12. mája 1250. Jeho dvaja bratia a významní veľmoži sa hneď pri najbližšej príležitosti rozhodli vrátiť do Európy. Ľudovít ostal v zámorí ešte štyri roky. Keď roku 1254 opúšťal Palestínu, zaviazal sa tu vydržiavať malú posádku a finančne podporovať obranu zámoria. Výprava, ktorá mala zachrániť existenciu kresťanského panstva v Levante, sa skončila neslávnym fiaskom a predznamenala tak jeho definitívny kolaps v roku 1291.

 

Mgr. Miroslav Kuchár

 

Mgr. Miroslav Kuchár vyštudoval históriu na Prešovskej univerzite v Prešove. Venuje sa všeobecne dejinám vojenstva a diplomacie, s dôrazom na obdobie neskorého stredoveku a novoveku až po napoleonské vojny.

 

 

Použitá literatúra:

Setton, K. (Ed.): A History of the Crusades vol. 2. London 1969.

Hrochová, V.: Křížové výpravy ve světle soudobých kronik. Praha 1982.

Le Goff, J.: Svatý Ludvík. Praha 2012.

Tyerman, Ch.: Svaté války. Praha 2012.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org 

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Púť normanského žoldniera

Púť normanského žoldniera

V priebehu 11. storočia boli normanskí žoldnieri jednými z najvyhľadávanejších a najoceňovanejších bojovníkov v Európe. Niektorí sa časom stali tak známymi, že sa ich mená a činy zachovali opísané v dobových prameňoch. celý článok

Bitka pri Rozhanovciach

Bitka pri Rozhanovciach

Dnes, 15. júna, ubehlo 705 rokov od vojenského víťazstva uhorského kráľa Karola I. nad odbojným šľachtickým rodom Omodejovcov, podporovaným Matúšom Čákom, pri dedine Rozhanovce ležiacej neďaleko Košíc. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.